OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » Solitude: kapitola 5 - Stredná či peklo na zemi?

20.05.2014 (13:00) • sisa118 • Povídky » Na pokračování • komentováno 4× • zobrazeno 754×

Veľmi moc ďakujem za komentáre a dúfam, že sa bude páčiť aj táto kapitolka.

Kapitola 5

Ráno ma zobudil nepríjemný zvuk, vychádzajúci z mobilu na stole. Istý pripečený idiot mi na ňom nastavil budík! Zúrivo som zavrčala a naštvane sa posadila. Prepaľovala som tú malú, otravnú a neskutočne hlučnú vec nenávistným pohľadom. Vypla som ju a prezrela si okolie. Po Tonym ani stopy. Musel odísť, kým som spala... a stavila by som všetky peniaze čo mám, že to práve on tú pekelnú vec zapol.

S tichými nadávkami, ktoré bežne sprevádzali moje rána, som sa vydriapala do izby a začala s každodenným rituálom.

Ako žijúca mŕtvola som sa dotrepala k zástavke a zmorene čakala na odvoz. Ten prišiel ako vždy presne. Každý zo schodov bol pre mňa novým utrpením a keď som sa zvalila na sedačku vedľa Tonyho, už znova s okuliarmi na očiach, unavene som vzdychla.

„Nevyspatá,“ konštatoval.

„A ako!“ zabručala som.

„Budík zvonil?“

„Ani mi ho nespomínaj! V tom momente som mala chuť zabiť ťa,“ zavrčala som.

„Nepreháňaj. Ak by som ho nenastavil, zmeškala by si.“

„Vážne? Nehovor... a to ťa nenapadlo, že by mi to ani najmenej nevadilo?“

„Tebe možno nie, ale učiteľom hej.“

„Čo ma po nich!?“

Viem si krásne predstaviť, ako bude dnešný deň vyzerať. Ak nezaspím na hodinách, budem veľmi, ale veľmi prekvapená. Nakoniec som bola. Nezaspala som, ale to len vďaka tomu, že na väčšine hodín vedľa mňa sedel Tony a každú chvíľu do mňa preventívne drgal. Zabite ho niekto!

No ani všetky hodiny dokopy sa nemohli rovnať dnešnej poslednej. Telesnej. Bola som nemožná. Sebe a iným životu nebezpečná. Podarilo sa mi trafiť kráľovnú školy do jej blonďavej štice, dopomôcť môjho tímu k prehre a niekoľkokrát sa nešikovne potknúť.

Keď som nakoniec zaliezla do šatne, zrútila som sa na lavičku a zložila hlavu na ruky. Zavrela som oči a mala čo robiť, aby som nezaspala. Až po dlhšej chvíli som si uvedomila, že nado mnou niekto stojí. Pozrela som hore a moje oči zočili kráľovnú tohto blázinca, Larissu Kaine. V jej obláčikovo modrých očkách planuli plamienky hnevu. Bola dokonalá, krásna a panovačná. Pery mala neprirodzene plné (plastika), nos malinký, mihalnice umelé a nad nimi tmavo-modré očné tiene. Tvár mala úzku a pleť bez jedinej chybičky.

„Pozrime sa, koho to tu máme!“ zatiahla falošne. „Nie je to naša nová spolužiačka?“

„Myslím, že hej,“ odvetilo blonďavé dievča po jej boku.

„Tá od kráv,“ doplnila špinavá blondína po druhej strane.

„Ale, koho to tu máme? Tri bárbiny s nulovým IQ?“ vložila som sa do rozhovoru aj ja. „Vlasy na to máte...“

Larrisa sčervenala. Asi nebola zvyknutá na to, že ju niekto uráža. Smola. Nemala sa púšťať do mňa.

Povýšenecky sa zasmiala. Bol to ten typ smiechu, z ktorého vám naskočia zimomriavky. No nie preto, že by ste sa báli alebo že by bol taký melodický. Práve naopak. Bolo to najhnusnejšie, čo som keby počula. Nechutný chichot... Brr.

„Niekto nevie, ako sa má správať. Dievča od kráv sa nám chce rovnať!“

„Nie, nechcem,“ priznala som po pravde. Bože, to by bolo vážne hlboko pod moju úroveň.

„Dobre robíš. Na nás by si nemala.“

„No, ja som to myslela presne opačne, ale veď nevadí.“ Kráľovná opäť sčervenala a ja som mala pocit, že tú červenú musí mať až na zadku.

„Ty, ty, ty...“ zajakávala sa.

„Áno?“ podporovala som ju v pokračovaní, ale ona sa nám akosi zasekla.

„Ty, ty, ty...“

„To sme už počuli. Máš tam aj niečo viac?“

„Ty... ako sa... čo si to dovoľuješ?“

„Ja?“ zvolala som prekvapene. „Nič. Ja som nezačala s urážkami. A len tak pre vašu informáciu, nikdy som s kravami nemala nič spoločné... teda ak nerátam tie blonďavé.“ S odrodou homo sapiens sapiens som na opačnú stranu mala tých skúseností až-až. A práve teraz sa k nim pridávajú ďalšie.

Larrisa sa zmohla len na jednoduchú vyhrážku, že toto mi len tak neprejde a ako sa na kráľovnú školy patrí, odplachtila aj s dvornými dámami preč. Ja som pokračovala v predchádzajúcej činnosti. Vydržala som byť pri vedomí, dokiaľ v šatni niekto bol, ale potom som sa neubránila a zaspala.

Zobudila som sa na to, že mnou niekto silno trasie. Rozospato som zodvihla hlavu a dezorientovane zaklipkala očami. Ešte stále som sedela na lavici a ľavým plecom sa opierala o roh steny. Bolel ma krk, ale istotne som nemohla spať dlhšie, ako pár minút.

Keď sa mi konečne podarilo zaostriť na tvár pred sebou, prekvapene som otvorila ústa. Tú hrivu tmavohnedých vlasov by som spoznala všade.

„Čo tu chceš?“ oborila som sa na Danteho rozospato.

„Čo asi? Zobudiť ťa.“

„Hm... Prečo?“ odrazu ostal ticho. To ma prebralo, aj keď nie úplne.

„Hľadal som ťa.“

„To je všetko? Ak hej, tak môžeš pokračovať v ceste,“ odbila som ho.

„Nemusíš byť hneď odporná.“

„Ešte stále som pomerne milá. Ľudom, ktorí ma zobudia sa často stáva, že prídu k úrazu.“ Neklamala som.

Keď ma brat alebo kamošky budili, vždy jednu schytali. Nie, že by som im chcela ublížiť. Bol to jednoducho podvedomí reflex. A práve preto ma vždy budila mama. Tá vedela, kedy uhnúť. Po jej smrti sa k tomuto adrenalínovému športu neodvážil ani otec. Párkrát schytal a potom mi kúpil budík. Presne ten, čo stojí na mojom nočnom stolíku a to potvrdzuje jeho kvalitu. Keby som tak počítala, koľkokrát už letel cez izbu...

„Vieš, že ti to aj vcelku verím,“ zasmial sa. Na rozdiel od toho odporného chichotu, toto bol skutočne krásny smiech. Hlboký, ale predsa zvučný.

„A robíš dobre. Prečo si ma hľadal?“ nadviazala som na predchádzajúcu tému.

„Chcel som vedieť, či si v poriadku.“ Tak toto priznanie ma vážne vyviedlo z miery.

„Prečo?“ nechápala som.

„Urobila si si zopár veľmi zlých nepriateľov.“

„Nechápem.“

„Larrisa Kaine. Hovorí ti to niečo?“

„Aha, tá blondínka s nulovou kapacitou mozgu?“ ujasňovala som si. Keď sa zobudím, myslí mi to pomaly.

„Presne tá,“ pritakal.

„A čo s tým máš ty?“ nechápala som ďalšiu vec.

„Nič, ber to ako prejav mojej dobrej vôle.“ Potom na chvíľu stíchol. „Čo si spravila, že si sa dostala na jej čiernu listinu?“

„Ja? Nič hrozné... len som jej trafila do hlavy... a dopomohla aby tím v ktorom bola kapitánka prehral... a potom sme mali menšiu výmenu názorov... ale ja som nezačala!“ dodala som prudko. Z neznámeho dôvodu ho môj predslov rozosmial.

„Ty si fakt hrozná!“

„A to si ešte nič nevidel,“ zavrčala som urazene.

„Ty si jednoducho musíš znepriateliť každého.“

„Cs! Ja nemôžem za to, že vy Američania ste takí agresívni,“ bránila som sa.

„Ale ty nie si o nič pokojnejšia,“ uškrnul sa.

„Len sa bránim!“

„Áno, ale tak, že si proti sebe štveš nebezpečných ľudí,“ upozornil ma, ale teraz smrteľne vážne. „Tu to nie je ako v Európe. Tu sú stredné pre niektoré decká skutočne peklom na zemi.“ Tak na tom niečo bude, keď sa im tu decká strieľajú na školách!

„Predstav si, že o tom viem. Jedno také poznám! Tony je dobrý chalan, ale aj tak ho šikanujú idioti od Treya!“

„Nuž, to je nespravodlivosť stredných. Niekto si to odniesť musí.“ Tak toto ma naštvalo viac, ako keby mi povedal, že metal je najhnusnejšia hudba na zemskom povrchu!

Vyskočila som na nohy. Chcela som sa mu odhodlane pozerať do očí, ale v mojom plánovaní som prehliadla jednu podstatnú maličkosť. Bol o dosť vyšší ako ja. Takže namiesto toho, aby som mu pozerala priamo do tváre, hľadela som na jeho hruď... pevnú, vypracovanú hruď... som musela zakloniť hlavu a vzápätí spustila spŕšku dobre mierených nadávok. Bola som taká naštvaná a unavená, že som ho častovala tými najhoršími osloveniami, aké mi mozog na jazyk priniesol. O pár krokov cúvol, ale nespúšťal zo mňa oči. Pozeral na mňa ako na zjavenie, ale ja som neprestávala. Nadávala som a šťavnato mu naznačila, kam s takými názormi môže ísť. Po pár chvíľach zadvihol ruky do obranného gesta a vykoľajene povedal.

„Simone, ja ti nerozumiem.“ Zmĺkla som. Čo mu, preboha, na tom, čo som hovorila bolo nejasné? „Viem si predstaviť, ako si mi vynadala, ale mohla by si nadávať po anglicky?!“ 

Jeho slová ma definitívne vyhodili z koľají. Nenadávala som anglicky! V návale hnevu som skĺzla do slovenčiny! Bože, taká strata času! Aj som sa čudovala, že to ide akosi ľahko! Jasné, že to išlo ľahko, veď slovenských nadávok poznám nezrovnateľne viac, ako anglických! Vyfučala som ako naštvaný býk.

„Ehm, tak to bol tvoj rodný jazyk?“ nadhodil krotko. Bol opatrný. V skutočnosti nechcel, aby som s nadávaním prešla do angličtiny.

„Jeho najodvrátenejšia tvár,“ zavrčala som.

„Aha.“ To bolo všetko, čo k tomu povedal. Naďalej som ho prepaľovala pohľadom.

„Odvolaj to!“ vyzvala som ho napokon. Viem, bola som totálne detinská, ale nemohla som inak.

„Čo?“ nechápal.

„To o Tonym!“ štekla som.

„Simone, ale to je pravda. Vždy sa nájde niekto, kto si to odnesie a on je, nanešťastie, tým niekým,“ začal  s dohováraním, no ja som to počúvať nechcela.

„Odvolaj to!“ skríkla som. „Je to odporné a neľudské! Stredná má byť o tom, decká niečo naučiť! Nie z nich spraviť chodiace trosky!“

„Fajn. Odvolávam,“ kapituloval napokon a ja som si skrížila ruky na prsiach.

S oneskorením som si uvedomila, že ešte stále mám na sebe telesnú. Otočila som sa a pohľad mi padol na tmavé oblečenie. Ťažko som si vzdychla a znova sa obrátila k nemu.

„Vypadni,“ vyzvala som ho, čo ho prekvapilo.

„Prečo? Veď som to odvolal!“ nechápal.

„To je síce pravda, no ja sa potrebujem prezliecť a tebe striptíz robiť nebudem!“ štekla som.  

Pohľad mu padol na tmavú hromadu a v očiach mu zaiskrili šibalské plamienky. Na môj vkus sa až prirýchlo spamätal z môjho výbuchu. Asi to bude tým, že ničomu nerozumel. Veľká škoda.

„A čo ak...“ zasekol sa v polke, lebo som mu vrazila päsťou do ramena.

„Von!“ zavelila som. Porazenecky vzdychol a vyšiel na chodbu.

„Čakám ťa!“ zvolal cez dvere. „Tak nezaspi!“

Zmĺkol. Aleluja! Ticho však netrvalo dlho. Ešte predtým, ako som do ruky zobrala tričko, sa vzduchom rozozvučalo zvonenie. Zodvihla som môj milovaný mobil, Nokiu Lumiu 800 a prečítala meno volajúceho. Anthony Allen. Zodvihla som.

„Simone, kde si?“ ozval sa vydesený hlas.

„V šatni.“

„Si v poriadku?“ strachoval sa.

„Nemala by som?“

„Odpovedz!“

„Okrem toho, že som nevyspatá, som v absolútnom poriadku,“ zhodnotila som svoj zdravotný stav. Počula som, ako si Tony vydýchol.

„Čo si to spravila!?“ šepol zhrozene.

„Ehm, mala som niečo spraviť?“

„Larrisa je nebezpečná! Nemala si sa do nej púšťať.“

„Preboha, už aj ty!“ štekla som naštvane. Čo sa do mňa všetci starajú? Som svojprávna, ľudia!

„Aj ja?“ nechápal. „O čom to hovoríš?“

„Pred chvíľou sem vtrhol Corado a teraz ty!“

„Corado je tam?“

„Momentík,“ zarazila som ho, aby som si to mohla overiť. „Hej, pán Nikto, stále prítomný?“

Spoza dverí sa ozvalo nesúhlasné šomranie nasledované hlasným: „Áno a všetko počujem!“

„Tak nepočúvaj, toto je súkromný rozhovor,“ radila som mu. Žiadna odpoveď. „Hej, je,“ odvetila som Tonymu.

„To je dobre,“ vydýchol.

„Dobre? Prečo?“ nechápala som.

„Larrisu si poriadne naštvala. Nahuckala proti tebe Treya. Takže si v poriadnom prúseri.“

„Nič, čo by som nezvládla,“ zvolala som sebavedomo, ale vnútri som to cítila inak. Nie, že by som bola zbabelec, ale keď si predstavím Teya... nevadí, aspoň môžem pokračovať vo svojom pláne „Nechať sa zmlátiť a potom ho udať!“ a dúfať, že dá Tonymu pokoj. Ehm, prečo mi ten plán nepripadá taký lákavý ako predtým? Asi to bude tým, že už mi inteligentné myslenie netieni zúrivosť.

„Nezvládla! A ani sa o to nepokúšaj! Drž sa od Larrisi a Treya čo najďalej!“ trval na svojom.

„Ja nie som zbabelec!“ štekla som po ňom.

„To, že sa dáš zmlátiť, hrdinstvo nie je!“ zavrčal. Ak dobre počujem, tak mu práve rupli nervy. „Sľúb mi, že sa im budeš vyhýbať!“

„Tony...“

„Simone, sľúb mi to!“ Bol neoblomný. Zaťala som zuby. Trhalo mi v oku od toho, ako sa mi hnusilo, povedať jednoduché:

„Fajn, sľubujem.“

„Sľubuješ čo?“

„Sľubujem, že sa im budem vyhýbať,“ spresnila som. Dúfam, že je spokojný, lebo ja sa cítim ako prvotriedny idiot a posera!

„Dobre a ešte jedna rada. Drž sa Corada. Na neho si netrúfnu.“ Tak toto už bolo nad moje sily.

Jedna vec je vyhýbať sa im a druhá schovávať sa za niekoho sukňou... v tomto prípade nohavicami. Chcela som začať namietať, ale ten zradca zložil. Vedel, že by som mu vynadala. A teraz ani neviem, či ho mám čakať alebo nie. No podľa toho, čo hovoril, tak asi nie.

Naštvane som zo seba trhala oblečenie, pričom som ho na viacerých miestach natiahla a potom sa navliekla do tmavých riflí, hnedého trička a červenej károvanej košele. Na to nahodila moju milovanú bundu a mamine prstene bezpečne schovala pod látku. S výrazom nasraným ako Pentagón som vyšla von. Dante sa ležérne opieral o stenu a pozoroval ma.

„Čo teraz?“ spýtala som sa mrzuto.

Široko sa usmial.

„Teraz pôjdeš so mnou a ja ti splním tvoj najväčší sen.“

„Stretnem sa s Paolinim alebo tvorcami Mass Effectu?“

„S kým?“

„Takže nie,“ povzdychla som si. Môj najväčší sen sa neplní.

„Nie, bude to niečo oveľa lepšie. Stretneš sa s Daiwishom!“

Autor: sisa118 (Shrnutí povídek), v rubrice: Povídky » Na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Solitude: kapitola 5 - Stredná či peklo na zemi?: