Koniec. Posledné slzy.
19.12.2014 (12:00) • sisa118 • Povídky » Na pokračování • komentováno 4× • zobrazeno 976×
Tak a je to tu – ZÁVER! Po polroku písania som sa - sme sa - konečne dopracovali k záveru a ja môžem povedať len jediné: ĎAKUJEM! Ďakujem za vašu podporu, za vaše komety, za to, že ste príbeh Simone Mayor čítali. Ďakujem aj za slzy, ktoré mi často krát vyhŕkli vďaka vašim skvelým komentárom, v ktorých ste sa vyjadrovali k deju. Heh, asi som divná, ale je to jednoducho tak. Veľmi ďakujem Smile, domi99, PrincessCaroline, WendyMoon, nikol, Leen, Soletke, Nii, katke, DarknessB a Leporell za ich komenty počas celej tej doby. :D A ako vždy aj teraz dúfam, že sa vám definitívny záver tejto časti bude páčiť. :D
Sisa118
Epilóg
„Je mi to ľúto...“
Tak to aj mne! Je mi ľúto. Je mi ľúto toľkých vecí... ale neľutujem toho, že som si (po najhoršej hádke, ktorú som s otcom kedy zažila) zbalila zopár nevyhnutných vecí – snažiac sa pohľadom vyhýbať krvavým škvrnám – a cez okno, kaskadérskym kúskom, vyskočila von. Za citovo triezveho stavu by som niečo podobne nebezpečné nikdy nespravila, ale toto bol stav núdze. Nezaujímalo ma či si ublížim, nezaujímalo ma či to bude bolieť. Vlastne, v skutočnosti som bolesť vítala ako starého, veľmi dobrého priateľa! Pomáhala mi prekonať temné myšlienky. Zarývala sa mi do kolien a dlaní. Do hlbokých, ale aj plytkých rán zaplnených tento krát vlastnou krvou.
Každý pohyb ma bolel. Roztrhnutá látka sa rytmicky odtŕhala od vlhkej, doškriabanej a špinavej kože. Bolo mi zle. Cítila som sa ako po ťažkej opici. V hrdle ma pálilo ako po vodke...
Ale nezastavovala som. Musela som prejsť k najbližšiemu stanovisku taxi. To bol môj ciel. Jediný únik z krutej reality. Vedela som, čo spavým. Kašlala som na pravidlá! Kašlala som na všetko. Odteraz budem myslieť len a len sama na seba. Už nikdy sa nepodvolím nepriazni vyšších síl, ako som to urobila v Colorade! Už nikdy sa tak zbabelo nezložím. Už nie. Odteraz si budem robiť len to, čo budem chcieť. Budem srať na ľudí, na pravidlá, na zásady, na moje vlastné svedomie!
Keď môžu iní, prečo nie ja?!
S týmto predsavzatím som sa plížila ulicami zaliatymi zapadajúcim slnkom. Bolo krátko pred trištvrte na osem.
Zastavila som okoloidúci, žltý povoz a nastúpila dnu. Vodič ma obdaroval povrchným a nedôverčivým podhľadom, keď som ale zaplatila dosť aj na cestu na opačný koniec L.A., prestal sa vypytovať nepríjemné otázky a šliapol na plyn.
Auto podo mnou príjemne vrnelo a ja som sa zaborila do jeho mäkkých, trochu vysedených sedadiel. Hľadela som von oknom a v duchu si sľubovala, že sa sem už nikdy viac nevrátim. Že sa už nikdy v živote nevrátim do L.A a jeho okolia.
Sledovala som upravené ulice, obchody, cesty, parky, ktoré plynuli za oknami auta a ticho odpočítavala minúty. V rukách som zvierala veľký batoh plný oblečenia, základného vybavenia a elektroniky – vlastne len notebook a mobil. V tom zhone som si zabudla vziať nabíjačku na Sony, čím som sa odrezala od sveta a môj phone sa teraz nečinne povaľoval niekde medzi oblečením.
Žltý taxi si rezal cestu k miestu určenia a ja som zatiaľ premáhala plač. Odmietala som znova preliať slzy, ale vždy keď som si spomenula na jeho veľké oči, vracali sa späť.
Z rádia sa do kabíny auta rinula príjemná, pokojná pieseň, ktorú moderátor pomenoval She by... nepoznala som ju, ale aj tak mi pripadala povedome známa. No odmietala som sa týmto malým Déjà vu zapodievať. Mala som oveľa väčšie problémy.
Jedným z nich bol aj neutíchajúci hlas v mojej hlave, ktorý stále dookola opakoval moje meno. Šalela som z neho. Snažila som sa ho ignorovať... A možno to ani nebol hlas, ale len príliš hlasná doprava okolo, ktorá svojim zvukovým prejavom útočila na moje krehké a citlivé nervy. Asi to tak bude. Som vystresovaná a nečudo, že sa správam divne! Keď si odpočiniem, trocha sa zrelaxujem a vyrovnám s jeho... smrťou – už len pomyslenie na to vo mne vyvolávalo záchvaty paniky! Nie, vyrovnám sa s tým! Vážne? A dokážem to vôbec? Nie. Nedokážem...
Bola som hotová. Potrebovala som, aby ma niekto objal! A za túto slabosť som sa neskutočne hanbila a pripadala si neschopná!
Taxi vkĺzol na pozemky letiska a prerezával si cestu pred cheakingovú halu.
Bože, ako veľmi som sa bála, že tam nebude! Že už odletel! Že ma nečaká! Že...
Vystrelila som z taxi ako neriadená strela ruskej výroby, ktorá dokáže zničiť všetko – nie ako šmejdy od nepriateľa – a okolostojaci mi uhýbali z cesty. Letela som popri chakingových radoch a sledovala čísla. Srdce som mala až niekde v krku. Udieralo ako o život.
Keď som dorazila na miesto určenia pri veľkej elektrickej tabuli, veľké digitálne hodiny ukazovali osem aj dve minúty. Takmer som sa rozplakala. Čo takmer! Po lícach sa mi opäť spustili slzy. Nestál tam! Nebol tam! On odišiel! Nepočkal ma... a, a čo ak tam ani nikdy nestál? Čo ak ma klamal aj on? Čo ak ma zradil aj on?
To hádam nie! Nemala som toho na dnes dosť? Nestačilo to už? Kedy to konečne prestane?!
Nechala som batoh klesnúť k zemi a zvažovala, že ho budem nasledovať aj ja. Ľudia okolo mňa si ma prezerali. Niektorí súcitne, iní znechutene a ďalším bol môj smútok ukážkovo ukradnutý. Veď prečo by mali súcitiť so zašpineným dievčaťom v roztrhaných rifliach a dokrvavenými dlaňami a kolenami? Prečo? Kto kedy súcitil s nimi? Ľudská filozofia nepustí. Prečo by som mal pomôcť iným, keď mne nikto nepomohol? Moja mama jej nikdy nechápala a ani ja, no teraz mi začínala dávať zmysel.
Bolo to také jasné! Prečo by sme sa mali starať o druhých, keď tými najdôležitejšími sme my sami a naši blízki? Prečo by sme sa mali starať o blaho iných a cudzích? Veď je to aj tak zbytočné! Či nie?
Zozadu ma objali dve mocné ruky! Pritislo sa ku mne pevné telo.
Trhla som sebou, ale ono ma nepúšťalo. V prvom momente som si myslela, že je to ochranka, ktorá ma chce vyviesť von, ale nebola. Do nosa mi udrela jeho vôňa. Slzy nabrali na intenzite.
Nezabudol na mňa! Prišiel si po mňa! Čakal ma, aj keď mal odísť už pred štvrť hodinou!
Nezradil ma!
Ťažké vzlyky opustili moje pery. Otočila som sa k nemu a zúfalo pevne do začala objímať - dusiť. Prekvapilo ho to. Alebo ho prekvapili moje slzy? Keď sa prebral z tranzu, začal ma chlácholivo hladiť po chrbte. Šeptal mi do vlasov utešujúce slová. Snažil sa upokojiť moje roztrasené, zmučené ja. Nevnímala som, čo hovorí. Podstatné bolo, že tu bol! Že stál vedľa mňa. Že ma objímal. Že ma neodvrhol. Že ma nezradil!
A ja som tam len stála, plakala a nažila sa tie prekliate slzy a vzlyky zastaviť, aby som mu mohla povedať: „Milujem ťa!“
Na záver:
Poviedka má:
262 strán (11stka písmo - word)
Viac ako 106 000 slov
Zverejňovala som ju od 08.03.2014
Čo malo byť a nebolo alebo naopak?
Tony mal mať oboch rodičov a mali to byť chirurgovia vlastniaci súkromnú kliniku (to je prekvapenie, čo?). To, že z neho bude mafioso ma napadlo až v tretej kapitole. Pôvodne to mal byť len Simonin kamarát.
Danny mal byť jej priateľ (v romantickom zmysle slova), ale jeho konkurentom mal byť Frezer a čuduj sa svete aj Alex z Daiwishu, ktorému som nakoniec ani zďaleka nedala toľko priestoru, ako som na začiatku plánovala.
Ďalej tu máme Erena. Ten bol plánovaný od začiatku a mal aj od začiatku zomrieť, ale v pôvodnom scenári mala Simone v amoku zastreliť Larrisinu mačku (vzduchovkou, ktorú som spomínala niekde v strede príbehu – už vtedy som sa na to pripravovala, ale čo. Kto vie, možno tú zbraň nakoniec použije).
Príbeh mal byť oveľa dlhší, ale rozhodla som sa ho rozdeliť na dve časti.
Pôvodne tu mal vystupovať aj vrah jej mamy a brata.
Nakoniec mala skončiť s Frezerom.
Giselle mala byť ešte väčšia mrcha ako Larrisa a objavil by sa tu aj Larrisin otecko.
Pôvodne mala mať aj priateľku menom Nadine, ale akosi som z toho upustila.
Tak a toto je asi taký krátky súhrn vecí, ktoré mali byť alebo nemali, na ktoré si pamätám.
Moja najobľúbenejšia postava?
(S výnimkou Simone) Jednoznačne Antony Allen! On to vždy myslel dobre, ale zároveň vždy zastával úlohu „toho zodpovedného“.
Najneobľúbenejšia postava?
Bez akýchkoľvek výhrad či výčitiek vyhráva Trey Morgan!
Najbláznivejšia a najpraštenejšia postava?
Florence - Florencia Radcliffe alebo Kai Lee.
Postava, ktorej sa aj ja bolím?
Jasné, že Francisko Allen. :D
Postava, ktorú skutočne ľutujem?
Richard Mayor – chudák, vždy to myslel dobre, len nevedel nájsť správnu cestu. :)
A postava, ktorú by som všetkými dvadsiatimi brala za priateľa – v romantickom zmysle slova?
Ako inak – jasné, že Dante Corado! :D
Autor: sisa118 (Shrnutí povídek), v rubrice: Povídky » Na pokračování
Sdílet
Diskuse pro článek Solitude: Epilóg:
Najprv sa mi to zdalo také neukončené. Ale niekde som čítala alebo aj ty si písala (teraz fakt neviem, som zmätená 
), že to má pokračovanie.
Tak to som teda zvedavá. Pretože toto ak Larrise prejde, veľmi by som sa divila, ale ľudia sú divní takže nikdy nevieš. Som rada, že Simone nakoniec ide do Európy a som rada, že v spoločnosti Danteho.
Popravde, absolútne nemám tucha, ako sa to ďalej alebo akoby sa to ďalej malo vyvíjať a neviem či ty to vieš. Vieš? 
Pretože na začiatku som mala pocit, že ich nechá oboch a vráti sa na Slovensko, ale teraz, keď si priznala, že ho miluje, že jej Larrisa otrávila psa a že jej otec má novú rodinu tak...neviem vlastne, ako by sa to ďalej mohlo vyvýjať. Dúfam, že ma prekvapíš 
V poslednom rade by som ti chcela poďakovať za ďakovačku (aj tebe to tak divne znie? 
) a veľmi som sa nasmiala na tvojom ozname o tom vymazaní 
chce to pokracovani prece to nemuze skoncit ze ne?! a u smrti Erena sem se becela jak zelva :D
Zcela upřímně můžu nakonec říct, že je to jedna z nejúžasnějších povídek, které jsem kdy četla ( a to jsem jich četla opravdu dost). Těším se na pokračování ( určitě bude, že jo? :)) a na závěr ti chci poděkovat za tak nádhernou povídku, že mě připravila o slova...Díky :D :) 
Bože, úžas!
Nemám slov! Fakt si to dobre skončila! :D
Ehm, a čo si spomínala o pokračovaní? ... Nebolo yb na škodu! :D
Keď som tak čítala, že Tonyho rodičia mali byť chirurgovia, ani veriť sa mi nechcelo. Takisto aj pár ďalších vecí :D
No, som fak smutná z toho, že Eren umrel. A že ho zabila Larissa? Dokazuje to, že je mrcha, pretože Simone by sa jej mačky nedotkla.
Simone mala zastreliť Larissu? Kokso, som rada, že si to tam nedala, inak by som skolabovala :D
Simone a Frezer? Úprimne, viem si to predstaviť a tá predstava nie je najhoršia.
Takže, táto poviedka bola fakt úžasná, nemám slov, skutočne tu boli nečakané zvraty. Bolo to ako straty a nálezy :D
Dúfam, že budeš pokračovať v poviedkach, už sa na ne teším. A tuším si sa pýtala, že keby nebola nejaká poviedka ako Magic Mike. Som za! Aspoň to skús, ja sa na to už teším!
Vidíme sa u niečoho ďalšieho z tvojej tvorby :)
Přidat komentář:
- Priznanie
- Pán šeliem
- Ráno v blátě
- Stručná a třaskavá historie podle A. J. Crowleyho
- Skvělý a přesný průvodce po Nazaretu ex-archanděla Gabriela, zrádce
- Tu je moje miesto
- Když má srdce svoji hlavu 1
- Co zůstane v knihkupectví
- Sestra
- Šarlatán (začátek)
...další zajímavé stránky Toto může být i váš web.
Jak přidám povídku? poslední články
poslední komentáře
Kdo je tu z členů? Klikni!