Schody do... NEBA (seba) 1. kapitola • OurStories.cz ~ naše povídky

Zoznámte sa so Severin, s jej povahou a s tým aká je... ani nie, že bláznivá, ale skôr zvláštna... je to pre mňa postava s neuveriteľným zmýšlaním, a s tvrdým, ale i tak ľudským srdcom, tak hádam sa vám zapáči:)

30.10.2009 (17:00) • RoseDublest • Povídky » Na pokračování • komentováno 0× • zobrazeno 457×

1. kapitola - Život, alebo niečo tomu podobné...

Musím tu byť?
Veď si to chcela!
Ale ja som nevedela, že to bude taká nuda!
Vydržím!
To teda nevydržíš!
Buď ticho, vydržím!

„ Slečna Tranes, prosím dostavte sa do riaditeľne, ihneď!“

Halleluja!
Zaznel z rozhlasu škrekľavý hlas, tej ježibaby Medferdovej. Som zvedavá, čo zase ten starký chce? Zodvihla som sa od lavice, veci nahádzala do tašky a ladne, nevšímajúc si zaujaté ksichty ostatných, som vyšla von z triedy. Pomaly som prešla chodbou, a zaklopala na dvere nášho naozaj mladého riaditeľa, Stewarda... vysoký, celkom pohľadný, 34 ročný blondýn, ktorý zablúdil na túto skazenú školu. Po vyzvaní som vstúpila dnu.

„ Á slečna Severin Tranes, posaďte sa prosím vás“

Len som sa milo usmiala a posadila sa. Zvodne som zamrkala na riaditeľa, ktorému zaskočila slina a začal sa dusiť. Potom sa ukľudnil a znovu vážne na mňa hľadel.

„ Čo to malo znamenať dneska ráno s pánom Derielom?“

Aký Deriel?
To bol ten vysoký bronzovlasý úchyl?
Ten ktorému som odhrýzla ucho?
Asi to bude on...

„ Myslíte toho bronzovlasého chlapca?“

„ O áno Severin, toho, ktorému si určite len „omylom“ odhrýzla ucho“

„ Nemal si dovoľovať“

Máš pravdu nemal..
Šla som len okolo...
Chytil sa ma na stehne!
Čo ak chcel len poradiť?
A preto mi potom povedal „ Hej krásavica, počkaj!“
A hneď si mu musela ísť po krku...teda po uchu?
Musela!

„ Severin, to bol už piaty prípad, za tento rok. Najprv Steven Fox, natrhnutá pera, Tommy Reil, zlomené tri prsty na ľavej ruke, Charlie Trendwood, vykĺbené koleno, Hue Warner, zlomená pravá ruka a nakoniec Viktor Deriel, odhryznuté ucho!“

„ Pán riaditeľ, na svoju obhajobu, môžem len povedať, že oni si začali“

Skúšala som to najprv diplomaticky, ak to nepôjde, tak pritlačím...

„ Slečna Tranes“

A načahoval ku mne ruku.

„ Nečudujte sa, že chlapci túžia dotknúť sa vás“

Koketne zašeptal a rukou prešiel 5 cm, po mojom stehne. Skôr ako som si uvedomila čo robím... môj riaditeľ sedel, alebo skôr ležal, v preklopenom kresle a z nosu mu priam prúdom stekala krv. Nasupene sa na mňa pozrel a ja som sa iba zaškerila.

„ Dúfam, že viete čo to znamená?“

„ O áno, drahý pán riaditeľ, to, že už konečne neuvidím váš tupý ksicht!“

Vychrchlala som na neho najväčšiu slinu, aká sa mi podarila a vyrazila dvere s pántov. Odišla som na parkovisko, tam ma už čakala moja motorka. Nasadla som a rázovala si to pomerne dosť vysokou rýchlosťou ku domu. Vošla som celá rozčertená dnu.

Čo si to ten dement dovoľoval?
Chcel ťa obchytkávať!
Vážne? Vôbec som si nevšimla!
Mala si mu vopchať hlavu do riti!
Nebolo by to potom ostatným divné?
Bolo, ale on si o to koledoval!
Keby len koledoval, on to potreboval!

Vzala som si jednu cestovku a batoh, nahádzala do nich veci, ktorých sa nikdy nevzdám, vlastne bola to hracia skrinka po rodičoch, nejaké veci na seba, veď vlastne ani neviem ako dlho budem zase cestovať, minule to boli dva týždne... Zobrala som si niečo málo na jedenie, nechce sa mi cestou kupovať niečo, najradšej by som šla stále.

Vyšla som von pred dom, a už aj som vedela čo urobím. Zavolala som do firmy, ktorá mi tento dom predala pred 2ma rokmi. Požiadala som ich, aby ho prepísali na pána Downera. Pýtate sa kto je pán Downer? Pán Downer je anjel, viem že je to divné... že to práve ja! trdím..
Ale on skutočne je! Pán Downer je môj sused, vždy keď som išla zo školy, napriek tomu ako vyzerám, ako sa správam, a na čom jazdím, sa mi vždycky prihovoril. Vždy mi rozjasnil deň, bral ma ako dobrého...no človeka... To on bol ten dôvod, prečo som tu ostávala tak dlho... a teraz konečne môžem i ja niečo pre neho spraviť.

Prepísala som na neho dom, dala som do domu urobiť bezbárierové schody a taktiež prístroj na vyvážanie vozíčka po boku schodišťa. Ešte som mu objednala auto, na ktorom by mohol chodiť. Vlastne pán Downer, mal len okolo 45, ale za to, že ostal sám a na vozíčku, sa rýchlo zmenil, ale ešte sa to dá napraviť. Objednala som mu ešte slúžku... alebo skôr pomocníčku... Na pult som položila jediný lístoček s veľkým:

ĎAKUJEM ..... s láskou ....Blacky.

Tak ma volal iba pán Downer, kvôli mojím vlasom, ale keby vie, ako moc sa trafil... Do schránky som pánovi Downerovi prihodila ešte pár peňazí... no pár, je to okolo dvoch miliónov, ale on si ani menej nezaslúži... Bola som rada, moc rada... Nakukla som ešte do jeho domu. Sedel na vozíčku a díval sa z okna von, usmieval sa, bolo to, ako keby vie, že som tam. Pousmiala som sa, podišla ku svojej motorke a odišla....navždy....

Autor: RoseDublest (Shrnutí povídek), v rubrice: Povídky » Na pokračování