OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » Solitude: kapitola 18 - Kým vieš snívať tak máš nádej...

23.07.2014 (12:00) • sisa118 • Povídky » Na pokračování • komentováno 5× • zobrazeno 942×

Tak, po týždni pridávam ďalšiu časť. Ehm... ona už bola pripravená dávno, ale akosi sa mi do zverejňovania zaplietla moja posadnutosť pre anime a mangu - a tak sa stalo, že posledný týždeň som nerobila nič iné, ako že som tejto vášni naplno prepadla.  Za obeť mi prišli mnohé tituly a vrelo odporúčam nasledovné (mnohé z nich som videla už pred rokmi a stále ma bavia):

Shingeki no Kyojin, Kaichou wa Maid-sama, Fullmetal Alchemist, Fullmetal Alchemist Brotherhood, Sword Art, Death Note.

Vrelo odporúčam každé z nich!!!

A nemôžem zabudnúť – opäť ďakujem za komentáre, boli fakt úžasné!!! Díííkyyy!!! Dúfam, že aj ďalšie časti sa budú páčiť rovnako.

Sisa118

Kapitola 18

„Nie, ten si nevezmem!“ prízvukovala som hádam po stý raz.

„Prečo?“ nechápal.

„Úspornejší model si nájsť nemohol?“ zúrila som.

„Nie je úsporný - je sexi!“ trval na svojom.

„Jednoducho nie! Za sestričku v ružovom nepôjdem!“ zamietla som razantne a hodila mu biely, nemocničný čepiec.

„Prečo?“ zakňučal.

„Veď tá sukňa mi ledva zakrýva zadok!“

„A preto je perfektná!“ slintal.

„Ten kostým sa hodí tak do porno filmu a nie na Halloween party!“ trvala som neoblomne na svojom. Ťažko si povzdychol. Vedel, že prehral.

Pripomienka pre mňa  - Danny, ja a obchody = vražedná kombinácia! Ten chalan je zaťažený na extra krátke sukne a alarmujúco hlboké výstrihy... teda nie, že by som bola nejaká puritánka, ale výstrih po pupok je aj na mňa príliš! A čo mi povedal, keď som mu to povedala? Že a prečo by mal? Keď mám doň čo dať! Prasák jeden!

Postavil sa  zo stoličky a stratil sa medzi regálmi. Bola som mu za to nesmierne vďačná a pustila sa do zbežného preberania kostýmov. Po chvíli som narazila na jeden extra chutný – zlá pirátka. No čo už narobím! Ja a moja slabosť pre pirátov. Mal síce dosť hlboký výstrih, ale pri tomto modeli mi to ani najmenej nevadilo. Jednoducho sa k nemu hodil.

Danny sa vrátil a na rukách niesol kostým - mačacej ženy? A opäť netreba dodávať, že ten najúspornejší model.

„Čo hovoríš na tento?“ spýtal sa nadšene.

„Nejaký viac kožený tam nebol?“ spýtala som sa sarkasticky.

„Nie, nebol... ale hľadal som,“ priznal so šibalským úsmevom. Nevravela som? Prasák! „Vyskúšaj si ho,“ žobronil a po približne piatich minútach neustáleho prosenia som nakoniec privolila.

Veď čo, v plavkách ma už videl a toto toho zakrývalo len o čosi viac.

„Fajn,“ kapitulovala som a zaliezla do najbližšej voľnej kabínky.

Pár minút som sa nevedela vysomáriť vo všetkých tých popruhoch a keď sa tak nakoniec stalo, nastal ďalší problém. Ako, preboha, mám do týchto handier napchať svoju vrchnú časť? Keď sa mi nejakým kolosálnym zázrakom podarilo aj to, sama som nedokázala odtrhnúť zrak od výstrihu. To ich mám fakt až také veľké alebo to robí len tá koža? Naklonila som hlavu nabok. Vážne som zvažovala, že si to vyzlečiem a ani sa v tom Dannymu neukážem, ale jeho naliehavý tón ma nakoniec z tej kabínky vyhnal.

Keď som vyliezla, zasnene otvoril ústa a div mu z nich nezačali tiecť sliny!

„Ja som to vedel!“ zvolal omámene a ja som nechápavo nadvihla obočie.

„Čo?“

„Že ti padnú, ako... druhá koža,“ vysúkal zo seba.

Bol až natoľko zažratý čumením mi do výstrihu, že úplne zabudol na okolitý svet. K životu ho prebral až hlasný piskot, ktorý sa k nám doniesol od jednej neďalekej skupinky. Danny zareagoval okamžite a bleskurýchle začal chalana vraždiť pohľadom. No to nebolo jediné, čo sa stalo. Vedľa pískajúceho chalana stálo dievča a to v momente, keď uvidelo Dannyho, prekvapene otvorilo ústa. Spoznalo ho aj napriek kamufláži, skladajúcej sa z čiernych, slnečných okuliarov a šiltovky. Danny si ju premeral plytkým pohľadom a obrátil sa späť ku mne. Dievča sa tiež zameralo na moju osobu a aj na tú diaľku som jej v očiach uvidela plamienok závisti.

„Zober si ich!“ naliehal, ale vzápätí dodal. „No, nos ich iba keď budeme sami.“

„Danny, asi ti to musím pripomenúť, ale sme len priatelia!“ varovala som ho.

„A ty, ako dobrá kamarátka, mi teraz urobíš radosť a zoberieš si ich,“ navrhol s nádejou v hlase.

„Nie, nezoberiem.“

„Si taká tvrdohlavá!“ znechutene pokrútil hlavou.

„Jop, to som. A teraz mi podaj pirátku...“ vyzvala som ho. „Nech si ju môžem vyskúšať a ty by si si mal tiež niečo pohľadať, lebo to dievča ťa spoznalo,“ varovala som ho, no on len nevzrušene mávol rukou.

„Ak by som mal utekať zakaždým, keď ma niekto spozná, nezdržal by som sa na jednom mieste dlhšie ako minútu,“ oznámil a mňa jeho pohodový prístup zarazil.

Nikdy sme sa moc nebavili o jeho kariére svetového playboya a lídra kapely, ale vždy mi pripadalo, že si to maximálne užíva. Hudba bola, je a aj bude jeho život. No to ale neznamená, že aj ja mam rovnaké sny. Vlastne v poslednej dobe ma vcelku láka dráha kriminológa.

„Nebojíš sa, že sem naletia paparaci?“ nadhodila som.

„Ani nie. A ak aj naletia, tak s nimi spravím krátky rozhovor, zopár fotiek a potom pôjdeme ďalej.“

„Berieš to až moc v pohode.“

„Inak sa to brať nedá... teda ak nechceš skončiť na práškoch. Som hviezda a táto nežiaduca pozornosť k tomu jednoducho patrí,“ uzavrel.

„A nezdá sa ti, že si až moc veríš?“ uťahovala som s z neho, ale on ma odbil šibalským úsmevom a obrátil tému na tú hrôzu, čo som mala na sebe.

„Zober si to!“

„Nie,“ štekla som zvesela a vytrhla mu z rúk kostým pirátky.

Zaliezla som späť do kabínky. S ťažkosťami sa z tej príšernosti vyzliekla a navliekla do pohodlného, ale na druhú stranu aj primerane zvodného obleku kráľovnej morí. Keď som sa otočila späť k vešiaku, mačacia žena na ňom už nevisela.  Zúrivo som odhrnula záves a naskytol sa mi pohľad na Dannyho, obklopeného skupinkou násťročných dievčat. Niekde hlboko v sebe som pocítila pichnutie žiarlivosti. Nebol to príjemný pocit... neunikli mi ani ďalšie detaily. Prvý z nich bol fakt, že cez plece mal prehodený oblek mačacej ženy a druhý, že všade naokolo rozdával oslnivé úsmevy a autogramy.

S mierne znudeným výrazom, za ktorým som bezpečne skryla výraz žiarlivej suky, som sa oprela o rám kabínkových dverí a čakala, kedy mi opäť začne venovať pozornosť. Musela som uznať, že to s tými holkami fakt vie - a aj to, že ho to baví. Pripadal mi ako páv vo svojom rajóne. Pritiahol k sebe všetky pohľady v okruhu niekoľkých metrov.  Zložil si okuliare a elegantným pohybom ich zavesil za lem trička. Šiltovka ostala na pôvodnom miesta. Keď sa po dobrých dvadsiatich minútach ospravedlnil tým, že tu má nejaké neodkladné záležitosti, vrátil sa ku mne. Cestou si ma pozorne premeral a pochvalne prikývol.

„Nie je to tak sexi, ako sestrička alebo catwoman, ale pasuje ti to,“ zhrnul. Potom sa naklonil bližšie a šepol tak ticho, že som to ledva počula. „Myslím, že je čas vypadnúť, lebo inak ma zožerú zaživa,“ prosíkal a ja som ho premerala pobaveným pohľadom.

„Prezlečiem sa a ideme,“ prisľúbila som a on sa vďačne usmial. Tak ako vidím, nastal čas na odpratanie sa zo scény.

Keď som už prezlečená vyšla z kabínky, na prvý pohľad mi bolo jasné, že počet Daiwišiek sa prinajmenšom zdvojnásobil. Rýchlo som prešla k pokladni, kde som sa predavačke musela dvakrát pripomenúť, než ma začala vnímať. Potom som sa postavila obďaleč a nevedela, čo ďalej. Začínalo to byť vážne strašidelné! Mám tam skočiť alebo to nechať tak? Odpoveďou mi bol zúfalý pohľad frontmena kapely a ja som sa v momente rozhodla. Pretlačila som sa dopredu, pričom ma sprevádzali naštvané poznámky všade naokolo. Schmatla som Dannyho za rukáv a nahlas zvolala:

„Dámy, pre dnešok zabavujem!“

Ozvalo sa pohoršené šomranie, ale ja som ho ignorovala a ťahalo ho za zo sebou von z toho bláznivého davu.

„Ona nám ho berie!“ Doľahlo odniekiaľ a ja som len súhlasne zvolala.

 „Presne tak. Beriem a nemienim sa oňho deliť!“ To som už našťastie bola vonku. Pustila som ho a náhlivým krokom sme sa obaja vydali k podzemnému parkovisku. 

Keď sme bezpečne zasadli na kožené sedačky zo srdca mi spadol ťažký kameň. To bolo fakt desivé! Od úľavy som hlasno vydýchla.

„Už nikdy viac!“ zvolala som, pričom som kládla prízvuk na každú slabiku.

„Niekedy je to trošku na nervy...“ zatiahol a ja som ho spražila pochybovačným pohľadom.

„Trošku? Toto bol horor! Nezávidím Veľkému Billovy, že ťa pred týmto má chrániť.“ Každé slovo som myslela stopercentne vážne.

„Ver mi, ani ja,“ vydýchol a naštartoval.

„Takmer ťa vyzliekli!“ pokračovala som ako v tranze.

„Tak zlé to zas nebolo.“

„Ale hej. Bolo,“ schladila som ho. Pripomienka pre mňa – nikdy nechcem byť slávna!

Danny ma vysadil pred našim domom. Dohodli sme sa, že pre mňa príde o ôsmej.

„Čauko Eren,“ pozdravila som dotieravú guču chlpov, keď sa ku mne dorútila ako neriadená strela. „Aký si mal deň?“ spýtala som a bolo mi totálne jedno, že mi neodpovie. Toto bol jednoducho náš každodenný rituál. Plynulým krokom som preplávala do obývačky, kde som unavene hodila nákupné tašky na gauč. Chcela som sa naň zvaliť aj ja, ale takmer som zinfarktovala.

„Kde si bola?“ spýtal sa zostra a ja som mala čo robiť, aby som ho za to neroztrhala. Čo si o sebe, kurva, myslí, že sa so mnou opovažuje rozprávať takýmto tónom?

„Čo teba do toho?“ odsekla som a vyzliekla si koženku, ktorá vzápätí pristála na nákupných taškách.

„Som tvoj otec, takže dosť!“ pripomenul mi fakt, na ktorý by som najradšej zabudla.

„Preč,“ odbila som ho.

„Kde preč?“

„Jednoducho preč,“ odpovedala som rovnakým tónom, akým sa ma on pýtal.

„Dávaj si pozor na jazyk!“ varoval ma.

„Lebo čo?“ provokovala som. On nie je jediný, kto vie hrať túto hru.

„Lebo dostaneš zaracha!“

„Vážne? A kto bude kontrolovať, či ho dodržujem? Ty asi ťažko,“ vysmiala som ho.

„Simone, kde si bola?“ spýtal sa znova a ja som si ho zvrchu premerala.

„Na nákupoch,“ odvetila som.

„Ty a nákupy? Bol som v tom, že ich neznášaš.“

„No tak, čo len ty o mne vieš?“ prehodila som nedbalo, ale vo vnútri to vrelo. On o mne nevie nič!

„Čo si nakupovala?“ pokračoval vo výsluchu.

„Oblečenie,“ odvrkla som.

„Prečo?“

„To si nemôžem len tak - pre nič za nič - niečo kúpiť?“ vyštekla som a on sa stiahol.

„Môžeš, ale nikdy si si oblečenie sama dobrovoľne nekupovala,“ pripomenul mi.

„A kto tvrdil, že som bola sama?“ provokovala som. Mierne sa zamračil.

„Našla si si novú kamarátku?“ spýtal sa s obavami v hlase a ja som mu ich vzápätí potvrdila.

„Nie, nenašla. Bol so mnou Danny.“

„Danny?“

„Dante Corado.“

„Ty sa s ním ešte stretávaš?“ predniesol chladne. „Povedal som ti, aby si sa od nich držala ďaleko.“

„A čo ja s tým?“ vyštekla som. „Chcel si, aby som si našla priateľov, tak som si ich našla. Ja nemôžem za to, že sa ti nepáčia.“

„A čo Antony?“ nadhodil odrazu a ja som ho prevŕtala nenávistným pohľadom.

„On už medzi mojich priateľov nepatrí.“

„Prečo? Je to dobrý chlapec z dobrej rodiny,“ nechápal.

„Je to malý, rozmaznaný, egoistický klamár a jeho rodina? Tá má od pojmu „dobrá“ hodne ďaleko.“

„Allenovci sú jedna z najmocnejších a najváženejších rodím na americkom kontinente,“ oznámil mi hrdo, akoby aj on patril medzi nich.

„Je to spolok mafiánov! Sú to vrahovia, zlodeji, vydierači! Zločinci! A mne je totálne jedno, akí sú bohatí,“ zúrila som. Pohybovali sme sa po tenkom ľade, ktorý začal nebezpečne pukať.

„Simone, Allenovci sú tá najlepšia spoločnosť, do akej si sa mohla dostať,“ varoval ma.

„Možno pre teba, teda ak chceš, aby som sa stretávala s mafiánmi – čo hovorí o tvojom pokrútenom charaktere – ale pre mňa nie.“ Na chvíľu som sa odmlčala a vzápätí zostra zvolala. „Vieš čo, otec? Ja ťa jednoducho nechápem. To sú pre teba peniaze až také dôležité?“

„Tu nejde o peniaze, ale o tvoju budúcnosť!“ zvolal prudko. „Allenovci sú mocná rodina a ak sa ich budeš držať, tak by si mohla dosiahnuť veľa!“ prízvukoval mi.

„To radšej budem chudobná ako kostolná myš, akoby som sa mala spriahnuť s mafiánmi!“ vyhlásila som sebavedomo a vzápätí dodala. „Idem hore. Na večer mám plány.“

Jasné, že to nenechal len tak a okamžite sa ma na ne spýtal. Škrobene som sa k nemu otočila a pozrela mu priamo do tváre. Bože, ako som ho kedysi mohla obdivovať?!

„Halloween party u jednej zo spolužiačok,“ oznámila som.

„O desiatej budeš doma,“ prikázal mi a ja som sa nad tým len pousmiala.

„Vážne otec? A ty si myslíš, že to splním?“ odbila som ho.

Ignorovala som jeho ďalšie poznámky a s Erenom v závese vyšla do chodby. V izbe som zúrivo udrela do najbližšieho vankúša a zaťala zuby. Prečo zrovna dnes musel byť doma?! Prečo?! Prudko som vysypala obsah tašiek na periny a zarazila sa. Medzi oblečením, ktoré som očakávala, bolo niečo, čo tam byť nemalo. Chytila som to do ruky a zdvihla pred oči. Tie popruhy a kožu by som spoznala všade. Kostým mačacej ženy. Tak on ho nakoniec predsa len kúpil? Ale kedy sa mu ho podarilo vopchať do kapsy, tak to vážne netuším. Nechcene sa mi pery roztiahli do jemného úsmevu.

„Danny,“ šepla som zasnene. „To si vážne nemal.“ Eren podišiel bližšie a začal kožu oňuchávať.

„Čo ty nato, priateľu?“ spýtala som sa. „Mám mu to iba vrátiť? Alebo vrátiť a otrieskať o hlavu?“ Zmĺkla som a potom dodala. „Alebo si to mám nechať?“

Nakoniec som sa rozhodla nechať túto kauzu otvorenú a vliezla som do kúpeľne. Zapla som sprchu a nechala vodu tiecť, zatiaľ čo som sa vyzliekala. Eren sa usalašil v kúte a pomaly začal zaspávať. Oblečenie som nahádzala na kopu pod umývadlom a viezla dnu.

Po náročnom dni bola sprcha pre mňa vykúpením. Vychutnávala som si jemné pramienky, prechádzala slabomodrou houbičkou po pokožke a mydlila každý jej kúsok. Umyla som si vlasy, dôkladne - niekoľkokrát zbavila telo nežiaduceho ochlpenia a nakoniec sa natrela jedným z nekresťansky drahých olejov, ktoré som pred rokom dostala od otca pod stromček. Bol to síce darček od neho, ale ja som vedela, že ich vyberala moja krstná, lebo on na podobné čas žerúce hovadiny vo svojom diári jednoducho nemal.

Zabalila som sa do mäkkého, béžového uteráka a vyšla von. Pristúpila som k zrkadlu a pustila sa do umývania zubou a ošetrovania tváre rôznymi prípravkami. Dnes som chcela vyzerať dobre - navyše všetky veľmi pekne voňali. Neboli to tie ťažké vône typu Larrisa Kaine, ale jemné, svieže arómy, ktoré ani vo väčších množstvách nepôsobili nevkusne dotieravo.

Vyfénovala som si vlasy a neobťažovala sa zložitými účesmi. Nechala som ich divoko padať v neskrotných prameňoch na plecia a chrbát. Veď predsa idem za zákon nedodržiavajúcu, nespútanú potvoru. Líčenie taktiež nebolo zložité. Od bežného sa líšilo sýtymi, očnými tieňmi, mierne tieňovanými tvárami a tmavším rúžom vo farbe zrelých vyšní. Prstami som prehrabla vlasy a pár prameňov prehodila dopredu. Perfektné.

O pár chvíľ som už stála pred posteľou a hľadela na bielu blúzku. Pomaly som sa začala obliekať. Ako prvé prišli na rad hnedo-červené nohavice. Na ne prišiel hrubý opasok a biela košeľa. Na tú som navliekla vestu s ostrými cípmi v prednej časti a celé to podčiarkol dlhý kabát sa širokým límcom. Na nohy som navliekla vysoké čižmy, ktoré mi krásne tvarovali lýtka.

Pozrela som na hodiny. Ukazovali niečo pred ôsmou. Čas na to, aby som končila. Bola som na odchode, keď som postrehla jednu maličkosť. Na krku mi chýbala bežná záťaž. Prešla som k mohutnej komode a zobrala z nej mamine prstene. Teraz to bolo dokonalé. Venovala som si posledný pohľad v zrkadle a spokojne vydýchla. Z jeho skleneného povrch na mňa hľadela pravá pirátka s páskou cez oko. Pripadala som si ako vystrihnutá z Pirátov z Karibiku. Tak za takýto ohoz by sa nemusela hanbiť ani moja najobľúbenejšia postava – Barbarossa.

Spokojne som sa usmiala a zavolala Erena. Spoločne sme zišli dole a mňa prekvapilo, že sme tam neboli sami. Otec sedel pred televízorom, kde práve dávali záverečnú časť večerných novín. Za celú tú dobu sa neprezliekol a ešte stále na sebe mal oblek. Jediný rozdiel bol v tom, že vrch sa teraz ležérne povaľoval prehodený na operadle. Počul moje kroky a otočil sa za nimi. Naše pohľady sa stretli a ja som hrdo zdvihla hlavu. Premeral si ma zbežným pohľadom.

„Pirát,“ nepýtal sa, len sucho konštatoval.

„Pirát,“ potvrdila som.

„Prečo nie čarodejka?“ chcel vedieť.

„Lebo ja som originál,“ oznámila som. Mierne sa usmial a ja som fakt nevedela, či sa mi to len nezdalo.

„Do desiatej doma,“ prízvukoval znova, načo som sa povrchne usmiala a zaspievala starú, dobrú slovenskú pesničku:

„Kým vieš snívať tak máš nádej...“

Zamračil sa, ale ja som mu viac pozornosti nevenovala. Zvonček pri dverách sa rozzvonil a ja som sa pobrala k nim. Široko som sa na postavu za nimi usmiala a nie len preto, že som ho rada videla. Danny, v podaní božského piráta s perfektným klobúkom, vyzeral fakt na zožratie.

„Pirát?“

„Tak som si povedal, že by nebolo na škodu zladiť sa,“ priznal a ja som s ním naplno súhlasila.

„A čo by si robil, keby som išla za playboy zajačika?“ uškrnula som sa.

„Bol by som Hugh Hefner.“

„Vieš o tom, že mu je vyše osemdesiat?“ spýtala som sa pochybovačne.

„No a čo? Mladé kočky sú okolo neho stále,“ oponoval mi s úsmevom, ale ten mu na perách zamrzol, keď si všimol osobu za mnou.

„Dobrý večer, pane,“  pozdravil zdvorilo a mne sa z toho v žalúdku búrili kyseliny.

„Chlapče,“ odzdravil ho rezervovaným tónom.

„Danny, poďme,“ vyzvala som ho otrávene.

„Do desiatej doma,“ opäť zopakoval vetu, ktorá pre dnešok vyhrala cenu Najotravnejšia veta večera.

„Už som ti povedala: Kým vieš snívať...“ koniec som nechala visieť vo vzduchu.

„Nech je do desiatej doma,“ rozkázal Dannymu a ja som mu zato chcela rozbiť ten jeho namyslený ksicht.

„Asi o tom ešte nevieš, otec, ale som svojprávna,“ štekla som a vzápätí sa otočila na Dannyho. „A ty, ak si dostatočne pri zmysloch, tak jeho „príkazy“ budeš ignorovať. Koniec koncov, jemu je aj tak jedno, čo robím. Len chce hrať formu.“ Premerala som otca znechuteným pohľadom.

Nepekne sa na mňa mračil, ale ja som s ním odmietala pustiť sa do očnej vojny. Namiesto toho som schytila Dannyho za rukáv a ťahala ho k autu.

Otec z nás nespustil pohľad, dokým sme nezmizli v najbližšej križovatke.

Autor: sisa118 (Shrnutí povídek), v rubrice: Povídky » Na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Solitude: kapitola 18 - Kým vieš snívať tak máš nádej...: