OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » Solitude: kapitola 3 – Neschopnosť racionálneho uvažovania

15.05.2014 (20:00) • sisa118 • Povídky » Na pokračování • komentováno 3× • zobrazeno 725×

Dúfam, že sa bude páčiť a budem rada, ak zanecháte koment. 

Ospravedlňujem sa, že pridávam kapitolky tak poskromne, ale inak to nejde. Škola je zabijak a v kombinácii s mimoškolskými aktivitami... nikomu neprajem. Ale mám aj dobrú správu pre tých, ktorí moje poviedky čítajú. Boj o život je dokončený, Solitude má trinásť kapitol a Útok M je na tom podobne. A veľkým plusom je budúci týždeň, kedy sú u nás matury, takže budem pridávať asi každý deň. :D

P.S.: Leporell, vážne ďakujem za tvoje komentáre. Bez nich by som sa k zverejneniu nedokopala tak skoro. :D

Sisa118

Kapitola 3

„Čo je?“ nechápala som.

„Je to mladá hviezda! Len teraz skončili s Americkým turné.“

„Ak si spomínaš, ja som z Európy. Tam známi nie sú!“ Tony si nervózne trel zátylok.

„Možno máš pravdu, ale ak aj nie sú, tak budú... ale aj tak. Nepočula si o nich aspoň tu? Na škole sa o ničom inom nehovorí!“

„Tak, pekne po poriadku.  Ja počúvam hlavne metal! Metal - zlato a z rocku iba Linkin Park. Inam sa moje hudobné oko nepozerá,“ objasnila som. „A čo sa týka školy, tu ma zaujíma len jediné - a to kedy zazvoní.“

„Hej, všimol som si...“ čo tým chcel povedať, to som netušila, ale rozhodla som sa, že to prešetrím neskôr.

„On je spevák?“ Stále som tomu nedokázala uveriť. „No, podľa postavy a obrovského ega... hádzala by som ho skôr do vreca so športovcami.“

„Je to idol, musí mať postavu,“ vysvetlil. „Ale aj športovec. Hrá basketbal.“

„Ehm, mám sa pýtať, odkiaľ to vieš? Nepatríš náhodou k jeho faninkám?“ posledné slovo som detsky zašušlala.

„Prestaň. Na Bio sedím za jeho fanklubom. Neverila by si, čo všetko tie baby zaujíma!“

„Napríklad, veľkosť treniek?“ tipla som a on zarazene prikývol. „Pokoj. Ja k nim nepatrím, ale mám s podobnými babami zopár skúseností. Moja kamoška v EU bola zbláznená do Justina Biebera... to si mal počuť - alebo radšej nie - keď o ňom spustila.“ Striasla som sa. Fakt! Keď spustila svoje litánie na tému JB, dozvedeli ste sa aj to, čo ste vedieť nechceli!

Nočná mora!

„Metalista a fan JB? To ako vážne?“

„Jo. My sme boli zvláštna trojka. Ja – metal, Tina – pop a Helen – všetko, ale hlavne elektro,“ priznala som. Ach, to boli časy.

„A ona...“ nech už chcel povedať čokoľvek, nedopovedal.

PP (pani profesorka) sa z ničoho nič rozhodla, že náš malý, súkromný rozhovor prestane ignorovať a rázne nás napomenula, že ak neprestaneme, môžeme sa stať, že skončíme v riaditeľni. WTF? U nás decká počas hodín kecali bežne a učitelia ich maximálne tak vyvolali pred tabuľu.

No čo, jedna guľa na viac nikoho ešte nezabila! Už si viem predstaviť, akoby sa tváril náš riaditeľ, keby sa mu pred riediteľnou, počas každej hodiny, zišla celá škola. Chudák, veď by zošedivel ešte viac a poviem vám, to by bol zázrak!

Tony sa k tejto téme ešte zopárkrát vrátil, ale nedozvedel sa nič nové.  Taktiež sa nemal čo. Neklamala som. Dante Corado... divné meno. Asi je pôvodom Talian.

Keď konečne zazvonilo na obed, môj žalúdok vyhrával ako cigánsky huslisti. S nedočkavosťou som čakala, kedy na mňa príde rada, keď vtom mi do očí padla povedomá hlava – blonďavá hlava. Bol to ten chalan, ktorý do mňa vrazil v deň, keď som išla do kníhkupectva. Nenápadne si ma obzeral. Ak si myslel, že som si to nevšimla, tak sa, sakru, mýlil. Obdarovala som ho kyslím ksichtíkom a prestala mu venovať pozornosť.

O pár chvíľ som si spokojne vykračovala s táckou von z jedálne. Je pekne, tak prečo sa nenajesť pod holím nebom?  Sadla som si za stôl pod stromom, ďaleko od spoločenského víru a čakala na Tonyho. Kde ten chalan toľko trčí?

Zobrala som do ruky vidličku a už-už na ňu napichla unikajúcu cestovinu, keď ma niekto vyrušil. Teda, lepšie povedané - niekto sa ku mne prikradol zozadu a prisadol si na lavicu skôr, ako som ho stihla poslať do ri... kade ľahšie.

„Ahoj,“ pozdravil slušne, ale ja nemám pre slušnosť ten správny cit.

„Vypadni!“ zaznel môj verdikt.

„Prečo si hneď zlá?“ sťažoval si.

„Len tak, aby reč nestála, ale teraz vážne, vypadni!“

„No si ty ale príjemné stvorenie.“

„Pravda, som dobrota sama. Vypadni.“

„A čo ak sa mi nechce?“ zasiala sa.

„Tak ti pomôžem, ale ver mi, nebude sa ti to páčiť.“

„Čo ty vie...“

„Si masochista?“ skočila som mu do reči.

„Nie. Mal by som?“

„Čo ja viem? Asi áno, keď tu ešte sedíš!“

„No tak, prišiel som sa len najesť.“

„Jasné a tá gitara má byť predjedlo alebo dezert?“ vyprskla som. „Vieš, ľudom z dreva býva zle.“

„Nie, tá má spríjemniť chvíle...“

„To ako tie, keď ťa odtiaľto vykopnem? Nerada ti to pripomínam, ale ona si sama nezahrá.“

„... keď budeme spolu obedovať,“ dokončil, akoby som ani nič nebola povedala.

„Si veríš.“

„Hej, vcelku dosť.“

„Všimla som si. Tvoje prehnané sebavedomie sa nedá prehliadnuť, takmer mi spálilo oči,“ priznala som sarkasticky.

„Neviem, neviem či to bolo zrovna ono. Podľa mňa to bol skôr môj neodolateľný šarm.“

Vyprskla som do pohára z ktorého som si v najnevhodnejšej chvíli odpila.

„Ten, kto ti povedal, že nejaký máš, by sa mal dať vyšetriť!“ zvolala som pevne.

„To si vždy taká zlá?“

Otočila som sa k nemu a milo sa usmiala. „Nie, to len vtedy, keď ma otravujú také stratené prípady, ako si ty.“

„Myslím si, že je načase, aby som sa predstavil,“ prehovoril odrazu vážne.

„Nevrav? A nevravel si, že ťa pozná celý svet?“ spýtala som sa sarkasticky.

„Nevravel som, že svet... iba Amerika!“

„Aj Južná? Lebo ako vieš, tak...“

„Severná,“ skočil mi do reči. „A som Da...“

„Dante Corado. Ja viem,“ skočila som do reči, pre zmenu ja. Konečne zmĺkol a ja som sa opatrne napila.

„Ty si to vedela!“ Nechápem, prečo to povedal tónom, akoby som bola niekoho zabila.

„Hej, vedela.“

„Ale... prečo... Ty si klamala!“ obvinil ma.

Nechápavo som sa k nemu otočila. „V čom som klamala? Ak si myslíš, že nechcem, aby si vypadol...“

„Vedela si kto som! Ale tvrdila si opak.“ Až vtedy mi došlo o čom to tu pán Nikto točí.

„Á, ty myslíš, že som vedela, že si...“ zapátrala som v pamäti, ako ho Tony pomenoval, „... mladá rocková hviezda, člen Daiwish, jeden z dvoch hlavných lídrov?“

„Presne!“

„Sorry, ale sklamem ťa. O tvojej žiarivej identite som sa dozvedela na poslednej hodine,“ priznala som nevzrušene.

„Neverím ti!“ zavrčal.

„Akoby ma to zaujímalo,“ odbila som ho.

Chcela som ešte niečo dodať, ale v tom som si všimla niečoho veľmi znepokojivého. Sedem chalanov, medzi ktorými boli aj tí piati zo včerajška, si to veselo rezalo cestu na opačnú stranu školského areálu, ku skupinke prevažne blonďavých báb... mimo to som si uvedomila aj ďalšiu vec a to, že väčšina osadenstva školy sa pozerá mojím smerom alebo skôr smerom môjho nechceného spolu sediaceho.

Z hĺbke duše ma hlodal veľmi zlý pocit, že sa Tonymu niečo stalo. Hodila som rýchly pohľad na takmer plný tanier, ale nakoniec som sa postavila. Môj nový a zároveň jediný priateľ mi bol prednejší ako jedlo.

Rozbehla som sa cez areál dovnútra. Moje kroky hlasno sprevádzal smiech miestnych nabúchancov a najväčších kreténov pod slnkom. Každým krokom sa zlý pocit zväčšoval. Spoľahla som sa na inštinkt a zamierila k ošetrovni. Inštinkt nesklamal. Tony tam bol. Sedel na jednom z bielych lôžok a k líci si tisol vrecko s ľadom. Spodnú peru mal rozbitú a pod okom sa mu začínal rysovať monokel. Keď ma uvidel, zahanbene otočil hlavou nabok.

„Simone, ja... nechoď sem!“ prikázal mi, ale ja som jeho príkaz excelentne ignorovala.

Prebehla som ošetrovňou a zastavila pred ním. Bol taký vysoký, že aj keď sedel, pozeral mi priamo do očí. Jemne som mu priložila ruku na nezranené líce. Vzkypel vo mne hnev. Ani sama neviem ako, ale tento chalan ma jednoducho potrebuje a ja som si k nemu, aj za tú krátku chvíľu, čo ho poznám, vytvorila zvláštny vzťah. Možno to je tým, že som tu nikoho nemám, dokonca ani vlastného otca, ktorý ma ukážkovo ignoruje. Tým, že doma som vždy bola obklopená malou skupinkou svojich najbližších a za posledné dva roky som o každého z nich prišla.

„Tony,“ zatiahla som. „Čo ti to spravili!“

„To nič, nie je to také zlé, ako to vyzerá.“ Odvážne sa pokúsil o úsmev,  ale  z toho sa nakoniec vykľul bolestivý úškrn.

„Prečo?“ nechápala som.

„Robia to už od prváku... zvykol som si.“

„Ale to nie je správne! Nemôžu to robiť! Povedal si to riaditeľovi? Povedal si to rodičom? Povedal si o tom vôbec niekomu!?“ Jeho vytrvalé, tiché zatĺkanie ma utvrdilo v tom, že nie. „Tony! Mal si to niekomu povedať!“

„Nie! Nikomu som to nepovedal. Mám na to dobrý dôvod. Ver mi. Simone, nie je to tvoja starosť, nemiešaj sa do toho. Ja za to nestojím.“

„Jasné, že stojíš! Ak nie ty, tak potom kto!? Musia prestať!“

„Simone, len to, prosím ťa, nikomu nehovor,“ prosil a ja som mu nemohla dať zápornú odpoveď. Nedalo sa.

„Dobre. Fajn, nikomu o tom nepoviem, ale musia s tým skončiť.“ Pohladila som ho po líci, povzbudivo sa naňho usmiala a potom ruku stiahla. V hlave sa mi rodil totálne sebe vražedný plán. Otočila som sa na odchod, keď v tom ma chytil za ruku a otočil k sebe.

„Čo chceš spraviť!?“

„To, čo je treba,“ odvetila som pevne a vytrhla si ruku z jeho zovretia.

„Nie, to...“ začal protestovať. Postavil sa a chcel ísť za mnou, ale sestrička sa k nemu dovalila ako veľká voda a zabránila mu v tom.

Nevedela som, čo urobím, ale niečo som urobiť musela. Hnala som sa chodbami k miestu, kde som útočníkov videla naposledy. Môj plán sa skladal z veľkej časti so šťastia a asi len jedno percento sa dalo aspoň vzdialene spájať s plánovaním.

S najväčšou pravdepodobnosťou ma dnes niekto poriadne zmláti, ale aj to mi bolo príjemnejšie ako predstava, že by som mala ostať sedieť so založenými rukami. Čo by na to povedali moje kamošky? Helen by ma nafackala už len za predstavu, že sa s niekým chcem biť a Tina by si šla kúpiť pukance. Pri tej predstave som sa neveselo usmiala.

Dnešok je vážne deň pod psa!

Vyšla som na dvor a namierila si to priamo ku skupinke útočníkov. Poviem vám, to bol pohľad. Na každom z nich sedela nejaká baba. Podľa rovnako farebných uniforiem usudzujem, že roztlieskavačky. Ako prvý si ma všimol ten, ktorý mi včera pripadal najrozumnejší... teda ak sa to slovo vôbec môže použiť v spojení s niekým z nich!

Niečo zašepkal babe, čo na ňom sedela a potom sa postavil. Vydal sa mojim smerom a čierne vlasy mu nadskakovali v rytme krokov. Upieral na mňa svoje modré oči. Jeho partia ho pozorne sledovala, zatavil sa však dosť ďaleko na to, aby nemohli počuť nič z rozhovoru.

„Kto mu to spravil!“ štekla som okamžite, ako boli moje slová na dosluch.

„Ja,“ odvetil bez štipky ľútosti.

„Bastard! To vám robí dobre, mlátiť bezbranného!? Koľko vás naňho bolo dnes? Siedmi? Fakt odvaha!“ Pristúpil bližšie a pevne mi zovrel rameno.

„A čo je teba do toho? Mala by si sa rýchlo naučiť, kde je tvoje miesto!“ zopakoval slová svojho priateľa.

„Sama si určím, kde je moje miesto!“ zavrčala som.

„Len, aby ti ho niekto neukázal skôr,“ varoval ma tvrdo.

„Len, aby ho neukázal niekto vám!“ vrkla som. Jeho obočie vystrelilo do nebies.

„A to ako kto? Ty? Čo len ty proti nám zmôžeš! Keby sa tam včera neobjavil ten chlap, neskončila by si dobre. Si len baba zo zaostalej, bezvýznamnej krajinky, ktorej meno si ani nedokážem zapamätať...“

„To bude asi tou inteligenciu!“ provokovala som. Jeho zovretie zosilnelo a ja som vedela, že budem mať modriny.

„Nezahrávaj sa s nami! Oni nie sú takí trpezliví ako ja.“

„Ooo, že som si nevšimla.“

„Ty si vážne sprostá! Vieš koho provokuješ?“

„Mala by som?“

„Neviem, ako to bolo v tom vašom zapadákove, ale tu máme hierarchiu a na jej vrchole sme my!“ naparoval sa.

„A vy ste?“ opýtala som sa nevinne, ale vo vnútri to vrelo.

„Hovorí ti niečo americký futbal?“

„Áaa, jasné, že áno!“ zvolala som hrane naivne. „Vieš, aj u nás máme futbalistov...“ na chvíľu som sa odmlčala, aby moje ďalšie slová zaryli hlboko pod kožu, „... a väčšina z nich sú gayovia... a ak nie tí, tak aspoň transexuáli...“ A presne toto si mysleli všetci v našej triede. Ja osobne poznám zopár futbalistov. Jeden z nich prepadol a druhý sa správa ako hysterická ženská. Nebudem rozoberať ďalej.

Jeho tvár nadobudla nepekný červený odtieň.

„Ja nemyslím európsky futbal...“ zasyčal pomedzi zuby. On si hádam myslí, že som sprostá?

„Pre tvoju informáciu, ja viem, čo je to americký futbal, ale poviem ti, mne pripadáte rovnako obmedzení ako hráči starej klasiky. Plus, vyžívate sa v bolesti!“ obvinila som ho.

Bolo vidno, že som zasiahla slabé miesto. Jeho zovretie zosilnelo a ja som mala dojem, že mi tú ruku urve. Sykla som od bolesti, ale on nepúšťal. Hľadel na mňa ako rozzúrený býk, ktorému pred očami mávajú červenou vlajkou.

„Pusť ju!“ ozvalo sa z ničoho nič za nami. Ani som sa nemusela obzrieť, aby som vedela, kto prehovoril.

Josue odo mňa odtrhol oči.

„Nestaraj sa do toho!“ štekol.

„Nebudem, ale až keď ju pustíš!“ prízvukoval Dante. Josue zaťal zuby, ale jeho zovretie nakoniec uvoľnilo. No ešte predtým, ako ma pustil, mi šepol do ucha:

„Drž sa od Allena čo najďalej. A už nikdy, ale nikdy ma neprovokuj, inak urobím niečo, čo sa ti páčiť nebude!“ varoval ma.

„Ja sa ťa ne...“ nedopovedala som, lebo ma Dante stiahol k sebe a mne slová uviazli v krku. Za ním stáli ešte dvaja chalani. Jeden z nich bol ten blondiak a druhý mal, pravdepodobne, jedného z rodičov Japonca.

„Zbláznila si sa!?“ zavrčal mi do ucha.

„Nie!“ zavrčala som späť. „Vedela som, do čoho idem.“

„Takže, áno. Zbláznila si sa,“ potvrdil si sám pre seba.

„A čo som mala robiť?“ zvolala som zúfalo.

„Neviem čo sa stalo!“ pripomenul mi, ale ja som rozhodne nemala v pláne všetko mu vyložiť na zlatom podnose.

Zbežne som pohľadom prebehla po dave. Pozorovali nás. Dychtili po krvi. A keď nie po tej, tak aspoň po čerstvých drboch, o ktoré by si mohli obtierať papule, čím mi liezli poriadne na nervy. Odstrčila som Danteho a naštvane sa vrútila do útrob školy. Tak s takýmto zvratom som vážne nepočítala. Všetko mi pokašlal!

„Mohla aspoň poďakovať!“ doniesol sa ku mne jeho hlas a ja som mala sto chutí ukázať mu prostredník. Mala som plán a on ho zničil!

Čo na tom, že v ňom bola zahrnutá poriadna nakladačka môjho ja?

Autor: sisa118 (Shrnutí povídek), v rubrice: Povídky » Na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Solitude: kapitola 3 – Neschopnosť racionálneho uvažovania: