OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » Solitude: kapitola 32 - Chvíle strávené s...

27.11.2014 (19:00) • sisa118 • Povídky » Na pokračování • komentováno 4× • zobrazeno 694×

No a som tu s ďalšou časťou. Asi by som mala upokojiť vaše obavy... Tony a Simone budú len priatelia... no teda, ako sa to vezme, ale ona s ním nebude mať nič viac... taký je predbežný plán. :D

P.S.: Túto kapitolu venujem : PrincessCaroline, katka, Smile, domi99 – ďakujem za podporu a vyjadrenia! Je to otrepaná formulka, ale fakt to pre mňa veľmi veľa znamená!!! :D

Kapitola 32

Zobudila som sa na to, že niekto hýbe s mojím telom. Nechcelo sa mi stávať, ale nemala som na výber. Zamrmlala som niekoľko neidentifikovateľných slov – pôvodne to mali byť vyberané nadávky v rodnej reči – a unavene zaklipkala viečkami. Ležala som na boku, zachumlaná do hnedej prikrývky, no aj tak mi bola zima. Nečudo, veď doteraz som pri sebe mala osobný radiátor – navyše, Tonyho hruď je veľmi, ale veľmi pohodlná!

Majiteľ, nedávno spomínanej časti tela, sa práve teraz v tichosti prechádzal izbou.

„Bré ránko,“ zapriadla som a môj hlas znel jemne zastreto. Otočil sa mojím smerom a na tvári sa mu usadil prekvapený výraz.

„Dobré,“ odzdravil a vzápätí dodal: „Prepáč, nechcel som ťa zobudiť.“

Nevadí. Veď aj tak som už hore! Zívla som a posadila sa na posteli.

„Koľko je hodín?“ zašilhala som, preťahujúc si stuhnuté svaly. Jemne mu myklo kútikmi úst.

„Osem...“

Čo?! Vyvalila som naňho oči a pootvorila ústa.

„Tak málo?“ zhrozila som sa.

Tak po prvé, išli sme spať po tretej! Áno, po tretej! Ehm... no, my sme ani tak nešli spať, ale spánok nás prepadol nepripravených a ja som mu jednoducho neodolala. Vlastne ani neviem, či sme zaspali naraz.

A po druhé, o ôsmej cez víkend nikdy nevstávam!

„Osem je pre teba málo?“ zasmial sa a ja som prikývla.

„Optimálny ranný čas, kedy mi naskočí mozog a začínajú fungovať orgány je desať hodín!“ zafňukala som, ale v konečnom dôsledku sa pratala z perín von. Vojna medzi nami bola neúprosná, ale ja som nakoniec vyhrala. Ich bavlnené chápadla na mňa nemali!

„Môžeš ešte spať,“ zatiahol, načo som pokrútila hlavou a spýtala sa: „Kam ideš?“

Jeho úsmev trochu povädol. „Duke si ma dal zavolať.“

„Teraz?“ zamrnčala som ospalo.

„Má na starosti bezpečnosť a otec chce, aby ma zasvätil do tajov ochranky.“ Pri slove „ochranka“ prstami naznačil úvodzovky, čo mi stačilo a viac som sa k tejto téme nevracala. Čím menej o tom viem, tým som šťastnejšia! „Ale nemalo by to trvať dlho,“ dodal. „Ak chceš, môžeš ísť na raňajky.“

„Jasne,“ zavrčala som sarkasticky. „A cestou do jedálne zablúdim v nekonečnom labyrinte! Mali by ste sem dať orientačné tabule!“

„Nie je to až také zložité,“ bránil ich chatu – podľa mňa hotel.

„Pre Einsteina, možno...“

Moje ponosovanie ho, z mne neznámeho dôvodu, dobre bavilo. Nakoniec sa nado mnou zľutoval a puntičkársky mi opísal cestu do jedálne, kde sme sa za pól hodinu mali stretnúť.

Vypratala som sa z jeho izby von a zaliezla do svojej. Pár minút som venovala rannej hygiene, ďalších pár obliekaniu a nakoniec som podľa mapy, ktorú mi nakreslil, trafila do jedálne. Bola dokonale prázdna a v raňajšom svetle hádam ešte krajšia ako včera. Slnečné lúče sa elegantne lámali v kryštálových lustroch a vázach naplnených čerstvými kvetmi. V momente, ako som si sadla na svoje včerajšie miesto pri okne, sa pri mne zjavil vysoký čašník a s nemeckým prízvukom sa ma pýtal, čo by som si dala. Hľadela som naňho ako tela na nové vráta a z môjho pomykova ma vyviedol až príchod Florence.

„Prines ranné menu pre dvoch,“ vyhlásila. „A vynechaj kečup. Obaja ho neznášajú.“ Teda, niežeby nemala pravdu, ale odkiaľ vie, že neznášam kečup? Nepamätám sa, že by som jej to bola hovorila. No nechala som si svoje otázky pre seba a namiesto toho veselo zvolala:

„Dobré ráno.“

„Ach, keby len dobré!“ zavzdychala staršia pani.

„Nie je dobré?“ nadhodila som sa zdvihnutým obočím.

„Je to tlupa idiotov!“ zavrčala a ja som si, ako inteligentný človek, spojila dve a dve dokopy.

„Štve ťa personál?“

„Štve je slabé slovo!“ pokračovala v nadávaní. „Nechápem, prečo sme museli zamestnať zahraničným debilov! Potrebujeme americký personál, tento tu nie je schopný porozumieť nášmu systému stolovania.“

Ehm, teda nechápem, aký je rozdiel medzi európskym a americkým spôsobom stolovania, ale nemienila som sa k tomu dobrovoľne priznať.

„No tak, istotne robia všetko, čo môžu,“ zastala som sa ich, no jedinou odpoveďou mi bol jej tvrdohlavý pohľad.

Čo sa raňajok týka, tak tie boli také štedré, až som nevedela, čo zjesť skôr. Tony dorazil o čosi neskôr ako sľúbil. Jedli sme sa v prázdnote jedálne, ktorú zaplnil náš osamelý rozhovor.

„Tak, čo budeme dnes robiť?“ spýtal sa.

„Neviem,“ priznala som.

„Je tu toho veľa...“ zatiahol ako rozmýšľal a nakoniec zvolal: „Čo kone? Naučím ťa jazdiť!“

Ako povedal, tak aj urobil. Vybral mi hnedú kobylu, ktorá bola podľa neho mierna a on sám si osedlal tmavohnedého žrebca. Obidva kone boli Angličáci. Po prvotnom školení som ako-tak dokázala sedieť v konskom sedle bez toho, aby som spadla na zadok, ale aj tak som si pripadala ako na strune. Celé telo som mala napnuté a po pár minútach ma začali bolieť svaly.

„Uvoľni sa!“ radil mi, ale ja som ho nedokázala poslúchnuť.

Nie, že by som nechcela, ale mala som dojem, že ak zvoľním zovretie v stehnách, tak zletím dole a už sa nepostavím.

„Ak budeš sedieť takto, dlho nevydržíš,“ dohováral mi. „Za chvíľu ťa začnú bolieť svaly.“ Cs, tie už ma bolia dobrých pár minút. Jemu sa to povie, keď jazdí od malička! Ja som nikdy nejazdila bez pomoci a to trhanie konských pohybov ma neustále vyvádzalo z rovnováhy! „Snaž sa prispôsobiť jej pohybom!“ naliehal.

„Ale to sa nedá!“ zavrčala som. Povzdychol si a zosadol z koňa, pričom však nezabúdal držať vôdzku toho môjho (či čo to, ksakru, je). Podišiel ku mne a položil mi ruku na koleno. „Uvoľni svaly. Stojíte,“ naliehal jemne.

Pokúsila som sa o to. Svet mi je svedkom, že pokúsila, ale tá štvornohá potvora podo mnou zrovna vtedy musela prestúpiť a ja som ich opäť napla. Ťažko si povzdychol.

„Takto to nejde,“ vyhlásil. „Ja nie som dobrý jazdec,“ priznal. „A preto ťa neviem naučiť, ako sa zžiť s koňom. Ja som sa jazdiť naučil až po týždni a to som tomu dennodenne venoval niekoľko hodín,“ priznal a ja som vedela, že učiteľkou mu bola mama. Zamračil sa. Premýšľal. Po pár chvíľach mi položil ruky na boky a vyzval ma: „Poď dole.“

Poslúchla som ho a nebyť jeho rúk, asi by som skončila s rozbitými kolenami. Svaly na nohách mi vypovedali funkciu a moje oslabené, tvrdohlavé a krucinál aj neschopné telo sa mu zavesilo na plecia.

„Si v poriadku?“ zaujímal sa a ja som po opätovnom preskúmaní funkčnosti jednotlivých častí tela odhodlane vyhlásila: „Som v poho. Čo teraz?“

Trhlo mu v kútiku pier.

„Sľúbil som ti, že sa prevezieš na koni? Sľúbil.“

Čo tým myslel som zistila až po chvíli, keď ma vysadil na jeho žrebca a on si prisadol za mňa. Kŕčovito som zvierala hrušku sedla, ale keď sa jeho ruky objavili po stranách mojich bokov, napätie ustúpilo.

„Lepšie?“ spýtal sa a ja som súhlasne prikývla.

„Lepšie. A čo teraz?“

„Teraz sa prevezieme po okolí.“

„A vy môžete opustiť hradby paláca, vaše veličenstvo?“ zatiahla som naoko prekvapene, začo ma obdaril kyslím ksichtíkom.

„Predstav si, že môžem... Nepôjdeme ďaleko,“ dodal. Kôň sa pohol a ja som sa oprela o Tonyho, pričom som jednou rukou zvierala hrušku a druhou hladila tmavú hrivu.

„Ako to, že nemáš rád kone?“ nechápala som.

„Ako to, že nemáš rada fyziku?“ odbil mi späť a tento krát som to bola ja, kto sa kyslo usmial.

„Trefa.“

Rozhovor sa opäť rozbehol a ja sama som sa čudovala, že si ešte stále máme čo povedať. Práve sme rozoberali otázku singularity v jadrách čiernych dier spojenú s existenciou či neexistenciu času, priestoru a hustoty, keď sa ma z ničoho nič spýtal... bola to otázka, ktorú som nečakala a nebola na ňu pripravená. No veď uznajte, keď rozoberáte niečo také vzdialené ako absenciu času a priestoru, len ťažko sa zorientujete, keď sa vás niekto spýta na záležitosť čisto spätú so skutočne reálnym svetom... teda, pokiaľ realita skutočne existuje, lebo aj tento aspekt sme zahrnuli do našej fantasticko – teoretickej debaty.

„Simon, pôjdeš s Coradom na turné?“

Ehm, What? Ako sme sa od čiernych dier dostali k Dannymu? Jediné, čo ma v tej chvíli napadlo bolo:

„Neviem.“

„Nevieš?“

„Jednoducho neviem, Tony. Ak by to malo byť na mne, tak idem a neohliadam sa späť, ale nie je. Otec ma nepustí a ja nie som až natoľko šialená, aby som zdrhla na opačný koniec zemegule,“ priznala som a moja odpoveď sa mu nepáčila. Zmĺkol. No nie na dlho.

„Ja viem, že som to hovoril už predtým, ale...“ Tak, toto zaváňalo prúserom. „... ale mala by si sa od neho držať ďalej.“

V tej chvíli, akoby vo mne odistil rozbušku. Zaťala som päste a zúrivo po ňom štekla:

„To si nedáte pokoj ani teraz!?“ vrčala som. „To sa jednoducho nemôžete tolerovať? Nevravím, že máte byť najlepší kamoši, to nie, ale zabilo by vás, keby ste sa aspoň znášali bez toho, aby ste ma neustále stavali do situácie, kedy si musím vybrať jedného z vás!? Už toho mám po krk! Krucinál, keď to nedokážete, tak sa o seba navzájom aspoň nestarajte!“ Môj búrlivý výbuch ho prekvapil, ale jeho výpadok netrval dlho.

„Nie, to sa nedá. Simone, ty to možno nevidíš, ale priveľmi si sa naňho naviazala!“ začal, ale ja som nechcela, aby pokračoval.

„No a? Je to môj život! Ešte stále som svojprávna!“

„Ja netvrdím, že nie si, ale...“

„Ale čo?“

„Ale on a jemu podobný by ťa mohli stiahnuť ku dnu!“ zvolal. „Sláva je nestála. Raz ju máš a na druhý deň si nikto. Nemôžeš s istotou povedať, že Daiwish bude naveky úspešný! A nemôžeš ani vedieť, ako strata prestíže zmení Corada,“ naliehal, ale ja som toho mala dosť.

Srdce v hrudi mi udieralo ako o život. Bola to od neho podpásovka. Nebola som na ňu pripravená a takéto rýchle rozčúlenie je fakt dobré iba na uhnanie infarktu!

„Danny je silný!“ bránila som svojho priateľa rovnako, ako som bránila Tonyho.

„Môže začať drogovať a čo horšie, môže to chcieť aj od teba!“

„Ha!“ vyprskla som. „Tak ty sa bojíš, že jeho spoločnosť bude mať na mňa zlý vplyv? Tony, nerada ti to pripomínam, ale to ty si ten, kto má pochybnejšie zázemie!“

Bolo to odo mňa kruté a hnusné, ale nemohla som inak. Neberiem si obrúsky, keď ide o nich dvoch. Ani pred jedným z nich! Musia pochopiť, že si nikdy nebudem vyberať! Nikdy. Buď ich budem mať oboch alebo ani jedného. Tony je môj priateľ v kamarátskom zmysle slova a Dany v tom romantickom. Nech sa včera stalo čokoľvek, bolo to len chvíľkové pomätenie mysle spôsobené nedostatkom spánku. A v konečnom dôsledku sa aj tak nič nestalo. Nič, čo by sa nebolo stalo aj predtým!

„Ty si myslíš, že by som ťa niekedy úmyselne zatiahol do bordelu môjho otca?“ zhrozil sa a ja som si zmučene povzdychla.

„Tony, vieš, že som to tak nemyslela. Len chcem... ja chcem... vy ste... ja... proste, nechcem si vyberať! Mám vás rada oboch. Ste moji jediní priatelia – tu,“ naliehala som. „Tak ma k tomu, prosím, nenúťte!“

„Ja ťa k ničomu nenútim, ja len chcem, aby si si uvedomila...“

„Zvláštne. Predstav si, že nie si jediný, čo chce, aby som si niečo uvedomila, Tony! A ďalej si predstav, že ja mám svoj vlastný mozog! Viem rozmýšľať sama za seba! A keď hovorím, že Dannyho poznám, tak to myslím tak, že ho poznám!“ prízvukovala som mu.

„Ja len nechcem, aby si sa spálila,“ zatiahol zmorene, načo som ho smutno, no pravdivo vysmiala.

„Jedna spálenina na viac ma nezabije.“ Nemusela som to bližšie vysvetľovať. Chápal ma. Alebo aspoň som v to dúfala.

Mal ešte zopár pripomienok, no ja som každú z nich poslala na dlhý výlet do hája zeleného a po opätovnom a veľmi farbistom vyjadrení, čo si o tejto téme a jeho názore myslím, mi s tým konečne dal pokoj.

Vychádzka na konskom chrbte nakoniec skončila a ja som ľutovala, že nebola dlhšia. Pohladila som nášho tátoša medzi očami a on spokojne zastrihal ušami. Potom sa natiahol po najbližšom steble trávy, čím dal jasne najavo, nakoľko ma má v paži.

Deň pokračoval ďalej. Moje ja navštívilo miestnu saunu, ako aj krytý bazén, v ktorom sa čvachtalo ako päťročné decko. Tony sa ku mne s radosťou pridal. Úspešne som ho niekoľkokrát potopila, ale mojich úspešných atentátov na jeho osobu bolo oveľa menej ako jeho. O štvrtej sme vyliezli von z vyhrievanej vody a chlad na nás zaútočil ako hladný vlk. Zababušený do uterákov a diek sme utekali do hlavnej časti komplexu a odtiaľ do našich izieb. Nastal čas pripraviť sa, lebo celá táto šaráda začne ani nie o tri hodiny.

Vbehla som do izby, rozosmiata na celé kolo a do očí mi ako prvé udreli balíky na posteli. Moje šaty, šperky a topánky. V tej chvíli ma smiech prešiel a nahradil ho nepríjemný pocit poznania. Bolo štvrť na päť. Moja „rodina“ onedlho dorazí.

S ťažkým pocitom na srdci som zaliezla do sprchy, kde som zo seba zmyla všetok chlór z bazéna a pokúsila sa niečo spraviť s vlasmi. No chlór bol neúprosný a preto som si ich musela umyť na dvakrát. Keď som vyliezla von, čas o trištvrte hodinu poskočil vpred a na moje dvere dopadli čiesi hánky.

Zakrútila som sa do uteráka ešte tuhšie. Hodila som po sebe rýchlym očkom do zrkadla a výraz „zmoknuté kura“ to dokonale vystihoval. Podlaha bola chladná, ale vzduch navôkol páve naopak – mali by stiahnuť kúrenie... alebo je to teplou vodou, z ktorej som práve vyliezla?

Prešla som do hlavnej časti apartmánu a keď som tie prekliate dvere otvorila, takmer som sa stretla so Zubatou. Na mieste, kde sa doteraz vynímal pekný, tmavý kus dreva, stála ženská s extrémne blonďavou šticou – nie, nebola to Larrisa, ale ak ste tipovali ju, neboli ste ďaleko od pravdy. Prosím pekne, predo mnou stála jej staršia verzia - drahocenná matka, Giselle!

Nemo som na ňu vyvaľovala oči a nebola schopná jediného slova, preto sa tejto nepeknej úlohy zhostila ona:

„Ahoj Simone.“ Jej hlas bol tichý a jemný, no na počutie príjemný. To ma prebralo. Nahodila som vražedný pohľad číslo tri, čo bolo vzhľadom k tomu, že moja stupnica vražedných pohľadov dosahuje celkovo desať stupňov, vcelku obstojné – aspoň ako také sebaovládanie mi ostalo.

„Čo tu chcete?“ zavrčala som a ona sa neveselo usmiala.

Vyzerala ako smutný anjel. V modrých očiach jej planuli plamienky pre mňa neznámeho citu, vlasy mala upravené do napohľad jednoduchého, no v skutočnosti zložitého účesu, ktorý jej okolo hlavy vytváral svätožiaru – pravdepodobne účes na oslavu.

„Prišla som sa spýtať či nepotrebuješ pomôcť?“ pokračovala, akoby si nenávisť v mojom hlase nebola všimla.

„Od vás pomoc nepotrebujem!“ zavrčala som a myslela to stopercentne vážne.

„No tak, Simone, nemusíme byť nepriateľky,“ zatiahla unavene.

„Ale ani sa nemusíme hrať na priateľky!“ odbila som ju. Chcela som byť od nej čo najďalej a navyše mi začínala byť zima.

„Keby si mi dala aspoň šancu,“ prosila.

Šancu? A kto dal šancu mne? Kto ju dal mne, keď som do USA ísť nechcela? Kto mi dal na výber, keď ma Larrisa zosmiešňovala? Vzal otec v dotaz aj môj názor, keď si ich nasťahoval do domu?! Nie! Mne šancu rozhodnúť sa nik nedal, tak prečo by som ju ja mala dať jej? No než som stihla čokoľvek povedať, ona ma predbehla.

„Porozprávajme sa,“ nadhodila.

„Nemáme o čom,“ odbila som jej chabý pokus.

„Prosím, daj mi pól hodinku a potom si o mne utvor názor, aký uznáš za vhodné. Ale prosím ťa, neodsúď ma bez toho, aby si ma vypočula,“ naliehala, ale moja odpoveď stále znela rovnako.

„Nemáme sa o čom baviť.“

„Prosím, je to dôležité.“

„Nie pre mňa.“

„Aj pre teba. Ja a tvoj otec sa budeme onedlho brať... a ja nechcem, aby sme boli nepriateľky. Milujem tvojho otca a on miluje teba... a aj ja ťa chcem mať rada, ale nemôžem, keď mi to nedovolíš...“

S najväčšou radosťou by som jej zabuchla dvere rovno pred nosom, ale vedela som si predstaviť, aké problémy by som z toho mala. Navyše na chodbe bolo zopár príliš zvedavých uší a očí. Čo som teda mala urobiť? Ak som nechcela vyvolať klebety – čo by mi ani najmenej neprekážalo, no fotrovi hej a ten by mi to dal pekne zožrať – musela som ju vpustiť dnu.

Aj keď sa mi to z hĺbky bude hnusilo, musela som uznať, že ma zaujímalo, čo mi chce.

Ustúpila som nabok a nechala ju, nech vojde do môjho dočasného kráľovstva.

„Ďakujem,“ vydýchla úľavou. Zavrela som dvere a priestor apartmánu naplnilo ťaživé ticho. Gizelle si to tu pozorne prezerala a neunikol jej jediný detail vrátane oblečenia pohádzaného po zemi, rovnako ako aj balíkov na posteli.

„Páčia sa mi tvoje šaty,“ povedala z ničoho nič a mne až po chvíli doplo, že hovorí o plesových. Ale kde ich, krucinál, videla, tak to som pochopiť nevedela.

Zmohla som sa iba na opatrné: „Ďakujem.“

„Kupovala si si ich u Meselioniho. Veľmi dobrý obchod,“ pokračovala v tejto bezvýznamnej téme.

„Ujde, ale majú šialených zamestnancov,“ priznala som a ona sa chápavo usmiala.

„Pomáhala ti Jonna?“ spýtala sa a kútikmi jej jemne myklo. „Je trochu svojská, ale hlavne jednotka vo svojom obore.“

„Cs, hlavne si myslí, že je veštica či čo,“ zavrčala som, keď sa mi pred očami vynorili chvíle strávené v jej spoločnosti. Až vzápätí som si uvedomila, že toto bol náš prvý rozhovor – normálny rozhovor, bez škaredých pohľadov a dvojzmyslov z mojej strany.

Miestnosť opäť zaplnilo ticho, ktoré som prerušila ja.

„Tak, čo ste so mnou chceli prebrať?“

„Hhm, no najskôr... nevykaj mi,“ nadhodila. „Pripadám si potom divne. Navyše Larrisa tiež Richardovi nevyká...“ navrhla, ale ja som s ňou nemohla súhlasiť.

„Ja nie som Larrisa,“ ozvala som sa urazene. Nato nemala čo povedať a opäť v miestnosti zavládlo ticho.

„Idem... idem sa prezliecť,“ vyhlásila som a zaliezla do kúpeľne, kde som na seba hodila župan. Keď som sa vrátila, Giselle sedela na jednej zo sedačiek pri okne s prekríženými členkami a vyzerala von, no keď započula moje blížiace sa kroky, obrátila sa ku mne.

„Čo by si povedala na to, keby som ťa učesala?“ spýtala sa, čo ma totálne vyviedlo z rovnováhy, no zachovala som si dosť pudu sebazáchovy, aby som povedala nie.

„Neboj, študovala som manažment, ale istú dobu som robila modelku. Viem, ako na to. Človek by neveril, čo všetko sa na móle naučí,“ usmiala sa.

Nepáčil sa mi ten úsmev. Bol taký úprimný a príjemný! Nesedel mi k predstave, ktorú som si o nej vytvorila! Toto nebol úsmev zákernej mrchy, ktorá sa vyžíva v nešťastí malých dievčat - ale úsmev ženy, ktorá je jednoduchá, otvorená a možno aj zranená... a to sa mi z duše nepáčilo! Nechcela som to vidieť! Nepasovalo to s mojimi predstavami!

Postavila sa a rýchlymi krokmi prešla k balíkom na posteli. Zodvihla ten, ktorý mal predstavovať obal na šaty, preniesla ho ku vysokým skriniam, kde ho zavesila a vzápätí roztvorila. Z jeho útrob sa vylial tmavomodrý brokát obohatený o rovnako farebný satén a slonovinovú čipku. Vzory na brokáte hádzali odlesky, ktoré dokonale ladili so zložitými ornamentmi na čipke, ktorá sa tiahla okolo výstrihu, ako aj okolo lemov na rukávoch.

„Nie, ja sa viem učesať aj sama...“ zvolala som odhodlane, ale ona si ma prezrela kritickým pohľadom.

„Aký účes si k nim spravíš?“ spýtala sa ma a v tej chvíli, akoby zabudla s kým sa rozpráva. Bolo to – jej výraz – ako keď rybu vrátite do vody. Toto bol jej živel.

„Hm...“ zatiahla som zamyslene a potom mykla plecami. „Rozpustené. Sčešem si ich dozadu a...“ nestihla som ani dopovedať, keď v tom ma začala zasypávať radami a poučeniami, že v tom prípade by nevynikla čipka na chrbte a že to by bola škoda a že... a tak ďalej, a tak ďalej. Tá ženská je hrozná, keď príde na pretras téma „móda“! Ústa sa jej nezavrú nech robíte čo robíte, a tak – ani som si nestihla uvedomiť kedy – som sedela na vysokej stoličke oblečená len do županu, ona stála za mnou s kefou v rukách a vytvárala mi na hlave jedno z jej majstrovských diel.

Autor: sisa118 (Shrnutí povídek), v rubrice: Povídky » Na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Solitude: kapitola 32 - Chvíle strávené s...: