Solitude: kapitola 33 - Snobská chvíľka • OurStories.cz ~ naše povídky

Giselle a tiché utrpenie.

30.11.2014 (11:00) • sisa118 • Povídky » Na pokračování • komentováno 3× • zobrazeno 656×

Tak a som tu s novou kapitolou po výnimočne krátkom čaše. :D Túto časť venujem, ako inak, hlavne vám, baby, čo komentujete a to: WendyMoon, Smile, katka a domi99 – bez vás by to nešlo :D – ale aj tým dobrým dušiam, čo moje zlátaniny čítajú! :D

P. S.: Poznáte film Bez kalhot? Mali by ste záujem o poviedku z prostredia mužských striptérov? :D

Kapitola 33

Hrebeň mi plynulými pohybmi prečesával vlasy a zanechával po sebe hodvábne pramene. Sedela som ticho. Nevedela som, čo povedať. Bolo to divné.

Giselle sa mi hrala s vlasmi a ja som mala sto chutí poslať ju preč. Tak veľmi som chcela, aby sa správala ako tá sviňa, za ktorú som ju pokladala, ale ona nie a nie. Začínala som pochybovať. Chcela som ju vidieť ako tú zlú, ale moje podvedomie mi ticho našepkávalo, že som sa možno mýlila! Jediné, čo ma utešovalo, bolo vedomie, že som s ňou príliš krátko na to, aby som sa zbavila svojich hlboko zakorenených predsudkov... ale bola to pramalá útecha.

„Vieš,“ ozvala sa po chvíli. „Máš veľmi peknú farbu vlasov...“

„Eh,“ zatiahla som. „Zdedila som ju po... po mame.“

„Tvoja mama bola veľmi krásna žena,“ pokračovala, pričom si nevšímala napätie, ktoré mi vystrelilo do ramien. „Richard mi ukázal jej fotky. Veľmi tvoju mamu miloval a ešte stále miluje,“ pokračovala, načo som ju podráždene vysmiala.

„Keby ju miloval, nenašiel by si vás!“

Ruka s hrebeňom sa jej mierne zachvela, ale pokračovala.

„Mýliš sa. Ver mi, stále ju svojím spôsobom miluje a... a ja za to na ňu žiarlim. Veľmi žiarlim. Ona vždy...“ nedopovedala a ja som tým pádom nemala možnosť čistiť, čo? „Vieš,“ pokračovala opäť vyrovnaným hlasom, „viem, že ma nenávidíš.“

„Vážne?“ Z môjho hlasu sálal britký sarkazmus.

„Vážne...“ Zasmiala sa, akoby jej nedochádzalo, že mi táto téma poriadne lezie hore krkom. „Ale rovnako viem, že si ma neodpísala úplne... inak by si ma sem nepustila a nedovolila mi česať ťa,“ prekukla ma a mňa to čertovsky štvalo!

„Moc si namýšľate! Čo ak vás len využívam? Čo ak len chcem, aby ste ma učesali!?“

„Nevedela si, že to viem, keď si ma sem púšťala,“ pripomenula mi jemne a mňa práve tá jemnosť vytáčala do červených čísel!

„Cs.“

„Viem, že ma nemáš rada a viem to preto, lebo pred rokmi som zažívala presne toto isté – teda takmer.“

Tak toto ma zaujalo, ale nedokázala som sa prinútiť spýtať sa „Ako to viete?“ či „Čo sa vám stalo?“. Chvíľu počkala a potom pokračovala.

„Ja... keď som mala desať, moji rodičia sa rozviedli. Bola som v zložitom veku. Nevedela som sa s tým zmieriť, ale hlavne som sa nedokázala vyrovnať s tým, že si matka našla iného. Nenávidela som ho... Príšerne som ho vtedy nenávidela. Brala som ho ako rozvracača rodiny. Trvalo mi roky, než som s ním dokázala hovoriť inak, ako len v jednoslovných, vulgárnych odpovediach.“ Tak to som si vážne nedokázala predstaviť. Jej reč bola taká kultivovaná! Pochybovala som, že niekedy vyslovila niečo horšie ako „doprkínka“! „Ale napokon som si naňho zvykla. Trvalo mi dlho, než som mu dala šancu a keď sa tak stalo, objavila som v ňom veľmi dobrého priateľa. Nikdy mi nenahradil otca a matke som nikdy neodpustila, že nám rozbila rodinu, ale on– aj keď som ho vždy obviňovala - sa previnil len tým, že sa zamiloval. Láska je niekedy nevyspytateľná potvora a ty máš, na rozdiel odo mňa, jednu veľkú výhodu. Tvoj otec bude nadosmrti milovať tvoju mamu,“ vyhlásila vážne. Zamračila som sa. Nechápala som tomu.

„Prečo mi to hovoríte?“

„Lebo máš právo vedieť to. Ja tvojho otca milujem, Simone. Je to neskutočný gentleman a dobrý človek, ktorý pre rodinu spraví všetko. Síce niekedy volí nekonvenčné spôsoby, ale vždy to myslí dobre.“

Neverila som jej. Keby to myslel dobre, správal by sa inak!

„Viem, že ti to tak nepripadá, ale je to tak.“ Odmlčala sa, ale nakoniec ticho dodala: „A to nie je všetko, čo by si o mne mala vedieť.“

„Nie?“ Ja si myslím, že hej. Nechcem o nej vedieť nič viac!

„Nie... Bola som už raz vydatá,“ priznala sa a mne sa marí, že som niečo také už počula – teda, že Larrisiny rodičia sú rozvedený. „Volal sa Sterling Kaine a nemyslím si, že ho budeš poznať, aj keď je to dosť známy hráč amerického futbalu.“ Mala pravdu. To meno mi nič – ale vonkoncom nič - nevravelo. „Je to Larrisin otec. Boli sme spolu dvanásť rokov a rozviedli sme sa, keď mala Larrisa desať,“ odmlčala sa a potom si ťažko povzdychla. „Bolo to veľmi dlhých dvanásť rokov. Bol - je to - hajzel!“ Wau, ona ho fakt nenávidí! „Celú tú dobu mi zo života robil peklo. Podvádzal ma na každom kroku! Otáčal sa za každou sukňou. Dokonca si to rozdal aj s mojou priateľkou! Ostávala som s ním len kvôli Larrise, ale keď ma podviedol aj s mojou nevlastnou sestrou, povedala som si dosť! Zamávala som mu pred nosom rozvodovými papiermi a Adiejé! Prosil ma, aby som ostala. Vyhlasoval, že sa zmení, ale to povedal už toľko krát... Larrisa náš rozvod niesla veľmi ťažko. Možno ešte ťažšie ako ja, keď som bola v jej veku. Veľmi ju to zmenilo. Predtým bola vždy veselá, milovala ružovú a vyhlasovala, že sa stane princeznou, že si jedného dňa vezme anglického princa a zmení svet. Veľmi rada opakovala po misskách a každému, kto ju bol ochotný počúvať, vykladala, ako vo svete nastolí mier.“ Veselo sa zasmiala, keď si zaspomínala na časy dávno minulé. Ehm, ja som zatiaľ prehĺtala vlastnú žlč a snažila sa, od toľkého hnusu, nepogrcať. Larrisa a svetový mier? WTF? Tá skôr rozpúta tretiu svetovú!

Inteligentne som ale mlčala, zatiaľ čo ona pokračovala ďalej.

„Zaprisahala som sa, že si už nikdy nikoho nenájdem. Skončila som s modelingom, zamestnala sa v Axille ako poradca reklamného manažmentu a teraz tomu velím... odbieham od témy... a tam som stretla tvojho otca. Asi pred rokom. Chcel vedieť, či sa mu oplatí odísť z Viedne. Ja som ho mala previesť po firme a ukázať mu všetky prednosti Axilla.“ Jemne sa usmiala. „Ako prvé ma očaril ten prízvuk. Zvláštny. V živote som taký nepočula. Mäkký, ale predsa tvrdý. Melodický. A potom zvyšok. Jeho správanie bolo... ako to opísať? Jednoducho gentleman od kosti. Čo viac by som mohla chcieť? Odolávala som. Dokonca som istú dobu z hĺbky duše dúfala, že to miesto neprijme. Ale on ho prial a to bol koniec. Zamilovala som sa a... a viac počuť asi nechceš,“ uzavrela rozčarovane. Ešte hlboko ponorená v spomienkach.

No, ak by to malo byť na mne, tak ja by som sa v pohode zaobišla aj bez toho, čo mi tu zreferovala. Ak by sa nestopla sama, urobila by som to za ňu.

„Tak, je to hotové,“ zvolala po chvíli a ja som sa pozrela do zrkadla. Wau, musím uznať, že s vlasmi to skutočne vie!

Mala som ich vyčesané dohora - do jemných prameňov bez zbytočných vlniek, ktoré by mi zakrývali chrbát. Nevedela som, čo povedať. Poďakovať? Ale ja jej nechcem ďakovať... bola som stratená – nerozhodná. No ona odo mňa vďaku nechcela. Namiesto nej sa na mňa jemne usmiala a povedala:

„Simone, je nechcem byť tvojou mamou,“ vyhlásila a ja som nechápala, ako to myslí. V očiach sa jej mihol smútok. „Nikdy by som ňou nemohla byť. Nikdy by som ti ju nedokázala nahradiť, ale...“ Na sekundu sa odmlčala a sklopila pohľad. Položila mi ruku na plece a ja som sa podvedome odtiahla. Opäť sa mi cez zrkadlo zahľadela do očí. „Ale dovoľ mi byť aspoň tvojou kamarátkou. Myslím si, že mi dve by sme si mohli veľmi dobre rozumieť.“ Ako to povedala vzápätí sa usmiala. Asi som niečo takéto mala čakať, ale nečakala. Zaškatuľkovala som si túto ženu ako „americkú kurvu“, ktorá rada preberá zadaných chlapov. Ale čím ďalej som nad tým premýšľala, tým viac som pochybovala o správnosti svojho rozhodnutia... Bože, ako sa len Danny mýlil, keď vyhlásil, že sa na každom snažím vidieť len to dobré! Ako veľmi. Stále nedokážem pochopiť, prečo si to myslel?! Veď, ja nie som dobrá. Nie som stelesnenie dobrých vlastností ľudského pokolenia! Som len obyčajný človek, ktorý je rovnako zákerný a slepý ako väčšina populácie... len to možno viem lepšie skrývať. Ja nie som dobrá a nikdy by som dobrou byť nechcela! Koniec koncov, byť dobrým je nudný, ťažký a nevďačný job!

Giselle sa so mnou rozlúčila milým úsmevom a slovami, že sa musí ísť pripraviť. Keď odišla, izba bola razom zvláštne prázdna. Bolo to neprirodzené! Ťažko som povzdychla a meravými krokmi prešla k posteli.

Zdvihol sa mi žalúdok pri pohľade na všetky tie balíky. Pohľad mi zaletel k digitálkam na nočnom stolíku, ktoré mi dávali ešte trištvrte hodinu. Bolo mi zle z predstavy, že sa tej snobskej zábave nevyhnem!

Asi o pol hodinu neskôr som stála pred vysokým zrkadlom. Modrá brokátová látka v noblesných vlnách klesala k zemi, kde vytvárala nepravidelný kruh. Nepatrili do kategórie „Tortové šaty“ alebo „Morská panna“, práve naopak. Sukňa bola nadýchaná - ale skôr na telo - vrch mi pevne obopínal krivky. Rukávy sa končili pár centimetrov nad lakťami, výstrih odhaľoval veľa, ale nie priveľa, chrbát mi kryla jemná čipka ohraničená belostnými perlami, rovnako ako výstrih a lemy rukávov. Celý dojem dokonale podčiarkovali zafírové klenoty na krku, ušiach, ale aj malá aplikácia vo vlasoch.

Strhla som sa od ľaku, keď na drevo dverí dopadli hánky prstou.

„Si hotová?“ zaznel za nimi Tonyho hlas. „Môžem ísť dnu?“

Posledný krát som sa pozrela do zrkadla. Skontrolovala šaty, make-up – tmavé očné tiene, svetlejší, prírodný rúž, ako aj lícenky – a nakoniec vlasy. S výsledkom som bola nadmieru spokojná, ale aj tak tomu stále niečo chýbalo a ja som nedokázala prísť na to, čo...

„Áno. Som,“ vyhlásila som hlasno. Pohla som sa k dverám, ale on ich otvoril skôr.

Wau...

A ešte raz WAU!!!

To. Je. Niečo!

Dobre, priznávam, Tonyho som v obleku videla už predtým, ale toto bolo... no jednoducho, Wau! Mal na sebe trojdielny, tmavomodrý - takmer čierny - smoking (len vesta bola o čosi svetlejšia). V náprsnom vrecku mal vreckovku z rovnakého brokátu, z akého boli moje šaty a to nebolo všetko - teda ak nerátam elegantné, ciferníkové hodinky, ktoré museli stáť viac, ako výplata bežného smrteľníka za pól roka!

Jeho vlasy. Mal ich puntičkársky sčesané dozadu. Ani jeden z nich neopustil svoje pridelené miesto. Tie a ešte jeho elegantné okuliare z neho robili... no myslím, že pomenovanie „prvotriedny kus“ by bolo skôr urážkou, než objektívnym vyhodnotením!

Nebola som jediná, ktorá sa tvárila ako blbec, ktorý nedokáže zaklapnúť prekvapené ústa! Jeho oči ma hltali tak, ako nedobrovoľne abstinujúci alkoholik fľašu kvalitnej whisky.

„Tony, vyzeráš úžasne!“ zvolala som a nebyť toho, že som na hlave mala umelecké dielo, bola by som ho, s najväčšou pravdepodobnosťou, objala! Prečo? To sa ma nepýtajte.

„Nie ja... ale ty!“ podarilo sa mu zo seba dostať a potom sa pochmúrne zamračil. „Nie je ten výstrih trochu moc?“

Skvelé, a presne takto sa dá šiestimi slovami zabiť príjemná atmosféra.

„Je fajn,“ zavrčala som.

„No, ja len...“

„Tony!“ zavrčala som. „Je fajn, a stavím sa s tebou, že ani zďaleka nebude najhlbší, aký dnes uvidíš!“

„Ale aj tak...“ nedopovedal a vehementne sa snažil nečumieť na spomínanú časť šiat.

„Je fajn!“ zopakovala som. A on sa zatváril ako zmučené šteňa.

„Ale...“

„Tony!“ okríkla som ho zostra.

„Áno?“ zatiahol. Natiahla som k nemu ruku, chytila ho za bradu a prinútila ho pozrieť sa mi priamo do očí.

„Ten výstrih je fajn a nech povieš čokoľvek, nedonútiš ma zobrať si nijakú, prekliatu šatku!“

Ťažko si povzdychol, ale nakoniec kapituloval.

„Fajn,“ zavrčal. „Ideme?“ zmenil tému.

„Musím?“ Tentokrát som tu bola ja, kto použil prosebný tón a on, kto sa potmehúdsky uškrnul.

„Musíš!“

A týmto ma odsúdil na šesť hodín v spoločnosti tých najväčších zazobancou s akými som kedy mala tú česť! Šesť hodí vytrvalého usmievania, priateľských (čo v preklade znamená falošných) konverzácii a tiež aj nervy žerúceho ignorovania Larrisy, ktorá sa rozhodla, že mi večer znepríjemní najviac, ako sa len bude dať! No, na druhej strane, ma milo prekvapilo zopár hostí. Nie všetci boli tak okato snobskí a zopár z nich sa dalo považovať za nesmierne príjemných spoločníkov. Len škoda, že som si ich mená nedokázala zapamätať. Spočiatku za to mohla moja otrasná pamäť na mená a ako čas plynul, tak sa k nej pridával aj alkohol v krvi – za ten mohla hlavne Larrisa a jej ustavičné, podpichovačné poznámky. Ticho som zavrčala zakaždým, keď sa okolo mňa mihla jej osoba navlečená do nádherných, staroružových šiat – no, nebudeme si predsa klamať. Vyzerala fakt nádherne. Rovnako krásne, ak nie ešte krajšie, vyzerala aj jej matka v prenádhernej zlatej róbe, ktorá dokonale ladila k farbe jej dlhých vlasov. Obidve boli také pôvabné, až som si vedľa nich pripadala ako škaredé káčatko. Ale tento fakt si očividne nikto iný nevšimol. Nápadníkov, ktorý ma pozívali do tanca som mala rovnako veľa, ako moja budúca, nevlastná sestra, ale na rozdiel od nej som s nimi netancovala hneď z dvoch dôvodov.

Prvým z nich bol fakt, že som zadaná a nechcem tancovať s nikým iným, iba s Dannym – a druhým, že vždy, keď niekto tie prekliate slová vyslovil, Tony ho pohľadom odporúčal dvadsať metrov pod zem. A tak sa stalo, že môj verný priateľ sa stal mojím jediným tanečným partnerom na celý večer. No nesťažovala som sa. Aspoň som bola ušetrená od zdĺhavých rozhovorov s neznámymi chlapíkmi, ktorým by som aj tak nemala, čo povedať.

Som ja ale spoločenský človek, čo?

A aby som bola verná tomu, čo som, tak v tejto chvíli stojím obďaleč tanečného parketu a pozorujem jednu z dvojíc na ňom. Aj keď nechcem, musím uznať, že im to spolu pasuje. Vyzerajú byť... šťastný. A on takýto šťastný už dávno nebol. Bola som sebecká?

Srdce mi zovrel bolestivý kŕč, keď sa otcove pery zvlnili do pobaveného úsmevu. Bože, ako je to dlho, čo som ho naposledy videla takto sa usmievať? Minimálne dva roky. Nesmial sa od maminej smrti. Sledovala som ich. Sledovala som jeho – jeho zamilovaný pohľad, šťastný úsmev. Bola som sebecká! Aj keď ma stále bolelo, že tu mama už nie je, ale... on by mal ísť ďalej. A Giselle... možno som ju zle odhadla. Možno je skutočne taká, akú ju vidí on... a možno ju jedného dňa nebudem nenávidieť. A možno ju už nenávidím. Možno ju niekde v hĺbke duše ľutujem. Možno... koľko krát som toto pochabé slovíčku už použila? Možno – slovo plné nádeje v lepší zajtrajšok. Preto „možno“ patrí k mojim obľúbeným jazykovým hračkám. A preto to pre teraz uzavriem tým, že Možno im dám šancu, dokázať mi, že som sa mýlila.

Dnes mám nadmieru veľkorysú náladu alebo to bude tým jeho úsmevom? Nech sa snažím akokoľvek, nedokážem ho nenávidieť, veď je to predsa môj Tatino. Na perách sa mi usadil jemný, tajomný úsmev, ktorý pritiahol Tonyho pozornosť.

„Dobrá nálada?“ spýtal sa prekvapene a ja som k nemu zvrtla pohľad, v ktorom sa ešte stále vznášal obláčik jemného pochopenia.

„S Larrisou nablízku? Nikdy! Ale niečo som pochopila,“ zatiahla som.

„A to niečo je?“ nabádal ma k rozsiahlejšej odpovedi.

„Krivdila som im... Možno...“ šepla som a hlavou hodila k vznášajúcemu sa, zamilovanému páru.

„Krivdila? Už ti to nevadí?“ nechápal. Zamračila som sa.

„Či mi to nevadí? Jasné, že mi to vadí! Na jej mieste mala stáť mama! Ale ona tu už nie je. Je to, sakru, kruté a nespravodlivé, že tu nie je, ale...“ odmlčala som sa a on na mňa len nemo hľadel. „... ale on by mal dostať druhú šancu. Nemyl by byť sám naveky. Trvalo mi, kým som to konečne pochopila. Vlastne, ja som to pochopila už dávno, ale štvalo ma, že si vybral zrovna ju – Larrisiinu mamu,“ vrkla som, pričom som to meno podráždene zdôraznila. „A tiež ma štvalo, že ma pred to všetko postavil až v momente, keď sa na tom nedalo nič zmeniť. Akoby som bola len malé decko, ktoré nemá právo o ničom rozhodovať! Nepýtal sa ma či chcem ísť do Ameriky – jednoducho mi to prikázal. Nezaujímalo ho, ako sa mám, keď ma celé dni nechával samú. Ignoroval môj názor, čo sa týkalo jej...“ zmĺkla som a slova sa ujal môj spoločník.

„Možno sa bál, ako zareaguješ, keby ti dal čas.“

Vzdorovito som pokrútila hlavou. „Ale aj tak sa mal najskôr spýtať!“

„Mal,“ súhlasil Tony, „ale rodičia len málokedy robia to, čo my pokladáme za správne. Jednoducho si urobia po svojom - a potom, že my sme deti!“

„Presne,“ súhlasila som pre zmenu ja.

Jemná melódia sa vznáša vzduchom, a keby som mala možnosť vidieť ju, musela by som užasnuto pozorovať je nonšalantné krivky.

„Smiem prosiť?“ spýtal sa po chvíli ticha môj jediný, tanečný partner. Usmiala som sa a spomedzi pier mi unikol pobavený povzdych.

„Smieš.“

Zaviedol ma na parket, rovnako, ako nespočetne veľakrát predtým. Tancoval sa jednoduchý, pomalý valčík. Raz, dva, tri... Raz, dva, tri... Jeho úchop bol pevný a tanečné kroky bezchybné, takže aj ja – nemehlo, ktoré naposledy tancovalo na detskom karnevale – som vyzerala ako skúsená tanečníčka. Dozadu, prešliapnuť, dopredu...

„Kde si sa naučil tancovať?“ spýtala som sa. Jemne mu trhlo kútikom úst.

„Naučila ma to Florence,“ priznal a ja som sa potmehútsky usmiala.

„Človek by fakt rád vedel, čo ona nevie!“ priznala som pochvalne a Tony so mnou súhlasil. „Je to ženská verzia Supermana!“ vyhlásila som a zvažovala či by sa táto teória nemohla nejako overiť... Nemá niekto po ruke Kryptonit?

„Dnes vyzeráš nádherne,“ šepol mi po chvíli, čím ma vytrhol zo zamyslenia.

„Ehm, ďakujem, ale je tu veľa krajších...“

„Pochybujem!“ vyhŕkol okamžite a ja som naň uprela zvedavý pohľad.

„No tak, Tony, musí tu byť predsa niekto, kto sa ti páči!“

Usmial sa, ale odpovedal veľmi vyhýbavo. „Je, ale ona ma nevidí.“

„Cs!“ odfrkla som. „V tom prípade je slepá!“ vyhlásila som odhodlane, no odpoveďou mi bol len jeho zádumčivý pohľad niekam za mňa.

„Nie, nie je slepá, len vidí niekoho iného.“

„Ukáž mi ju!“ vyzvala som ho a on sa mi zahľadel do očí.

„Jedného dňa...“

Pieseň skončila a my sme sa vrátili na okraj parketu. Tam som ho provokatívne štuchla do rebier.

„Nepovedal si mi, že sa ti niekto páči!“ ponosovala som sa. Mykol plecami a vyrovnane predniesol verdikt:

„Je nereálne, aby sme boli spolu. Nie je z môjho sveta - neznáša ho. Navyše má priateľa.“

Niečo mi to hrozne pripomínalo, ale ako som už spomínala predtým, alkohol mi príjemne otupil mozog a ten teraz odmietal spolupracovať, preto som len chlácholivo šepla:

„To je mi ľúto.“ A zahľadela sa na Larrisu v náručí nejakého mladého, ryšavého frajera.

Autor: sisa118 (Shrnutí povídek), v rubrice: Povídky » Na pokračování