OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » Solitude: kapitola 17 - Sme rovnakí...

17.07.2014 (20:00) • sisa118 • Povídky » Na pokračování • komentováno 5× • zobrazeno 813×

Kapitola 17

Mučili ma zlé sny. Boli také živé – reálne, až z nich šiel strach. Mnohokrát som sa strhla z povrchného spánku a od tretej ráno som nebola schopná zaspať. Bola som... no ja ani neviem, čo som bola. Stratená? Zúfalá? Naštvaná? Asi všetko dokopy a zároveň nič z toho.

Danny spal na neďalekom gauči. Posadila som sa na posteli a zmučene si prešla rukou po tvári. Takmer som sa stala obeťou zločinu. Prebehlo mi mysľou, ale tá bola natoľko otupená, že si to nedokázala priznať. Takmer ma... nedokázala som na to ani pomyslieť. Bože, mala som také veľké šťastie. No aj keď by sa to skôr dalo nazvať šťastím v nešťastí.

Oprela som sa o čelo postele a zahľadela sa na postavu skrytú v tieni. Pokojne oddychoval. Pohľadom som skĺzla po pevnej krivke bokov a z neznámeho dôvodu ma napadla tá najabsurdnejšia vec. On by taký nebol. On by mi nikdy tak neublížil. Bol by jemný... neviem, odkiaľ som v sebe nabrala toľkú istotu, ale jednoducho tam bola. Bolo to zvláštne.

Človek, ktorý si prežil to čo ja, by nemal rozmýšľať nad tým, aký by bol sex s niekým iným! To jednoducho nešlo dokopy. Potriasla som hlavou a v momente sa hrôzostrašné myšlienky vrátili. Len veľmi ťažko som im dokázala čeliť a snažila sa samú seba presvedčiť, že nemám dôvod sa nimi zaťažovať... veď sa predsa nič nestalo! Len nabudúce budem o niečo opatrnejšia a budem sa vyhýbať miestam, kde sa potulujú stratené existencie... no, to bude ťažké, keďže ja sama som stratená. Cítim sa ako Bludný Holanďan bez kapitána!

Danny sa zobudil okolo siedmej. Sledovala som, ako sa hlboko nadýchol a mierne pomrvil. Tmavé, neupravené vlasy mu neposedne padali do očí. Ospalo nažmurkal a vzápätí si pretrel oči chrbtom ruky. Bol taký zlatý! Chvíľu dezorientovane pohľadom kĺzal po stenách izby a až po chvíli sa zameral na mňa. V momente, ako sa tak stalo, sa jeho pohľad vyjasnil. Starostlivo hľadel do mojej pokojnej tváre a posadil sa. Ruka mu vbehla do strapatých vlasov a spýtal sa:

„Si v poriadku?“

Taká jednoduchá a zároveň ťažká otázka. Slabo som sa usmiala.

„Bolo aj horšie,“ priznala som.

„Vážne?“ Jeho starosť bola zlatá, ale zbytočná. Skutočne som bola v poriadku. „Večer to tak nevyzeralo.“

„Večer som bola opitá a... no povedzme, že nie tak úplne vo svojej koži,“ uistila som ho. Skutočne som sa cítila fajn... teda tak, ako sa na moje pomery dá. Danny zo mňa nespúšťal oči a ja som vedela, že čoskoro to príde. Napomínanie a dohováranie. Nemýlila som sa.

„Čo si vlastne robila v Harshire Coole?“ štekol a do hlasu sa mu začínal vkrádať podráždený tón.

„Opíjala sa,“ priznala som popravde. Ak mi má nadávať, nech to mám čo najrýchlejšie za sebou.

„Opíjala? Opíjala! Prečo si si k tomu musela vybrať zrovna Harshire Coole? To si nevedela, aké to je nebezpečné?!“ zúril.

„Vedela, ale... no, akosi mi to vtedy nedochádzalo,“ šepla som a v duchu dúfala, že ho môj pokorný tón obmäkčí. Neznášam, keď mi niekto nadáva, ale teraz som vedela, že je v práve.

„Nedochádzalo?! Bože, Simone, na teba by mal človek nasadiť obojok a priviazať ťa do protiraketového bunkru, lebo ty, sa mi zdá, vyhľadávaš životu nebezpečné situácie!“ zhúkol.

„Ani to by nepomohlo,“ špitla som. „Pri mojom šťastí by práve naň hodili atómovú bombu.“

„To nemá nič spoločné so šťastím, ale s pudom sebazáchovy!“ zúril a prepaľoval ma hnedými očami. „Mala by si skúsiť psychiatra!“

„To by nepomohlo,“ odvetila som pohotovo a aj on si všimol tú istotu, ktorou som to povedala.

„Ty si už niekedy bola u...?“ spýtal sa opatrne. Jeho hnev razom ustúpil a nahradili ho obavy.

„Nepozeraj na mňa ako na šialenca!“ štekla som po ňom. „Áno, v minulosti som k nemu chodila,“ priznala som. „Ale nebolo to...“

„Čo to nebolo?“ zvolal. „Prečo si mi nepovedala, že si chodila k...“

„A načo by to bolo?“ skočila som mu do reči. „Prečo by som ti to mala hovoriť?“

„Lebo som tvoj priateľ,“ povedal nakoniec. „Mal som o tom vedieť!“

„Nie nemal. Nechcela som, aby o tom niekto vedel. Navyše, nechodila som tam preto, že by som bola šialená...“ objasnila som mu.

„Tak prečo?“ chcel vedieť.

„Lebo som ťažšie znášala isté... bolo to kvôli mojej mame.“ Už sa mi to nechcelo tajiť. Povedala som mu to. Nemala som sa začo hanbiť - predsa sa nemôžem hanbiť za to, že som svoju mamu milovala a brata tiež.

„Kvôli jej smrti?“ ujasňoval si. Toľko, že zomrela vedel.

„Áno, zle som niesla jej smrť,“ priznala som a v jeho očiach sa blysol tieň poznania.

„Rozumiem,“ šepol.

„Nie, nerozumieš. Tomuto nerozumieš a ani nechci porozumieť. To sa dá len tak, že o nikoho prídeš,“ vyvádzala som ho z omylu.

„Máš pravdu, nikdy tomu nebudem rozumiem, ale chápem, prečo si k nemu chodila. Nie si jediná, ktorá sa nevedela vyrovnať so smrťou v rodine,“ šepol tajomne a mňa pichlo pri srdci.

„Aj ty si niekoho...?“ Nevedela som dopovedať, ale ani som nemusela.

„Nie, ja nie. Ale poznám osobu, ktorá to zažila. Nevedela sa s tým zmieriť a preto... tiež musela využiť služby psychológa,“ objasnil a mne odľahlo. Nechcela som, aby aj on zažil to, čo ja. To by som nepriala nikomu.

„Niekto z tvojej rodiny?“

„Nie takej, akú máš na mysli, ale ten človek mi je bližší, ako ktorýkoľvek bratranec.“

„Poznám ho?“ vyzvedala som. Danny sa neveselo usmial a pokrútil hlavou.

„To ti nepoviem. Nech ti to povie ten, koho sa to týka,“ uzavrel a znova sa pustil do dlhosiahleho dohovárania. Ja som po celú tú dobu pokojne sedela a počúvala.

Mal pravdu – vo všetkom. Bola som hlúpa a nezodpovedaná a len vďaka veľkému šťastiu som vyviazla iba s rozbitou perou a pár modrinami. Nakoniec svoj monológ uzavrel originálnou otázkou: Nie si hladná?

Záporne som pokrútila hlavou, ale on naďalej trval na svojom. Odchádzal so slovami, že mu to potom nemám omlátiť o hlavu, ak mi to nebude chutiť.

V izbe som nebola dlho sama. O pár minú na to, ako Danny odišiel, sa dvere otvorili a dnu váhavým krokom vstúpil Gill.

„Dobré ráno,“ pozdravil placho a posadil sa na Dannyho miesto. „Ako sa cítiš?“ spýtal sa.

„Je mi fajn...“ zatiahla som a hľadala v sebe silu na nasledujúce slová. Nohy som stiahla do tureckého sedu a na pár sekúnd sklonila hlavu. Keď som si pripadala dosť silná, odhodlane som predniesla to jediné a najpodstatnejšie slovo: „Ďakujem!“

Gill sa váhavo usmial. „Nemáš zač.“

„Ale áno, mám...“ protirečila som mu, „... a za veľa.“

Opäť sa jemne usmial, ale jeho ďalšie slová ten úsmev zotreli.

„Vlastne hej. Máš!“ pritakal. „To čo si spravila, bolo fakt, ale fakt neskutočne hlúpe. Bola to priam do neba volajúca sprostosť!“

„Ja viem.“

„Tak prečo si to spravila?“ nechápal a ja som mu bola dlžná aspoň túto pravdu.

„Lebo som nemohla inak.“

„Nemohla inak? To si si fakt mohla vymyslieť lepšiu výhovorku!“ zúril.

„Nie, nemohla,“ protirečila som. „A je to pravda... Ja... ja... ja už jednoducho neviem ako ďalej!“ skríkla som. „Už toho mám dosť, všetko sa mi rúca pod rukami - všetko sa rozpadáva! Otec na mňa kašle. Najlepší priateľ mi klame. V škole nemôžem spraviť jediný krok bez toho, aby som nenarazila na vypatlané kravy alebo ich chalanov. Nenávidím to tu! Neznášam! Chcem ísť domou, ale nemôžem, lebo mi to nedovalia. Je to ako začarovaný kruh!“

Gilla moja nečakaná spoveď prekvapila.

„Ale ty to zvládneš,“ povzbudil ma. Niečo takéto by som od neho nikdy nečakala. Nie od egoistického kreténa, ktorý ma urážal zakaždým, keď ma videl. „Vieš, si iná, ako som si myslel,“ priznal nakoniec.

„Iná?“ pobavene som nadvihla obočia. Aj keď moje vnútorné rozpoloženie malo od pobavenia na hony ďaleko. „Čo, už si nemyslíš, že vás predám paparazzim?“

„Nie, už nie,“ usmial sa aj on.

„Tak to som rada.“

„Vieš, chcel by som sa ti ospravedlniť za to, ako som sa správal,“ povedal po chvíli ticha.

„Ospravedlnenie sa prijíma.“

„Vieš, ja viem, že ti zomrela mama,“ začal opatrne a mne akosi nedopínalo, kam tým smeruje.

„Hej, zomrela.“

„A vieš, celý večer som rozmýšľal...“ zarazil sa.

Nech už rozmýšľal nad hocičím, nebolo to nič príjemné.

„Sme rovnakí,“ oznámil mi napokon a nebyť toho, že som zrovna prežívala dosť rozcítené obdobie, farbisto by som mu vysvetlila, že rovnakí nie sme... vlastne, to by som urobila predtým, ale teraz?

„Asi o tom nevieš, ale aj ja som tiež prišiel o...“ začal a mne doplo, o kom mi to Danny pred chvíľou rozprával. „No, o sestru,“ dokončil namáhavo. Bolo vidieť, že o tom nerád hovorí. Tak prečo to teda rozpráva zrovna mne? „Volala sa Celly,“ pokračoval a na tvári sa mu usadil zasnený výraz. „Bola odo mňa mladšia. Bola to moja malá, otravná ségra. Vždy spravila niečo, čím ma nasrala, ale mal som ju rád. Čo rád, ja som jednoducho - bola to moja malá sestrička. Ja som ju chránil,“ zasnený výraz pomaly začal prechádzať do zúrivého. „Jedného dňa, keď mala trinásť, išla s priateľmi von. Ja som bol s kapelou a rodičia doma. Bol to jeden z tých obyčajných, letných dní, ale mal sa zmeniť v peklo. Jej priatelia ju opustili. Chceli sa zabávať, ale ona musela byť pred desiatou doma. V tomto bola presná. Nikdy neprišla neskoro. Ale vtedy. Nevedeli sme, kde je. Otec volal na políciu, ale tam o nej nič nevedeli. Odbili nás s tým, že ešte neprešla požadovaná doba, aby ju vyhlásili za nezvestnú. Mali sme jediné šťastie, že Dannyho otec je v FBI. Obvolal všetko, čo sa dalo. Dlho sa nič nedozvedel, ale napokon dostal echo, že do jednej nemocnice priviezli dievča, ktoré sa zhodovalo s Cellyným opisom... a podľa doktorov bolo... bolo surovo...“ Prudko potriasol hlavou. „Už nikdy nebola ako predtým. Snažili sme sa jej pomôcť. Rozprávali sa s ňou. Navštevovala psychiatra, ale nič. Stále viac a viac upadala do seba. Strácala sa nám pred očami a jedného dňa...“ zmĺkol.

V očiach sa mu odrážal nesmierny žiaľ a mne v tej chvíli doplo, prečo je taký, aký je. Tvrdý a neprístupný.

„Jedného dňa som sa vrátil zo školy domou. Všade boli policajné autá. Práve prichádzala sanitka. Mama plakala otcovi na ramene a otec plakal tiež. To bolo po prvýkrát, čo som ho videl plakať. Hneď mi bolo jasné, že sa stalo niečo zlé a potom ju vyniesli. Nosidlá boli zakryté plachtou. Bola mŕtva! Umrela! Nedokázal som ju ochrániť! Ja - sklamal som... Podľa doktorov spáchala samovraždu. Predávkovala sa silnými liekmi na spanie. Jediné, čo nám mohlo poslúžiť ako útecha bol fakt, že netrpela. Umrela v spánku...“ zmĺkol a stratil sa vo vlastných myšlienkach.

Pochopila som ho. Dokonale som ho chápala. Tú jeho odmeranosť, ten sarkazmus a túžbu dokázať každému, že mu nesiaha ani po špičky. Bola to jeho obrana pred svetom. Potom, čo mi práve povedal, som sa naňho nedokázala aj naďalej pozerať rovnako ako predtým. Chápala som ho.

Postavila som sa. Bosé chodidlá sa dotkli chladnej podlahy a ja som prešla k nemu. Nevnímal ma. Bol hlboko ponorený sám v sebe. Položila som mu ruku na rameno a druhú pod bradu. Prinútila som ho, aby sa mi pozrel do očí.

„Gill, ty za to nemôžeš,“ prízvukovala som mu. „Za to nemôže nikto z tvojej rodiny, ale ten bastard, ktorý to spravil. Tak sa prestaň obviňovať, lebo ty si dobrý brat! Mal si ju rád tak veľmi, že ani po rokoch na ňu nedokážeš zabudnúť. Mal si ju rád tak, ako ja Richarda!“

Mal pravdu. Sme rovnakí. Obaja máme svoje jazvy na duši a obaja sme si okolo seba vytvorili bublinu, cez ktorú sa dostane len málokto. Gill sa smutne usmial.

„A to som sem prišiel preto, aby som ja utešil teba.“

„Myslím, že obaja potrebujeme utešiť rovnako,“ odvetila som.

„Asi máš pravdu. Ani po rokoch sa nadá zabudnúť,“ šepol.

„Gill, ver mi. Na toto nezabudneš do konca života.“

„Simone, vieš, prečo zomrela?“ spýtal sa po chvíli ticha a ja som tušila, že odpoveď, ktorá mi vyskočila v hlave, nebude správna.

„Neviem, ako to myslíš.“

Uprene sa mi zahľadel do očí. „Zomrela preto, lebo mlčala,“ povedal napokon. „Lebo to v sebe dusila. Ale ty nesprav rovnakú chybu,“ naliehal. „Musíš rozprávať a nesmieš dovoliť, aby ťa to položilo!“ rozkázal mi. Jemne som sa naňho usmiala.

„Gill, ja som v poriadku. Mňa život prefackal už toľko krát, že jedna facka na viac ma nezloží.“

Chcel mi ešte niečo povedať, ale nedostal šancu. Dvere sa otvorili a dnu vpadol Danny aj s podnosom. Podozrievavo si nás premeral, ale keď som sa naňho usmiala, uvoľnil sa. Gill odišiel a nechal nás samých. Chvíľu som s ním rozoberala Gillovu minulosť a Danny mi prezradil, že aj s kapelou mali čo robiť, aby Gill po smrti jeho sestry neskončil v blázinci. Dlhé mesiace navštevoval psychiatra a potom už nikdy nebol taký, ako predtým.

V ten deň som do školy nešla. Ignorovala som všetky zmeškané telefonáty a správy od Tonyho. Danny sa ma snažil presvedčiť, aby som ostala u nich, ale to nebolo možné. Vedela som, že majú priveľa starostí s turné a ja som bola dostatočne v poriadku, aby som sa o seba postarala sama. A poviem vám, využíval tie najpremyslenejšie taktiky, ako ma prinútiť ostať, ale ani jedna nezabrala. Navyše, musela som ísť skontrolovať Erena.

Na ďalší deň som sa do inštitútu „vzdelávania“ vrátila. Život tam pokračoval v zabehnutých koľajach. A ja, aj keď som si prisahala, že sa  do žiadnych problémov už nedostanem, predsa len som sa dostala. Ale podotýkam, že nie vlastnou vinou!

„Tak čo, prídeš večer?“ ozval sa za mnou známy, ale v nijakom prípade obľúbený hlas.

Prudko som sa otočila a zaťala zuby. Bože, ako príšerne sa mi hnusia tie ich nabúchané postavy! Veď to už ani nie je pekné, aby chlap vyzeral ako tank. Každej babe, ktorá ho uvidí, je na prvý pohľad jasné, že je to len zadubený kretén, ktorému záleží len na tom, aby mal čo najvymakanejšie bicepsy, tricepsy a čo ja viem čo ešte!

„Čo chceš, Frezer?“ vyštekla som podráždene.

„To ti nemôžem položiť ani jednoduchú otázku bez toho, aby si po mne hneď nevybehla?“ spýtal sa urazene, ale bolo vidieť, že ho to ani najmenej netrápi.

„Presne, nemôžeš,“ odbila som ho a otočila sa na odchod. Nezastavil ma, ale namiesto toho zladil svoj krok s mojím.

„Porozprávajme sa,“ navrhol, ale ja som sa len škrobene uškrnula.

„Nemáme o čom.“

„No, niečo sa už nájde,“ protirečil mi.

„Ja mám lepší návrh. Ja si teraz pekne odkráčam a ty mi dáš pokoj. Čo ty na to?“ navrhla som a on sa zatváril, že to zvažuje. Jasné, že nezvažoval, magor!

„Nie,“ usmial sa. „Ja mám pre teba oveľa lepšiu ponuku.“

Predbehol ma a zatarasil mi cestu. Bol taký vysoký, že som musela zakloniť hlavu, ale popravde, kto oproti mne vysoký nie je?

„Frezer!“ zvolala som podráždene. „Daj mi pokoj!“

„Nie, nedám,“ oponoval mi s úsmevom. „Ale teraz k tej ponuke. Poď so mnou večer,“ navrhol a ja som vybuchla smiechom.

„Tak po prvé, s tebou by som nešla ani keby som tým mala zachrániť svet a po druhé, nemám ani najmenšieho páru, o čom to tu točíš!“ priznala som a na jeho tvári sa rozprestrel výraz naprostého nepochopenia.

„Predsa o Halloweenskej party u Jonesovej,“ objasnil a ak čakal nejaký prejav, tak to sa veľmi, ale veľmi zmýlil. „Tak čo, pôjdeš?“ spýtal sa s nádejou, ale ja som ho obdarila pochybovačným pohľadom – či mu náhodou nešiblo.

„Jasné, že nepôjdem!“ zvolala som zostra, načo zlostne zaťal zuby.

„Ja sa nepýtam dvakrát!“ varoval ma.

„Ach, to je dobre, aspoň to nemusím opakovať,“ odbila som ho, čo sa mu moc nepáčilo.

„Mňa nikto neodmietne!“ naparoval sa.

„Vážne? Tak prečo som to práve urobila?“ provokovala som.

„Mayor!“ zatiahol výhražne. „Pýtal som sa len zo slušnosti,“ štekol. „Ty tam so mnou pôjdeš!“

„Vážne? Ja si nemyslím.“

„Mne je jedno, čo si myslíš. Povedal som, že pôjdeš, tak pôjdeš!“ zúril. Už-už som mu na to chcela niečo odseknúť, keď v tom sa za mnou ozval rozzúrený hlas. Aj tento bol známy, ale na rozdiel od Frezerovho som ho uvítala s otvorenou náručou.

„Máš pravdu,“ konštatoval zúrivo. „Pôjde tam, ale nie s tebou.“

Prudko som cúvla a chrbtom narazila do Dannyho. Jeho prsty sa mi obtočili okolo ramien a zabránili mi v páde.

„Vážne? Pôjdem tam?“ spýtala som sa ho pochybovačne, lebo teraz vedel viac ako ja.

„Áno, pôjdeš,“ pritakal a ignoroval podráždené plamienky v mojich očiach. Čo si to, kurva, dovoľuje? Ja som svojprávny človek!

„A s kým?“ spýtal sa zúrivo Frezer.

„So mnou,“ odvetil ľadovo Danny.

„A ty sním chceš ísť?“ obrátil sa na mňa kretén a mňa nasralo s akou stopercentnou istotou si bol istý, že jemu dám prednosť pred Danny.

„Tisíckrát radšej ako s tebou,“ schladila som jeho rozžeravené ego. Prepaľoval ma pohľadom a zatínal zuby. Nech robil, čo robil, na Dannyho jednoducho nemal.

Danny bol hviezda svetového formátu. Milovali ho milióny fanyniek. Mohol mať ktorúkoľvek. Ale Frezer? Možno bol synáčikom špičkového hráča amerického futbalu, ale inak bol nikto. Len zazobaný synáčik, ktorý nikdy nič nedosiahol.

„To budeš ľutovať!“ predniesol a bol si tým istý.

„Už sa bojím,“ odbila som ho.

Nazúrene sa otočil na odchod a ja zas k Dannymu.

„Tak ja idem na Halloweensku party?“ spýtala som sa s nadvihnutým obočím. Neodpovedal ihneď, lebo ešte pár chvíľ naštvane sledoval vzďaľujúci sa chrbát istého nedávno spomínaného imbecila. Keď sa však obrátil ku mne, jemne sa usmial.

„Ideš,“ potvrdil so zdvihnutými kútikmi božských úst.

„Tak potom máme jeden menší problém,“ prehodila som zamračene.

„Aký?“ chcel vedieť.

„Nemám čo na seba!“

Autor: sisa118 (Shrnutí povídek), v rubrice: Povídky » Na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Solitude: kapitola 17 - Sme rovnakí...: