OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » Právo na život - 19. časť

04.03.2014 (19:00) • Perla • Povídky » Na pokračování • komentováno 9× • zobrazeno 877×

Časť devätnásta

Rýchlo som prebehla celú našu skrýš a moje kroky smerovali k počítačom. Alarm znamenal nejaké elektronické narušenie. A na to som sa teda musela okamžite pozrieť. To sa nedalo len tak prehliadnuť, pretože moje zabezpečenie... malo by byť jedno z najlepších na svete. Ak nie najlepšie, samozrejme.

Vbehla som do miestnosti a upriamila svoj zrak na profesora, ktorý sa niečo snažil naťukať do počítača, no akosi mu to nešlo.

„Čo do čerta... spustili ste alarm?“

„Ja?“ Nadvihol prekvapene obočie a skryl pravú ruku k telu. „Samozrejme, že nie! Len som sa pozrel na to USB a myslím, že ak nejaký zázrakom odheslujete tento počítač, budem schopný zistiť aspoň niečo z údajov, ktoré na ňom boli,“ vysvetlil prosto a ja som neveriacky vytrieštila oči a prebehla mnou nová vrstva energie.

„Naozaj?“ V sekunde som k nemu pribehla a naťukala svoje heslo, ktoré bolo, priznám sa, dosť zložité. No nemala som v úmysle nechať to na ňom. Keď sa mi niečo podarilo nájsť, zistím najviac, čo sa dá.

Bez opýtania som si sadla na jeho kolená a zahľadela sa na obrazovku monitoru. Vyskočilo mi na nej jedno veľké okno, no každý jeden súbor bol ešte zaheslovaný a máloktorý po odšifrovaní bol aj funkčný. Všade mi ukázalo, že počítač je neschopný rozpoznať obsah alebo že je zničený.

No super! To ma teda veľmi potešilo. Nechcelo sa mi ale veriť, že po tom všetkom, čím som si na ceste k získaniu tohto prešla, to jednoducho nepôjde.

„Tak funguj!“ zaúpela som takmer zúfalo.

„Acelynn, som si istý, že takéto jednoduché to nebude,“ zhodnotil profesor. „Mohli by ste sa postaviť? Uvoľním vám miesto.“ Navrhol a ja som sa tomu vôbec nebránila. 

„Mimochodom... čo sa vám stalo s rukou?“

„Nuž, USB v kombinácii s elektrinou... udrelo ma to a popálilo mi to ruku. Nič to nie je, len si to potrebujem ošetriť.“

„Jasné,“ kývla som neprítomne a ďalej sa venovala monitoru.

Ostávalo mi už len pár zložiek a tak som sa do toho hneď pustila. Rozšifrovala som zložku Ples nového veku a musela som sa schuti zasmiať.

„Mám ťa!“ zvýskla som od radosti, keď mi došlo, že toto je možno jediný článok, ku ktorému sa dostanem a čo voda nezničila.

Na celej obrazovke som mala veľkú pozvánku na ples.

Týmto si Vás dovoľujeme srdečne pozvať na 15.ročník plesu Nového Veku.

Bude sa konať 28. Októbra v Anchorage. Dúfame, že sa dostavíte ako každý rok, pán Masters. Týmto by sme ale chceli pozvať nielen vás, no aj ostatných členov výboru.

Snáď sa vám pošťastí pridať sa k nám v tento výnimočný deň.

Alexandra Fiels

Predsedkyňa výboru, Aliaška

Hneď, ako som to dočítala, musela som si to prečítať znova. A znova.

Moje oči  lietali po jednotlivých slovách a hľadali v nich skrytý význam. Nedokázala som jednoducho uveriť, že by to bol len hocaký ples. Proste to tak nemohlo byť.  Už len kvôli dátumu konania.

Pred očami som znova videla ruiny auta, sanitky, do ktorých nakladali mojich rodičov...

„Zistili ste niečo, Acelynn?“ ozval sa profesor.

„Áno,“ prikývla som. „Na Aljaške...“ nasucho som preglgla. „V meste, do ktorého som prisahala, že sa nikdy nevrátim,“ zasmiala som sa sama pre seba, „sa koná ples Nového Veku. A očividne to má niečo s mojimi rodičmi...“

„Ako by mohlo?“ Skočil mi do reči Victor. „Veď je to už skoro pätnásť rokov, čo sú mŕtvi.“

Pri tej vete som sa až otriasla. Hoci za to mohol aj fakt, že som ešte stále bola mokrá.

„A toto je 15.ročník. A čo je zvláštnejšie... koná sa presne v deň, kedy sa stala tá nehoda. No a v októbri predsa ešte nie sú plesy.“

Profesor si hlasno povzdychol a ja som vedela, čo to znamená. Rozhodne sa mu nepáčilo, kam tým smerujem. A síce ani mne veľmi nie, no bolo to očividné! A len ja som bola celé tie roky slepá, že som nič nevidela a nevnímala!

„Čo chcete urobiť s touto informáciou?“ zaujímalo ho ešte.

Rozhodne som sa zahľadela na svoj odraz v obrazovke a mysľou mi prebehla jedna jasná myšlienka. Moje rozhodnutie.

„Idem na Aljašku,“ vydýchla som.

„Presne to som čakal,“ zasmial sa. „No na to sa musíte poriadne vyspať a zotaviť sa. Ten ples sa aj tak nekoná hneď zajtra a vy sa tam nemáte ako dostať.“

„Na spánok nemám čas!“ zamietla som okamžite a pokúsila sa prejsť k ďalšiemu priečinku. „Musím zaútočiť, kým sa dá!“

A vtom... niečo ma pichlo. Teda... vedela som, že je to ihla, ale... Oči sa mi pomaly začali zatvárať a z posledných síl som sa ešte otočila k profesorovi.

„Čo to...“ hlesla som a bojovala s únavou, ktorá sa okamžite dostavila.

„Silné sedatíva. Nenechám vás zabiť sa, Acelynn. Aspoň nie bez spánku. Keď budete čulá, vtedy sa môžeme rozprávať o výlete,“ žmurkol na mňa.

„Tak to... to nie!“ zasipela som a bojovala s tým ako sa len dalo. Nemohla som zaspať, nechcela som to. A on mi to proste urobil?

Chytila som sa stola a chcela sa postaviť, ale tie sedatíva boli silnejšie. Nebola som schopná ani dvihnúť nohu. Nakoniec mi preto neostávalo nič iné, ako poddať sa tomu.

Prestať so všetkým bojovať.

„A prečo?! Lebo si si ich zidealizovala?! Ale takí rozhodne neboli! To oni sa chceli Mirandy zbaviť!“ Kričal na mňa Rob a ja som len plakala a plakala. Bola som zlomená z tej skutočnosti a ešte viac z toho popierania.

„Chceli pozabíjať všetkých, ktorí im prišli do cesty!“ Zbadala som odrazu vedľa neho Vanessu.

Vytreštila som oči a zadívala sa na nožík v jej rukách. Vyzerala... ináč. Zmenená. A pohľad v očiach ma len usvedčil o mojej pravde.

„Kvôli tebe je mŕtva moja mama!“ obvinila ma a bez všetkého mi nožíkom prešla pozdĺž pravej ruky. Od návalu bolesti som vykríkla a hľadela, ako sa červená tekutina dostáva na povrch a špiní moju kožu.

„Nie! Ja za to nemôžem, V. To on!“ kričala som, ako sa len dalo.

„Nepočúvaj ju, srdiečko. Jediné, čo si zaslúži... je smrť,“ pošepol jej do ucha a ja som sebou začala trhať.

Slzy sa mi len rinuli po tvári a bola som odhodlaná bojovať až do posledného dychu. No potom... prišlo to. Bez milosti ma bodla do brucha a ja som vykríkla.

„Nie!“ zvreskla som v strachu a prudko sa posadila na posteli.

Profesor, ktorý sedel na okraji posteli až trocha cúvol, no hneď ma rukami zatlačil na vankúš.

„Musíte ešte odpočívať, Acelynn. Mali ste zlý sen, už je všetko v poriadku,“ dohováral mi jemne a kontroloval môj pulz.

Ja som sa len na truc odkryla a chcela sa postaviť, kým som nezbadala, že mám na sebe len spodné prádlo.

„Čo to má byť!“ zhíkla som a znova sa zakryla, dobre že nie až po uši. „Vy ste ma vyzliekli?“

Victor pretočil očami a pustil moju ruku.

„Nebojte sa, o to sa postaral Ryan. No museli sme vám dať tie mokré veci preč. Hádam nechcete prechladnúť. A musel som sa postarať o všetky vaše zranenia.“

Jemne som pohýbala s nohou, aby som bola schopná uveriť aspoň niečomu, čo tento chlap povie. Hoci... jemu som verila vždycky. Stále vedel, že to, čo povie, je správne. A preto si veci radšej nechával pre seba. Niekedy.

Zároveň som sa pozrela aj na svoju hruď a brucho, ktoré bolo bez jedinej chybičky. A vedela som, čo k tomu potreboval.

„Takže tak či tak ste sa ma dotýkali,“ vyhŕkla som bez rozmyslu a musela som sa až pozastaviť nad dvojitým významom tejto vety.

„Nie, Acelynn. Tú mastičku som naniesol pohľadom.“ Robil si zo mňa srandu a ja som len ohrnula pery.

„Viete, ako to myslím.“

„No práve. Viem,“ pritakal.

Povzdychla som si a zahľadela sa do stropu. Vtom mi ale niečo napadlo a nemohla som sa odrazu ani len pozrieť na Victora. Chcela som sa tomuto rozhovoru vyhnúť, no podľa všetkého to bolo nemožné.

„Ehm... profesor...“ Zhlboka som sa nadýchla a on sa na mňa pozrel. „Ja... viete, že sa mi to ťažko hovorí, ale... prepáčte,“ vydýchla som konečne.

„Začo?“ On mi ale nerozumel.

No skvelé, to bolo priam úžasné! Tak ja sa mu ospravedlním, čo som za celý život ešte asi neurobila a on nevie, že začo to je?

„Myslím vašu ženu. Za to, že som... že som si myslela, že ona je tá zlá.“

„Aha.“ Bolo všetko, čo mi na to povedal. A tomu som zas nerozumela ja. Čakala som, že ma bude obviňovať, ako som si to mohla myslieť, keď sa o mňa starali... ale on nie. On ostal pokojný.

„Nie ste na mňa nahnevaný?“ kontrolovala som si a posadila sa na posteli.

„Prečo by som mal?“ Zadíval sa mi do očí. „Každý má právo na svoj názor, nie? Len som rád, že ste sa mýlili.“

Ako som hľadela na to presvedčenie, s ktorým všetko hovoril, nemohla som sa neusmiať. Keby som aj ja dokázala byť trocha ako on. Keby som aspoň z časti dokázala vidieť tak optimisticky.

Rýchlo som nad tým pokrútila hlavou. Zbláznila si sa, Acelynn? Byť ako Victor?!

„A ešte vám chcem aj poďakovať,“ dodala som odrazu a to už vyzeral úplne zarazený. „Viem, že ste sa nabúrali do ovládania toho auta. Bez vás by ten náš skok nedopadol dobre a neprežili by sme to.“ Úplne ma ovládli moje emócie, proti ktorým som tento krát nechcela bojovať, naklonila som sa k nemu a jemne ho pobozkala na líce.

„Veľmi si to vážim, hoci ak by ste mi naozaj chceli pomôcť, udržali by ste Ryana čo najďalej odo mňa.“

„Tak to rozhodne nie!“ protestoval okamžite. „Zabili by vás!“

„Ja viem.“ Vážne som na neho pozrela a profesor sa postavil z postele.

„Poďte za mnou. Musím vám niečo ukázať. A potom môžete povedať, či ste rada, že sme vás zachránili,“ kývol hlavou a vydal sa k dverám.

Nakoľko kým by som tu niečo na seba našla, prešlo by veľa času, zabalila som sa do bielej deky a nasledovala profesora do našej miestnosti. Netušila som, čo mi chce ukázať, ale keď mi to povedal, zatváril sa akosi víťazoslávne a... jemne sa pritom usmial. A to on nikdy nerobil.

Aspoň nikdy nie v škole. Tam ma mal akurát tak v zuboch za každú jednu moju poznámku, ktorú som počas hodiny utrúsila.

Hneď, ako som si spomenula na školu, nedokázala som sa ubrániť myšlienke, ako rada by som vrátila čas. Vtedy bolo všetko také jednotvárne, bezpečnejšie. A hlavne... nechceli ma zabiť všetci. Len väčšina. A teraz? Ide po mne celá krajina! Nezastavia sa, dokiaľ ľudia neuvidia moje mŕtve telo a potom budú oslavovať. A to ešte pred plesovou sezónou!

Vošli sme do miestnosti a Victor prešiel k televízoru, aby tam niečo nastavil.

„Pozerajte a potom posúďte sama,“ vyzval ma a ja som podišla bližšie.

Pred sebou som zbadala kamerový záznam môjho skoku z toho autobusu a následne aj z útesu.

„A takto sa Acelynn Whiteovej podarilo ujsť pred spravodlivosťou. Znova. No tento raz to malo následky, ktoré sme neočakávali...“ A hneď sa mi naskytol pohľad na hlavné námestie môjho mesta, kde bolo dosť ľudí, ktorí niesli pochodne, tabule a pokrikovali po všetkých, ktorí šli okolo.

Po prečítaní nápisov, ktoré tam stáli, som zatajila dych a ustúpila pár krokov dozadu.

„Ľudia vo vás začínajú veriť, Acelynn,“ usmial sa na mňa Robert. „Vytiahli ste ich z temnoty. Konečne vedia, že chcú bojovať.“

Preglgla som a nedokázala tomu uveriť. Tie nápisy, moje fotky...

Bojuj za nás, Acelynn! Stálo na jednej tabuli a hneď  vedľa nej bola ďalšia: Nie si v tom sama, princezná!

„Čo to má znamenať?“ Zlomil sa mi hlas.

Nedokázala som tomu uveriť. Oni... oni šli za mnou. Neverili médiám ani nikomu inému. Len mne. A naozaj.

„To je vzbura, Acelynn,“ objasnil profesor a hneď, ako to povedal, som zbadala, ako sa do davu vrhli policajti a zaútočili na tých ľudí.

„Tieto demonštrácie a podpora tejto nebezpečnej osoby boli našťastie úspešne potlačené, s minimálnymi stratami na životoch...“

„Nie!“ zvreskla som a do očí sa mi natlačili slzy. Nepustila som ich von, aj keď som mala pocit, že ma to zloží.

Victor to radšej rýchlo vypol, než by som mohla vidieť ďalšie výjavy.

„Vidíte to, Acelynn? Stali ste sa ich symbolom! Ste ich nádej, že všetko vyriešite!“

Neisto som k profesorovi dvihla zrak, aj cez fakt, že o tomto som veľmi presvedčená nebola.

„Nie! Ja nechcem byť žiaden symbol!“ zastavila som ho automaticky. „Nechcem, aby sa na mňa spoliehali! Zabije ich to!“ Rozhodila som rukami. „Nie, ja proste.... nemôžem...“ Bez slova som sa otočila a rozbehla sa hore do izby. Potrebovala som byť sama.

Sama a v tichu. Niekde, kde ma nikto nebude vyrušovať a hovoriť, čo by som mala robiť. Vbehla som teda do svojej izby, zhodila som zo seba všetko a vošla do sprchy.

Pustila som studenú vodu a síce som sa skoro triasla od zimy, nehodlala som prestať. Jedine to vyjadrovalo všetko, ako som sa cítila.

Mala som všetkého dosť. Chcela som prestať. Vrátiť sa alebo sa zbaviť tých problémov. No východisko z toho neexistovalo. A to som vedela. V tejto vojne ja nevyhrám. Nemám šancu.

Nakoniec som si pustila horúcu vodu, rýchlo sa celá umyla a roztrasená som vyšla von. Stále som si v duchu hovorila, aby som dávala jednu nohu pred druhú, pretože ináč by sa mi kolená asi podlomili a ja by som nebola schopná vstať.

Obliekla som si tepláky, športovú podprsenku a zadívala sa na seba do zrkadla. Môj výraz bol tvrdý, neústupčivý. Chladný a odmeraný. Ale to všetko bola len fasáda. Klamstvo. Vo vnútri som plakala a smútila za ľuďmi, ktorých som ani nepoznala, o ktorých som si myslela, že ma chcú zabiť.

Tak prečo tá zmena? Prečo odrazu stoja za mnou a podporujú ma? Keď som prakticky chodiaca mŕtvola?

Zbehla som dole do telocvične a postavila som sa pred lezeckú stenu.

„Je čas prekonať strach,“ povzbudila som samú seba a bez bezpečnostných opatrení som urobila prvý krok.

A potom ďalší. A ďalší. Nehľadela som za seba, len som liezla. Cítila som stúpajúci adrenalín a to bola jediná vec, ktorá ma posúvala dopredu. Inak by som už padla, pretože môj strach... nebol obyčajný. Môj strach vyplýval z minulosti. No a to sa len tak samo nevytratí.

„Acelynn, máš chvíľku?“ ozval sa nejaký hlas a automaticky som sa za ním otočila. Keď som zbadala, ako vysoko nad zemou som, pred očami sa mi na sekundu zahmlilo a sila v rukách sa vytratila. Nohy sa mi začali triasť, žalúdok robil saltá a ja som sa už neudržala hore.

Padla som. Nechala som to a nesnažila sa zachrániť. Vedela som, že dopadnem dobre. Na tom som bola príliš dobrá gymnastka. Urobila som vo vzduchu otočku a pristála tak, aby som si nijako neublížila.

Ešteže podo mnou boli hrubé matrace, na ktoré som dopadla.

„Nabudúce nekrič po niekom, kto sa snaží zdolať horu!“ oborila som sa na Ryana, ktorý sa len usmieval.

„Prepáčte, slečna. Akosi som na to zabudol,“ zavtipkoval. „Musím uznať... slušná hora.“ Jeho slová tak prekypovali sarkazmom, že keby to nebol on, asi by som ho zmlátila.

„Čo potrebuješ, Ryan?“ Prešla som k vrecu a začala som boxovať. Nemala som voľný čas. Potrebovala som cvičiť, čo najviac sa dalo.

„Predpokladám, že Victor ti už ukázal ten záznam...“

„Nehovor o tom,“ zahriakla som ho skôr, než stihol pokračovať. „Nechcem o tom počuť. Tí ľudia sú sprostí, ak si myslia, že ja dokážem niečo zmeniť.“

Vtom sa mi Ryan vrhol do rany a nepekne to schytal. Okamžite som sa zastavila a zhíkla som. Z nosa sa mu okamžite pustila krv.

„Čo si to, do čerta, urobil?! Prečo?!“ nechápala som.

„Konečne som získal pozornosť,“ vysvetlil prosto a zahľadel sa mi do očí. „Ešte pred dvoma dňami si verila, že môžeš zmeniť celý svet a teraz hovoríš, že nedokážeš zmeniť krajinu?“ Spýtavo nadvihol obočie. „Kam sa podela tá bojovná princezná, Acelynn?“

Nezaujato som pokrčila plecami. „Ak ti poviem, že je preč?“

On však pokrútila s úsmevom hlavou a chytil ma za líce.

„Tomu neverím. Ja si len myslím, že si sa príliš nechala ovplyvniť druhými. Zvlášť tými zlými. No mala by si bojovať. A neprestávať.“

„Až tak mi veríš?“ hlesla som takmer nečujne.

„Samozrejme. Všetci ti veria.“

Odstúpila som od neho a prehrabla si vlasy. Niečo vo vnútri ma zvieralo a ja som sa z toho nemohla dostať. Neodkázala som. Proste.. moje telo to odmietalo. Nedokázala som si pripustiť to, že by vo mňa niekto mohol veriť. Alebo že by som to mohla ustáť. A uspieť.

Odrazu mi niečo napadlo. Niečo, čo budem potrebovať, keď pôjdem preč. Lebo na Aljaške budem sama.

Nikoho zo sebou nevezmem.

„Ryan... ako si dokázal zabiť toho muža?“ Zmenila som tému a pri spomienke, ako mu tá guľka urobila dieru v čele, som sa až otriasla. Vtedy doktor nevyzeral, že by niečo ľutoval.

„Bol som vojak, Acelynn. Zabil som veľa ľudí,“ odvrátil zrak. „Zobrať pár životov pre mňa nič nie je.“

Takúto odpoveď som nečakala, no malo mi to napadnúť. Prečo som s tým teda nepočítala.

„Prečo sa pýtaš?“ prižmúril oči.

Zhlboka som sa nadýchla a rozmýšľala, či mu povedať pravdu alebo nie.

„Chcem, aby si ma naučil zabíjať.“ 

Nuž a ďalšia kapitola sa bude volať: Posledné slovo.

Na začiatok by som vám ale chcela veľmi pekne poďakovať, že ste za mňa hlasovali, pretože som sa umiestnila na 2.mieste a to je pre mňa niečo, nakoľko som to od takejto poviedky vôbec nečakala! Veľmi pekne vám ďakujem. 

Nuž a teraz dúfam, že snáď pridám pokračovanie aj skôr, pretože mám prázdniny a treba to nejako využiť, nie? 

Túto kapitolu by som chcela venovať vám všetkým, avšak hlavne týmto skvelým čitateľkám, ktoré vždy čítajú a komentujú: SpiderV, mima33, MillieFarglot, Kitty a Kristin. Som veľmi rada, že sa vám tento príbeh ešte stále páči. 

Autor: Perla (Shrnutí povídek), v rubrice: Povídky » Na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Právo na život - 19. časť: