OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » Slap for Cinderella - 31. kapitola

29.06.2014 (20:00) • PrincessCaroline • Povídky » Na pokračování • komentováno 5× • zobrazeno 945×

„O pol hodinu pre teba prídem,“ zaznel z druhej strany veselý hlas a ja som mala čo robiť, aby som nezačala vyrevovať ako malé decko. Cez noc som toho veľmi nenaspala. Stále som pozerala na ten mail a nešlo mi presvedčiť sa, že to nie je od neho.

„Nikam nejdem,“ zamrmlala som a zachumelila sa do periny. Vonku bolo teplo, ale medzi tehlovými stenami bol dokonalý chládok. Bolo už pravé poludnie a ja som nenašla silu vykopať sa z postele.

„Ako, že nie? Ideš! Už som sľúbil Suzzane, že prídem aj s tebou, tak pakuj sa obliecť. Inak ťa prídem z tej postele vyštvať,“ vyhrážal sa mi Adam pobavene do telefónu. Suzzane. Posadila som sa a pozrela na šatník. Suzzane je predsa jeho mama, bude o tom niečo vedieť.

„O trištvrte hodinu,“ povedala som do telefónu a skončila hovor.

Čakal ma dolu s úsmevom a v slušnom oblečení. Jeho úsmev ma zahrial a zodvihol náladu.

„Anna musí byť slepá, keď ťa stále odmieta,“ prehodila som pobavene a nastúpila do auta.

„Skôr tvrdohlavá,“ zašomral a nastúpil za volant. Cestu sme prežili bez ujmy, zistila som, že Adam je agresívny za volantom.

„Nemusíš na neho toľko vytrubovať,“ rypla som do neho, keď sme kvôli autu pred nami ostali stáť na červenú.

„Keby si si sadla za volant, vedela by si, že tu jazdia samí kreténi,“ odvrkol mi, načo som sa zasmiala.

„Ty sa radíš medzi nich,“ vrátila som mu to a zbadala, ako sa otvárajú dvere spolujazdca pred nami. Z malého chevroletu  sa vyskladala veľká postava. Obaja sme na neho ostali zízať a potichu sledovali, ako sa blíži k nám. Zaklopal Adamovi na okienko a sklonil sa.

„Predpokladám, že to nebude priateľské,“ zamrmlal Adam krotko a stiahol okno.

„Pekné auto,“ poznamenal chlapík vonku a pozrel na mňa. „Pekná priateľka.“ Než som stihla otvoriť ústa, Adamova ruka dopadla na moje stehno a stroho sa usmial.

„Taká priateľka,“ povedal chlapíkovi s úškrnom a zovrel mi stehno.

Brala som to signál, že mám držať hubu a modlila sa, aby som to odhadla správne a Adam nevyužil túto chvíľu na ohmatávanie. Chvíľu sa na seba veľavýznamne škerili a hádzali vtípky o priateľkách. Potom to zrazu chlapík uťal.

„Moja kamarátka si zvyká na šoférovanie medzi blbcami a trochu ju znervózňuje, keď jej trúbiš v kuse za chrbtom,“ zatiahol chlapík a zlovestne zabodol oči do Adama. Zdalo sa, že v hlave opatrne vyberá slová, aby nedostal po hube. Tá gorila by ho poslala do márnice.

„Pardón,“ ozvala som so širokým úsmevom a nahla sa k Adamovi, aby som sa oprela o jeho plece. V duchu som ďakovala, že som nemala zapnutý pás. Dala som si záležať na tom, aby mi videl do výstrihu a znovu som v duchu ďakovala za Leinu push up-ku. „Som Anna, teší ma.“ Natiahla som k nemu ruku a laškovne sa usmiala.

Vedela som, že Adam ma prepaľuje pohľadom. Len som nevedela, či za spoluprácu alebo prezývku. Chlapík mi pobozkal chrbát ruky a žmurkol na mňa.

„Nepožičiaš?“ spýtal sa Adama a za nami sa ozvalo trúbenie. Naskočila znovu zelená a jeho kamarátka pred nami sa rozbehla do protismeru.

„Niekedy inokedy,“ zvolal za ním Adam a zabočili sme do správneho pruhu. Otriasali sme sa v smiechu a modlila som sa za to, aby sme do niekoho nenabúrali.

„Ty si strašná! Ako si mohla použiť Annine meno,“ obvinil ma, keď sme sa konečne dosmiali.

„Napadlo ma ako prvé,“ pokrčila som nevinne plecami, „nevrav, že som neodpútala jeho pozornosť. Vyzeralo to aspoň na monokel, ak by ti päsťou neprerazil mozog.“ Zatváril sa dotknuto a len si odfrkol. Pobavene som ho pozorovala a hádala, ako moc som sa ho dotkla.

„Keby si sa vtedy vystrela ešte viac, videl by som viac,“ ozval sa po chvíli a hneď mu letela rana do pleca. Auto sa vychýlilo z dráhy a znovu sa vrátilo späť.

„Čo robíš? Chceš, aby sme nabúrali?“ robil si zo mňa srandu.

Rozhodla som sa ho ignorovať a pozerať cez okno. Zaparkovali sme v podzemnej garáži a vošli do výťahu. Ten výťah som poznala dôverne. Skrútilo mi vnútornosti a mala som pocit, že omdliem. Ako som mohla byť tak sprostá a ísť k Nathanielovi domov? Všetko tu na okolo mi prinášalo, len spomienky. Nechcené spomienky.

„Poradím ti jednu vec. Nikdy tu nemaj sex, výťah je monitorovaný,“ ozval sa za mnou a vyslúžil si prekvapený pohľad. „Vlastná skúsenosť,“ pokrčil plecami. Než som na neho znechutene pozrela, zazvonil mu telefón.

S úškrnom vyťahoval mobil, no pri pohľade na neho zamrzol. Vyzeral, že nevie, čo má robiť. Zrušil hovor a vložil si ho naspäť do saka. Spýtavo som na neho hľadela, ale vyhol sa očnému kontaktu.

„Volal ti Nate, že?“ vyhŕkla som a hlas sa mi na konci zachvel.

Od odpovedi ho zachránil výťah a vyšiel z výťahu. Zbadala som Suzzane, ako sedí na sedačke a s niekým sa rozprávala. Ten niekto bola Chloe. Potlačila som nechuť a vydala sa k nim.

„Lana,“ ozvala sa s úsmevom a postavila sa. Vkĺzla som jej do náruče a krátko ju objala. „Som rada, že si prišla.“ Jej láskavý úsmev na mňa pôsobil ako balzam na dušu. Mám ich tu všetkých okolo seba. Kútikom oka som zbadala Adama, ako si to rázuje na terasu. Som si istá, že mu volal Nate. Prečo by inak rušil telefonát. Za nami sa ozvalo hlasné odkašlanie.

„Ahoj Chloe,“ pozdravila som ju bez štipky záujmu a sadla si vedľa nej. Pohľadom som jej naznačila, aby vypadla, ale rozhodla sa, že ma bude ignorovať.

„Dúfam, že ako prvý darček si otvoríte môj,“ prehovorila sladko a usmievala sa na ňu. V mojej hlave sa rozsvietila žiarovka. Nič som jej nedoniesla. Čo by som jej mala doniesť? Suzzane jej úsmev vrátila.

„Určite si to nenechám ujsť. Chloe, môžem ťa poprosiť, necháš nás na chvíľu osamote? Myslím, že si s Lanou máme čo povedať.“

„Samozrejme,“ vystrúhala umelý úsmev a rázne sa zodvihla.

Hodila na mňa pohŕdavý pohľad a odkráčala k spolužiačkam. Nedočkavo som uprela zrak na Suzane, ale tá mi len pokývla, aby som ju nasledovala. Viedla ma dozadu a prišli sme k pracovni. Nikdy som tam nebola, ale vedela som, že je jej manžela. Vošli sme do vnútra a mňa ovalila vôňa dreva a cigár. Hm, tu sa asi veľa nepracuje. Pokynula mi, aby som si sadla na veľké kreslo a sama si sadla oproti mne. Vyzula si topánky a zložila si nohy pod seba.

„Som rada, že keď sa s tebou rozprávam, nepozeráš na mňa ako na blbca. Z tých topánok mi odpadnú nohy,“ posťažovala sa mi a položila si pohár na stôl.

Konečne mám možnosť sa aspoň dozvedieť viac.

„Máš určite veľa otázok,“ povzdychla si, keď ma potichu sledovala. Mala som, mala som toľko otázok, že mi šla hlava vybuchnúť. Nevedela som, s ktorou začať.

„Ozval sa vám za posledné dni?“ spýtala som sa s malou dušičkou a tŕpla pri odpovedi.

„Včera mi volal,“ prehovorila opatrne a zmĺkla. Oči sa mi zaliali slzami, ktoré som nevedela ovládať. Vyskočila z kresla a hľadala vreckovky. „On sa ti neozval,“ skonštatovala sucho a podala mi vreckovku. Pokrútila som hlavou, snažiac sa prestať.

„Teraz vyzerám ako úplná krava,“ vykoktala som zo seba medzi vzlykmi a otierala som si oči.

Boh chráň, ak budem vyzerať ako z hororu. Pokrútila hlavou a privinula si ma k boku. Aj keď som nechcela, plakala som ako malé decko. Nejako mi to pri nej šlo. Chcela som, aby ma chápala. Chcela som jej všetko povedať. Je to jeho mama, musí vedieť, prečo robí to, čo robí. Šla si sadnúť do kresla až keď som sa upokojila. Trhane som sa nadýchla a pozrela na ňu. Len prikývla a ja som začala rozprávať.

Rozprávala som jej o podniku, o Adamovi, o výletoch, o Oliverovi. Amelle som vynechala. Z nejakého dôvodu som mala pocit, že by som to nemala spomínať.

„Keď Oliver odchádzal do Európy, bol to sopliak v Nathanielovom veku. Prevzal firmu v Nemecku. Nenapadá ma, prečo žije vo Francúzsku,“ prehovorila Suzanne zamyslene a pozrela na mňa. „Neviem, prečo ti nezavolal. Nathaniel nezatajuje veci len tak.“ Ako to viete?

„Oliver mi povedal, že je to kvôli nášmu prežitiu. Nate mi napísal mail, že ostáva v Európe. Myslím, že mám právo vedieť, čo sa deje okolo mňa,“ povedala som pobúrene.

„Ja si to myslím tiež,“ povzdychla si. „Vieš, Lana, na jednu vec si nikdy v tomto svete nezvykneš. Stratíš tu voľnosť. Všade musíš chodiť s ochrankou, noviny ťa hádžu na titulku a všetci sa s tebou chcú priateliť, aj keď vieš, že ťa za chrbtom ohovárajú.“

„Voľnosť? V tomto svete? Mne sa zdá, že tu sa získava,“ namietla som, nerozumejúc jej slovám.

„Ste spolu krátko. Nathaniel v tomto svete vyrástol. Je to pre neho prirodzené prostredie. Nehovor, že si to nepocítila. Bulvárne články, neustále zvoniaci telefón a pozvania na rozhovory. Ľudia, ktorí ťa oslovujú na večierkoch a sú v tvojej spoločnosti, hoci si nemáte čo povedať.“ Nemo som prikývla. V tomto mala pravdu. „A myslíš, že sa to za pár rokov zmení? Nie, nie pri Nathanielovi. Po mojom manželovi do roka prevezme celú spoločnosť a bude stáť v jej čele. Jediný dedič, Lana. Tvoj priateľ je zatiaľ jediný dedič ropných vývrtov v Amerike. Claire sa vzdala tohto dedičstva. Je z rodu Grantovcov. Myslíš, že neexistuje jediná konkurencia, jediný súper, ktorý by rád prevzal celé dedičstvo?“ Jej slová sa mi zavŕtavali bolestivo do mozgu.

„Prečo tak skoro? Nebude mať vyštudovanú ani vysokú,“ namietla som stále ohromene.

„Môj manžel zanedbal Nathanielovu výchovu. Už to svojmu druhému dieťaťu nechce urobiť.“ Ďalšiu správu som zapisovala do ramky. Bolo toho na mňa nejako moc.

„Mám to brať tak, že Nate bude starším bratom,“ uistila som sa po chvíli. Odpoveďou bol len široký úsmev. Vydýchla som od prekvapenia. Nechala som jej chvíľku radosti.

„Je mi to ľúto, Lana,“ pokrútila zrazu hlavou a jej úsmev sa vytratil.

„Čo?“ spýtala som sa znepokojene.

„Je to moja vina, že Nathaniel ostal v Európe. Vyhrážala som sa Johnovi, že ak ma vtom nechá samú, zbalím si veci a utečiem. Nevieš si predstaviť koľkokrát som nad tým rozmýšľala, keď sa narodil Nathaniel. Nebola som z tohto sveta. Nechcela som byť jeho súčasťou, ale John to chcel.“

„Vy ste...“ neodvážila som sa dokončiť vetu. Aj tak som nevedela, ako by som to pomenovala.

„Nikto z mojej rodiny nebol bohatý. Cesta, ako som sa zoznámila s Johnom... nie som na ňu veľmi pyšná,“ sklopila zrak a pošúchala si tvár. „Nie som hrdá na to, že som rozbila fungujúcu rodinu. Claire chodila občas navštevovať Nathaniela, ale nenávidela ma. Zobrala som jej otca. Nechcela som, aby to tak dopadlo.“

„Nate sa vyhýba akýmkoľvek veciam z jeho súkromia,“ ozvala som sa potichu po chvíli, keď sa mi podarilo načítať nové poznatky.

„Snaží sa nevťahovať ťa do našej histórie. Ani jeden z nás to nemal ľahké, ale snažila som sa mu poskytnúť všetku lásku. Naučila som ho, že si má vážiť veci a taktiež, že peniaze nie sú všetko. Nebola som dobrá matka,“ povedala zrazu a zadumane pozerala do steny. Pokrútila som hlavou a chcela ju utešiť. Zdalo sa, že sa otvorila brána a všetky tie zatajované veci sa vyvalili na povrch.

„Vychovali ste úžasného syna, nemohla ste byť až tak zlá,“ zavtipkovala som, no na hrudi mi ležal pomyselný balvan.

Nate mi nikdy nič nepovedal. Všetko som zistila cez niekoho iného. Stále som neprišla na to, čoho sa bál, aby sa neprezradilo.

„Prečo ostáva v Európe, keď má firmy tu?“ Suzzane si vzdychla a neveselo sa usmiala.

„John nikdy neskončí s touto prácou. Bol vychovaný pre ňu, žije s ňou od mlada. Tu po štátoch mu to zaberie oveľa viac práce, ako keby chodil do Európy. V Európe sú aj iné spoločnosti, ktoré John a jeho otec skúpili. Hlavná firma, ktorá ich spravuje je v Európe. John tam väčšinou ostával mesiac a viac. Je to príliš veľké impérium, aby to zvládali dvaja, ale Claire sa vzdala svojho nároku.“ Len som prikývla a vstrebávala slová.

Samozrejme, že som vedela, že je jeden z najvplyvnejších ľudí, ale dedič tak veľkého impéria. To mi vyrazilo dych. V hlave sa mi začalo robiť až príliš rýchlo jasno. Chodiť s ochrankou, chodiť na stupídne otvorenia a premáhať sa, aby som niekoho nenarvala do krabice od šampanského. 

Byť v ohrození života. Otázkou ostáva, či moja láska k Nathanielovi vykryje všetky tieto vedľajšie veci. Čo by som teraz dala zato, aby bol len normálny chlapec.

Zdravíčko, dievčatá. Tie, ktoré ste to so mnou dotiahli až sem, gratulujem. :D A zároveň vám chcem oznámiť, že príbeh Lany sa blíži neodvratne ku koncu. Žiadne ďalšie naťahovačky, už dopisujem koniec, máte sa načo tešiť! :)

Kto sa teší na Leu v Nepotrebujem ťa? A kto by sa potešil trilógii Osudová hra? (Ja viem, tie FF to je toho tu teraz plná prdel.)

Autor: PrincessCaroline (Shrnutí povídek), v rubrice: Povídky » Na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Slap for Cinderella - 31. kapitola: