Solitude: kapitola 29 - Komédia? • OurStories.cz ~ naše povídky

Jonna, Tony, ja a šialené nákupy. Danny, ja a komédia.

17.10.2014 (12:00) • sisa118 • Povídky » Na pokračování • komentováno 3× • zobrazeno 679×

Zdravíčko a máme tu ďalšiu časť Solitude. :D Ako sa tak pozerám, tak vás táto poviedka asi pomaly ale isto prestáva baviť. Komenty išli rapídne dole. A ja dúfam, že sa to v tejto časti zmení k lepšiemu. :D Inak, ďakujem domi99 za podporu. Ani nevieš, ako ma tvoje komentíky tešia. :D. A jasné, že ďakujem aj tým, čo si dali tú námahu a prečítali si uplynulé časti. :D

Vaša sisa118

Kapitola 29

Bolo to nesmierne ťažké.

Práve som si navliekala dvadsiate siedme šaty a zvažovala, koľko si ich ešte v najbližšej dobe navlečiem. V tomto obchode a s Jonnou po boku nebola núdza o modely, ktoré by mi pasovali, problém bol však v tom, že mi ich pasovalo toľko, že nakoniec bude problém vybrať si z toho množstva jedny. Doteraz som si skúšala šaty s vysokým patentom. U niektorých siahal až pod bradu. Z nich sa mi asi najviac páčili čierne s kvapkovým otvorom na prsiach. Boli saténové a látka pekne obliehala moje krivky. Vyšla som z kabínky a mohla sledovať dve úplne odlišné reakcie. Jonna z nich bola nadšená, ale Tonymu sa ani najmenej nepáčili. Označil za priveľmi odhaľujúce aj keď nechápem, čo odhaľovali! No jedno som pochopila okamžite. Danny a Tony sú dve úplne odlišné povahy... vlastne asi by ani viac rozdielni byť nemohli. Danny bol vždy za čo najviac odhalenej kože, za čo najhlbší výstrih a čo najodtiahnutejšie modely. Tony bol presný opak. Hlboký výstrih – nie, príliš veľa holých miest – nie, obtiahnuté – nie! Krucinál, mala som dojem, že jemu by sa páčila jedine rehoľná rovnošata... a zopárkrát som mala chuť, spýtať sa Jonny, či takú nemajú!

V tomto sa môj a Tonyho vkus diametrálne líšili! Mne osobne sa napríklad tie čierne nesmierne páčili. Po ďalších kúskoch, ktoré bez ľútosti zvozil, som ho naštvane poslala obzrieť šperky. Už som mala jeho svätuškárstva dosť! Venoval mi ospravedlňujúci pohľad a odišiel. Vydýchla som.

„Prisahám, ak by tu ostal ešte chvíľku, asi by som ho zabila!“ zvolala som vážne a Jonna sa len chápavo usmiala. Mala so mnou veľa práce, ale keďže v butiku nebola jediná zamestnankyňa, tak to nebol problém.

„Moja milá,“ začala a ja som vedela, že to čo povie, bude ďalšia perla, „ten chlapec ťa má rád a dokazuje ti to tak, že chce, aby si bola čo najcudnejšie oblečená!“

„Ja proti tomu nič nemám, ale nežijeme vo viktoriánskej ére!“

„Náhodou, podľa mňa je zlaté, ako sa ťa snaží chrániť.“ Ehm, fajn, tak kto mi ide kopať hrob? Lebo ešte jedna takáto zmienka, vyslovená týmto tónom a je po mne!

„Chrániť a pred čím?“

„Pred pohľadmi iných! Je to tak romantické!“ nadchýnala sa, zatiaľ čo mi uvoľňovala ďalšie šaty.

„To nie je romantická!“ štekla som podráždene. „Sme len priatelia!“ pripomínala som jej.

„Iste, iste, srdiečko,“ chlácholila ma jej detským hláskom.

„Navyše, mám priateľa!“ dodala som a dúfala, že po tomto si už dá pokoj. Mýlila som sa.

„Oh, také romantické! Ľúbostné trojuholníky milujem...“ Zabite ma niekto, prosím! Tá ženská je neskutočná! Asi kuká priveľa argentínskych telenoviel. A to nebolo všetko. V tej chvíli sa vrátil Tony a na tvári sa mu jasne odrážalo, že to počul. Zmučene som zakrútila hlavou a perami naznačila „pomoc“ a keďže sa Jonna venovala zapínaniu na chrbte, nič nevidela. Povzbudzujúco sa usmial. To bolo všetko, čo spravil a ja som podráždene štekla.

„Čo šperky? Prešiel si ich akosi rýchlo.“

„Je tu iba pár klenotníctiev, ale ja poznám lepšie.“

So zachmúreným výrazom som sa vrátila späť do kabínky, ale aj tak som naplno zachytávala rozhovor medzi tou potrhlou ženskou a Tonym.

„Je to veľmi pekná slečna,“ chválila ma tónom, za aký som jej najradšej odtrhla hlavu alebo aspoň zalepila príliš živé ústa.

„Ehm,“ odvetil Tony neutrálne. „Ja viem.“

„Ako dlho sa už poznáte?“

„Pár mesiacov,“ pokračoval rovnakým unisono tónom.

„Aha. Chodíte spolu do školy?“

„Hej.“

„Poznáš jej prieteľa?“

„Hej.“

„Je to dobrý človek?“

„Je to...“ zarazil sa. Nevedel, čo povedať alebo to vedel, len to povedať nechcel? „... jej priateľ,“ uzavrel.

„Sú spolu dlho?“

„Nie.“

„Ako dlho?

„Asi týždeň?“

Odmlčala sa a ja som pomaly, ale isto, začínala dúfať v to, že s týmto divným výsluchom skončila. Mýlila som sa a ako veľmi.

„Chcel by si byť viac ako priateľ? Neboj sa, nepočuje nás.“

Vážne? Ja na to mám iný názor! Bože, zmĺkni!

Dúfala som v Tonyho jasnú odpoveď. Predpokladala som jasné „Nie!“, ale to neprišlo. V skutočnosti nepovedal vôbec nič. Dlho bol ticho a až potom chladným až strašidelným tónom prehovoril:

„Toto nie je téma, ktorú by som chcel preberať na verejnosti a už vôbec nie s predavačkou,“ uzavrel a z jeho hlasu sálala zvláštna energia, niečo medzi „povedz ešte slovo a zabijem ťa“ a „povedz ešte slovo a čaká ťa vyhadzov“. No Jonna ho nepochopila. Neviem či vek okolo štyridsiatky sa dá pokladať za senilný alebo nie, ale ona senilná istotne bola, lebo rozčarovaným tónom zvolala:

„Bude z vás krásny pár, chlapče! Jedného dňa istotne.“

V tej chvíli som vyšla von. Už som to ďalej nemohla počúvať a zavolala si Jonnu k sebe, aby mi pomohla so zapínaním. Pohľadom som zavadila o Tonyho tvár. Jeho výraz bol zvláštny. Tajomný, ale zároveň zaujatý a aj trocha podráždený. Vyšla som v šatách pred zrkadlo. Ich zelená farba mi krásne ladila k pokožke ako aj k vlasom. Boli nádherné, ale Jonna ma aj tak donútila navliecť si ešte zopár ďalších modelov. Našťastie už nepadla ani jediná zmienka o mne a Tonnym a ten sa tiež začal tváriť normálne.

A čo ja?

Ja som si povedala, že sa tým trápiť nebudem. Tony je priateľ - kamarát, Danny je priateľ - milenec! To je všetko, čo som potrebovala vedieť a ak sa toho budem držať, nestane sa nič zlé! Navyše, ak by som sa tým zaoberala, asi by som riskovala mozgovú príhodu z tak preťaženého mozgu!

„Beriem si tieto!“ zvolala som podráždene a ukázala na tmavomodrú látku mojich budúcich šiat.

„Ale nie sú...“ protirečil mi Tony, no ja som ho stopla.

„Oblečieš si ich ty alebo ja? Budem to ja! A ja som sa rozhodla, že si ich beriem!“ Môj výber neschvaľoval. Nepáčil sa mu ich holý chrbát ani hlbší výstrih, ale mne to bolo jedno. Mali nádhernú farbu, príjemnú látku a podľa mňa ten výstrih nebol ani zďaleka taký odvážny, rovnako ani holá koža na chrbte!

„Simone,“ zatiahol zmučene, ale moje výhražne nadvihnuté obočie a prekrížené ruky na prsiach ho nakoniec dohnali k vytaseniu kreditky a zaplateniu tej nehoráznej sumy. No tým sa dneskajší nákup nekončil. Ešte som si ich musela raz obliecť a Jonna si naznačila, kde a ako ich majú do piatku upraviť a potom ich doručia do Tonyho domu.

Potom na radu prišlo Tonyho obľúbené klenotníctvo Harry Winston na ulici Rodeo Drive . Tam sme kúpili sadu zafírových šperkov – mohutného zrniečkového náhrdelníku, náramku a náušníc. Boli krásne a neboli to diamanty, čo bolo u mňa iba veľké plus. Topánky sme odbili vo veľkej rýchlosti a so spokojným vydýchnutím dosadli na pohodlné sedačky čierneho mercedesu.

„Tak to by sme mali,“ uzavrela som s výdychom.

„Hej,“ pritakal môj spoločník. „Čo máš na pláne teraz?“ nadhodil a ja som mu venovala zbežný pohľad.

„Misku ryže a dobrý film.“

„Ryže?“ nechápal. „Väčšina ľudí si objedná pizzu...“

„Ale ja nie som väčšina,“ opravila som ho. „Navyše, ryžu mám rada.“

A tak sa aj stalo. Tony ma hodil domov a aj keď mu na očiach bolo vidieť, ako veľmi chcel ostať so mnou, musel odísť na nejakú večeru. Navyše aj moja „utešená rodinka“ bola preč a tým pádom som mala dom celý len a len pre seba. No povedzte, nie je to ideálne? Áno, je. Ryža bola hotová v priebehu pól hodiny a tú dobu som strávila na zemi pred TV a pozorne sa prehrýzala bordelom v DVD. Bože, kto môže byť taký kretén a dať dobrý film ako je Tomb Rider vedľa prepadáku v podobe Sucker Punch? Ja istotne, nie! Ale mám jasnú predstavu, v ktorej dominuje vygumovaná, blonďavé hlava. Len teraz neviem, či mladšia alebo staršia... ale dosť, tým sa teraz trápiť nebudem.

Nech som hľadala, ako som hľadala, na žiadny z amerických „trhákov“ som chuť nemala. Až úplne v zadnej časti regálu som narazila na zaprášený obal. Vyvalila som naň hnedé kukadlá a so slovami „prečo nie?“ sa nadšene usmiala. A čo to bolo za film? Nečakajte žiadny akčák, v ktorom Amíci spasia svet alebo nejakú srdcervúcu tragédiu. Bola to komédia. Dobrá komédia, o ktorej tu, za veľkou mlákou, nemajú ani tucha. A tou komediálnou snímkou bol, ako inak, náš starý dobrý Kameňák. Teda, nie náš – ako slovenský – ale český, no ja si akosi neviem pomôcť a jednoducho ho beriem ako časť seba. Veď som na ňom vyrastala! A pokiaľ si dobre pamätám, tak to bola prvá komédia, ktorú som v živote videla, teda buď ona, alebo Seno, slnko... To si pozriem neskôr.

Spokojne som sa usadila na širokú sedačku, zabalila sa do deky a do ruky vzala misku ryže. Natiahla som sa po ovládač a vzápätí sa začítala do varovania. To je síce pekné, ale ja mám radšej: „Na živote mám najradšej tú rozmanitosť, každý deň ma naserie niekto iný!“. Koľko pravdy sa v tejto jednoduchej vete skrýva? Celé more!

Schuti som sa smiala na scéne, kde pán Kon prišiel do lekárne s fotkou svokry, keď v tom sa od dverí ozval zvonček. S tichým šomraním som sa postavila a prešla ku dverám. A koho som za nimi nenašla.

„Danny!“ zvolala som nadšene a on sa spokojne usmial, pričom spoza chrbta vytiahol obal pizzy.

„Čo tak večer v znamení lásky?“ navrhol tajomne a mne sa v mysli vybavilo hneď niekoľko lákavých scenárov... a najlákavejší sa končil v mojej izbe – presnejšie povedané v posteli. Prešli sme do obývačky a on zatiaľ odložil svoj náklad na stôl. Nechápavo si prezrel výjav na obrazovke a prehodil.

„To nepoznám.“

„Nemáš odkiaľ,“ potvrdila som.

„Nemám?“

„Je to česká komédia. Takže nie, nepoznáš.“

„Je to dobré?“

„Pre mňa – hej. Pre teba? Netuším. Nie je to americký film.“ Ktovie prečo, ale toto ho urazilo. Nechápavo som nadvihla obočie.

„To, že nie je americký, ešte neznamená, že ma nebude baviť!“ zavrčal popudene, akoby som mu práve so všetkou gráciou oznámila, že je len negramotným, obmedzeným Amíkom, ktorý dokáže pochopiť len americké snímky. Ehm, no možno som tak, aj keď neúmyselne, spravila.

V dlhých prstoch zovrel ovládač a stlačil PLAY. Obočie mu opäť vyskočilo do nebies. Logika. Bežalo to po česky a on z toho nerozumel ani slovo.

„Tak čo, baví?“ spýtala som sa zo smiechom a on ma spražil paličatým pohľadom.

„Ty tomu rozumieš?“

„Predstav si, že hej!“

„Nemôžem to prepnúť do nášho?“

„Nie nášho – vášho,“ napomenula som ho.

„Fajn, tak do môjho?“

„Asi nemám príliš na výber...“

„Netváriš sa moc nadšene.“

„Ani ty by si netváril, keby si Rockyho musel pozerať v španielčine aj keď si ho pätnásť rokov kukal v angline!“ vrkla som, ale v konečnom dôsledku to prepla a posadila som sa vedľa neho. Oprela sa o jeho rameno a on ma objal okolo pása a pritiahol bližšie. Bolo to také príjemné. Obyčajný výjav dvoch navzájom sa milujúcich ľudí, ktorí túžia len a len po spoločnosti toho druhého.

Kameňák nám plynul pred očami a ja som niekde v hĺbke seba rozmýšľala nad všetkým a hlavne nad nami. V jeho náručí mi svet razom pripadal ako gombička. Mysľou mi netrpezlivo lietali myšlienky a najdobiedzavejšia bola „Vážne ho chceš opustiť?“. Snažila som sa ju ignorovať a zahnať do kúta tým, že som jej predhadzovala alternatívne možnosti toho, ako sa s Dannym do prázdnin rozídeme a potom sa bez výčitiek vrátim domov, ale moja myseľ je sviňa. Bola neúprosná. Stále dookola ma otravovala predstavou nádherného vzťahu. Prekryla som dlaňou jeho ruku na mojom bruchu. Bola taká teplá a veľká, že som ju nebola schopná prekryť. Ťažko som vzdychla a on si toho všimol.

„O čom rozmýšľaš?“ chcel vedieť.

„O ničom dôležitom,“ zahrala som do autu, ale neúspešne. Zamračil sa a mierne sa odtiahol.

„Neklam,“ káral ma jemne.

„Neklamem!“

„Poznám ťa,“ vrkol a pohladil ma po líci a perách ako dieťa, ktoré práve prichytil pri lži. „Viem, kedy ťa niečo trápi.“

Poznal ma. Možno viac, akoby sa mi páčilo. Sklonila som pohľad a odvrátila hlavu. Natiahol sa a jemne mi uchopil bradu.

„O čom rozmýšľaš?“ bol neodbytný a keď videl, že sa stále nemám k odpovedi, bleskovo ma povalil na sofu a priľahol krásnym telom. Tep sa mi zrýchlil. Naklonil hlavu, ale nepretŕhal očný kontakt.

„No tak, Simone, o čom premýšľaš?“

Vydýchla som a tento krát odpovedala.

„O nás dvoch.“

„O nás?“ nechápal a ja som sa rozhodla objasniť mu to.

„Ako dlho nám to vydrží?“ pípla som.

„Tak dlho, ako budeme chcieť!“ šepol a jemne obtrel svoje pery o moje. „A to bude naveky,“ ubezpečil ma. Kiežby si mal pravdu, Danny, kiežby. Ale v tomto si parádne najivný!

Mám mu to povedať? Nemám? Zatiaľ som sa rozhodla pre alternatívu číslo dva.

„Čo ak...“

„Žiadne, čo ak, Simone! Sme spolu? Sme.“

„Ale ty si Dante Corado!“ zatiahla som smutno. „Máš rady obdivovateliek! Rady krásnych báb...“

„Ale ja chcem len jednu, Simone,“ ubezpečil ma. „Len teba.“

Zavrela som oči a užívala si tiaž jeho tela. Zvláštne. Prečo sa cítim tak smutno? Prečo ma razom zaplavila melanchólia?

„Ja som tu a budem tu vždy!“ prisľúbil, ale ja som si veľmi dobre uvedomovala, že je to len sľub, ktorý sa každú chvíľu môže premeniť na prach.

Prinútila som ho posadiť sa a vzápätí som ho silno objala. Bála som sa, že sa vyparí v obláčiku bieleho dymu. Bála som sa a ani som poriadne nevedela čoho. A práve v takejto pesimistickej nálade, ktorá ma prepadla ako zlodej nič netušiacu starenu s dôchodkom v rukách, som si niečo uvedomila.

„Moja izba!“ zvolala som prudko.

Autor: sisa118 (Shrnutí povídek), v rubrice: Povídky » Na pokračování