OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » Solitude: kapitola 10 - Ďakujem

25.06.2014 (15:00) • sisa118 • Povídky » Na pokračování • komentováno 4× • zobrazeno 736×

Veľmi moc vám ďakujem za komentáre. Vážne veľmi moc.

A tiež by som vás chcela poprosiť o malú radu. Akosi sa neviem rozhodnúť, ktorú novú poviedku mám pridať a tak by som sa chcela spýtať na váš názor. Všetky pripravované príbehy sú spísané v zhrnutí – tak mi, prosím, napíšte, ktorý by ste chceli. :D

sisa118

ZHRNUTIE

Kapitola 10

Sedela som na tmavej koži a k telu si tisla deku, ktorú mi okolo pliec prehodil Tony. Ten sedel vedľa mňa a telefonoval. Eren sa nám usalašil pri nohách a hral sa s koncom od vôdzky.

„Áno, len priprav izbu, Tessa. Nie, neviem, na ako dlho ostane a je to jedno... Prestaň znieť tak nadšene, je to kamarátka... Nie, nič mu nehovor, nechcem, aby sa do toho staral. Je to moja vec... Áno, som si istý... Ďakujem.“ Zložil a obrátil sa ku mne.

„Môžeš zostať tak dlho, ako budeš chcieť,“ povedal a jemne sa usmial.

„Ďakujem,“ odvetila som a mierne sa striasla. Kruci, to je zima! „Nebudem ťa otravovať dlho. Zajtra si niečo nájdem,“ sľúbila som.

„Hlúposť!“ zarazil ma. „Prečo by si nemohla ostať u mňa? Myslím, že je čas, aby som aspoň sčasti splatil svoj dlh voči tebe,“ povedal a široko sa usmial, ale ja som vedela, že ten úsmev ani zďaleka nebol taký úprimný, aký si myslel, že je. Nechcel, aby som uňho ostala. Nechcel to a mňa zaujímalo prečo? Aké sú to tajomstvá, čo si tak starostlivo stráži?

„Tony!“ zvolala som. „Ja viem, že nechceš, aby som bola u teba. Tak si to nerob ešte ťažšie.“ Nič som mu nevyčítala, ako by som aj mohla. Za to, akých máme rodičov, predsa nemôžeme. „Viem to, tak sa nesnaž pretvarovať!“

„Simone, tak to nie je. Ja vážne chcem, aby si u mňa ostala, ale...“ No, tak toto som mu veriť mohla. Zas až taký dobrý klamár nebol. Istotne nebol lepší ako ja. „... ale moja rodina je. Je... je zlá. Nechcem ťa zatiahnuť do niečoho, čo by ťa potom mohlo stáť veľmi, ale veľmi veľa,“ prehovoril a v jeho hlase som cítila bolesť. Smutne som sa usmiala.

„Tak to vyzerá, že ani jeden z nás nemá takú rodinu, akú by chcel.“

„Existuje vôbec taká rodina?“ zamrmlal a prečesal si prstami vlasy.

„No, mne by celkom stačilo, keby mi otec venoval viac, ako len pár hodín v mesiaci,“ vrkla som.

„Ha a mne zas, keby sa môj otec venoval...“ odmlčal sa a po chvíli dopovedal: „Iným veciam.“

Nepýtala som sa, čo tým myslel. Mala som istú predstavu a ani zďaleka nebola dobrá. Už dávnejšie som si vytvorila obraz o jeho otcovi – aj keď sa moje zdroje skladali len z občasných Tonyho prerieknutí. Ten obraz predstavoval muža, podobného môjmu priateľovi. Muža, ktorý svojho syna nadovšetko miloval, ale zároveň muž s temnou minulosťou a ešte temnejšou prítomnosťou. Osobu, s množstvom núl na bankovom konte a vrážd na krku. A to bol len zlomok celej pravdy. No nech už bol jeho otec akýkoľvek, Tony bol iný. On bol dobrý, ale zároveň rovnako záhadný ako jeho sploditeľ.

Nechápala som, prečo sa správa tak, ako sa správa. Prečo sa necháva mlátiť, keď by sa mohol ubrániť? Prečo sa skrýva za nánosmi všednosti, keď by mohol mať akúkoľvek babu? Prečo je plachý, keď je sebavedomý? Prečo sa správa ako korisť, keď je dravcom? Nech už je dôvod akýkoľvek, verím že je oprávnený.

Zodvihla som ruku a položila mu ju na rameno.

„Tony,“ povedala som. „Nech už je tvoj otec, tvoja rodina, akákoľvek, ty si iný!“ Ticho na mňa hľadel a ja som pokračovala. „Nech už máš akýkoľvek dôvod, byť takým, na akého sa hráš, viem, že je dobrý. Ty si dobrý!“ prízvukovala som. Slabučko sa mu nadvihli kútiky úst.

„Ďakujem,“ šepol. Nemusel hovoriť nič viac. V tomto jednom slove povedal všetko. Stiahla som sa späť a pohodlne sa usadila na sedačke. Po chvíľke ticha prehovoril.

„Ale aj tak u mňa ostaneš. Je hlúposť hľadať si ubytovanie, keď máš kde byť!“ trval na svojom. „Navyše, otec nie je doma,“ prezradil.

„A čo tvoja mama? Tej to vadiť nebude?“ chcela som vedieť. Tony si slabo povzdychol a potom pozrel na mňa.

„Mama je desať rokov mŕtva,“ priznal a ja som len prekvapene otvorila ústa.

„Čo? Prečo si mi to nepovedal?“

„Načo? Aj tak by sa nič nezmenilo,“ zahral to do autu.

„Jasné, že by sa zmenilo!“ začínala som zúriť. Nepovedal mi ani toto! „Vedela by som, že si ako ja.“

„Ale ja nie som ako ty,“ povedal ticho. „Tvoja mama zomrela, ale bola to nešťastná nehoda.“ Chvíľu mi trvalo, než mi dopol význam jeho slov a vzápätí mi vyletela ruka k ústam.

„Preboha!“ zakňučala som. „Tvoja... nie, či áno? Ale, bože!“ koktala som a on ma zatiaľ pozorne sledoval. Nespúšťal oči z mojej zdesenej tváre.

„Áno, vyložila si si to správne... Mal som sedem. Vracala sa domov. Ignorovala otcove naliehanie, aby všade chodila s ochrankou. Dostala to zozadu do hlavy. Jediná pozitívna vec na tom je, že netrpela. Bola na mieste mŕtva,“ odmlčal sa a zavrel oči. Keď ich otvoril, pozeral sa pred seba. „Ak by som bol skutočne taký dobrý, ako si myslíš, prinútil by som ťa, aby si sa mi vyhýbala. Ale ja nemôžem. Po dlhej dobe, dlhých rokoch, si moja jediná priateľka, ktorá nie je zo security.“

Chcela som niečo povedať, ale nedostala som príležitosť.

„Sme tu,“ povedal Tony a ja som pozrela von oknom. Bolo to niečo... no, úžasné. Niečo také som už dávno nevidela! Ich dom bol obrovský, nádherný a tá scenéria! Nachádzal sa na pobreží - na útese. Dom mal tri poschodia, steny boli v oranžovej farbe, sem-tam prestúpenej bielou. Stredom záhrady sa k nemu vinula hlavná cesta a pred ním sa stáčala tak, že v strede vytvárala kruh v ktorom boli nasadené kvety. Celý ten obrovský areál bol obohnaný vysokým múrom a dalo sa sem dostať len cez obrovskú, posuvnú bránu, ktorou sme pred chvíľou prešli. Bolo tu množstvo sôch a krov. Pripadala som si ako v španielskej rezidencii.

Šofér zastavil auto, ja som zobrala Erena na ruky a vystúpila von. Chcela som sa spýtať, kde je jeho otec, ale až pridobre som si uvedomovala, že by mi to aj tak nepovedal. Namiesto toho som šepla:

„Neostanem tu dlho. Ráno odídem.“

„Nie, neodídeš. Pri tvojom šťastí na problémy by si skončila pod mostom s feťákmi,“ protirečil mi.

Chcela som sa brániť, ale nedostala som príležitosť. Došli sme k vysokým bielym dverám, ktoré sa z ničoho nič otvorili. WTF? Kúzla existujú?

Nie, neexistujú. Chybná dedukcia. Spoza nich sa vynorilo divné, malé stvorenie. Mohlo mať tak najviac stopäťdesiat centimetrov, obrovské, orieškové oči, ktorých veľkosť znásobovali silné dioptrie a zvláštnu myšaciu tvár, orámovanú vlasmi slamenej farby. To úbohé stvorenie bolo na viac navlečené v dlhej, obláčikovo modrej košeli (podobnú nosí moja starká). Vlastne aj vekom jej malá ženská postava bola blízka. Tipovala som jej šesťdesiatku, možno o čosi menej.

„Antonio!“ zvolala nadšene, no nepozerala sa naňho, ale na mňa. „Tak toto je ona?“ zvýskla tak, akoby pred ňou stála jeho priateľka v romantickom zmysle slova.

„Florence, áno to je ona,“ pritakal a potom slávnostnejším hlasom dodal: „Florence, predstavujem ti Simone Mayor. Simone, toto je Florencia Radcliffe.“

„Rada vás spoznávam,“ predniesla som slušne, čo u starej madam vyvolalo široký úsmev.

„Aká slušná. Istotne z dobrej rodiny... a pekná,“ začala a ja som cítila, ako mi začína horieť tvár. Bolo mi to maximálne nepríjemné.

„Florence, je to len kamarátka,“ schladil jej nadšenie Tony, no starká sa nedala. Ustúpila, aby sme mohli prejsť dverami, ale stále si popod nos frflala niečo v zmysle, že „Chlapec a dievča, to nikdy neskončí len pri kamarátstve!“.

Zavrela za nami dvere. Chvíľu sa sťažovala na lenivého vrátnika, ktorý svoje povinnosti zanedbáva vždy, keď pán domu vystrčí päty, ale nakoniec sa so širokým úsmevom otočila k nám.

„Prichystala som ti izbu hneď oproti Atóniovej,“ zašilhala a ja som sčervenala ešte viac, keď som si uvedomila, že som jej takto večer robila starosti.

To isté som jej aj povedala.

„Ale, čoby starosti!“ zahriakla ma. „António si sem kamarátov často nevodí a dievčatá už vonkoncom nie.“

„Ale aj tak ste si nemuseli robiť starosti. Ja by som sa vyspala aj na gauči...“

„Ha! Na gauči? A načo nám je potom tých dvadsať hosťovských!“ zvolala pobúrene. „Navyše ma presne za toto platia, tak kuš!“

No, mohli jej platiť akokoľvek dobre, ale už od pohľadu mi bolo jasné, že táto starká tu nie je kvôli peniazom. Musí mať Tonyho rodinu skutočne rada. Zistila som aj ďalšiu vec. Je nesmierne ukecaná. Celú cestu, čo nás delila od izieb mi veselo opisovala, aký nudný život sa tu vedie a aká je rada, že má „Antonio“ nejakých priateľov.

Pred bielymi dverami mojej dočasnej izby sa ma ešte desaťkrát spýtala, či nie som hladná a keď som aj na ten desiaty odpovedala nie, nechala to tak a popriala nám obom dobrú noc. Odchádzala s tichým šomraním o tom, ako tá dnešná mládež málo je a že za to môže nedostatok pohybu.

Chvíľu som za ňou hľadela s úsmevom na perách, ale ani ten mi nevydržal naveky. Odniekiaľ z hĺbky duše sa ozval škodoradostný hlások, ktorý mi s veľkým potešením pripomenul, prečo som vlastne odišla z domu. Tony ma celú dobu pozorne sledoval a videl, ako sa jemný, pobavený úsmev mení v bolestivý úškrn. Trhavo som vydýchla, pritisla si Erena bližšie k telu a popriala Tonymu pekné sny. Zatvárala som dvere, keď prehovoril.

„Chceš sa o tom porozprávať?“

Zavrela som oči.

„Neviem,“ šepla som a zavrela dvere.

Miestnosť za nimi bola rovnako krásna, ako zvyšok domu. Miešal sa v nej taliansky štýl s moderným umením. Všetko bolo dokonale vyvážené. V strede dominovala veľká posteľ s nebesami, tmavým, dreveným rámom, bielymi obliečkami a sýto fialovými vankúšmi, oproti nej stál stolík z rovnakého tmavého dreva a v ňom bola zasunutá elegantná stolička s mäkkým, bielim sedadlom.

Po mojej ľavici stála tmavá, vstavaná skriňa. Steny boli bielo-béžové a podlaha drevená. To všetko bolo krásne, ale to, čo mi skutočne zobralo dych, bol výhľad. Za francúzskym oknom, orámovaným závesmi, sa v tmavej noci búrilo more.

Neviem, ako dlho som tam stála neschopná slova. K tomu ma nakoniec prebralo neposedné šteňa v mojom náručí. Položila som Erena na podlahu a stiahla si z pliec batoh. Jeho obsah som nešetrne vysypala na posteľ. Ako prvé mi do očí padol mobil. Zapla som ho a z obrazovky na mňa vyskočilo tridsať osem zmeškaných hovorov. Zopár ich bolo od Tonyho, ale drvivá väčšina od otca. Napísal aj zopár SMS.

Simone, nie je to tak, ako to vyzerá. Prosím, zavolaj mi späť, stálo v jednej.

Simone, prosím, toto mi nerob. Bojím sa o teba. Zavolaj! Ihneď! Kde si? Prídem po teba a porozprávame sa. Dobre? Stálo v druhej a ja som sa len zhnusene uškrnula nad slovným spojením „bojím sa o teba“.

Simone! To už vážne preháňaš! Okamžite mi zavolaj! Bolo v nasledovnej.

V ďalších sa mi vyhrážal, že ak nezavolám budem mať parádny problém a potom prešiel k prosbám a sľubom. Znechutená som mobil praštila do zásuvky nočného stolíka vedľa postele. Vrátila som sa späť k bordelu na posteli a vytiahla z neho niečo, čo by sa aspoň vzdialene dalo požiť na spanie. Bolo to veľké, rozťahané triko s nápisom Continental a k tomu sivé tepláky.

Vyzliekla som sa a chvíľu uvažovala nad tým, že stojím nahá v cudzom dome. Omyl, nie cudzom. Veď je to predsa Tonyho dom! Zahnala som dotieravé myšlienky a navliekla sa do „pyžama“. Nič extra pekné, ale pohodlné. Zvyšok vecí som opäť nahádzala do batohu a ten hodila do rohu miestnosti. V tom momente sa ozvalo zaklopanie. Zvažovala som ako ďalej, ale nakoniec som zvolala: „Ďalej.“

Tony váhavo otvoril dvere. V rukách niesol dve misky a tanier s pohármi. Automaticky som sa k nemu vrhla a odbremenila ho od časti nákladu skôr, ako to stihol vysypať alebo rozliať po zemi.

„Ďakujem,“ vydýchol.

Ja som len kývla hlavou a položila tanier s keksíkmi a šálkami kakaa na stôl. On zatiaľ misky položil na zem a Eren sa k nim vďačne rozbehol. Otočila som sa k nemu a prichytila ho pri tom, ako si ma zvedavo prezerá. Ja som spravila to isté. Rovnako ako ja, aj on bol v pyžame... lenže to jeho vyzeralo oveľa lepšie. Bol to klasický komplet. Nohavice a košeľa na zapínanie so zvislými, tmavozelenými pruhmi. Pasovalo mu k očiam.

„Continental?“ prehovoril s otázkou v hlase. „Nejaká metalová skupina?“ tipol a ja som sa pobavene usmiala.

„Preboha, nie. Je to jedna firma - tam, u nás. A toto tričko? Dostala som ho na Vianoce od kamošky. Vedela, že také chcem...“

„Takéto?“ zvolal pochybovačne.

„Takéto. Bolo to v období, kedy sme podobné nosili na telesnej,“ objasnila som, ale on mi stále neveril. Nastalo ticho. Dlho nikto z nás nič nehovoril.

Nakoniec ho prerušil Tony jednoduchou otázkou. „Čo sa stalo?“ A ja som sa zrútila (obrazne povedané).

Povedala som mu všetko od chvíle, ako som odišla zo školy. Po mojom srdcervúcom výleve nastalo ďalšie ticho, ktoré zas prerušil on.

„Ja viem, že práve toto nechceš počuť... ale nemôžeš čakať, že bude celý život sám.“

Uprela som naňho zmučený pohľad. „Ty to nechápeš! Ja nečakám, že bude celý život sám – aj keď si hľadanie partnerky mohol odložiť dovtedy, dokým nevypadnem na vysokú – ale tu ide o to, že na mňa posledné mesiace z výšky sral a svoj drahocenný čas venoval tej kurve! Chápeš to? Radšej bol s ňou, ako so mnou!“ Tak na to nemal čo povedať. „Nenávidím ho! Zatiahol ma sem bez toho, aby sa ma spýtal na môj názor a ešte tu na mňa bude aj kašlať? WTF?“

„Simone,“ ozval sa po chvíli Tony. „Možno by si mu mala dať šancu, aby ti to vysvetlil. Možno v skutočnosti mal fakt veľa roboty,“ bránil ho.

„Veľa roboty? Prosím ťa, Tony. Aj dnes mi povedal, že ide do „roboty“ a šiel za ňou!“ okríkla som ho, načo zdvihol ruky v obrannom geste.

„Ja som na tvojej strane,“ zvolal zmierlivo.

„Ja viem,“ šepla som zmorene a pretrela si unavené oči. „Ja viem.“

Rozprávali sme sa dlho do noci a niekde o polovici sme prestali rozoberať môjho otca. Chvíľu mi hovoril o jeho rodine. O starej mame, ktorá žije na Havaji, kde rozhadzuje peniaze, o sestrenici a bratrancovi z otcovej strany, ktorí cestujú po svete. Bratranec ako dobrodruh, sestrenica zas kvôli móde. Spomenul aj ich rodičov, ktorí žijú v Kanade, no o jeho otcovi nepadlo ani slovo.

Rozoberali sme naše záľuby a ja som sa dozvedela, že miluje knihy, navštevuje bojové umenia a má dokonca aj čierny pás z karate. Tiež vie vynikajúco strieľať zo zbrane. No na otázku, prečo to nevyužije proti Tryovmu gangu mi odpovedať odmietol a ja som to z neho ťahať nechcela.

Ďalej náš rozhovor zamieril východne, k Slovensku a Európe. Pýtal sa ma na mnohé od národného jedla až po môj názor na komunizmus. Potom sme sa vrátili do USA a ja som sa mu priznala, že v živote som nejedla ani hamburger, ani burákové maslo. Hehe a tiež som pridala vtipnú historku o tom, že za komunistov sa ním ľudia u nás natierali, aby sa lepšie opálili. Zvláštne, nechápem prečo mi to neuveril?

Fajn, priznávam sa. Ani ja som tomu neverila, keď mi to mama kedysi dávno hovorila!

Neviem, kedy som zaspala. V jednej chvíli som bola hore a vzápätí som sa zmietala v návaloch nočných hrôz. V každej z nich vystupoval môj otec a neznáma. V každej som za ním bežala, zatiaľ čo ona mi ho odvádzala. V každej som prehrala.

Prebúdzala som sa pomaly. Ako prvé som si vzdialene uvedomila prikrývku, ktorá ma viac odkrývala ako prikrývala a chladný ranný vietor, ktorý ma hladil po tvári.  Moje ďalšie vnemy patrili malému, chlpatému stvoreniu, ktoré sa mi tislo k bruchu. Sálalo od neho teplo, no nie nepríjemné. Ešte pár minút som zotrvala v stave blaženej nevedomosti, než som sa prebrala dosť na to, aby som sa aspoň vzdialene rozpamätala na udalosti uplynulého dňa. Ale aj táto mučivá chvíľa raz prišla.

Prevalila som sa na chrbát. Zaklipkala viečkami a vzápätí ich zakryla rukou. Sčasti preto, lebo svetlo, ktoré na mňa útočilo, bolo neznesiteľné a sčasti preto, aby som slzám zabránila uzrieť to isté, neznesiteľne bolestivé svetlo sveta.

V hlave som sa rozpamätala na každé slovo. Na každý okamih z toho jednostranného rozhovoru. Ležala som tak... neviem ako dlho, ale nakoniec, keď som sa odvážila pohnúť, som sa zmohla len na to, aby som Erena tuho objala. Jasné, že neostal pokojne ležať. Začal sa krútiť a oblizovať mi tvár. Nakoniec zoskočil z postele na zem a ja som ho nasledovala. Zbežne som skontrolovala izbu. Boli sme v nej len my dvaja. Tony musel odísť niekedy v noci. Kedy, to vážne neviem.

Moje nohy sa dotkli chladnej podlahy. Nevadilo mi to. Popravde, ja patrím k tomu typu ľudí, ktorí dávajú pred teplom prednosť zime. Zložila som si ruky na kolená a prehla sa v chrbte.

Čo budem teraz robiť? preletelo mi hlavou.

Nech som odpoveď hľadala akokoľvek úporne, nevedela som ju nájsť. Jediné, čo mi vychádzalo, bol návrat, ale moja duša sa mu zo všetkých síl vzpierala. Predstava, že by som sa mala vrátiť ma trhala na kúsky. Ale čo iné som mohla robiť? 

Nechcela som Tonyho otravovať viac, ako je nutné. Navyše, nemám tu ani oblečenie a hlavne, nemám tu moje milované knihy a hry! Vždy, keď ma niečo trápilo, čítala som. Vždy, keď ma niečo nasralo, vraždila som... aj keď len počítačové dáta. Na napäté nervy nie je nič lepšie, ako pozabíjať stovku hajzlíkov, ktorí sa vás snažia dostať. Ťažko som vydýchla. Je toho na mňa priveľa. Potrebujem jednoducho vypnúť. Ale ako?

Na dvere dopadli jemné údery. Pohotovo som zodvihla hlavu. Klopanie sa ozvalo znova a mne až teraz doplo, že dotyčný čaká na pozvanie.

„Ďalej,“ vyhŕklo zo mňa zarazene.

Dvere sa otvorili a dnu vošla mladá žena - pekná žena. Typovala by som jej tak na dvadsaťpäť. Mala dlhé, čierne vlasy s fialovým a červeným melírom, ktoré s jej zvláštne zelenými, šikmými očami pôsobili veľmi zvláštne. V tvári jej dominovali ázijské črty.

„Florencia ma poslala, aby som ti povedala, že raňajky sú na stole. A že nijaké reči typu „ja nie som hladná“ a podobne, neberie,“ odrapkala a ja som na ňu len hľadela.

Nevedela som ju zaradiť. Správala sa úplne prirodzene a nevtieravo, vlastne trošku drzo, ale to ju robilo o to viac zaujímavou. Mňa by len zaujímalo, či sa tak správa aj k iným hosťom... prečo ma napadlo zrovna toto neviem.

„Ehm... fajn... hneď som dole,“ vyjachtala som a ona za sebou zavrela dvere. Zaujímavé dievča.

No vyzerá to tak, že nemám na výber. Musím sa opäť postaviť na nohy. Vzchopiť sa tak, ako som to spravila už nespočetnekrát. Vykročiť v ústrety novému dňu a dúfať, že cestou tak skoro nezakopnem.

Autor: sisa118 (Shrnutí povídek), v rubrice: Povídky » Na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Solitude: kapitola 10 - Ďakujem: