Solitude: kapitola 28 - Taký normálny deň • OurStories.cz ~ naše povídky

Škola je ako veľký cirkus. Čo sa stane, keď je vaším najlepším priateľom jeho principál? A aké následky má shopping?

07.10.2014 (12:00) • sisa118 • Povídky » Na pokračování • komentováno 1× • zobrazeno 688×

Kapitola 28

„Tak na to je trošku neskoro, nemyslíš? Najskôr si mal myslieť a až potom...“ Čo potom? Vyspať by som sa s ním nevyspala. Nikdy! „Frezer, daj mi pokoj!“ štekla som podráždene a vydala sa na miesto čo najviac vzdialené od jeho pochybnej existencie. Ehm, teda aspoň to som mala v pláne, ale ako ma poznáte, tak moje plány len zriedkakedy vychádzajú. Chytil ma za zápästie a otočil k sebe.

„Bol som na mol opitý!“ zvolal zúfalo.

„Predstav si, všimla som si. Tak, teraz, keď si mi povedal to, čo som už dávno vedela, odchádzam!“ Snažila som sa vytrhnúť si ruku z jeho pevného zovretia, ale nešlo to.

„No tak, daj mi šancu!“ prosil, čo ma fakt štvalo. Nechcela som v jeho blízkosti stráviť už ani minútu!

„Frezer, choď otravovať niekoho iného... Myslím, že Kimberly by sa tvojej spoločnosti potešila oveľa viac ako ja...“

„Kimberly mi je ukradnutá!“ zavrčal.

„Aha, to si ju už prefikol,“ konštatovala som a jeho pohľad mi túto domnienku potvrdil. Hajzel!

„Frezer, si neskutočný kretén, vieš o tom?“

„No ták, daj mi ešte jednu šancu,“ pokračoval, akoby moju urážku nepočul.

„Vieš, ja si nepamätám, že by som ti niekedy dala prvú...“ Neznášam tento typ chalanov. Myslia si, že požrali všetku múdrosť sveta a pritom je to len kopa svalov bez mozgu. Viem, o čo mu ide. Len a len o sex, no ten odo mňa určite nedostane! A to som si kedysi myslela, že on je z tej partie najlepší. Prdlajs! Je rovnako skazený, ako jeho podarený kamoši.

„Bol som opitý! Nerozmýšľal som triezvo, inak by som to nespravil! Ja nie som taký!“ presviedčal ma.

„Fajn, tak nie si. Ale choď o tom presviedčať niekoho iného!“ Ten ti možno uverí.

„No tak...“ začal od začiatku, ale ja som toho mala už dosť. Do trhnutia som vložila všetku silu a s nadšením zistila, že tento krát sa to podarilo.

„Frezer, vyjasnime si to raz a navždy. Daj mi pokoj, ja nebudem tvojím ďalším zárezom na posteli!“

Zamračil sa. Konečne mu doplo, že tento krát sa babe medzi nohy nedostane. Zaťal zuby a na tvári sa mu usadil chladný výraz.

„To sa ešte uvidí...“ S tými slovami sa otočil na opätku a odpochodoval preč. Nechápem takéto tipy. Jednoducho im nerozumiem. Zamerajú sa na nejakú úbohú dušu a nepustia sa jej, dokiaľ z nej nevysajú všetku energiu. Ale ja nebudem jeho ďalšou obeťou! To nikdy.

Deň pokračoval ďalej a ako sa blížila veľká prestávka, tým viac sa kazil. Po tretej hodine som vyrazil na onú miestnôstku, kde sa človeku neskutočne uľaví a keď som v nej vykonávala isté procedúry, za modrými asi plastovými dverami sa rozozneli hlasy. Nepoznala som ich, ale bolo mi jasné, že sa bavia o mne.

„... a Dante? Má oboch, Nadine. Oboch! Fakt nechápem prečo? Veď nie je zas až taká pekná.“

„No neviem, ja si myslím, že je to práve tým. Pekná je a práve preto po nej idú, Stacey.“

„Ale Larrisa je jednoznačne krajšia,“ ozvala sa Stacey isto.

„Larrisa je krava. Vyspí sa s každým...“

„No a? Čo je na tom zlé? Žijeme v dvadsiatom prvom storočí, bože!“

„Vážne?“ spýtala sa jej kamarátka prekvapene. „Len donedávna si na Larrisu nadávala, aká je to krava, ktorá ich roztiahne pred každým a teraz toto?“

„Predtým mala Larrisa všetkých pekných chalanov na škole.“

„Aha, takže keď ich má nejaká iná, Larrisa je odteraz tvoja nová hrdinka?“

„Nadine! Larrisa je krava stále a fakt nechápem, prečo si prefarbila vlasy na červeno - blond jej išla viac k mozgovej kapacite - ale Mayorová mi lezie na nervy. Má Corada, ale aj tak sa ťahá s Allenom! Bože, veď Dante je taký zlatý! Keby som bola na jej mieste ja, vykašlala by som sa na všetkých len kvôli nemu!“ rozplývala sa nad jej vysnenou predstavou a ja som z nejakého zvláštneho dôvodu začala žiarliť. Bože, ešte sa zo mňa stane žiarlivá suka a skončila som. Holka, no tak, veď sa o ňom len rozprávajú!

„Stacey, teba to ešte stále neprešlo?“

„Čo?“

„Tvoja posadnutosť Daiwishom!“

„Jasné, že nie, veď sú totálne perfektný! A hlavne Dante.“

„A je to tu zas. Ušetri ma toho, prosím ťa!“

„Čoho?“

„Ódy na tému Dante Corado.“

„Ale keď on je taký zlatý... nie ako Allen!“

„No, keď už spomínaš Allena, tak s tým sa bavila úplne od začiatku,“ pripomenula jej Nadine. „Ešte v dobe, keď bol nikým.“

„Nady, nerada ti to pripomínam, ale on bol nikým ešte pred týždňom! Kto by si bol pomyslel, že ten večne zakríknutý chalan, môže byť dedičom miliónovej firmy...“

„Skôr miliardovej,“ spresnila Nadine, ale Stacey pokračovala bez zastavenia:

„... A taký fešák!“

„Oh, bože,“ zalamentovala Nadine. „Prosím, ušetri ma toho!“

„Čoho?“ nechápala jej (podľa mňa) prihlúpla kamarátka (ale neberte do doslovne, ešte stále vo mne rotuje žiarlivosť).

„Tvojho tlachania!“

„Čo? Ja netlachám!“

„Ale áno, vždy keď sa ti na jazyk dostane nejaká klebeta, tvoja huba nevie, kedy sklapnúť!“ posťažovala sa pohoďácky.

„Nebavím sa s tebou!“ zapišťala Stycey.

„Heuréka! Konečne bude ticho. A už poď, lebo na jeden záťah minieš aj druhú polovicu rúžu.“

Na veľkú smolu Nadine, jej kamoška nezmĺkla a naďalej ju častovala svojimi poznatkami o Daiwish a mne. Keď ich hlasy zanikli v dunení chodby vyšla som z kabínky a zaprela sa o hranu umývadla.

Klebety? O čom? Hlúpa otázka. Jasné, že museli vzniknúť dohady o tom, prečo trávim čas aj s Dannym, aj Tony. Prirodzene z týchto dohadov vzápätí vznikli klebety a tie sa teraz šíria po škole ako morová nákaza v stredovekom Londýne! Krucinál... ale čo stým? Nech som to zvažovala z ktorejkoľvek strany, vždy mi vyšlo len jediné: Budem to ignorovať. Klebety po čase ustanú – prestanú klebetníkov baviť a nájdu si nového obetného baránka.

S novým aj keď váhavým elánom som vyšla na chodbu, kde mi nálada hneď o pár stupňov stúpla. Čo s človekom nespraví jediný pohľad na červenovlasú Larrisu? Má doslova zázračné účinky. Na tvári sa jej usídlil pockerface, keď ma uvidela... alebo keď uvidela môj potmehúdky úsmev? No to je jedno. Keď sme sa míňali, neodpustila som si a jemne ju podpichla:

„Červená ti pasuje, Čili.“

Keby bolo slovné spojenie „mohla pohľadom zabíjať“ založené na pravde, bola by som na mieste mŕtva.

Deň pokračoval a ja som si spokojne vykračovala povedľa Tonyho, za ktorým sa neustále otáčali zvedavé pohľady. Medzi nimi bol aj Treyov, ktorého pravé oko ešte stále nieslo stopy po dávnom výprasku.

Vošli sme do jedálne a ja som sa vydala - smer náš starý stôl v odľahlom kúte, ale Tony ma schytil za ruku.

„Tam jesť nebudeme,“ šepol mi a namiesto toho ma zaviedol do VIP sekcie. Kde sa usadil za vrchstolom a znudene kývol malej čiernovláske po jeho pravici.

„Doroty, uvoľni miesto.“

Dievčina sa zamračila a prepálila ma zúrivým pohľadom. Až potom som si uvedomila, že to bolo jedno z dievčat, ktoré sa po ňom v Piatok liepali!

„Sadni si,“ vyzval ma Tony úplne iným tónom, než akým prikázal dievčine, aby vypadla. Dokonca sa aj jemne usmial a ja som si opäť uvedomila, ako veľmi sa zmenil. Aký si bol istý sám sebou, akoby to už ani nebol ten istý človek. Všimol si zaváhania v mojej tvári a upokojujúco nadvihol obočie. Ťažko som povzdychla, ale nakoniec sa posadila. Pri stola sa rozbehla živá debata o blížiacom sa futbalovom zápase, o ktorom som vonkoncom nič nevedela a decká sa uvoľnene doťahovali, akoby si na Tonyho prítomnosť už dávno zvykli. No ja som si nezvykla na nich a cítila som sa nanajvýš nepríjemne. Zaprisahala som sa, že pri tomto stole už nikdy viac nepojem. Tony si mojej nervozity všimol a snažil sa ma rozptýliť, ale nedarilo sa mu. Jednoducho som sa nevedela uvoľniť, keď som vedela, že na každé moje slovo pozorne vyčkáva dvadsať párov, príliš zvedavých uší... a tu sú len tie, o ktorých viem!

S posledným a pravdaže neúspešným odpalom zazvonilo na koniec hodiny a aj školy. Bože, nenávidím telesnú a zároveň obdivujem tých, ktorý vedia hrať baskedbal, lebo u mňa je tento šport ako Achilova päta! S ťažkým výdychom som vošla do preplnenej šatne. Niekoľko zvedavých pohľadom sa zvrtlo mojim smerom, ale ja som ich ignorovala... teda až do chvíle, než ku mne nedošla kráľovná kravského kráľovstva, jej veličenstvo Larrisa.

„Takže, už si s niekým spala,“ začala a ja som nechápala, na čo naráža. „Len otázkou ostáva s kým?“

„Čo?“ nechápavo som sa k nej otočila a v ruke zovrela tričko, ktoré som si práve vyzliekla.

„Cucflek!“ zvolala, akoby objavila Ameriku a mne sa pred očami rozbehol výjav so včerajšieho udobrovania. Pripomienka: Zvoziť Dannyho za cucfleky a pripomenúť mu, že ak mi spraví ešte jeden, tak toho bude veľmi, ale veľmi ľutovať!

„Áno, je to cucflek,“ potvrdila som. Nemalo zmysel zatĺkať.

„Takže od koho? Corado alebo Allen?“

„No, keďže ty na to so svojím obmedzeným intelektom asi neprídeš, tak ti pomôžem. Už nejakú dobu chodím s Dannym, takže ten cucflek bude pravdaže od neho,“ prezradila som milým tónom asi ako keď trpezlivá pani učiteľka v škôlke vysvetľuje zaostalému dieťaťu, že tie sople z nosa sa nejedia. Larrisa sa mierne zamračila.

„Vážne? A vie tvoj otecko o tom, že jeho dcérenka začala sexuálne žiť?“ V jej hlase bola skrytá tichá vyhrážka.

„A prečo by ma malo zaujímať, či to vie?“ nechápala som. „A vie tvoja matka, že porodila štetku?“ odbila som vzápätí. Larrise trhlo v kútiku úst. To, že žijeme pod jednou strechou ešte nebol všeobecne známy fakt. „Vieš, mohli by sme usporiadať také malé, rodinné stretnutie, kde si navzájom povieme, čo si o sebe myslíme a kto vie, možno by potom konečne išli od seba.“

„Pokračuj v snívaní. Moju mamu od Richarda neoddelíš!“ vysmiala ma.

„Čo ty vieš. Pokiaľ to je rovnako namyslená kurva ako ty, tak to pôjde vcelku ľahko.“ Ehm, tak to som asi povedať nemala. Téma „mama“ je pre našu Larrisu veľmi citlivé téma. Aké prekvapujúce. Že by predsa len mala rada aj niekoho iného ako samú seba? Pohla sa vpred a ja som sa napla do bojovej pozície. Na rozdiel odo mňa už bola oblečená... no, za to môže aj fakt, že ja som do šatne prišla ako posledná a väčšina báb na sebe už mala civilný odev. No v tom jej na ramene pristála ruka s dlhými, ružovými nechtami.

„Larrisa, sľúbila si jej to,“ šepla - asi Louise - jedna z jej sesterstva. Nechápala som, načo naráža, ale v tejto chvíli mi to bolo v podstate jedno. Zúrila som, že som jej nemohla jednu vraziť! Ja nikdy nezačínam, ale odplatu si užívam. Zvláštne, na Slovensku som si nikdy neuvedomila, aká som pomstychtivá!

V jej očiach sa mihol neznámy cit. Nedokázala som posúdiť, čo to bolo, ale v konečnom dôsledku sa odtiahla.

„Vidíme sa doma,“ štekla mi.

„Nie je to tvoj domov,“ odvrkla som... a vlastne ani môj. Bez odozvy vypochodovala von a ja som len mohla hádať, čo to, krucinál, malo byť!?

Úvahy o Larrisinom podivnom správaní som vypustila v momente, ako som zočila čierny mercedes, pristavený na mieste, kde nás ráno vyhodil. Takže s tými nákupmi to myslel vážne. Povie mi niekto, prečo sa vôbec neteším?

Vošli sme do - mne neznámeho - veľkoobchodu a už pri vchode som prišla nato, prečo.

„Tony!“ pípla som pri vidine tej cifry. „Tie ceny sú príliš vysoké!“

Prekvapene sa na mňa pozrel.

„Tento obchod mi odporučil tvoj otec... vraj tu nakupuje aj Larrisina matka.“

Teraz som bola tou prekvapenou ja.

„Ja si mám dať na seba niečo z obchodu, v ktorom nakupuje ona?“

„Bože, Simone, sú to len šaty. Nerob z toho takú vedu,“ zahriakol ma a ja som sa zamračila. „Poď, myslím, že to je tam,“ pokračoval, akoby si môjho pohľadu ani nebol všimol. Smutne som povzdychla, ale vydala sa za ním. Vošli sme do stredne veľkého butiku, ktorého názov sa skladal len z mena návrhára, ktorému patril – nepoznala som ho, tak sa mi nečudujte, že som nepokladala za dôležité si ho zapamätať.

„Vieš, čo by si chcela?“ spýtal sa ma Tony a ja som naňho pozrela, či mu náhodou nešibe.

„Jasné, že nie. Popravde, dúfala som, že sa z toho nakoniec nejako vyzujem.“

„A nechala ma tam samého?“ zdesil sa.

„Jasné, že by si sa z toho vyvliekol spolu so mnou!“ dodala som okamžite a on sa zatváril o čosi zmierlivejšie.

„Ver mi, ak by sa dalo, tak tam nejdem,“ priznal sa a vzápätí sa obrátil k priestranným regálom, no to už pri nás stála nahodená a upravená predavačka nemom Jonna (podľa tiketu na prsiach), ktorá pôsobila skôr ako dobrosrdečná teta, než klasická predávajúca.

„Aký ste mi len utešený pár!“ zvolala nadšene a potom sa usmiala na Tonyho. „Máte dobrý vkus, chlapče,“ pochválila ho a myslím, že v tom momente sme obaja boli červený ako čili papričky.

„Ehm,“ snažila som zo seba vykoktať. „My sme len kamaráti.“

Prekvapene sa na mňa pozrela, potom na Tonyho a nieže by povedala niečo v zmysle „Oh, prepáčte“ alebo „Moja chyba“, ale perla, čo jej vyletela z prostorekých úst, nám vohnala do tvári ešte viac červenej.

„Oh, to je škoda. Pasovalo by vám to spolu!“

Vymenili sme si s Tonym zmučené pohľady a slova som sa opäť chytila ja.

„Ehm, potrebovala by som šaty na narodeninovú oslavu...“ začala som, ale ona mi prudko skočila do reči. Bože, prečo zamestnali takéto šidlo???

„Aký typ oslavy?“

„Vysoko spoločenská, skôr by sa dala zadefinovať ako ples,“ odpovedal pohotovo Tony.

„Mh, takže niečo vhodné pre tanec...“ obdarovala ma profesionálnym pohľadom, ktorému neunikol ani najmenší detail mojej postavy, „... pohodlné. Predpokladám, že nepatríte medzi ten typ žien, čo by obetoval pohodlie pre krásu...“ Nepýtala sa, len konštatovala a ja som energicky prikyvovala. „A tiež niečo v tmavších farbách - ste bledá, takže svetlé môžeme vylúčiť, nevynikli by na vašej peknej postavičke, a k tej sa hodí takmer každý strih – ste šťastné dievča. Máte nejaké špecifické požiadavky?“

„Nie,“ pokrútila som hlavou, ale Tony očividne mal.

„Nemalo by to byť provokatívne a výstrih by mal byť decentný,“ pretlmočil svoje požiadavky alebo otcove? Pozrela som sa na Jonnu. Tá sa tvárila, akoby jej niekto práve povedal, že Vianoce sa tento rok konať nebudú.

„To je škoda! To je škoda! Má krásne prsia a hlbší výstrih by len podčiarkol celkový dojem!“ zalamentovala teatrálne, ale to bolo to posledné, čo som si všímala. Opäť ma zaliala horúčava a Tonymu taktiež zmienka o mojich prsiach nespravila zrovna najlepšie.

„Ale, rada si vyskúšam aj s hlbším,“ pípla som ticho, aby som predišla ďalším nemiestnym poznámkach. Jonnina tvár sa rozjasnila ako slniečko.

„To je len dobre, moja milá, už teraz viem, čo vám bude pasovať najviac!“ tešila sa a ja som konečne prišla na to, prečo je tu táto praštená ženská zamestnaná. Mala perfektný vkus! Čo perfektný, priam geniálny! Stačilo sa jej pozrieť na šaty a hneď si vedela predstaviť, ako mi padnú. Ale aj napriek tomu sa predo mnou otváral portál do zeme saténu, šifónu, brokátu a x-ďalších látok, volánikov a čipiek.

Toto bude ešte ťažké...

Autor: sisa118 (Shrnutí povídek), v rubrice: Povídky » Na pokračování