OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » Sláva zvíťazí... Znovu a zas! 7. kapitola

27.02.2010 (17:00) • DarkPassion • Povídky » Na pokračování • komentováno 5× • zobrazeno 771×

"Zbavme se iluzí o naději, neboť zrazuje, o lásce, neboť unavuje, o životě, neboť přesycuje a neukojí, ba i o smrti, neboť přináší víc, než se chce, a míň, než se doufá."

7. kapitolka

hudba

Milý denníček. Takže si počul to ako ho milujem. Nikdy ani v tých najhorších... ale nie vtipkujem... ani v tých najkrajších snoch by som si nepredstavovala, že tie dve čarovné slová budem počuť od Roba.

No a ešte niečo horšie. Rob odišiel na týždeň preč. To ešte uvidíš tie katastrofy čo ti tu vypíšem. Drž mi palce. Idem sa prepašovať dole do svojej izby. Nejako som sa tu v Kellovej skrini pozabudla a on už spí.

PS: Zdá sa mi, že tu v skrini mu niečo hnije... a ja to nie som... aspoň dúfam!

11.7.2004 o 23:42

Milý denníček, dnes bola mojou najlepšiou priateľkou slečna NUDA! Môj teploušek (Rob) odišiel a ja nemôžem robiť nič iné ako na neho stále myslieť. Včera poobede ma napadlo, že si pozriem ten bulvárny časopis čo som si kúpila. No ja som sa ták nasmiala. Mala som chuť ísť k nim do produkcie a nafotiť pre nich pár pózičiek!

Ani neviete aká som zúfalá. JA Zoe Lutzová som sama došla za tou lochneskou... viete, že nie je až taká? Obluda, monštrum, mutant, netvor... ako som si myslela? Ale veľmi rýchlo som sa s ňou znebavila, ked mi jej prašivá mačka ošťala nohy. No čo môžete čakať od mačky čo ma v papuli možno dva zuby chvost ako prejdený kosačkou a kusy žrádla zasušené na dlhých chlpoch.

FUJ! Už nikdy neurobím takú chybu. To už naozaj pôjdem radšej zisťovať čo tomu Kellanovi v skrini hnije.

Tak idem ti povedať o mojom dni kým tu nezaspím s perom v nose.

PS: Bude to naozaj nuda. Tak mi potom neuteč!

„Naozaj musíš ísť?“ Nahodila som oči ala *neopúšťaj tvoje malé mačiatko*! Pomohlo? NIE! Choval sa ako keby som pred jeho domom nechala  “loužičku“. Prepáčte  ale v našom jazyku to neznie tak... pekne a previnilo.

„Musím, láska.“ Sklonil sa a ja som o chcela pobozkať ale on sa odtiahol. Zodvihla som obočie a on sa len čertovsky usmial.

„Takže ty ma chceš dráždiť!“ Pravou rukou ma chytil za líce a druhou si ma pritiahol okolo pásu.

„Samozrejme.“ Šepol mi do pier a ja som ho kusla do pery. Obom sa nám pery zvlnili do úsmevu.

Ked už bol čas jeho odchodu ma naozaj pobozkal. Tak ako pred tým. Hral sa s mojimi perami, láskal ich. Prečo mi ho Bože berieš? To aby som zo skrine vytiahla macka... na ňom som sa učila bozkávať! Ale nie... to bol Kell.

„A nech je to iba týždeň zmetáčik!“

„Keby som mohol nikam nejdeš...“

„Ja viem.“ Smrkla som si a položila hlavu na jeho hruď. Počula som tú najcennejšiu vec. Jeho srdce... ten rytmus... bola krása počuť, vedieť, že bije pre mňa! Milujem ho.

Pobozkal ma a nastúpil do auta. Šofér mu stiahol okienko a Rob sa na mňa pokrivene usmial.

„Nezabudni sa pozerať na hviezdy.“

A už ho nebolo. Jeho posledné slová neboli milujem ťa, ale nezabudni sa pozerať na hviezdy. Nejaké dievča by to možno urazilo... ale ja som to pochopila. Chápala som každému jeho slovu. Vždy som našla skryté významy jeho slov.

„Zoe! Už musíme ísť do školy!“ kričal na mňa Kellan.

„Veď idem!“ Obula som si botasky a brala schody po dvoch. Už som čakala kedy natiahnem papulu.

Skočila som do auta a Kellan sa na mňa pozeral ako na debila.

„Povieš mi čo je?“

„Natačky vo vlasoch... to tak má byť... lebo ako... je to pekné.“ Klamlivo sa na mňa usmial.

„Prosím?“ Natočila som si zrkadielko a uvidela tú hrôzu na mojich vlasoch. Poviete mi ako je možné, že som si zabudla dať preč z vlasov natáčky? Dobre, že som nešla s holou...

Za jazdy som si vyťahovala natáčky a snažila sa  z tých vlasov spraviť aspoň nejaký kultúrny tvar.

Na koniec som si spravila jednoduchý cop a bola som spokojná. Veď čo ak tu nie je teploušek tak sa predsa nebudem skrášľovať. Aj tak si polka ľudí myslí, že som preoperovaný chlap. No dobre iba dievčatá lebo keby si to mysleli aj chlapci... neočumovali by moje prsia... alebo viete čo? Očumovali... sú to len priblbé opice. Očumovali by prsia aj keby ich mal muž...

Vystúpili sme z auta a všade boli plagáty.

15.7.2004 sa koná bitka v bahne. Dievčatá ukážte svoju silu.

A pre chlapcov prajeme peknú ukážku toho, že i ženy majú svoje prednosti!

Ako keby to o tých prednostiach muži nevedeli. Veď to je jediné čo ich zaujíma. Teda okrem mojej lásky. Také dvojvýznami nepochopia len tupci! Nikdy by som sa na niečo také nedala nahovoriť!

„Nevyskúšaš to sestrička?“ Štuchol do mňa Kell.

„No jasné a rovno im tam môžem zatancovať okolo tyče.“ Prevrátila som oči a kráčala ďalej do tej zatuchlej školy. Ked som vošla dnu myslela som si, že budem mať pokoj. No všetci na mňa pozerali, ukazovali, šuškali si.

No takže buď niekto Roba odfotil, ked predvádzal číslo ala teplouš. Alebo sa dozvedeli to, že spolu chodíme. To prvé by sa mi páčilo viac!

Išla som celá “natešená“ na hodinu s tým hnilým učiteľom.

Konečne môj deň skončil! Juchú! Mám takú chuť  pustiť Kellana z vodítka a nechať ho poškvrniť ich autá. Dúfam, že viete ako to myslím!

„Kellan?“

„Prosím štuplík.“

„Kam dnes pôjdeme?“

„Vieš... ja a Ash sme...“

„Aha.“ Usmiala som sa a išla ďalej. Celkom ma to mrzelo. S Kellanom spolu netrávime žiaden čas. Ked nie je s Ash je s inými kamarátmi alebo má inú prácu. Nie je to také ako pred tým.

Dnes som sa rozhodla ísť domov peši. Sem tam bola na zemi mláčka, ktorú som hravo preskočila.

Lenže keby sa nestalo to čo sa stalo... mala by som pekný deň.

Usmievala som sa a hľadala na stromoch veveričky a v tom momente sa z rohu rútilo auto. Vôbec si ma nevšimlo. Prešlo cez mláku, ktorá ma celú oprskala. Myslela som, že v tej chvíli vybuchnem. Vyzula som si topánku a hodila ju na kapotu auta.

„Ty Debil! Tupec! Výter! Nauč sa jazdiť ty...“ Ja viem Bože zhrešila som. Takto som ešte po ľuďoch nekričala a ešte k tomu nadávala... dobre zas klamem. Auto zastalo a moje uši sa zapchali škrípaním jeho bŕzd. Auto začalo cúvať a ja som sa mračila čím ďalej tým viac. Stiahol okienko a mne skoro vypadli oči z dúlkov. Môj antický Boh?

„Prepáč... Zoe?“ Zodvihol obočie.

„Uff...  prepáč... inokedy sa takto nechovám!“ zasmiala som sa.

„Nie prepáč ty mne... pod hodím ta domov.“ Otvoril dvere ale ja som zakrútila hlavou.

„Zašpiním ti ho.“

„Ale prosím ťa... ja som zašpinil teba tak ty môžeš tento šmejd.“ A poťapkal po volante tohto veteránu. Podľa mňa bol v krásnom stave! Nemal by ho takto urážať.

Ked ma viezol domov stále som sa smiala. Debatovali sme snáď o všetkom. Jeho rodičia tiež stále cestujú a on býva často sám doma. Bolo mi ho celkom ľúto.

„Tak rád som ťa... viezol?“ zasmial sa.

„Ahoj.“ Zabuchla som sa sebou dvere a zakývala mu. Rozutekala som sa dnu lebo začalo pršať. Takže krásny slnečný deň je v prdeloviciach!

Vbehla som dnu a nikoho nikde. Napadlo ma ešte skočiť do schránky po poštu.

Už dlho som sa nebola pozrieť. Možno treba zaplatiť účty a Kellan na to určíte nemyslel.

Jeho najpodstatnejšou prácou je papať, cikať, kakať, spať a stále dookola.

No dobre... už z neho asi robím úplného trula. Ale on je proste tak super brat, že ho musím podpichovať a on robí to isté! Len tak na moju obranu!

Bosá som sa rozbehla proti tomu hnusnému dažďu a vybrala schránku. Antický Boh práve na záhrade naháňal tú zdochlinu a strašne sa čertil. Ja som ostala stáť na daždi a pozorovala scénu predo mnou. Až kde zahral svoje noty blesk... rozbehla som sa dnu. No tak milá Zoe ty budeš dobre prechladnutá. Aspoň môžem nechtiac Bonnie opľuť... alebo tomu plesnivému učiteľovi  oprskať tie popolníky čo má na očiach.

Hodila som účty na stôl a všimla som si časopisu? Bol vo veľkej obálke na ktorej bolo napísané.

*Uvidíš čo je pravda!*

Otvorila som ho a začala čítať článok. Bol to článok zo včerajška. Bol o Robovi a nej...

Ak to, že tu je Bonnie? Nie, Nie! Ten článok mi vypadol z rúk a ja som sa zosunula pomaličky postene na zem. Schúlila som sa do klbka a počítala každé moje nadýchnutie... nech už je potom.

Milý denníček. Moje srdce prestalo byť. Už nemám chuť sa usmievať. Ale musím to zvládnuť. JA sa zvládnem postaviť na nohy viem to. Len... keby toho neprišlo toľko a naraz.

Možno budeš nešťastný, že ťa teraz neobdarujem nejakým mojim vtipným výrokom ale nemôžem.

Pero v ruke sa mi trase a prázdnym domom sa ozývajú moje ťažké vzlyky. Ale jedno viem... viem že to zvládnem. Tak prosím... Bože, nedovoľ ženám zabúdať na to, že nie sú odsúdené na mužov. MY ženy sme krásne... múdre a vystačíme si aj samé. Len treba mať niekoho komu veríme... koho milujeme.

A ja mám Kellana. Žiadna z nás nie je sama... každá z nás je jedinečná a výnimočná. Možno sa ti to zdá milý denníček smiešne... že práve JA sa snažím písať niečo múdre... ale je to tak.

Moja babička hovorievala... Vtáčatko Zoe, čím je nebo temnejšie tým svetlejšie sú hviezdy.

Autor: DarkPassion (Shrnutí povídek), v rubrice: Povídky » Na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Sláva zvíťazí... Znovu a zas! 7. kapitola: