OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » Solitude: kapitola 15 - Axillo

12.07.2014 (20:00) • sisa118 • Povídky » Na pokračování • komentováno 4× • zobrazeno 892×

Kapitola 15

Vedela som to!

Bolo to jasné od úplného začiatku – od okamihu, ako sa zjavil vo dverách. Stačil mi jediný pohľad, aby som vedela, že to, čo mi chce povedať, sa mi ani zďaleka nebude páčiť. S ťažkým pocitom som odložila misku na stôl. Zvuk dotýkajúcich sa skiel zaplnil vzduch.

„O čom?“ spýtala som sa a z môjho hlasu zmizla akákoľvek známka pobavenia.

„Nebude sa ti to páčiť,“ varoval ma, akoby mi to už dávno nebolo jasné. „Ale musíš ma vypočuť do konca,“ naliehal.

„No, tak to bude záležať od toho, nakoľko sa mi to nebude páčiť.“

„Prosím, sľúb mi, že ma vypočuješ dokonca.“

„Danny, poznáš to príslovie: „Sľuby sa sľubujú, blázni sa radujú“? A si ty snáď blázon?“ vrkla som podráždene. Už to chcem mať za sebou! No čo? Ďalšia zlá správa, ktorá sa pripíše do môjho nekonečného, čierneho zoznamu. Nič, čo by som nezvládla.

S predstieranou trpezlivosťou som sa mu zahľadela do tváre a to, čo som v nej videla, sa mi nepáčilo.

„Povedz to!“ rozkázala som. Neurobil tak ihneď. Ešte predtým, ako odpovedal, si zmučene pretrel oči, akoby ho tento pred-rozhovor vyčerpal na x.

„Spomínaš si, ako som ti hovoril o mojej rodine?“ začal. Zaujímavý výber otázky na úvod nepríjemného rozhovoru. Popravde, dosť ma zmiatla a môj vnútorný zmätok sa mi odrazil aj na tvári.

„Pamätám... ale čo konkrétne?“

Zas si dával na čas a mňa to zdržiavanie nesmierne iritovalo.

„Otec. Pamätáš si, čo som ti rozprával o otcovi?“

„Len toľko, že žije vo Washingtone - aj s tvojou mamou - a že robí u polície,“ zrekapitulovala som jediné informácie, ktoré mi môj mozog poskytol.

„No, takmer správne,“ zatiahol. „Áno, moji rodičia žili vo Washingtone. A áno, otec robí u polície, ale nie u takej, u akej si myslíš, že robí,“ odrapkal odpoveď a ja som z nej bola totálne mimo.

„Nemohol by si to povedať menej zložito a viac polopatisticky? Na filozofické hovadiny vážne nemám chuť... vlastne, čo keby sme preskočili všetky tieto nepodstatné rečičky a dostali sa rovno k jadru veci?“ precedila som pomedzi zuby, ale on len záporne pokrútil hlavou.

„Bez nich to nejde. No späť k téme. Môj otec skutočne robí pre políciu, ale pre jednu jej... ako to povedať...“

„K veci, Danny!“

„Fajn,“ štekol. „Chcel som...“

„K veci!“

„Bože, dobre! Fajn, vzdávam sa. Môj foter robí pre FBI. Doteraz makal pre ich Washingtonskú pobočku, ale teraz je tu. V LA,“ povedal. No tón, ktorým tak urobil, prezrádzal, ako ho to štve.

„Ty nie si rád, že je tu tvoj otec?“ nechápala som. Ospravedlňujúco sa ma mňa usmial.

„Mám svojich fotrovcov rád, ale pochop - stále sú to rodičia a tí moji striehnu na každý môj krok. Ani si nevieš predstaviť, aký som bol rád, keď som vypadol z D.C... Lebo tam, no, nemohol som nič. O všetkom, čo som robil, som im musel podať podrobnú správu. Dusili ma a ja som sa nemohol...“ zasekol sa. Nevedel nájsť správne slovo, ale mne jedno napadlo.

„Nemohol si sa sebarealizovať?“ pomohla som a on súhlasne prikývol.

„Sú to dobrí rodičia, ale nedovolia mi dýchať,“ priznal. „Doma to boli len samé zákazy a príkazy. Uč sa, urob toto, urob tamto, do desiatej doma! Boli hrozní. Všetci moji priatelia si robili, čo chceli. Nikto z kapely nemal doma taký teror ako ja...“

Úprimne som ho ľutovala, ale stále som akosi nechápala, prečo by ma zrovna toto malo štvať.

„Nezávidím ti,“ súcitila som s ním. „Ale akosi neviem pochopiť, čo s tým mám ja.“

Na jeho tvári sa usadil ešte zadumanejší výraz ako predtým.

„S týmto nič, ale s tým, čo ti teraz poviem všetko,“ naťahoval a ja som ho za to mala sto chutí zmlátiť.

„A to všetko je?“ súrila som ho. Zakusol si do spodnej pery. Chvíľu mi hľadel do očí a nakoniec a keď v nich nič nenašiel to konečne povedal.

„Čo vieš o Allenovi?“

Jeho otázka mi nedávala zmysel... spočiatku.

„Čo?“

„Čo vieš o Allenovi?“ zopakoval odhodlane.

„Čo mám vedieť?“ zatĺkala som, ale niekde v podvedomí sa vynorila neúprosná pravda, kam týmto rozhovorom smeruje.

„Povedz mi všetko, čo o ňom vieš!“ prikázal a mňa jeho tón začal štvať. Čo si o sebe, ksakru, myslí? Že mi bude rozkazovať?

„Čo by si chcel vedieť?“ odbila som ho podráždene.

„Simone, povedz to! A ja ti poviem svoje,“ naliehal a ja som sa rozhodla, že mierne upravenou pravdou nič nepokazím.

„Jeho celé meno je Antony Francisko Allen. Jeho matka je po smrti, zomrela, keď mal sedem a otec stále žije. Býva v obrovskom dome na pobreží, v škole je tyranizovaný Trayovým gangom a nikto s tým nič nerobí. Je to milý, dobrý a hlavne spoľah...“

„Sama veľmi dobre vieš, že to nie je pravda,“ skočil mi do reči.

„Čo? Všetko, čo som povedala, je stopercentná pravda!“ bránila som sa, ale on mi aj tak neveril.

„Musíš vedieť, čo je zač!“ trval na svojom. „Musíš predsa vedieť, čo je zač jeho rodina!“

„A čo ak to vedieť nechcem?“ štekla som po ňom a ignorovala fakt, že som sa práve priznala.

„Nechceš?“ Danny neveril vlastným ušiam. „Nechceš? Preboha, Simone, ten chalan je dedičom mafiánskeho impéria! A ty nechceš vedieť, čo je zač!?“ zúril. Pomaly, ale isto, začínal nad sebou strácať kontrolu.

„Mne je jedno, čo je zač jeho rodina. On je iný! Nie je ako oni,“ trvala som na svojom.

„Je!“

„Ty ho nepoznáš!“

„Nemusím poznať niekoho ako je on!“ štekol.

„Nemusíš alebo nechceš? Odsúdil si ho skôr, ako si ho spoznal. Najskôr to bol len lúzer, teraz synáčik mafiána. Prirýchlo odsudzuješ iných, Danny!“ varovala som ho.

„Simone, počúvaš sa? Ťaháš sa s nebezpečnými ľuďmi! Povedz mi, ale popravde, čo o ňom a jeho rodine vieš?“

„Všetko čo potrebujem,“ zahrala som do autu.

„Vážne? Všetko?“ povýšene sa usmial. „Vieš aj to, že jeho otecko predáva drogy po celom USA a distribuuje do zahraničia?“ štekol. Neodpovedala som. Vedela som to... alebo som to aspoň tušila. Pokračoval. „Vieš, že jeho ľudia zabíjajú za peniaze? Vieš, že kradne?“

Áno, všetko toto som vedela, ale preboha, veď to robil Allen starší, nie Tony! Prečo by som kvôli tomu mala odsudzovať Tonyho? On nie je ako jeho otec! On je iný! Ani ja nie som zradca, ako ten môj. Deti sa nemusia podobať na rodičov!

„Čo ma je do jeho otca?“ precedila som pomedzi zuby. „Ja nekradnem, nedrogujem... preboha, veď ja ani nepijem!  A Tony taktiež!“ bránila som ho. Danny len neveriacky pokrútil hlavou.

„Počúvaš sa vôbec, čo hovoríš? Ten tvoj dokonalý Tony sa s priateľmi ožiera každý víkend v baroch po meste!“ vyštekol. „Videl som ho. Mnohokrát a poviem ti, nebyť toho, že mi otec povedal, že ten „lúzer“ zo školy a nafúkaný zazobaný synáčik z barov je jedna a tá istá osoba, nikdy by som na to neprišiel!“

„Tony sa neopíja!“

„Opíja! Len ty si to nechceš priznať.“

„Alebo len ty chceš vidieť niečo, čo nie je pravda!“

„Hovoríš, že klamem?“ vybuchol. Vedel, že tento rozhovor nebude ľahký, ale ani z ďaleka si nepredstavoval, že to bude až takéto peklo. Neodpovedala som ihneď. Nevedela som ako.

„Nevravím, že klameš...“ zatiahla som zúrivo, „... len tvrdím, že preháňaš.“ Tak, to som asi hovoriť nemala.

„Ja preháňam!? Kurva, veď jeho foter obchoduje s ľuďmi!“ zreval a postavil sa. Ja som spravila to isté. Kašlať na fakt, že ma o dobrý kus prevyšuje.

„To nie je pravda!“

„Ale je! Tak teraz neviem, kto tu má klapky na očiach! V FBI majú na jeho otca nasadenú celú jednotku.“

„V tom prípade sa FBI mýli!“ skríkla som, aj keď som vedela, že to nie je pravda. Veď samotný Tony mi povedal, že jeho rodina je zlá - ale jednoducho som nedokázala uveriť v to, že je jeho otec až také monštrum, aby predávalo iné ľudské bytosti. To jednoducho nešlo! Nedalo sa to. Ja som nemohla...

„Simone, FBI sa nemýli. To čo tvrdím, je podložené dôkazmi!

„Tak, keď teda majú dôkazy, prečo už nesedí v base?“ zvolala som víťazne, načo mu mierne spadol hrebienok.

„Lebo to nie je také jednoduché.“

„Nehovor...“ chcela som povedať oveľa viac, ale skočil mi do reči.

„Simone, ja ti nechcem zle.“ Nejakým zázrakom sa mu podarilo skrotiť svoj hnev. „Ale musíš pochopiť, že on nie je taký dobrý, ako si myslíš.“

„Tony nie je ako jeho otec! Všetko, čo si povedal robí – teda podľa teba robí – jeho otec, ale Tony je v tom nevinne!“ trvala som neoblomne na svojom. „Keby bol sviňa, tak ako tvrdíš, dal by zmlátiť celý Treyov gang!“ Víťazoslávne som sa usmiala, lebo na toto nemal, čo povedať.

„Simone,“ zatiahol znova a pristúpil bližšie. „Ty vieš, že to, čo hovorím, je pravda...“

„Ale čo to má spoločné s Tonym? On nie je jeho otec!“ opakovala som dookola.

„Teraz možno nie, ale o pár rokov? Bude ako on. Bude robiť rovnaké špinavosti ako on! Jedného dňa sa bude živiť predajom drog, vraždením a predávaním ľudí. Jedného dňa preberie vládu nad ich mafiánskym klanom a Axillom...“ chcel pokračovať. Ale ja som ho zarazila.

Jednoducho som nedokázala uveriť tomu, čo mi práve povedal. Bolo to... Vyvalila som oči a zalapala po dychu. Nie, len to nie! Zrútila som sa na sedačku  a srdce mi išlo vyskočiť z hrude.

„Simone, čo sa...“

„Čo si to povedal?“ skočila som do reči a z môjho hlasu sálala panika.

„Čo?“ nechápal.

„Čo si to povedal!“

„Čo konkrétne myslíš?“

„Preberie vládu nad klanom a...?“ opakovala som jeho slová.

„A Axillom, je to ich rodinná firma. Je...“ Ďalej som nepočula.

Pred očami sa mi zahmleno. Nedokázala som sa sústrediť na inú vec ako na to, čo som sa práve dozvedela. Tak Tonyho rodina vlastní Axillo? Axillo! Firmu, ktorá sem prilákala môjho otca? Firmu, ktorá ma vytrhla z domova? Firmu, ktorá ma živý?! Nedokázala som tomu uveriť.

„Nie...“ šepla som zmučene. Prečo mi to nepovedal? Prečo to tajil? Čo som mu spravila, že mi, kurva, natoľko neveril, aby mi nepovedal aspoň túto pravdu!? Svet sa mi opäť rozpadal pod rukami. Drobil sa na miniatúrne kúsky. Pritisla som si ruky k srdcu a skrivila tvár. „Kurva. Kurva! Kurva!“ Hlas, čo mi vychádzal z hlbín hrdla, bol zúfalo vysoký a ostrý.

„Simone!“ zvolal zdesene Danny a zatriasol so mnou. Ignorovala som jeho ruky na mojich ramenách.

„Kurva! Prečo? Prečo aspoň jeden nemôže byť normálny!“ Moje zúfalstvo sa začínalo pretvárať na hnev. „Prečo aspoň jeden nemôže hovoriť pravdu! Prečo ma musia nakoniec všetci nasrať!“ Surovo som ho od sebe odsotila.

Vyvalil na mňa svoje krásne oči, ale ja som im teraz nevenovala pozornosť. Vnútro mi zaplavil žeravý hnev. Bol taký veľký a besný, že keby mi v tejto chvíli niekto prišiel pod ruky, asi by som ho na mieste zabila. Prudko som sa postavila a fučala ako rozzúrený býk. Zatínala som zuby pritom, ako som rozmýšľala, čo urobím. Nakoniec som na to prišla.

Nasratým krokom, ktorý by svojou nasratosťou v pohode mohol konkurovať Pentagónu, som vbehla do chodby.

„Simone, čo chceš urobiť!?“ zvolal za mnou Danny.

„Zabiť ho!“ Alebo aspoň z neho vytriasť tú jeho zasratú, tajnostkársku dušu.

„Kam ideš?“ panikáril, keď som otvárala dvere.

„Teba do toho nič,“ štekla som a obliekla si svoju milovanú, koženú bundu.

Cez tričko v ruke zovrela mamine prstene a v druhej mobil, ktorým som si zavolala taxi. Dannyho som z domu surovo vyhnala a ignorovala jeho protesty a snahy zastaviť ma. Keď taxi dorazil, chcel ma zastaviť, ale mal smolu. Bola som rozbehnutá a taká nasratá, že ani zázrak by ma nedokázal zastaviť. Nasadla som do auta a dvere mu zabuchla pred nosom. Volal na mňa, ale ja som ho ukážkovo ignorovala a taxikárovi povedala adresu cieľa.

Viezol sa dlho a ja som sa cestou stihla aspoň čiastočne upokojiť, takže teraz som ho nechcela zabiť, ale len smrteľne prizabiť! Aký je v tom rozdiel? Tak to sa ma nepýtajte.

Vystúpila som z taxi rovno pred ich obrovskou, kovovou bránou. Vrátnika som sa neobťažovala oboznámiť s mojimi úmyslami a besne mu prikázala, aby otvoril. Chvíľu na mňa vyvalene hľadel, ale keďže mal od Tonyho jasný príkaz, vždy ma vpustiť dnu, nakoniec tak spravil.

Bola som taká naštvaná, že keby tak neurobil podobrotky, pravdepodobne by som z neho vymlátila dušu! Pred očami som mala červený záves, ktorý ma blokoval od racionálneho myslenia. V tejto chvíli a v tomto rozpoložení som bola presvedčená o tom, že dokážem aj nemožné... vrátane nabitia jeho pribrzdenej, klamárskej držky!

Odhodlane som kládla nohu pred nohu. Zúrila som a táto zúrivosť sa odzrkadľovala aj v dynamike krokov. Nečakala som, dokým mi príde otvoriť ich spomalený sluha, ktorý sa pretŕha len keď je pán nablízku. Spražila som ho naštvaným pohľadom, keď som míňala jeho vychudnutú siluetu a on mi pohľad chladne opätoval.

„Kde je Tony!“ vyštekla som, načo sa na jeho tvári mihol zanedbateľný náznak prekvapenia. „Tak kde!“ zvreskla som, keď sa nemal k odpovedi.

„Mladší pán Allen je aj s otcom v jedálni. Večerajú,“ odvetil pokojným, odmeraným hlasom, ktorým chcel poukázať na to, že sa správam nanajvýš nevhodne a proti bontónu.

Seriem mu na bontón! Ten sa do pästných súbojov nemá čo starať. Veď ako by to potom vyzeralo? Oh, prepáčte, vážený pane, viete, ja som vám prišla rozbiť držku. 

Už len z tej predstavy mi prišlo zle.

Myšacia tvár si ma premerala chladným pohľadom, za ktorý skryla absolútne znechutenie. Nevadilo mi to. Ani ja ho nemám zrovna trikrát v láske. Vlastne najšťastnejšia som vtedy, keď ho nevidím.

Prudko som sa otočila a zamierila do jedálne. Teraz ma nedokázalo rozptýliť ani nádherné zariadenie domu, ktoré by to inak dokázalo.

Teraz som pred očami mala len jediný výjav – Tony s rozbitým nosom.

Autor: sisa118 (Shrnutí povídek), v rubrice: Povídky » Na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Solitude: kapitola 15 - Axillo: