OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » Právo na život - 24. časť



Právo na život - 24. časť

Povídka se umístila na druhém místě o Nej povídku měsíce března/marca. Na den ji umisťujeme na titulní stranu. Gratulujeme!


Keď je aj šialenstvo normálne...
Snáď sa bude páčiť.

dd

 

Časť dvadsiata-štvrtá


Nikdy som nebola normálna. Alebo aspoň... nikto ma za normálnu nepovažoval. Každý vo mne videl rodičov. Alebo zlatú baňu, na ktorej sa dalo zarobiť. Rozhodne som ale nikdy nebola pre nikoho obyčajné dievča. Nepovažovali ma ani za človeka, len za mozog. Za rozum... za stroj, ktorý sa snažili ovládať.

Avšak to, na čo som sa dívala a rýchlo čítala predčilo v šialenstve aj mňa. A nejedenkrát.

Vanessa do mňa nenápadne drgla a ja som dvihla hlavu od papierov. Pri pohľade na všetky tie tváre, ktoré čakajú, že začnem rozprávať, som si len povzdychla, opravila si kravatu a postavila sa.

„Atraumaticus X., ako ste si mohli prečítať, je projekt, ktorý bude určený nie na ničenie ako také, ale na podporu.“ Odstúpila som od stola a aby som pôsobila presvedčivejšie, začala som sa prechádzať po miestnosti. Potrebovala som veľmi rýchlo premýšľať. Niektoré veci v projekte boli zle. Okrem toho, že všetko to bolo jedno veľké šialenstvo.

„Verím, že ste si všetci prečítali tieto papiere, ktoré máte na stoloch a teda dobre viete, čo to bude obnášať pre vašich vojakov...“

„Pri všetkej úcte, slečna Whiteová, ale... naozaj si myslíte, že to bude fungovať na sto percent? Nedôjde pritom k nejakým stratám?“ zaujímalo zástupkyňu spolkovej republiky Fišska, ktoré vzniklo asi pred tridsiatimi rokmi po dohode o spojení Švédska s Fínskom.

Okamžite so m ju schladila pohľadom a aj keď som ich chcela ubezpečiť o tom, že som neomylná, nemohla som. A dôvod bol prostý. Tento projekt som nevypracovala ja. Bol chybný. Látky, ktoré chceli zmiešať... ľudské telo to nebude schopné uniesť v takýchto množstvách.

„Našiel som všetko o tom projekte!“ zaradoval sa mi v uchu Dark.

Ja som len hodila rýchly pohľad do kamery, aby si všimol, že má začať čítať. To by mi v tejto chvíli prospelo.

„Prečo sa bojíte strát? Hádam nečakáte, že vďaka tomuto séru nikto z vašich ľudí nezomrie?“ Získavala som čas. „Projekt Atraumaticus X. nie je zbraň, ktorú môžete použiť. Je to liek,“ klamala som ako sa dalo, hoci podľa výrazu Roberta... presne to im nahovárali aj oni. Tak super, že som sa trafila.

„Je to liek na nedokonalosť. Na ľudskú nedokonalosť. Dokáže vašich vojakov zbaviť citlivosti. Nebudú potom cítiť ani jedno škrabnutie, ktoré obdržia v bitke. Budú ako z kameňa. A na tom im úplne stačí zmes niektorých látok, medzi ktorými je napríklad aj lidokaíniumchlorid. Zvykne sa používať na umŕtvovanie, no po reakcii s ostatnými látkami sa zmení na oveľa silnejší. Ale to ste si určite prečítali, nie?“ Naklonila som hlavu nabok.

Žena už mlčala a ani na mňa nepozrela. Tvárila sa, že začala študovať papiere odznova.

„Akú máme istotu, že to nedostane niekto iný?“ ozval sa okamžite niekto ďalší.

Hoci som sa chcela zasmiať, radšej som sa len zhlboka nadýchla a prehrabla si vlasy.

„Prepáčte, ale... mám to brať ako obvinenie? Videli ste už niekedy, že by White Inc. nedotiahlo nejakú zo svojich zmlúv do konca? Dostali vaši protivníci niekedy niečo od nás?“ spýtala som sa, ale aj mňa by odpoveď dosť zaujímala. Nikdy som totiž nevidela žiadne zmluvy, papiere... nič. Držali ma od dôležitých vecí čo najďalej sa len dalo. Chceli ma odstaviť na druhú koľaj. Chceli všetku moc pre seba. Čo ak bol toto dôvod, prečo zabili mojich rodičov?

„Takže máme aj vaše slovo, že to bude na sto percent fungovať?“ Zaujímalo veľvyslankyňu, ktorá mala na svojej kartičke napísané Írsko.

Vážne som jej pozrela do očí, aj keď v mysli som mala úplne inú odpoveď, než ktorú by tak rada počula.

„Ak nedôjde k žiadnym komplikáciám a ak sa Robert postará o všetko... tak to bude fungovať,“ uistila som ju.

Týmto tupcom sa to ale aj tak nikdy nepodarí! Naozaj si myslia, že môžu zmeniť ľudskú DNA? Vážne tomu až tak veria?

Vzorce a výpočty, na ktoré mi padol zrak na poslednej strane neboli práve najjednoduchšie a kebyže to nie som ja, tak ani poriadne neviem, o čom sú. Každopádne mi boli známe všetky vzorce, zákony a pravidlá, ktorými sa riadili a podľa ktorých to počítali a vďaka tomu som mohla byť pokojná, že im to nevyjde ani v najmenšom. Bude to medzinárodný neúspech. Americká vláda sa im určite veľmi pekne poďakuje.

Možno by mi to ani tak veľmi nevadilo, kebyže ten projekt nerobia s mojím menom na úvodnej strane. Vymysleli si to v skutku pozoruhodne, pretože ak to nevyjde, čo je takmer isté... ja budem tá, ktorú budú chcieť potrestať za chybu. Potom im už bude maximálne jedno, či ma chcú zabiť aj tu. Každopádne to bude celý svet, kto bude chcieť vidieť moju hlavu minimálne dva metre od zvyšku tela.

„To teda dúfam,“ vyrušil ma zo zamyslenia jej viac-menej pochybovačný tón. A to vo mne behom sekundy vyvolalo nával adrenalínu. A už len z toho dôvodu by som jej najradšej dokázala, že to bude fungovať. No... nedá sa to. Nemôžem.

Pretože... aj keby som to vedela ovplyvniť, určite by so to neurobila. Už len z toho dôvodu, že po mne ide celá Amerika a doteraz o moju pomoc nikto nestál. Boli si sebou až príliš istý. Tak nech za to zaplatia. Nič iné si predsa ani nezaslúžia.

Už-už som otvárala ústa, že niečo poviem, keď vtom sa do toho vložil Robert, ktorému bolo jasné, že by som si servítku pred ústa nekládla.

„Myslím, že pochyby sú viac ako samozrejmé, Lumine,“ kývol veľvyslankyni, ktorej tmavé oči ako obsidián ma celý čas prebodávali. „Keďže je toto Acelynnin prvý projekt, ktorého sa účastní ona sama, poprosil by som nielen teba, ale aj všetkých ostatných, aby ste sa upokojili s toľkými pochybami. Predsa len, keď som bol na jej mieste ja, vyzerali ste presvedčenejšie.“ Robert sa tváril, ako mi pomáha. Vyzeral pri tom tak starostlivo, ako otecko, až som mu na sekundu možno aj uverila, že kúsok v ňom mi nechce ublížiť. Že predsa len ma nechce zabiť tak, ako chcel to v autobuse.

„Ďakujem, Robert.“ Presladene som sa na neho usmiala a ďalej sa už len venovala záujemcom o projekt. „Myslím, že máme prichystaní aj krátky film... však?“ Nadvihla som obočie a pozrela cez celú miestnosť na predsedu.

Seriózne prikývol a hoci len zakrýval, aký je naštvaný, ujal sa všetkého a bola som za to aj vďačná. Keby som mala ešte chvíľu rozprávať o projekte, o ktorom netuším žiadne podrobnosti a neviem nič viac ako oni, asi by ma porazilo na mieste. A zvlášť, keby mi tá veľvyslankyňa skákala aj naďalej do reči... sama by som ju dokopala k jej osobnému lietadlu.

Robert spustil film, ktorý sa spomínal aj v prílohách v podkladoch, čo mi dal, no ja som bola až príliš pohrúžená vo vlastných myšlienkových pochodoch, aby som ich vnímala.

Všetko sa to pomaly rúca. Moje možnosti sa zužujú a neviem, čo robiť skôr. Victor práve umiera, Ryan je zúfalý a ja... som vo väčšom ohrození, než som bola kedysi. Nič už nie je také biele, ako bolo pred hodinou. Vtedy som ešte mala nádej. Ale teraz...

Ak sa im tento projekt nepodarí uskutočniť, budem stíhaná medzinárodne. Každá krajina ma bude chcieť zabiť. Nie len Amerika.

Neviem ani ako, no film pomaly skončil a všetci sa začali dvíhať so sedadiel. Vanessa do mňa drgla, aby ma vrátila do reality. Okamžite som sa postavila a slušne, s úsmevom hodným ocenenia som sa poďakovala všetkým, ktorí prišli.

„Dúfam, že sa ešte stretneme,“ usmial sa na mňa Daniel a pobozkal mi chrbát ruky. Nad tým som sa len začervenala a nasala vzduch do pľúc. „Môžem dúfať, že vás dnes uvidím na kokteilovom večierku?“ zaujímal sa ešte.

„Neviem. Ak nebudem pracovať, určite sa zastavím.“

Daniel sa schuti zasmial a pustil ma.

„Prečo ste jediná na svete?“ Prižmúril oči.

„Lebo dokonalosť je len jedna,“ žmurkla som na neho. Vanessa na mňa pozrela a stískala pery.

Nakoniec odišiel aj on a hneď za ním chcel vyjsť preč Robert. To som ale prudko zatvorila dvere a nechala priestor Vanesse na ich zamknutie.

„Naozaj, Acelynn?“ Nadvihol obočie. „Už len to, že si sem prišla, bola veľká chyba. Teraz si myslíš, že sa ti podarí zabiť ma?“ Zasmial sa.

„Neprišla som ťa zabiť. Nie som vrah,“ zasipela som. „Ale ublížim ti, ak mi nepovieš, čo za vírus sa uvoľnil z tvojho počítača....“

Miestnosťou sa ozval hurónsky smiech, až sa Vanessa vystrela a s prižmúrenými očami sledovala svojho otca.

„Takže si sa ním nakazila?“ kontroloval si. „Vyzeráš celkom zdravo...“

Priskočila som k nemu a schytila ho za sako.

„Ty sviniar... čo to je za vírus!“ zvreskla som po ňom.

„A, nie!“ Pristúpila trocha bližšie kamarátka, ale nedotýkala sa ma. Nesnažila sa ma dotiahnuť, len umierniť. Mala jedno šťastie. Asi by som ju aj tak neposlúchla.

„Povedz mi, akú chorobu to vyvoláva, lebo prisahám, že ti ublížim až si budeš želať, aby som ťa zabila!“ precedila som pomedzi zuby.

„Tak to bude nadlho,“ vzdychla si Vanessa a šla sa posadiť k stolu. Vedela som, že je to len zásterka, ako tam môže najnepozorovanejšie podstrčiť plošticu, no aj tak som bola vytočená, že sa ho nesnaží prehovoriť k spolupráci.

Robert stál na mieste ako prikovaný a jediné, čo robil bolo, že sa usmieval. Ináč mlčal. Už len pohľad na neho ma iritoval. Tie jeho oči, tá tvár... ako je možné, že som si o ňom myslela toľko dobrého?

Silno som sa napriahla a strelila mu do nosa. Musela som mu ho zlomiť, pretože rýchlosť, ktorou zalapal po dychu a zapotácal sa pár krokov dozadu hovorila za všetko. Z nosa mu začala tiecť krv na jeho krásnu bielu košeľu. Bojovne som vystrčila bradu.

„Ešte sa len zahrievam,“ vydýchla som smerom k nemu a on ma prepaľoval pohľadom.

„Odtiaľto živá nevyjdeš, Acelynn. O tom ťa uisťujem.“ Dvihol pohľad, ktorý na sekundu zabodol do svojej dcéry. „A ty tiež nie.“

Vtedy Vanessa spozornela. Vyskočila na rovné noha a videla som, ako jej z očí sršali blesky. Tak teraz by som rozhodne nechcela byť na jeho mieste. Brunetka prešla okolo mňa a bez toho, aby na niečo čakala, čo i len na jedno jediné vysvetlenie, vrazila mu. A potom ďalšiu. Keď mu chcela streliť ešte do tretice, už jej ale chytil ruku. Ani on nezaváhal. Preto jej ju bez mihnutia oka vykrútil tak silno, až si Vanessa zahryzla do pery. Z nej sa jej v sekunde spustila krv.

„Nechaj ju!“ štekla som po ňom. Avšak odpoveď... bolo mi jasné, že len tak ju nepustí. Bil ju ešte skôr, než bola na mojej strane. Teraz to určite nezmení.

Behom sekundy som sa sklonila a podkosila ich oboch. Kamarátka ma dobre poznala, aby vedela, že to mala čakať. A naozaj. Čakala. Ako náhle obaja dopadli na zem, jej ruky vystrelili hore a ona sa odrazila od zeme. Vyskočila na rovné nohy a ustúpila od neho o pár krokov.

Robert sa len usmial a urobil niečo, čo som mala očakávať.

„Pošlite sem ochranku!“ zrúkol do slúchadla, ktoré mal na saku namiesto gombíku.

„Acelynn, musíme vypadnúť!“ Potiahla ma Vanessa, ale ja som ju odsotila preč. Vytiahla som Roberta na nohy a sotila som ho do steny, ktorá bola celá zo skla.

„Povedz mi, čo si tam dal!“ Schytila som do ruky obrovskú vázu.

Pán Masters nadvihol obočie a venoval mi krvavý úsmev.

„Naozaj si myslíš, že sa ťa bojím? O chvíľu tu budú všetci a vy to neprežijete.“ Smial sa na svojej šikovnosti. Alebo sprostosti?

Ja som sa ale napriahla a vynaložila som všetku silu do hodu tej vázy. Preletela tesne popri Robertovi a narazila do skla. Našťastie, tá váha bola dostatočne ťažká, aby ho aj rozbila. Samozrejme, môj hod urobil aj tak väčšiu časť práve. Sklo sa začalo lámať a dovnútra zafúkal studený vietor.

„Ak bude po mne, ver mi, že ťa stiahnem zo sebou,“ precedila som pomedzi zuby. „Tak hovor! Máš poslednú možnosť povedať, čo to je, ináč sa teš na tvrdú zem!“

„Nevravela si, že ie si vrah? Teraz ma už len tak zabiješ?“ Naťahoval čas.

To už nám na dvere búchali prvé jednotky ochranky.

„Nebude to vražda. Predsa len, za tých zopár poschodí sa možno naučíš lietať,“ mykla som plecami a môj výraz bol úplne chladný. Bola som pripravená na všetko.

Tvár mu potemnela a úsmev zmizol. Veril mi. Vedel, že som schopná všetkého. Vedel, že ja nezaváham a že svoje slová plním.

„Posledná šanca, Robert.“

Nasucho preglgol a potom mi pozrel priamo do očí.

„Nokardióza.“

Hneď som vedela, o čo ide. Tým, že mi povedal rovno chorobu mi urobil veľkú láskavosť. Nemusela som sa namáhať. Stačilo sa dovolať Ryanovi a povedať mu to. Aj on bude vedieť nasadiť liečbu.

„Zbohom,“ šepla som a strelila mu takú, až upadol do bezvedomia. Keď sa zobudí, my budeme už dávno preč.

„No tak, A, čo teraz?!“ Začínala sa báť Vanessa. Na dvere búchali čoraz silnejšie a chceli ich vyraziť.

„Dark,“ otočila som sa k oknu a dúfala, že dáva pozor.

„Prosím, poklad,“ ozval sa s úsmevom. Očividne sa celkom dobre bavil.

„Kde je náš odvoz? Aké dlhé sú háky v opaskoch?“ vyzvedala som okamžite. V hlave sa mi už rodil dokonalý plán.

„Sekundičku....“ Počula som ťukanie do klávesnice. „Prepočítavam....“ Pretočila som nad ním očami, no vtom sa dvere prudko otvorili a dovnútra vošli muži so zbraňami.

„Vanessa, pozor!“ zvreskla som a hodila sa ku kamarátke, ktorá by ináč schytala strelu. Kamarátka následne aj mňa zobrala stranou.

„Máme problém,“ zašepkala, keď sme vyskočili na rovné nohy a cúvali pred jedenástimi mužmi so zbraňami.

S kyslím úsmevom som nadvihla obočie.

„Naozaj?“ zamrmlala som stále cúvajúc. „Ja vidím len jednoznačné riešenie.“

Bruneta na mňa pozrela s pozdvihnutým obočím.

„Naozaj?“

„Po piate,“ zapojil sa do toho Alistair. To bolo všetko, čo som potrebovala. Drgla som do Vanessi a obe sme skočili dozadu. Vyleteli sme z okna.

„To je tvoj plán?“ vrieskala po mne, kým sme padali. Avšak ona... už chcela vyťahovať hák.

„Ešte nie!“ okríkla som ju.

„Acelynn, zabiješ nás!“ Bála sa. Studený vzduch nás šľahal do tváre a nemali sme veľa možností.

Neodpovedala som, len som hľadela na zem, ktorá bola čím ďalej tým bližšie. Srdce mi bilo ako o závod a vedela som, že to na prízemie aj tak nevyjde. Hák sa nevytiahne celý. Nie teraz, keď letím takouto rýchlosťou. Ale aj tak to bude lepšie než zomrieť.

„Teraz!“ zvreskla som a hodila hák na výťah, ktorý šiel pomaly dole. S tým som síce nepočítala, ale prišlo to dobre vhod. Vanessa urobila to isté, čo aj ja a obe sme sa vďaka tomu pritiahli bližšie k výťahu a naša rýchlosť pomaly klesala, hoci zem bola odrazu tak blízko.

„Acelynn!“ zapišťala kamarátka.

„Auto je pred firmou,“ prehovoril Dark. „Postaral som sa o to.“

Očami som zaletela k dverám a snažila sa vypočítať, ako dlho bude trvať, než tam dobehneme. A či sto stihneme ešte predtým, než nám ich zavrú.

„Vanessa, pusti hák!“ Napadlo mi odrazu. „Na tri!“

„Zbláznila si sa!“

„Proste to urob a potom premet na dvanásť hodín! Raz... dva....tri!“ A bolo to.

Obe sme sa pustili, skopli sme z nôh lodičky a synchrónne sme urobili premet presne tak, ako sme to kedysi zvykli trénovať u mňa v posilňovni. Boli sme ako dvojičky, ktoré sa narodili zlým rodičom. Teda... aspoň jedna z nás.

Dopad bol na začiatku tvrdý, ale pretočili sme sa na chrbte, a potom sme hneď vyskočili na nohy. Bez čakania na niečo sme sa dali do behu, akoby nám šlo o život. Hoci... aj šlo.

Všetci naokolo na nás len nechápavo zízali, ale nám to bolo ukradnuté. Zastali sme až pred autom, kde som okamžite nasadla na miesto šoféra a keď sa dostala dovnútra aj Vanessa, dupla som na to.

Obe sme uháňali čo najďalej od tohto miesta.

„Kam teraz?“ zaujímalo ju.

„Ku mne,“ odvetila som očami na ceste. Zahla som doprava a vtedy som to zbadala. V spätnom zrkadle. Prenasledovali nás ostatní.

„Do riti!“ zanadávala som si a snažila sa im nejako vyhnúť. „Dark... naviguj nás k môjmu domu!“ rozkázala som. „Vyber čo najbezpečnejšiu trasu tak, aby som sa ich po ceste zbavila!“

„Vyzerám, že mám koľko rúk?“ spýtal sa ma rozčúlene.

„Ak to neurobíš, prisahám, že nebudeš mať ani jednu!“ prisľúbila som naštvane, keď po nás začali strieľať.

„Acelynn, pokoj, to zvládneme,“ upokojovala ma Vanessa, avšak ja som sa len tak nedala.

Vtom sa ozvali výstrely a trvalo nám asi zlomok sekundy, než sme si uvedomili, že my sme tie, po kom strieľajú. Prudko som si to namierila do protismeru, aby to mali o niečo ťažšie, pár aut sa vďaka tomu zrazilo, ale to bolo nepodstatné.

„Hej, to je moje auto!“ zrúkol Dark, ktorý to určite videl na jednej z jeho kamier.

„Napoj sa ku mne na profesora a povedz Ryanovi, nech mu nasadí antibiotiká. Má nokardiózu,“ prikázala som mu ešte, pretože mi bolo jasné, že z tohto sa veľmi skoro nevymotám. Jedine za pomoci nejakého zázraku. Ale tie neexistovali.

„Ty si náročná, vieš o tom?“ vzdychol si a počula som, ako mu už prsty lietali po klávesnici.

„A ty sa mi snažíš vyhovieť.“

„Acelynn, naľavo!“ zvreskla odrazu kamarátka a sklonila mi hlavu. Guľka z policajného auta nám preletela cez sklo.

Obe sme sa vystreli. So zlosťou som zapichla pohľad na to auto a strhla volant jeho smerom.

„Vzadu pod sedadlami mám zbrane!“ vyhŕkol Dark, akoby len tak mimochodom.

Hnedovláska na nič nečakala a už sa za nimi otáčala dozadu.

„To hovoríš až teraz?“ Bola som naštvaná.

Alistair mlčal a len radšej ďalej niečo ťukal. K nám doliehali ďalšie výstrely a za sebou sme počuli policajné autá. Toto nebolo dobré. Vôbec nie.

„Nech sa páči,“ podala mi Vanessa jednu zbraň a ja, takmer v tej istej sekunde, som sa naklonila von a strelila tomu policajnému autu do pravej prednej gumy asi dva náboje. Jeho auto dostalo šmyk a hneď zbrzdilo tých, čo šli za ním.

Nám sa naskytla šanca vrátiť sa do nášho smeru, tak som to využila a zahla tam. Pritom som si to namierila hneď do úzkej chodby, ktorou som sa ich chcela striasť.  

„Ak o päťdesiat metrov zahneš doprava, máš veľkú šancu, že sa zbavíš tak jedného, možno dvoch aut. Hlavne ak pôjdeš  hneď na to doľava.“

„Čo bude tam?“ spýtala som sa a už som bočila. Verila som mu, hoci dôvod tej dôvery som sama nechápala. Veď ani neviem, koľko mu Vanessa zaplatila, alebo sľúbila.

„Je tam opustený podnik. Vystúpite a schováte sa vo vnútri.“

„Máš rozum?!“ oborila som sa. „To rozhodne! Zabijú nás tam!“

„Pošlem odvoz.“ Skočil mi okamžite do reči. „Neboj sa, zlatko. Neublížia vám.“

Niekto nám strelou rozbil zadné okno.

„Kiežby som to isté mohla povedať aj o tvojom aute.“ Nahodila som kyslí úsmev a Vanessa sa tiež neudržala.

Asi o dve minúty na to sme už vystupovali z auta a s čo najväčším počtom zbraní sme utekali do prázdneho podniku. Rozstrelila som na ňom vchodovú kľučku, pretože ináč by sme sa dovnútra asi nedostali.

Vbehli sme tam a zabarikádovali sa najlepšie, ako sme vedeli. Sadli sme si pod tie veci, aby nás nebolo vidieť a srdcia nám divoko bili.

„Takže... čo si myslíš o tom projekte?“ Zmenila kamarátka konverzáciu.

Pozrela som na ňu a len som pokrčila plecami.

„Neviem, čo si myslieť,“ pripustila som. „Potrebovala by som to vidieť všetko... úplne celé zloženie, pretože pochybujem, že by mi len tak ľahko dal Robert všetky veci k dispozícii. Avšak keďže sa na tom nepodieľam ja, pochybujem, že im to vyjde.“

Vanessa sa zasmiala a oprela si hlavu o stôl.

„Zabudla som na tvoju skromnosť.“

„Ale je to pravda. Chcú zmeniť ľudskú DNA. Atraumaticus v preklade znamená neschopný cítiť bolesť. A o to sa pokúšajú. No načo im to bude, ak budú vojaci aj tak zranení? Ak budú aj tak umierať? Čo tým docielia? Že nebudú cítiť, ako ich bolí to, že im nejaká bomba odtrhla ruku?“

„Aha.“ Bolo všetko, na čo sa zmohla. „Vieš, mne to je celkom jedno, pretože do týchto vecí sa nestarám. Robila som len to, čo náš obor vyžadoval. Nie som taký poctivý študent, ako ty.“ Drgla do mňa s úsmevom, keď vtom...

Všetko okolo nás sa začalo rúcať. Všetko sa ponorilo do hluku, ktorý vydala obrovská nálož, ktorú určite postavili niekde k podniku. Obe nás to odhodilo do prednej časti obchodu. Veci sa rozleteli na všetky strany a ja, aj keď som chcela... stratila som Vanessu z dohľadu. A môj pohľad... sa ponoril do tmy. Hoci moje srdce bilo... nič som nevidela.

Vnímala som len tmu. A chlad. 

 


Na začiatok by som sa vám chcela ospravedlniť, že som nič nepridala skôr, ale akosi... akosi som an to nemala čas a potom ani chuť. Avšak koenčne som sa k tomu dokopala a je tu nová kapitola, ktorá má presne 3355 slov. 

Dúfam, že sa páčila a že ste na mňa za tú dobu nezabudli. :) 

Každopádne by som túto časť chcela venovať skvelým osobám, ktoré do mňa stále hučali, nech píšem a to konkrétne Millie, Kristin, SpiderV. Ďakujem vám ženy. :) 


« Předchozí díl Následující díl »


Sdílet Sdílet

Diskuse pro článek Právo na život - 24. časť:

9. Perla přispěvatel
30.05.2014 [21:07]

PerlaAjka: Bubblegum Bitch - Marina & The Diamonds ... ale tá verzia vo videu je taký nejaký remix, myslím.

8. Ajka
28.05.2014 [18:15]

Perlička počuj ako sa volá tá pesníčka u prvej kapitoly poviedky Lost inside. Myslím to video čo si k tomu dala. Odpíš mi prosím ťa. Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon

7. Kristin
02.05.2014 [14:38]

Aj my ďakujeme Emoticon
Ty si úžasná, nechápem, kde na tie veci chodíš Emoticon

6. Perla přispěvatel
25.04.2014 [12:05]

PerlaMimi, v istých ohľadoch je slovo psychopat pre Roberta slabé, ale zas na druhej strane... je príliš zapálený pre prácu. Emoticon Ale no tak, žeby som im nedala vydýchnuť? Mne sa zasa zdá, že je tu aj dosť nudných častí, ak mám byť úprimná. Emoticon
Každopádne ďalšia je už kvôli chorobe vo výrobe. Emoticon

5. mima33 admin
25.04.2014 [11:45]

mima33Ty teda vieš, kedy to seknúť Emoticon Od začiatku poviedky si ich ešte nenechala vydýchnuť ani na jednu sekundu a hlavne Acelynn.
Ani neviem prečo ma prekvapilo, ako Robert reagoval na Vanessu. Je to psychopat - očividne - ale na druhej strane, Vanessa je jeho dcéra. No som asi príliš naivná, ak som dúfala, že jej nebude chcieť ublížiť Emoticon
Čím viac moci človek do rúk dostane, tým viac by jej chcel. Teším sa na ďalšiu, ktorá dúfam bude skôr Emoticon

4. Perla přispěvatel
23.04.2014 [9:51]

PerlaKitty, ako som už vravela, Chris ešte dostane priestor a bude to čo najbližšie, možno už aj v novej kapitole, neviem rpesne ako mi to vyjde, ale bude tam. Emoticon Emoticon
Ďakujem pekne. Emoticon

3. Kitty
21.04.2014 [16:33]

Tak som čakala, že už tam zapojíš Chrisa ale no tak nič. Dostal ma ten koniec už by si mohla pidať ďalšiu časť nech nás nedržíš v napätí. Inak fakt super časť. Emoticon

2. Perla přispěvatel
21.04.2014 [16:19]

PerlaMillie, tak Darkova vina to nie je, pretože on je s nimi. Ale tak viac už bude v novej kapitole. Emoticon
A čo sa týka Ryana... tak ten má plne ruky práce s Victorovou záchranou. Jeho by som teraz rozhodne nečakala. Ďakujem.

1. MillieFarglot admin
21.04.2014 [15:49]

MillieFarglotTo si snáď robíš srandu?! Emoticon
Perlička, toto sa mi absolútne nepáči. Teraz neviem, či mám byť nasratá na Roberta alebo Darka. Aj keď pochybujem, že by ju tam Dark vedome navigoval, aby sa jej zbavil... ale ja si už u teba nie som ničím istá! Emoticon
Dúfam, že sa aspoň Dark spojil s Ryanom a Victorom a že Victor bude v poriadku. A ozaj, už dlho sa tam nevyskytol Ryan, čo keby sa tam už objavil? Emoticon
Kapitola inak úžasná ako vždy, taká super akčná! Emoticon Emoticon Emoticon

 1

Přidat komentář:

Nick:

Text:

[.smile22.gif./] [.smile25.gif./] [.smile10.gif./] [.smile17.gif./] [.smile19.gif./] [.smile08.gif./] [.smile06.gif./] [.smile01.gif./] [.smile34.gif./] [.smile33.gif./] [.smile41.gif./] [.smile18.gif./] [.smile16.gif./] [.smile11.gif./] [.smile24.gif./] [.smile23.gif./] [.smile40.gif./] [.smile32.gif./] [.smile35.gif./] [.smile07.gif./] [.smile09.gif./] [.smile38.gif./] [.smile36.gif./] [.smile31.gif./] [.smile04.gif./] [.smile03.gif./] [.smile12.gif./] [.smile15.gif./] [.smile20.gif./] [.smile27.gif./] [.smile29.gif./] [.smile02.gif./] [.smile05.gif./] [.smile30.gif./] [.smile37.gif./] [.smile39.gif./] [.smile42.gif./] [.smile28.gif./] [.smile26.gif./] [.smile21.gif./] [.smile14.gif./] [.smile13.gif./]



Uživatel:
Heslo:
Nemáte účet?


Stmívání.eu



...další zajímavé stránky Toto může být i váš web.
Jak přidám povídku? poslední články
poslední komentáře


Kdo je tu z členů? Klikni!