Solitude: kapitola 37 - Šialenstvo • OurStories.cz ~ naše povídky

Bolesť, hnev, žiaľ, krutosť a šialenstvo.

18.12.2014 (11:00) • sisa118 • Povídky » Na pokračování • komentováno 1× • zobrazeno 630×

Tak a je to tu. Posledná kapitola je na svete. Ale nebojte, ešte nasleduje epilóg. :D Asi ma zabijete. Spravila som to. Myslela som na to už od chvíle, čo som to začala písať... aj keď toto malo byť niekde v strede príbehu – čo vcelku súhlasí s tým, že Solitude má druhé pokračovanie, :D ktoré možno raz zverejním. :D

Ďakujem za komety a dúfam, že sa vám posledná očíslovaná kapitola bude páčiť... aj keď je dosť drastická.

Sisa118

P.S.: Prežila som stužkovú. :D

Kapitola 37

Z očí sa mi rinuli potoky sĺz. Na dolnom poschodí sa ozývali náhlivé kroky. Otca a Giselle zalarmoval môj výkrik. Ale nech si mysleli, že ho spôsobilo čokoľvek, správnu odpoveď poznať nemohli.

Urobiť prvý krok ma stálo neskutočne veľa úsilia. V tej chvíli som si myslela, že sú moje dolné končatiny z kameňa. Ťažké, meravé, neznesiteľne otupené, akoby ma niekto nadrogoval! Akoby ma niekto ovalil po hlave. Moje vnútro udupalo... čo? Mohlo ho ešte niečo podupať? Obávam sa, že nie. Ťaživé zmierenie pohlcoval žiaľ. Mňa pohlcoval žiaľ... Cítila som, že bláznim! Cítila som, ako sa prepadávam!

Už sa mi nechce opäť hovoriť o konci. Už sa mi nechce opisovať všetky tie pocity, ktoré ma zahltia vždy, keď sa niečo stane... už sa mi nechce. Poznáte ma! Viete, ako sa cítim. Viete, že som opäť padla na dno, že je zo mňa troska – úbohá chodiaca katastrofa! Existencia, ktorú zlé veci prenasledujú na každom kroku!

Prebehla som tých pár krokov a dopadla na kolená... Bolelo to, ale bolesť som nevnímala. Nebola podstatná a zároveň sa nedala porovnávať s tou, ktorú som cítila vo vnútri.

Ignorovala som fakt, že moje šaty nasiakli jeho krvou. Mala som ju na rukách, na kolenách, dokonca aj na tvári, keď som si k nej priložila ruky, aby som utlmila srdcervúce vzlyky. Neostali tam dlho. Nemohli! Musela som sa ho dotknúť.

Krásne tmavé oči mal zaliate krvou. Z nosa, učí, úst – bola všade! Dýchal ťažko, prerývane a plytko. Plakala som. Bože, ako moc som len plakala! Moje slzy mu dopadali na prenádhernú, tmavomodrú srsť – takú krásnu, takú jedinečnú. Zovrelo mi srdce...

Ani neviem opísať to, čo sa so mnou dialo. Krk som mala ako v jednom ohni. V hlave mi treštilo. Nedokázala som uveriť tomu, čo som videla pred sebou. Nechcela som tomu veriť!

Veď, kto by len chcel uveriť, že bytosť, ktorú milujete, ktorej ste povedali všetko, ktorú ste mohli vždy objať bez toho, aby sa odtiahla, že persona, ktorá pri vás stála bez ponosov, výhrad, ktorá nikdy nič nechcela – možno len pohladenie – krvácala vo vašich rukách tak moc, že sa okolo nej vytrvával šarlátový kruh?

„Eren...“ zavyla som a trasľavo ho pohladila po ťažko sa zdvíhajúcej hrudi.

Uprel na mňa svoje veľké oči. Videla som, že ho to bolí a to vedomie ma pálilo viac ako žeravý kutáč! Zakňučal. No nebol to ten rozkošný zvuk, ktorým sa na seba snažil upriamiť moju pozornosť. Toto bol tichý, vydesený tón. On sa bál? Ale on sa nesmie báť! To nie je správne!

Moje šteniatko sa nesmie báť! Moje nádherné, milované, živé, hyperaktívne šteniatko nesmie umrieť!

Pohol sa. Snažil sa zodvihnúť. Jeho lapky sa natiahli a jemne potiahli za látku košele, na ktorej zanechali červené stopy. Bože, bála som sa, ale v tej chvíli vo mne skrsol plamienok nádeje, že keď sa pohol, hádam to nemôže byť až také zlé... že hádam! Že ten skurvený osud nemôže byť až tak neľudsky krutý. Taký beštiálny, aby ho nechal zomrieť! Nie, to nemôže! Nie, nie ,nie, nie! Jednoducho nie!

Spadol.

Neudržal sa a opäť spadol! Bolo to zúfalé. Držala som ho a tým utlmila pád. Pritiahla som si ho do náruče. Kašlala som na to, že sa zašpiním. Bože v tej chvíli mi bolo všetko jedno. Urobila by som čokoľvek, len aby bol v poriadku!

Ľudia, ktorí nikdy nespoznali ten jedinečný vzťah medzi človekom a jeho najlepším priateľom ma nikdy nepochopia. Je to záležitosť... je to... hlavne pre takých ako som ja. Ktorý majú len a len ich – našich spoločníkov, lebo všetci ostatní, všetci tí skurvení, vychcaní ľudia, vám nakoniec vrazia dýku do chrbta!

Držala som ho. Jeho srsť mi hladila odhalené predlaktia.

„Eren, Eren, Eren...“ opakovala som stále dookola a rytmicky sa húpala. Kňučal. Jeho slabý dych sa mi obtieral o kožu.

Za mnou sa niečo dialo. Netušila som čo. Možno tam moli nejaké hlasy? Alebo sa mi to len zdalo? Možno sa ani toto nedialo? Možno to bol len sen – nočná mora?

Bol veľmi studený, ale ten rozkošný, čierny ňufáčik mu horel ako Sahara počas najjasnejšieho dňa a bol aj rovnako vyprahnutý!

Hladila som ho po ušiach. Prstami obkresľovala tvar jeho lícnych kostí. Boli zahalené krvou, ale mne to bolo jedno. Mala som dojem, že ak ho pustím, tak odíde!

A to som nedokázala zniesť. To nemohol! Ja ho potrebujem!

Kto bude Larrise robiť napriek? Kto bude naháňať jej prekliatu mačku? Kto bude otcovi kradnúť topánky? Kto ma bude každý deň s radosťou vítať len preto, aby mohol byť so mnou? Kto?!

Kto bude som mnou každý večer spávať v perinách aj keď to je proti všetkým domácim pravidlám? Kto mi bude dýchať smradľavý dych to tváre a radostne lízať líca aj keď to neznášam? Kvôli komu sa budem v noci budiť na to, že spím na okraji matraca, lebo niekto si chcel pretiahnuť štyri dlhé nohy? Kto ma v sobotu zobudí, aby som s sním šla na prechádzku?

Ja oňho nesmiem prísť... To mi nemôžete spraviť...

Neviem, ako dlho som takto sedela. Netuším, čo sa zatiaľ dialo.

Jediné, čo si aspoň matne vybavujem je, že mi niekto položil ruku na rameno a prihováral sa mi. Ten hlas bol taký vzdialený, že som sa neobťažovala priradiť si ho k tvári. Ignorovala som ho a on sa po chvíli vzdialil - a teraz sa vrátil.

Na plecia mi dopadli dve ruky. Striasla som ich, ale oni sa vzápätí vrátili. Boli neúprosné! Kruté, keď ma chceli od neho odtrhnúť! Ja predsa nemôžem odísť! To nejde, lebo potom... potom by mohol odísť a ak odíde, tak ja...

Vrátili sa. Zovreli ma okolo ramien a pod rebrami. Spoza nich sa vynorili ďalšie, ktoré mi z lona vzali Erenove zakrvavené telo.

Bránila som sa. Kričala som, nech mi ho neberú, že ma potrebuje, že ak pri ňom nebudem, tak umrie! Nesmeli mi ho vziať! Nesmeli ho nechať umrieť!

Ale ony boli nemilosrdné, rovnako ako celý svet! Vytiahli ma na nohy a niečo mi naliehavo vraveli, ale ja som ich ignorovala. Veď čo bol jeden ľudský hlas oproti Erenovi?! Nič... čo nič, bol oveľa menej ako nič!

Udrela som dotyčného do žalúdka, ale on ma nepustil. Zovrel ma ešte silnejšie. Bránila som sa! Chcela som ísť za ním. Musela som byť s ním! Alebo... nie... oni ho neodnášali! To ja som bola tá, ktorú násilne odvliekli von na chodbu. Kričala som a krk ma bolel ešte viac, ale bolo to zbytočné.

Za chrbtom som ucítila stenu a na brade niečie zovretie. Bolo pevné a prinútilo ma pozrieť sa na onú osobu predo mnou. Poznala som ju!

Nemohla som ju nepoznať.

Tie blond vlasy, zelené oči ukryté za okuliarmi s tenkým železným rámom, tvár...

Tony!

Stál predo mnou. Hľadel ma mňa s neskrývaným strachom. Nedovolil mi odísť. On mi bránil v tom byť s ním! Cez opar šialeného smútku sa predral slabý plamienok nefalšovanej zúrivosti. Nový level... takýto som ešte nikdy nezažila... nie, zažila. Rovnaký som pociťovala voči tomu americkému zmrdovi, ktorý mi na Vianoce zabil mamu!

Ako sa opovažuje brániť mi?! Vykašľal sa na mňa! Zradil ma a ešte mi bude brániť... nemá právo! Je mi jedno, kto je! Je mi jedno, čím pre mňa kedysi bol... teraz som chcela jediné. Zničiť ho. Nie, to nie sú len slová. Bola to skutočná, živočíšna, šialená potreba zničiť ho! Odprevadiť ho zo sveta, aby som sa dostala späť k Erenovi! Urobiť z neho rovnakú trpiacu trosku, akou som bola ja! Donútiť ho, aby trpel! Ublížiť mu!

No ani moja šialená túžba nebola dostatočne silná. Aj keď to nešlo najľahšie nakoniec ma spacifikoval a ja som sa vyčerpane zviezla k zemi. Dýchala som rovnako plytko ako Eren. Tony sa sklonil a ku mne prenikli jeho slová.

„Simone.“

Moje meno na mňa pôsobilo ako bič. Akoby som na tú dobu, čo som vošla do izby a jeho vyslovením, zabudla aj na to, ako sa volám! Bolo to, akoby na mňa niekto vylial vodu zo Severného ľadového! Zahľadela som sa mu do očí... jeho strach bol ešte zreteľnejší ako pred chvíľou. Za ním stál môj otec a za otcom zas dvere do mojej izby. Dvere! Musela som sa dostať k Erenovi!

„Musím...“ zachrapčala som zúfalo, ale Tony ma opäť pritlačil k stene.

„Postarajú sa oňho. Sú to veterinári, ak ho niekto zachráni, tak potom oni!“ vravel, ale ja som mu neverila.

„Musím...“ zopakovala som, ale on som mnou silno zatriasol.

„Simone, nechaj to na nich!“ zhúkol po mne. Z očí sa mi spustila nová dávka sĺz, pričom tá posledná skončila asi pred piatimi sekundami.

„Ale Tony,“ zakvílila som. „Ja musím byť s ním! Ak umrie...“

V očiach mi zaplápolal plamienok nádeje.

„Už vnímaš!?“ naliehal a ja sama som si nebola istá odpoveďou, ale aj tak som váhavo prikývla. Vydýchol si a silno ma objal, no ja som mu objatie neoplatila. Nechápala som. Prečo je tu? Prečo ma objíma? Veď ma zradil! No v tej chvíli som nemala silu riešiť to.

„Tony,“ môj hlas znel slabo a lámal sa. „Ja musím byť s ním!“

„Teraz nie,“ pokrútil hlavou a vytiahol ma na nohy, pričom väčšinu váhy môjho tela niesol na svojich rukách. „Teraz ťa musíme dať do poriadku,“ vyhlásil a zatiahol ma do najbližšej kúpeľne. Sila ma opustila. Nechala ma slabú a zmetenú. Nechápala som ničomu...

Čo sa stalo? Prečo sa to stalo? Stalo sa to vôbec?

Nepohnuto som sedela na sklopenej záchodovej mise a zmetene hľadela na Tonyho, ako berie do rúk jediný, tmavohnedý uterák v miestnosti a dáva ho pod tečúcu vodu. Naklonila som hlavu nabok a unavene zaklipkala viečkami. Totálny nervový a psychický kolaps človeka vyčerpá!

Posadil sa na okraj vane a jemne mi začal umývať tvár. Keď s ňou skončil, pohľad mi padol na tmavý kus látky. Boli na nej tmavé škvrny. Zodvihol sa mi žalúdok a slzy na seba nenechali dlho čakať. Zopár mi ich zotrel z tváre, ale keď videl, že je to ako boj proti veterným mlynom, nechal ich tak.

„Neplač...“ zatiahol zničene, akoby mu tie slzy spôsobovali fyzickú bolesť. „Všetko bude v poriadku...“ sľuboval, ale ja som mu neverila.

„Klameš!“ obvinila som ho šeptom, zatiaľ čo mi umýval ruky. „Klameš, presne tak, ako vtedy – ako vždy!“

Zamračil sa.

„Ja...“ nevedel, čo povedať ďalej.

„Umrie...“ vyhlásila som a toto tvrdenie potvrdil ďalší nával sĺz. „Umrie. On umrie. Znova niekto umrie... Prečo umrie?“

Umrie – to slovo sa mi odrážalo od lebečných kostí ako kaučuková loptička a neustále sa vracalo ako bumerang.

„Simone...“

„Neviem, prečo umrie... Ráno bol v poriadku!“

„Možno mal, čo ja viem... infarkt? Alebo niečo zjedol? Alebo...“ zmĺkol. Ani on nevedel.

Sedela som tam mĺkva ako ryba a nechala ho, nech si so mnou robí, čo chce a potom to prišlo. Za dverami som započula kroky. Boli sme len pár metrov od izby, v ktorej trpel Eren. Rozprávali šeptom, ale aj tak som to počula.

„Musíme ho utratiť.“

Bolo to, akoby mi vlepili facku.

„Nie!“ šepla som zdesene a postavila sa. Tony ma zastavil, ale nie na dlho. Tento krát som ho odsotila nabok. Jasné, že nie dosť silno, aby to ním hlo, ale k fyzickému útoku som pridala aj slovný.

„Allen!“ štekla som po ňom. „Daj mi pokoj! Nepotrebujem ťa! Som svojprávna!“ Tomu poslednému som ani ja sama neveria a preto som dodala: „Choď si za Larrisou!“ To ho na chvíľu vyviedlo z mieri, čím som dostala priestor na únik.

„Nesmiete ho zabiť!“ skríkla som na chlapa v zelenej uniforme... či skôr zelenej košeli s logom zvieracej kliniky a rifliach. S obavami sa na mňa pozrel. Neunikol mu môj nedávny výstup a teraz zvažoval, čo povedať. Moje slzy mu v tom trikrát nepomáhali.

„Slečna, má silné vnútorné krvácanie,“ prihovoril sa mi, akoby som bola psychicky labilná – čo som aj bola. „Orgány mu prestávajú fungovať. Ak ho neuspíme, bude iba zbytočne trpieť... nech ho otrávil ktokoľvek, jed bol príliš silný...“

A presne v tomto momente mi všetko doplo!

Nechápem, ako to, že ma to nenapadlo predtým. Bože, veď to bolo také jasné! Bilo to do očí! Nemala som slov. To nie je možné. Jedna vec je, že nenávidí mňa, ale prečo...? Ako sa opovážila zatiahnuť do toho aj Erena!? Ako? Tá kurva!

Otec zbledol. Tony taktiež. Všetci okrem veterinára vedeli, čo sa bude diať. Ale ja som bola na hrane. Ísť za ním? Byť s ním a nedovoliť im, aby ho zabili? Alebo ísť za ňou a zabiť ju?

Zabiť... to nebolo len slovo. Bola to výzva, túžba, odhodlanie, zmysel života. Zabijem ju.

Ja – ju – zabijem!

No v tejto chvíli mi to nebolo dopriate. Tony ma schmatol za plecia skôr, ako som stihla jednať. Nevšímala si môj krik dožadujúci sa jej smrti. Zatiahol ma do najbližšej hosťovskej, nechajúc prekvapeného veterinára a môjho otca na chodbe. Kričala som. Vrhala sa naňho v snahe dostať sa von z dočasného väzenia a zabiť ju! Musela som to spraviť! Musela, inak to nešlo! Šalela som z každej jedinej minúty, čo bola nažive a Tony sa mi staval do cesty. Zúrila som, ničila všetko, čo mi prišlo pod ruky. Hádzala som to po ňom až sa nakoniec rozhodol, že toho bolo dosť. Vyrval mi z ruky lampu, ktorú som chcela použiť ako zbraň, hodil ju do rohu a potom...

Bolo to ako úder bičom.

Vlepil mi. Surovo a kruto mi jednu vlepil a nebyť toho, že ma držal, s najväčšou pravdepodobnosťou by som skončila na zemi. Bolelo to! Štípalo a udreté miesto mi pulzovalo. Zalapala som po dychu. Ruka mi vystrelila k líci a na bruškách prstov som cítila jeho horúčavu. Zmĺkla som a uprela naňho zdesený, zaslzený pohľad. Plačlivo som potiahla nosom a slzy sa opäť vyvalili von.

On mi vlepil. On mi vlepil! Ako kamarát sa ma mal zastať. Mal mi pomôcť zabiť ju, ale on mi vlepil!

A akoby toho na mňa nebolo dosť, opäť na mňa doľahol fakt, že on už nie je ten Tony, ktorého som poznala. Ten Tony by toto nikdy nespravil! Neublížil by mi, ale stál by pri mne! Chápal by ma, lebo on trpel rovnako ako ja. Ale tento chlap predo mnou – to nebol Tony... Bolo to monštrum, ktoré sa na toho môjho ani len nepodobalo!

Tváril sa tvrdo, akoby sa ho to, že mi práve vlepil, vôbec netýkalo.

„Skončila si?!“ Jeho hlas bol rovnako tvrdý a chladný ako výraz.

Neodpovedala som, len naňho aj naďalej zdesene hľadela.

„Nezabiješ ju!“ nebolo to odporúčanie, ale priamy zákaz. „Nezabiješ ju kvôli obyčajnému psovi!“ Jeho slová na mňa zapôsobili rovnako dobre ako facka pred chvíľou. „Je to len pes. Po desiatich rokoch by aj tak zdochol! Tak sa spamätaj!“ zhučal po mne a ja som sa rozplakala ešte viac.

Chcem, krucinál, tak veľa? Chcem len oporu... niekoho, o koho sa môžem oprieť a Eren presne tou oporou bol! Bola to jediná bytosť na tomto skurvenom svete, ktorá ma vypočula, za nič nesúdila, nič mi neprikazovala a ani neradila! Len počúval. Ticho sedel vedľa mňa a počúval. Bol tam! Každý deň na mňa čakal pri dverách! Bola to jediná bytosť, pre ktorú som bola najdôležitejšia na svete! Chcem tak veľa, keď chcem to, aby som pre niekoho bola dôležitá?

Pre mamu som bola, ale tú mi zobrala smrť v podaní nezodpovedného, amerického vodiča. A teraz mi tá istá smrť vezme aj Erena?!

No a čo, že to bol len pes? Bol to môj pes! Bol pre mňa dôležitý, lebo som ja bola dôležitá preňho! Nemali právo vziať mi ho! A on sa teraz zastáva jeho vrahyne?

To je na mňa priveľa.

„Ak chceš, kúpim ti ďalšieho!“ pokračoval v krutom monológu. „Za pár dní naňho aj tak zabudneš! Simone, je to len pes! Sprosté zviera, nie človek! Nech už sú tvoje ilúzie akékoľvek, mal ťa rád len preto, že si mu dávala jesť! Nehľadaj v tom nič viac. Bolo to len zviera.“

„Nie...“ pípla som. „On bol iný...“

„Nebol iný! Bol rovnaký ako všetky zvery. Mal rád tých, ktorí sa oňho starali! Bodka. Nebol to človek.“

„No a čo, že to nebol človek!? Ľudia nie sú dobrí! Kruci, to ľudia sú tie najskurvenejšie bytosti pod slnkom!“ skríkla som po ňom a vytrhla sa mu, nespúšťajúc si ruku z boľavého líca. „To ľudia klamú! To ľudia vraždia! To ľudia majú radšej peniaze ako svoje deti! To ľudia ubližujú iným len preto, aby im ublížili! Zvieratá nie! Tie si berú len to, čo potrebujú! Nezabíjajú z pasie, nemučia iné zvieratá preto, aby sa s nimi pohrali.“

Môj monológ ho nepresvedčil. Videla som, že chce namietať, ale ja som na to nemala sily.

„Ty sám si oveľa horší ako zviera!“ Bola som odhodlaná ublížiť mu rovnako, ako on ublížil mne. Opäť sa vo mne prebudila túžba zničiť ho! „Ty si mi klamal! Vedel si, že som sa ti zverila! Povedala som ti všetko! Tvrdil si, že pri mne budeš stáť dokonca!“

„Veď stojím!“ zhúkol podráždene, ale ja som ho cez slzy vysmiala.

„Stojíš? Ako? Tak, že si začneš s osobou, ktorú na tomto svete najviac nenávidím! Tak, že sa jej zastávaš aj keď vieš, že to spravila?“

„Ja netvrdím, že to nespravila, ale ty sa nebudeš správať ako šialenec, kvôli obyčajnému psovi!“

„Eren, nie je obyčajný! Je môj!“ skríkla som. „Nemala právo zobrať mi ho! Kurva! Koľko toho na tomto svete mám!? Koľko?“

„Máš viac ako iný! Máš pekný bom! Máš peniaz. Otca, ktorý by pre teba spravil všetko! Koľko deciek si podľa teba môže kúpiť Harley priamo z predajne?“

„Ja nemám nič!“ zajačala som.

„Máš všetko, čo chceš! Ale si natoľko rozmaznaná, že to nevidíš!“

Bola som rozhodnutá ublížiť mu. Už mám dosť toho, že si o mňa každý obtiera hubu! Ja nie som boxovacie vrece, do ktorého si každý môže beztrestne udrieť!

„Ak ja som rozmaznané decko, čo si potom ty? Mafiánsky synáčik, ktorý musí dostať všetko alebo nič! To ty si zabil tie ženské! Nie tvoj otec, ale ty. Ak by si nezdrhal a správal sa tak, ako tvoj drahý otecko chcel, ešte by žili! Caroline by žila, keby si sa nesprával ako nezodpovedný, bojachtivý fagan!“ zaútočila som a zasiahla najcitlivejšie miesto. Vedela som, ako veľmi by to bolelo toho Tonyho, ktorého som kedysi dávno poznala a mohla som len dúfať, že aspoň toto sa nezmenilo. Podľa jeho výrazu sa moje prianie splnilo!

Aj cez slzy som sa povýšenecky uškrnula a využila dokonalú chvíľu na útek. Pretiahla som sa okolo neho. Nepohol sa, len zničene hľadel pred seba. Odmietala som mať akékoľvek výčitky!

Vybehla som na chodbu a dúfala, že Erena zachránim, ale ten už v izbe nebol. Ostali tam len krvavé škvrny. Zalapala som po dychu a vyrútila sa do obývačky.

„Kde je!“ skríkla som a až potom som si uvedomila, kto všetko sa v nej nachádza. Ona!

V jednej chvíli som stála pevne na nohách a v druhej sa vrhala vpred. Prekvapila som ju. Oči mala červené. Plakala. Ale mne to bolo jedno, stavím všetko, čo ešte mám, že to boli krokodílie slzy! Náš stred trval len chvíľu. Proti mojej zúrivosti nemala najmenšiu šancu! Doškriabala som jej tvár. Útočila som na oči, ale na moju veľkú škodu som ich nevyškriabala. Kričala od bolesti, ale jej muky sa ani zďaleka nemohli konkurovať mojim!

Ako som už vravela, netrvalo to dlho. Otec s Giselle nás rýchlo odtrhli. Larrisa plakala, zatiaľ čo ja som funela ako rozzúrený býk a sľubovala jej veľmi pomalú a bolestivú smrť.

„Prestaň!“ zahriakol ma otec, ale ja som ho ignorovala.

„Zabijem ťa, Larrisa! Zabijem. Sľubujem ti, že ťa...“ Otec mnou trhol a otočil k sebe, ale ja som sa chcela pozerať na trpiacu, americkú kurvu! Ach, bol to taký krásny pohľad! Taký... ach.

Začínala som šalieť.

„Ja som to nechcela!“ zakvílila. Neverila som jej.

„Zabila si ho a zato ťa zabijem!“

„Nemal zomrieť!“ zopakovala. „Malo mu byť len zle...“

„Zabijem ťa, Larrisa.“

„Bol to len jed na myši, nemal zomrieť... písalo sa tam, že mu bude zle...“

„Prisahám, že ťa zabijem!“ nepočúvala som ju.

„Giselle,“ oslovil svoju snúbenku otec. „Choďte preč – niekam von a nevracajte sa, dokým nezavolám,“ prikázal jej a ona len súhlasne prikývla. Pomohla Larrise na nohy. Sledovala som ich lačným pohľadom, ako vychádzajú z von. Zabijem ju... Otec sa postavil tak, aby mi zatarasil výhľad. Uprela som naňho znechutený výraz.

Môj žiaľ ustúpil. Stále tam bol, ale nahradil ho šialený hnev.

„Simone,“ oslovil ma a vzápätí sa odmlčal. „Je mi to ľúto...“

Autor: sisa118 (Shrnutí povídek), v rubrice: Povídky » Na pokračování