OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » Rozprávka pre dospelých - 7.kapitola

02.01.2010 (16:00) • RoseDublest • Povídky » Na pokračování • komentováno 1× • zobrazeno 661×

7. kapitola – Zahraj mi...

Chloe Aiden ( Blufton)

Ja som vedela že nemám ten bavorák piť... krava hlúpa. Nadávala som si ráno, keď som sa zobudila. Mohlo byť možno 6 hodín. Ako keby mi nestačil môj život... ešte si nejaký ten problém prirobím. Opatrne som sa otočila a pozrela na Alexa. Spal dosť tvrdo. Asi som mu včera dala dosť zabrať. Chudáčik... ešte aj jemu pridávam problémy. Nežne som ho pohladila po tvári a opatrne som mu ruku položila z môjho pásu na vankúš. Alex sa ani nepohol, takže našťastie som ho nezobudila.

Pomaly som sa posadila a do hlavy mi vystrelila ostrá bolesť. Nedokázala som nad ničím myslieť iba som vraštila čelo a masírovala si spánky ale vôbec to nepomáhalo. Rozhodla som sa postaviť a prejsť do kúpeľne aby som na seba nechala tiecť studenú vodu, možno potom to bude lepšie.

Postavila som sa a bolesť sa tak zvýšila, že som až cítila ako mi tlačí na oči, ten tlak spôsoboval také machule pred očami. A tak som nejako šikovne zakopla o vlastnú nohu a s poriadnym rachotom sa zvalila na zem. Bolesť sa zase rozšírila, čo som včera robila keď som v takomto stave. Pokúšala som si spomenúť... ale nič. Nič... pane bože! Čo som robila.

Ležala som na zemi a dívala sa do blba. V tom mi môj výhľad zatienil Alex, ustarostene a smutne na mňa hľadel. Ja si musím spomenúť... z oka mi vyšla jedna tichá slza.

„Prepáč... zakopla som.“

Zašepkala som smerom ku Alexovi, ten ma ihneď vzal do náručia. Tým pohybom sa zvýšila bolesť hlavy, a ja som si stále na nič nepamätala. Začala som plakať, vzlykať. Potrebovala som vedieť, čo som včera robila... čo ak... nie... bože... čo ak som sa s niekým vyspala... ja si nič nepamätám... čo ak som niekoho zabila... či... čo ak... ja neviem... neviem nič neviem!

„Chloe... bolí ťa niečo?“ je ti niečo?“

Spytoval sa ma ustarostene Alex... chudák... ten ma má zase na krku. Zavrtela som hlavou že nie.

„Tak prečo plačeš? Čo sa deje?“

Opýtal sa ma, ale ja ani vlastne neviem... neviem čo som včera robila. Rozplakala som sa ešte väčšmi. Alex ma pevne držal v náručí a hojdal sa so mnou dopredu a dozadu.

„Čo som robila včera... čo? ja si nič nepamätám... absolútne nič.“

Vzlykla som po chvíli.

„Kto ma prezliekol? Ako som sa sem dostala? Bola som vlastne na tom plese? Nič... “

Panikárila som ďalej, Alex mi zdvihol tvár tak aby som videla do jeho tváre.

„Chloe... dievčatá ťa opili... a asi ti museli dať niečo moc silné... prezliekla si sa ty sama. Osprchoval som ťa studenou vodou a ty si sa na chvíľu prebrala. Pár krát si zvracala a potom som ťa uložil do postele. Bola ti zima a tak som ťa poriadne zabalil do oboch perín. Potom si už pokojne zaspala.“

Povedal mi, sklopila som zrak... taká hanba... pred ním... on sa o mňa musel starať...

„Ja... Alex... prepáč... ja ti len robím starosti... prepáč mi to prosím... ja už pôjdem... a celý výlet ťa už nebudem otravovať.“

Zašepkala som mu a on ztuhol, znovu mi vydvihol tvár.

„Chloe... ty si strašná.... nerobíš mi starosti... ty za to nemôžeš, že tak nejako ťa tie katastrofy vyhľadávajú. Nechoď prosím, ja som rád keď ma otravuješ... si asi jediný normálny človek.“

Najprv som sa na neho prekvapene pozerala, no potom mi niečo napovedalo aby som mu dala pusu. Dala som mu pusu... na líce a zašepkala.

„Ďakujem.“

Alex sa usmial, objala som ho pevne a i on mňa.

„Takže ty si nič nepamätáš zo včerajška?“

Opýtal sa ma keď ma niesol na posteľ. Potom si ma opatrne položil na hruď a ja som bola rada jeho blízkosti

„Ani moc nie.“

Pousmiala som sa.

„Či stalo sa niečo o čom by som mala vedieť?“

V tej chvíli som sa zdesila.

„Neviem či to budeš chcieť vedieť.“

Zasmial sa.

„To je až také zlé?“

Opytovala som sa a upierala na neho svoj zrak.

„Nie... nie , nie je.“

V tom niekto zabúchal. Alex podišiel ku dverám a stáli tam jeho dvaja spolubývajúci úplne rozbití...krásny pohľad. Dotrhané mokré šaty a ostrý zápach vína a vodky.

Alex sa chvíľu s nimi rozprával a potom ich vpustil dnu. Jeden sa pozastavil očami na mne.

„Tak nielen my sme si v noci užili.“

„Dávaj si pozor na hubu Dave, možno ti bude treba dať urobiť nové zuby.“

Priam zavrčal Alex a šiel ku mne. Ospravedlnil sa mi za svojich kamarátov. Potom som už chcela ísť ku sebe do izby... ale Alex ma presvedčil že je ešte málo hodín... tak tu budem ešte asi hodinu s ním.

Spoločne sme ležali na posteli. Chytila som ho za ruku a pevne ju stískala. Pokúšala som si spomenúť čo sa včera stalo... no nešlo to. Pár krát sme sa na seba usmiali. Alex ma celú tú dobu hladil po chrbáte. Moc ma to upokojovalo, bol to krásny pocit. V tom som si spomenula na noc... bola noc... a mne sa nesnívalo o Kennethovi... vlastne sa mi nič nesnívalo.

Po asi hodine som sa zodvihla s Alexovej hrude.

„Alex... prepáč... ale ja už budem musieť ísť.“

Povedala som mu, Alex trochu zosmutnel... ale nakoniec súhlasil, pod jednou podmienkou.

„Idem ťa odprevadiť do izby.“

Iba som prikývla. Alex sa šiel prezliecť... pretože vlastne ešte stále bol len v pyžame... to znamenalo tielko a kraťase. Keby takto vyjde na chodbu asi by polovica izieb bola mŕtva. Totižto všetky slečny by odpadávali pri videní jeho.

Sedela som na posteli a rozmýšľala nad všetkým. Poslednou dobou asi až primoc premýšľam. A v tom sa predo mnou objavil najkrajšia bytosť na svete.

Bol jednoducho kúzelný, chvíľu som bola ako keby v tranze. Nikdy som takto nerozmýšľala ako teraz. Rozmýšľala som nad tým... aké by to bolo keby ten boh predo mnou je môj. S ním by som sa zobúdzala, išla spať, s ním chodila do školy či práce, s ním jazdila na nákupy atď. Ale dobre som vedela že nikdy to nebude možné. Rezignovane som vstala. Alex sa na mňa usmial. Vzal kabát, ten kabát... čo som mala na sebe keď sme sa stretli prvý krát a obmotal ho okolo mňa.

„Aby neboli reči.“

Usmial sa na mňa. Chytil ma okolo pásu a šli sme smer moja izba. Izba sa nachádzala na druhom poschodí a Alexova na treťom. Keď sme mali zísť schody, Alex ma vyhupol a zniesol dole ako nejakú nevestu... ďalšia moja nemožná predstava....

Zastavili sme pred mojimi dverami. Nik nebol na chodbe. Našťastie. Opatrne som sa oprela o dvere.

„Tak sa vidíme na obede.“

Povedal Alex a mrkol na mňa.

„Ehmah.“

Niečo také som len tak zamumlala. Alex sa ku mne nebezpečne priblížil a dal mi pusu na čelo. Skoro som sa tam vystrela na zemi. Mala som pocit ako keby do mňa práve nabili 1000 voltov. Trošku som sa striasla a zasnene usmiala na Alexa.

„Tak ahoj.“

Pozdravil ma.

„Ahoj.“

Odpovedala som a stále pozerajúc sa na neho vchádzala do izby. Tak na romantiku som nikdy nebola... ale toto bolo niečo. Posadila som sa na posteľ a zhlboka dýchala. Bolo to ako šok, ale príjemný šok. Našťastie Vivien ani moje ostatné spolubývajúce neboli v izbe. Rýchlo som sa prezliekla a Alexove veci dala do práčky, hoci krásne voňali... po ňom a ja som sa cítila ako nejaký starý feťák ktorý práve saje svoj najväčší poklad, i tak som ich musela dať oprať.

Potom som sa šla osprchovať, zmyť si vlasy a hlavne si hlavu osprchovať v studenej vode. Bolesť i otupelosť zmizla... už zostal iba mäkký tlak. Upravila som sa, osušila si vlasy a trochu sa namaľovala. Vzala som si na seba zase také to moje extra oblečenie.

Počkala som do pol druhej... hoci obed sa už podávala o jednej... s Alexom sme sa dohodli že tam pôjdeme až o pol druhej... nech tam hneď môžeme ostať na tie „ talenty“ či jak to volajú. Totižto... dnes tam hrá Alex a ide medzi prvými, takže sa moc teším... povedal mi že hrá na gitare... on je tak moc podobný Kennethovi... je to krásne.

Niekto zaklopal na dvere a ja som šla otvoriť.Čakal tam on... Alex... ešte krajší ako ráno... opretý o stenu. Zase som stratila reč a iba sa na neho usmiala, tiež sa na mňa usmial.

„Sekne ti to.“

Skoro zašepkal a chytil ma za ruku aby som už šla von. Rýchlo som zabuchla, zamkla a po jeho boku sme šli priamo do jedálne. Usadili sme sa znovu za „náš stôl a potichu sa naobedovali. Potom sme zase spoločne šli do vestibulu.... kde sa mal konať ten mini „koncert“. Keď sme tam prišli tak práve začalo hrať nejaké dievča čo išlo pred Alexom.

„Chloe... počkaj tu idem si po gitaru.“

Šepol mi tesne pri uchu Alex. Usmiala som sa na neho... pohladila ho po tvári a už bol preč. Dievča o chvíľu dohralo a s potleskom odišlo. Potom zase vystúpil nejaký profesor na javisko a uviedol Alexa. Šla som si stúpnuť priamo do predu, pred to mini „ pódium“. Alex vošiel na pódium, usmial sa a mrkol na mňa. Posadil sa na malú , priam „barovú stoličku“. Mal obyčajnú gitaru, nie tú elektronickú. Pevne si ju chytil, znovu sa na mňa usmial. A s upretým zrakom na mňa, začal hrať....

http://www.youtube.com/watch?v=41A7ofXaKlc

Mámu slyším ten hlas rád mám
Zní mi v uších tak naslouchám
Jen si sedni a soustřeď se
já ti chci říct
jen pravdu jak chápat svět
Radu ti dám jak život vést
Abys vybral pravou z cest
Hledej ženu lásku ti dá
A nezapomeň
Kdosi shůry nás hlídá

Buď prostým člověkem
Jdi najít sebe pod sluncem
Buď prostým člověkem
Svý mámě bys rázem
Splnil sen

nenech se mást třpytem zlata
dlaň je v duši dost bohatá
až to zjistíš vyhraješ
jen ta cesta klikatá
míří do ráje

Buď prostým člověkem
Jdi najít sebe pod sluncem
Buď prostým člověkem
Svý mámě bys rázem
Splnil sen

žádný strachy já vím jistě
že máš srdce na svým místě
až to zjistíš vyhraješ
jen ta cesta klikatá
míří do ráje

Buď prostým člověkem
Jdi najít sebe pod sluncem
Buď prostým člověkem
Svý mámě bys rázem
Splnil sen

Nič krajšie som ešte nikdy nepočula... bola to podobná skladba ako mi hráva Kenneth. Celú tú dobu sa díval len na mňa. Pár krát som videla naštvanú tvár Vivien a ešte niektorých dievčat... no áno Alex je kúzelný a neskutočný. Dohral a odišiel s veľkým potleskom. Odložil si gitaru a kráčal ku mne. Na tvári stále ten neodolateľný úsmev. I ja som išla ku nemu... trošku rýchlejšie než by som mala. Objala som ho.

„Bolo to... úžasne krásne."

Zašepkala som. Bola to naozaj krásna skladba a tie slová.

„Veď bola pre teba... tak musela byť krásna.“

Zašeptal zase on a ja som sa priam rozpúšťala v jeho náruči. Iba raz mi niekto dal darček... a to tú moju sponu... ale toto .... o tom som ani nikdy neskúšala snívať.

Spoločne sme odišli preč. Išli sme sa prejsť... mne to bolo treba... po noci som bola tak celkom... ako to povedať... polámaná. Šli sme dlho potichu vedľa seba.

„Alex... povieš mi teda čo som robila včera?“

Pozrela som sa do očí Alexovi.

„A chceš to naozaj vedieť?“

Moje obavy sa zrazu začali stupňovať.

„No chcela by som... urobila som niečo zlé?“

„Nie... práveže nie.“

„Tak teraz už naozaj nechápem... čo som urobila?“

Bola som zmätená... čo som urobila?

„Môžem ti to ukázať?“

Opýtal sa ma a zastal. Upieral na mňa svoj zrak... ako mi to chce ukázať?

„No dobre.“

Odvetila som. Alex sa ku mne priblížil... zapozeral sa mi do očí a ....

8.kapitola

Shrnutie

Autor: RoseDublest (Shrnutí povídek), v rubrice: Povídky » Na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Rozprávka pre dospelých - 7.kapitola: