OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » Schody do... NEBA (seba) 2. kapitola

31.10.2009 (17:00) • RoseDublest • Povídky » Na pokračování • komentováno 1× • zobrazeno 616×

2. Ty si myslíš, že som sprostý... že ťa nevnímam..., iba kvôli tomu, že mi z úst tečú sliny, a nesprávam sa ako človek... lebo nie som človek, som vlk, uväznený vo veľkom vyspelom tele muža... ktorému si práve zachránila posraný život...ďakujem...

Z Montany, presnejšie z Heleny, som šla skôr na sever. Prešla som celú Montanu, až som sa dostala do Calgary a z tadiaľ do Edmontu. Tam som mala chvíľu oddych aby som sa najedla. Zamierila som si to priamo na Saskatchevan, čo je veľké mesto pri Canade, to bol vždy môj sen. Prebehnúť sa v Canadských lesoch, ochutnať ich prírodu, krásny svet zelene.

Ďalej som šla cez Saskatoon. Išla som už tretí deň a zase raz sa začalo stmievať. Cesta bola totálne prázdna, asi som bola v nejakej odľahlejšej časti, takže som mala celú cestu len a len pre seba. V diaľke som niečo zahliadla. Prudko som trhla volantom motorky do strany, pri pohľade na zviera ležiaci pár metrov odo mňa na ceste.

Zastavila som v lese a rýchlo sa premenila. Totižto, keď už som ten unikát, tak som sa mohla premeniť, ale premenila som sa trochu inak. Moje temné čierne oči, sa zmenili na krvavo červené, a krásne čierne vlasy sa skrátili a nabrali akúsi svetlú fialovú farbu. Na tele sa mi vytvorilo niečo ako srsť, ale skôr to vyzeralo ako obyčajné biele oblečenie, pretože tá srsť, bola nesmierne krátka. A najlepšie asi na tom bolo, že som stále ostávala človekom.

Pribehla som ku zranenému zvieraťu. Bol to krásny biely vlk a mal zlaté oči! Tak asi nie som jediný unikát, bol taký veľký, že by som povedala, že je to vlkodlak, ale vôbec tak nevoňal, voňal ako obyčajný vlk, ale niečo v tej vôni bolo i tak krásne, asi to bola škorica... Pozrel sa na mňa smutnými očami a na chvíľu zavrčal. Len som ho pohladila po srsti a on sa uvoľnil. Jeho noha, vyzerala dosť zle, totižto ju zvierala v zuboch pasca na medvede.

Rýchlym pohybom som pascu odstránila, vlk ani len nezaúpel. Potom som vzala nohu do rúk a zašeptala.

„ Prepáč“

Trhla som nohou a kosť sa vrátila späť na miesto. Vlk nešťastne vzdychol a vtedy som ich zacítila. Vlkodlaci! Posledný krát som vlka pohladila po srsti, preniesla ho do trávi a rýchlo šla ku svojej motorke. Po ceste k motorke som sa premenila, nasadla a bleskovo uháňala preč. Možno o hodinu som míňala nápis Shellbroock. Vyzeralo to tam moc, moc pekne.

Prichádzala stále väčšmi noc a taktiež aj prichádzala únava. Hľadala som už len nejakú civilizáciu, kde by som sa mohla usadiť, ale nič také som nevidela a ani len necítila. Cesta bola úplne prázdna, to ticho narúšalo iba priadenie mojej krásnej motorky. Pozorne som sledovala cestu, ktorá asi neviedla nikam.

Cez cestu sa mi mihlo niečo huňatého. Rýchlo som zastavila motor a vystúpila z motorky. Zase niečo cez svetelný lúč, ktorý vrhalo svetlo motorky rýchlo prebehlo. Podišla som bližšie, od toho miesta som mohla byť takých 10 metrov. Zapozerala som sa do tmy, ucítila som ho, tentoraz to nebol vlk, ale vlkodlak. Dostala som obavy, aby to nebol niekto z našej smečky, teda z bývalej, ktorá ma chce teraz zabiť....

Zase sa to tam mihlo, zapozerala som sa lepšie. Bol to väčší vlk, celý hnedý, možno miestami dokonca ryšavý. Keď znovu prechádzal cez svetlo, ako keby si ho uvedomil, pozastavil sa na ňom a stočil svoj hlboký pohľad na mňa. Mal krásne veľké zelené oči, ktoré sa na mňa dívali priam smutne. Chcela som podísť ku nemu, ale ihneď sa zvrtol a chcel ujsť. Ale ja som bola rýchlejšia ako on, premenila som sa a rýchlo ho schmatla za kožuch, pár metrov za mojou motorkou.

Zaskučal a zrazu sa predo mnou premenil. Postavila som sa a dívala sa na to stvorenie. Na zemi ležal krásny nahý chlap, s tmavo modrými očami, dlhými hnedými vlasmi.

Ale to nebolo to, čo mi vyrazilo na chvíľu dych. Ležal na zemi, v kŕči, a ústa mu priam trčali na jednu stranu, po ktorej stekali sliny, ktoré s nevysvetliteľného dôvodu nemohol udržať v puse. Po chvíli začal vydávať neisté chrapľavé zvuky, mala som strach, či sa náhodou nedrhne, ale nakoniec ja debil, som to pochopila.

On... je vlk, ale ako človek... je... no... je postihnutý, inak si to teda neviem vysvetliť. Ten kŕč, sliny, tvár, zvuky. Na pohľad vôbec nevyzerá na to, že by mu bolo niečo horšie, takže jediné čo mi ostáva je toto. Podišla som ku nemu. Keď uvidel moju tvár, tá jeho, sa mierne rozjasnila. Rukami si začal zakrývať rozkrok a jeho tvár nabrala červenú farbu.

„To je v poriadku“

Zašeptala som a vzala jeho ruky do mojich dlaní.

„Pôjdeme teraz spoločne preč odtadiaľto, neboj sa, ja sa o teba postarám, už nebudeš sám, idem po deku, hneď som späť“

Vysvetľovala som mu, len nemo prikývol. Rýchlo som zbehla ku motorke, vytiahla som z jednej cestovky veľkú deku a bežala späť ku vlkovi... no vlastne ku tomu chlapcovi či už mužovi. Zabalila som ho do nej, vzala do náručia a šla ku motorke. Posadila som ho dopredu, sadla si za neho a jednou rukou ho pridržiavala okolo pásu. Naštartovala som a dúfala, že konečne nájdem...e nejakú civilizáciu.

Nemuseli sme hľadať ani 10 minút a spoza lesa sa vyrojil veľký, celkom moderný hotel. Zastavila som priamo pred ním. Vzala som chlapca, či už muža okolo pása a podopierala ho smerom ku hotelu. Keď sme vošli, stočil sa na nás zrak jedného chlapca. Stál za pultom prekvapene sa na nás díval.

„ Prosím vás, nepýtajte sa, môžem poprosiť jednu izbu, zajtra ráno raňajky, a ak by sa našlo jedno chlapské oblečenie, pravdaže za všetko zaplatím“

Dohovárala som chlapcovi, ten sa len usmial.

„ Pravdaže slečna, pomôžem vám?“

„ Nie, ďakujem, ja to zvládnem“

Chlapec ku mne podišiel, do ruky mi podal kľúč s číslom izby 248.

„ Prajem vám dobrú noc slečna“

„ Ďakujem“

Krikla som na neho od výťahu. Vyviezli sme sa na 5 poschodie, tam vyhľadali izbu a konečne do nej zapadli....