Solitude: kapitola 11 - Zabudni! Aspoň na chvíľu... • OurStories.cz ~ naše povídky

Simone a jej prvý deň u Allenovcov.

03.07.2014 (16:00) • sisa118 • Povídky » Na pokračování • komentováno 3× • zobrazeno 740×

Veľmi pekne ďakujem za vaše komentáre. Vždy ma vedia fakt moc povzbudiť! :D:D

Kapitola 11

Moje želanie sa nesplnilo. Zakopla som hneď o prah dverí a to aj doslovne. Okrem toho, že som si skoro nabila držku, som si uvedomila ďalší smutný fakt. Nemám ani páru o tom, kde sa v tomto Minotaurovom bludisku nachádza kuchyňa.

S Erenom v náručí som sa teda vydala na prieskum. Chodby boli všade rovnaké. Jemne béžové s bielymi, vystúpenými portálmi okolo dverí a občasnými kvetmi všetkých veľkostí od paliem po nádherné orchidei. Snažila som sa ísť po vlastných stopách zo včerajšieho večera, ale niekde v polovici som to vzdala a hľadala, kde ma napadlo.

Po dobrých piatich minútach som toho mala dosť. Nech som sa snažila akokoľvek, nech som pridržiavala čohokoľvek, nedokázala som cestu nájsť. Dom, ktorý na mňa včera pôsobil rozprávkovým dojmom, sa mi zhnusil... teda aspoň čiastočne. Načo je komu taký veľký dom? Mali by na zem nalepiť veľké neónové šípky typu kuchyňa tadiaľto, východ tadiaľto inak tu laik nemá šancu.

Mojim jediným šťastím bol môj veľký, odvážny hrdina, ktorý je vždy pripravený k akcii a zachráni ma z každého prúseru. Áno, tipovali ste správne. Z vrecka som vytiahla mobil. Čo by som si bez neho počala? Jednoduchá odpoveď. Nič, lebo bez neho by som už dávno bola pod kytičkami.

„Tony...“ pípla som.

„Simone?“ spýtal sa prekvapene.

„Kto iný?“ rypla som, ale vzápätí si uvedomila vážnosť situácie. „Ehm,... Tony... ja... no, mám taký menší problém,“ začala som váhavo.

„Obleč si, čo chceš,“ povedal okamžite.

„Čo?“ nechápala som. „Nie, s oblečením to nemá nič spoločné,“ vyviedla som ho z omylu. Navyše oblečenie teraz patrí medzi moje najmenšie problémy. No, bože, tak si raz oblečiem to isté dva dni za sebou! Svet sa kvôli tomu nezrúti. „Vieš, ja som sa akosi stratila,“ priznala som po chvíli trápneho ticha, ktoré nasledovalo ďalšie, nakoniec prerušené jeho pobaveným prsknutím. „Haha, moc vtipné,“ zvolala som urazene.

„Prepáč. Kde si?“

„Vieš, práve som ti povedala, že som sa stratila. Fakt si myslíš, že budem vedieť, kde som?“ zvolala som sa sarkasticky.

„Sorry, tak teda inak. Ako to tam vyzerá?“

„Rovnako ako všade inde. To sem nemôžete dať aspoň obrazy?“

„A pokaziť tým celkový dojem? Nikdy,“ pokračoval pobavene. „Skús niečo... čo kvety?“ nabádal ma a ja som sa rozhliadla po okolí.

„Jeden by tu bol. Malá modrá orchidea na presklenom stolíku.“

„Je tam biely gauč?“ chcel vedieť a ja som pohotovo prikývla.

„Hej je. Vieš, kde som?“ pýtala som sa nádejou v hlase.

„Viem. Počkaj tam a nikam nechoď,“ prikázal mi a zložil. Kam by som už len teraz chodila? Jemu to ešte asi stále nedoplo, ale ja som sa fakt stratila!

Čakanie som si krátila hraním sa s maminými prsteňmi. Keď Tony prišiel, usmieval sa ako slniečko na hnoji.

„Ďakujem,“ vrkla som a len-len, že som sa mu nehodila okolo krku! „Tak veď! Druhýkrát sa tu stratiť nehodlám!“

Urobil, ako som nakázala a o pár minút sme už stáli v rozľahlej jedálni. Na jednom konci obrovského (typujem aspoň tridsať miestneho) stola, bolo rozložené jedlo. Sadla som si na miesto s prázdnym tanierom. Asi som Tonyho vyrušila od raňajok. So záujmom som si prezeralo to množstvo jedla. Hrianky, párky, slanina a x-ďalších vecí.

„To každý deň toho mávate toľko?“ spýtala som sa neveriacky. U nás doma na raňajky zjem ledva jeden rožok a nie celú reštauráciu!

„Ako kedy,“ odvetil. „Keď som doma sám tak nie, ale keď je doma otec a jeho priatelia, áno.“ Na slove priatelia si dal obzvlášť záležať, aby znelo znechutene.

„Ty ich nemáš rád,“ konštatovala som.

„Nie, tak sa to povedať nedá. Mnohých jeho priateľov považujem aj za svojich,“ vyvádzal ma z omylu. „Ale niekedy je s nimi ťažké vyjsť.“

„A tipujem, že teraz sú všetci s ním.“

„To nie. Väčšina ich je stále v meste a zopár ešte vyspáva opicu zo včerajška.“

„Včerajška?“

„Hej, večer sme išli do jedného z barov...“ odmlčal sa, akoby si uvedomil, že povedal niečo, čo nechcel.

„Prepáč,“ využila som chvíľu ticha. „Ja... nechcela som, aby si si kvôli mne kazil večer,“ pípla som a uprela pohľad na dno pohára, do ktorého som si práve naliala čaj.

„Nemáš sa začo ospravedlňovať. Ver mi, radšej som s tebou ako s nimi.“ Široko sa usmial a ja som mu úsmev placho opätovala.

„Ale aj tak. Prepáč, že som ti robila starosti. Ja... nie som taká. Väčšinou si svoje problémy riešim sama, ale...“ Nevedela som ako pokračovať bez toho, aby mi nepríjemné emócie nezbúrali starostlivo vybudovanú bariéru, ktorú som vystavala okolo samej seba.

„Ver mi. Ja to viem. A nie sú to len tvoje problémy, ktoré si riešiš sama,“ neveselo sa usmial. „Vážne by si mala dať Treyovi pokoj. Ten chalan nie je normálny. Neváhal by a bez výčitiek by ti ublížil.“ Tou vetou, akoby vo mne buchol dynamit.

„A nechať ho nech pokračuje v tom svinstve? To nikdy! Niekto by ho mal zaraziť! Nemôže to robiť! Nemôže ubližovať ostatným! Nedovolím, aby ub...“ chcela som povedať „ubližoval tebe“, ale nedovolil mi to.

„Simone!“ zahriakol ma a ja som naňho prekvapene vyvalila oči. „Nie tu,“ dodal o niečo tichšie. Ten chalan je mi fakt záhadou! Myslím si, že aj Bermudský trojuholník by ľudstvo vysvetlilo skôr, ako Anthonyho Allena!

Rešpektovala som jeho prianie. Aj keď nemám ani najmenšie tušenie, čo ho k nemu viedlo. Pre teraz som sa rozhodla povenovať sa jedlu. Tak načo mám chuť? Volské oko? Nie. Párok? Nie. Nakoniec som sa rozhodla pre cereálie. S chuťou som sa do nich pustila, ale potom som uvidela Tonyho znechutený výraz.

„Čo je?“ nechápala som.

„Nechápem, ako to niekto môže jesť dobrovoľne,“ prehlásil.

„Vcelku ľahko. Ja to jem skoro stále... teda ak ich máme doma, čo často nebýva, lebo naša domáca je zástankyňou mäsitej stravy.“

„Môj človek.“

„Keď myslíš.“

„Ale teraz vážne. Tebe to chutí?“

„Vieš, keby mi to nechutilo, tak to asi jesť nebudem,“ vrkla som, načo len neveriacky pokrútil hlavou. „Kde je Florence?“ napadlo mi odrazu.

„Hm, neviem. Asi s veľkým potešením budí opilcov,“ uškrnul sa. „To robí vždy.“

„Ona neraňajkuje s tebou?“

„Nie. Navrhol som jej to, ale nechce. Trvá na tom, že by to nerobilo dobrú krv medzi služobníctvom.“

„Služobníctvo? Zatiaľ som tu videla len Florence a jednu holku s fialovo-červeným melírom.“

„To musela byť Hisako. Je tu nová.“

„Koľko tu vlastne máte ľudí?“

„Asi dvadsať, vrátane kuchára, záhradníkov a koniara,“ prezradil nevzrušene, ale mne zabehol čaj a začala som sa dusiť. Keď som sa ako-tak prebrala k životu, prekvapene som vydýchla.

„Vy tu máte kone?“ nechcelo sa mi tomu veriť. Za celý svoj život som sa ku koňom dostala len na jarmokoch a on si tu má rovno celú stajňu?!

„Hej, ale väčšina je na ranči v Coloráde,“ hovoril to úplne nezaujato, akoby práve povedal, že vonku svieti slnko! Až dodatočne si všimol môjho užasnutého výrazu. „Ale ak chceš, môžem ti ich ukázať.“

„Ha! Jasné, že chcem!“ zvýskla som, načo on povytiahol obočie a oprel sa o stoličku.

„Tak, Simone Mayor, zarytá, tvrdá baba, milovníčka kože a metalu, má slabosť pre kone?“ neveril.

„Možno som tvrdá baba, ale stále baba! Jasné, že mám slabosť pre kone,“ uistila som ho.

„Tak fajn. Dojeme a pôjdeme.“

Stajne boli úplne vzadu. Zahŕňali niekoľko budov a ja som v nich len neveriacky otvárala ústa. Toľko krásnych zvierat. Toľko vznešených bytostí!

„Ktorý je tvoj?“ spýtala som sa ho.

„Žiadny. Ja kone moc nemusím,“ priznal.

„Vieš na nich jazdiť?“

„Hej, ale nikdy ma to nebavilo.“

„Jasné. Akoby len jazda na koni mohla byť vzrušujúcejšia ako kniha matiky?“ spýtala som sa sarkasticky.

„Buď rada!“ uškrnul sa. „Keby ma nebavila, nemal by ťa ju kto doučovať.“ Trefa do čierneho, bez jeho pomoci by som prepadla. No čo, na hodinách sa mi počúvať nechce!

Pristúpila som k veľkému grošovanému žrebcovi a pohladila ho po nose. Jeho oči boli ako nočná obloha. Tmavé a nekonečné. Plné tajomstiev.

„Komu patrí tento?“ spýtala som sa.

„Nikomu,“ odvetil zvláštne zastreným hlasom. „Teraz už nikomu, ale pred rokmi bol mamin.“ V momente, ako to dopovedal, som stiahla ruku, akoby ma poštípal had.

„Je krásny.“

„Volá sa Hannibal.“

„Hodí sa k nemu. Hannibal ante portas,“ šepla som po latinsky a len okrajom zorného poľa zachytila, ako Tonymu tvárou prebleskol neznámy cit.

„To mu vravievala aj ona. Hannibal pred bránami. Milovala históriu,“ zaspomínal.

„Moja mama tiež,“ priznala som. „Ale ešte viac zbožňovala šitie a kamene.“

„Diamanty? Zafíry?“ tipoval.

„Také drahé nie. Ona... rada chodila po horách a keď sme boli v múzeu - napríklad vo Viedni - dokázala v expozícii s kameňmi stráviť celú večnosť.“

„Ktorý bol jej najobľúbenejší?“ chcel vedieť.

Tak to viem presne. Prstami som nahmatala striebornú retiazku a potiahla. Na dlaň mi dopadli jej prstene. Medzi prsty som uchopila snubný a otočila ho k nemu tak, aby naň dobre videl.

„Opál. Presnejšie povedané, tento opál,“ riekla som pyšne. Oválny, modrý opál, veľkosti nechtu sa nádherne leskol. Vďaka dobrej starostlivosti ani po rokoch neprišiel o svoj lesk. „Je to jej snubný... alebo skôr bol,“ opravila som.

„Je... krásny,“ pochválil ho po chvíli. „Moja matka mala...“

„Aký?“

„Ak si dobre pamätám, tak diamantový.“

„Musel byť veľmi pekný.“

„Rovnako krásny ako ona,“ potvrdil s pýchou v hlase.

„Škoda, že tu už nie sú,“ posťažovala som si. „Ony by vedeli, ako nám pomôcť.“

„Vedeli.“

Ťaživú, ale zároveň aj akosi zvláštne hlbokú atmosféru prerušilo zazvonenie môjho mobilu. Zvonil, to nebol otec. Vytiahla som ho z vrecka a prečítala si meno.

Pán Nikto alias Dante Corado

Zodvihla som.

„Simone? Simone, si to ty?“ ozval sa jeho vydesený hlas.

„Očakávaš niekoho iného, keď voláš na môj mobil?“ rypla som a on si s úľavou vydýchol.

„Kde si?“

„A čo je teba do toho?“

„Práve mi volal tvoj otec! Nevie, kde si. Bojí sa o teba a ja tiež, takže áno, je mi do toho hodne. Kde, v pekle, si?“ zúril a ja som začínala tiež. Čo si ten idiot, ktorého nazývam otec myslí? Tak najskôr na mňa sere a teraz mi bude robiť hanbu?

„Dovoľ, aby som ti pripomenula, že už som veľké dievča. Nepotrebujem, aby ma niekto vodil za ručičku,“ pripomenula som mu naoko unavene.

„Vážne? Mne skôr pripadáš, ako... dopekla, čo si si myslela? Vieš aké je LA nebezpečné? A hlavne pri tvojom šťastí?“

„Ja mám šťastia dosť...“ Aj keď si občas dáva dosť dlhú dovolenku. „... a nerob z toho takú kovbojku. LA nie je New York!“

„Pri tebe? Čoskoro sa v NY zmení!“ odvrkol a nadviazal na pôvodnú otázku „Kde si?“.

„Postačí ti, keď poviem, že v poriadku?“ Ani najmenej som nedúfala v kladnú odpoveď, ale musela som to skúsiť.

„Nie.“ Ako som si myslela.

„Som u Tonyho, stačí?“

„A to je kde?“

„Fakt, si myslíš, že ti to poviem?

„A nie?“

„Predstav si, že nie.“

Na chvíľu sa odmlčal.

„Čo sa stalo? Prečo si ušla z domu?“

„Ja som neušla!“ štekla som pobúrene.

„Odišla si z miesta trvalého bydliska bez súhlasu a vedomia rodiča. To je útek!“

„Nie, nie je. Keby som bola ušla, to by znamenalo, že som z domu utekala každý deň posledné dva mesiace,“ hovorila som pravdu. Ak je útek - opustenie miesta trvalého bydliska bez súhlasu a vedomia rodiča - v tom prípade som utekala celú dobu, čo som v Amerike, keďže môj drahý otecko nemal ani potuchy, kam chodím a ani ho to nezaujímalo.

„Hej, to ja z nás dvoch mám fotra poliša. Viem, o čom hovorím.“

„Hej, to ja z nás dvoch mám fotra ignorantského magora! To ja viem, o čom hovorím,“ vrátila som mu.

„No tak, povedz mi, kde si. Prídem po teba a...“

„A čo? Zavezieš ma domov? Nie, ďakujem, to v pláne nemám.“

„Zoberiem ťa ku nám. Chalani si chcú niekam vyraziť. Zoberieme ťa so sebou. Nech už sa stalo čokoľvek, aspoň sa odreaguješ.“

Tak, to bola zaujímavá ponuka. Vážne veľmi, ale veľmi zaujímavá.

„Kam chcete ísť?“

„To...“ odmlčal sa a ja som v pozadí počula Kaiov hlas, ktorý kričal niečo ako playa a bañarse.

„Pláže, bary, reštiky... Hollywood baby.“

„Odkedy Kai hovorí španielsky?“ napadlo ma odrazu.

„Odkedy sa to učí v škole,“ odvetil nedočkavo. „Tak čo, ideš?“

Úporne som zvažovala všetky za a proti a nakoniec som sa rozhodla.

„Jasné, idem. Stretneme sa u vás a beriem aj Tonyho,“ dodala som, načo Tony vehementne krútil hlavou. „Beriem späť, neberiem Tonyho,“ povedala som do slúchadla a Tonymu nemo naznačila: „Prečo?“

„Čakám ťa, tak pohni kostrou,“ ozvalo sa nadšene z opačnej strany. Položila som.

No, toto bude ešte zaujímavé...

Autor: sisa118 (Shrnutí povídek), v rubrice: Povídky » Na pokračování