OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » Sláva zvíťazí... Znovu a zas! 9. kapitola

01.03.2010 (17:00) • DarkPassion • Povídky » Na pokračování • komentováno 6× • zobrazeno 707×

"Smiech nám dáva voľnosť. Dovoľuje nám odpútať sa od udalostí, vyriešiť ich a pokračovať ďalej"

9. kapitolka

hudba

Milý denníček, prepáč ale napíšem ti to zajtra. Kellan ma prekukol a ja som naozaj vďačná, že môžem z toho smradu ujsť... ale ked tam bol taký kľud! Budem si musieť nájsť nové bydlisko. Ach jo, niekedy to je naozaj ťažké! Ale aj tak idem s Ash nakupovať. V škole sa koná jeden z tých “obľúbených“ plesov.

Myslím, že si dám okolo krku vypchatú lasicu a všetci ma nechajú tak!

PS: Už som došla na to čo tam hnilo... to nebola hniloba milý denníček ale 2 mesiace nevypraté ponožky!

14.7 o 02:36

Milý denníček, tak som zasa tu. Mám chuť otvoriť okno a hulákať na celé mesto ako teplouška milujem. No, naozaj je to tak. Ja sama nemôžem uveriť tomu, že milujem niekoho ako je on. No dobre tak nemôžem uveriť tomu, že on môže milovať niekoho takého ako som ja.

Neuveríš čo sa stalo... moju babičku odviezli... je v špitáli... aj by mi utiekla slza. Čo to trepem? Obaja s Kellanom sme sa tak tešili, že sme behali po záhrade. Kell v ružových boxerkách a ja s košíkom jej čerešní! Tak veľmi sme sa obaja bavili...

Ash, teploušek a Kell a ja samozrejme sme si len tak hádzali loptu. Ktorú Kell prehodil k tomu monštru, ked sme si po hodine spomenuli, že je preč tak sa Kellan rozhodol ísť po ňu.

Ja som mu to vyhovárala, ale on nič.

A čo sa stalo? To čo som predpokladala. Počuli sme jeho výkrik a všetci sme sa načapili na plot. Môj braček tam behal a kričal... kvôli čomu? Kvôli tej pokosenej chlpatej beštií, ktorej sa naozaj nedá hovoriť mačka. Mala zadrapnuté pazúry v jeho gatiach... dosť ma prekvapilo, že ešte nejaké má, ale potom mi došlo, že ked má jej panička také pazúriská tak pravdepodobne bude mať aj ona.

Na koniec si vyzliekol gate preskočil plot a padol na trávu. Ležal tu len v tričku a boxerkách. My sme sa drhli smiechom a nevedeli prestať. On si tam normálne zo seba strhol gate! Viete si to predstaviť? Do teraz by som si to predstaviť nevedela, ale teraz o svojej fantázií nepochybujem!

PS: Kell ma naštval... vyhodil ma z jeho skrine a ešte si aj zamyká izbu. Takže si bude musieť kúpiť ďalšie rybičky... ups!

... keby sem neletel Kell stalo by sa to po čom túžim. Jeho telo by konečne patrilo mne. No nié! Ten debil sem musel vraziť bez zaklopania.

„Ježiš, prepáčte.“ Zabuchol za sebou dvere a ja som počula už iba jeho hurónsky smiech. Nabudúce to nebudú len rybičky Kellan Lutz! Ale aj tvoja zbierka pokémonov!

Rob sa vedľa mňa zvalil s rozopnutými gaťami a so zjavným vzrušením. Usmiala som sa a ľahla si na neho.

„Asi z toho už nič nebude, však?“ šepla som mu do vypracovanej hrude.

„Asi nie.“ Pobozkal ma do vlasov a ja som zapriadla... no teda podobalo sa to skôr na motor starého veteránu, ale aj to sa dá nie? Veď autá majú chlapci radi!

Len tak sme tu ležali polonahí a mňa to začalo nudiť. Sadla som si na neho obkročmo a začala som sa škeriť.

„Tak nepodnikneme niečo iné?“ Mrkla som na neho a prešla mu rukou po hrudi.

„A čo by si chcela robiť?“

„Hm... cirukus!“

„Ten sme mali už poobede.“Zamračil sa.

„Pôjdeme do Cirkusu ty hlupáčik.“ Zohla som sa a pobozkala ho na jeho vykrojené pery.

„No dobre... ale budeš ma chrániť pred šašami!“

„Ty sa bojíš šašov?“

„Už od mala.“ Zatváril sa ako malé šteniatko.

Pohladila som ho po tváry a zoskočila z postele. Vyzliekla som sa do spodného prádla a nevšímala som si jeho pohľad. Stála som pri skrini a vyberala si niečo dosť šialené na cirkus.

Na koniec to vyhrali žlté kraťase, biele tričko s nápisom „I´m zombie!“

Vlasy som si dala do jednoduchého copu a otočila sa s konečným výsledkom na môjho zmetáčika.

„Tak ako?“

„Vyzeráš ako zombie.“ Mykol plecami. Dala som mu päsťou do ramena a on sa urazene otočil.

„No prepáč ja by som mala byť urazená!“

„Ale ty si ma zbila!“

„Ty si ma urazil!“

„Jedna, jedna?“

„Platí.“ Usmiala som sa a objala ho okolo pásu.

„Pôjdeme?“ opýtal sa a ťahal nás pomaličky k dverám. Mne už sa ani nechcelo. Chcela som tu s ním znova ostať a dokončiť to čo zostalo nedorobené...

Sedeli sme v aute a mierili si to do Cirkusu. Juchú! Už ako maličké dievčatko som takéto atrakcie milovala. Vždy som cirkusantov strápnila viac ako sa mohli strápniť oni.

Raz ma šašo vyzval a ja som sa za ním s úsmevom rozbehla. Chcel mi na hlavu rozplácnuť koláč, no ja som bola rýchlejšia a ostriekala ho hadicou na vodu. Všetci sa strašne smiali ešte aj ďalší šašovia mi tlieskali a uznanlivo sa na mňa pozerali. Od vtedy ma mama nebrala do cirkusov.

„Tešíš sa?“ Usmial sa.

„Ty nie?“

„Mám trošku... strach?“

„Rob, veď sú to iba šašovia!“

„Iba?“ Otočil sa hystericky a ja som ho chytila za koleno. On sebou trošku cukol a stále otáčal. Takže ho to vyrušuje! Môj diabol v tele sa smial.

„Je ti to nepríjemné?“ Zapriadla som.

„Práveže naopak Zoe a ak budeš pokračovať zastavím...“

„...a?“ Usmiala som sa.

„A nechám ťa kráčať za autom!“ zasmial sa a tým ma úplne dostal. Hnusák jeden! Poriadne som ho štipla do nohy a on na pár sekúnd vyšiel z cesty. Trulo jeden!

O pár minút na to sme už boli pred veľkým cirkusom. Bol krásny... okolo boli pomaľovaní ľudia... hadie ženy stáli pred vchodom spletené ako uzlíky... ľudské uzlíky. Vyzeralo to naozaj efektívne. Usmiala som sa a potiahla Roba za ruku. Furt sa ošíval a nervózne sa obzeral. On to nebodaj myslel vážne? Usmiala som sa a začala mu robiť ukľudnujúce krúžky na dlani. Usmial sa na mňa a vtisol bozk na pery. Kúpili sme si lístky a vošli dnu. Bolo to tu ešte krajšie ako, ked som bola malé vtáčatko ako hovorila babička.

Voňalo to tu zverinou a cukrovou vatou. Mňam práve som na ňu dostala chuť.

„Nedáš si cukrovú vatu?“ opýtal sa ma Roba tým mi ukradol moju vetu. Tiež mu žiarili očká nad tou sladkou pochúťkou.

„Jasné! Bez nej to nie je cirkus!“ Zasmiala som sa a vyčkávala radu na vatu. Ked sme ju mali konečne kúpenú sadli sme si na miesta a lepili si prsty touto blbinou. Bola naozaj dobrá... Rob mal od nej celé ústa a aj nos. Musela som sa začať strašne smiať.

„Povieš mi čo ti je také vtipné?“

„Niekto tu nevie papať...“ zasmiala som sa a bozkami mu tú vatu dala preč. Je to len odraz červených stien cirkusu alebo sa náš Robík červená.

Ešte sme sa rozprávali, ked začala hrať hudba.

„Už to začína!“ šepla som vzrušene Robovi do ucha a ten ma jemne pohladil po holom stehne...

Milý denníček, už musím končiť zajtra idem do školy a už mi pomaličky vypadáva z ruky pero. Zdalo sa mi to alebo mi niekto hádže oriešky do okna? No asi už mi šibe! Alebo nastála invázia veveričiek, ktoré chcú ovládnuť svet! Maj sa ty kus papieru... ale nie to bol vtip... juchú, dobrú noc denníček a sladké sny o peknej slečne denníčke.

Autor: DarkPassion (Shrnutí povídek), v rubrice: Povídky » Na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Sláva zvíťazí... Znovu a zas! 9. kapitola: