OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » Právo na život - 18. časť



Právo na život - 18. časťBojovať za druhého niekedy nestačí...
Snáď sa bude páčiť.

právo na život 18

 

Časť osemnásta


Hneď, ako ma hodili na jedno zo sedadiel v tom otrasne veľkom autobuse, šofér dupol na plyn a my sme vyrazili. Očividne boli všetci veľmi nedočkaví zbaviť sa ma. Neverila som totiž, že by mi dali príležitosť ísť pred súd. Tam by som všetkých až príliš zmiatla a keď by vyšla pravda na povrch... neostal by kameň na kameni. A všetci títo by dostali trest smrti. O tom by som sa postarala. Ale teraz... ja som bola tá, ktorá bola chvíľu pred smrťou.

Mnohí ľudia by plakali, prosili by o svoj život, ale ja... nie. Bola som zmierená s tým, čo sa stane. Aspoň som tomu verila.

Zobrali mi všetko. Pripravili ma o všetko. O moju minulosť, o vieru v rodičov a v moje poslanie... spravili zo mňa človeka, ktorý žil pre nesprávny cieľ a čo bolo horšie... nikto mi nikdy nepovedal pravdu. Každý mi len klamal do očí. Akoby... akoby som ani nemala právo žiť s poznaním.

„Čo ste spravili s Katherine? Alebo je ona za tým všetkým?“ Nadvihla som znudene obočie a pozrela na Roberta, ktorý spokojne sedel oproti mne.

„O Katherine sa nemusíš báť. Keď sa prebudí, povieme jej, že hrozba bola odstránená. A potom... jediné, čo ju bude zaujímať, bude jej manžel. Vieš, nečakal som, že medzi tebou a ním niečo je...“ Usmial sa.

„Nič medzi nami nie je!“ zabrzdila som ho okamžite. Už len predstava, že by som dokázala vyjsť s profesorom, bola priam nepredstaviteľná. Nieto skutočná!

„Tak potom - prečo ťa zachránil?“ nerozumel Rob. „Vieš, Acelynn, snažím sa pochopiť, ako je možné, že aj cez to, koľko ľudí ťa nenávidí, že sa vždy nájde niekto, kto ti pomôže! Vieš mi vysvetliť tvoju fintu?“

Nezaujato som pokrčila plecami.

„Keby to bolo mojou dokonalosťou, som si istá, že by som nesedela tu,“ zamrmlala som.

Nemala som záujem rozprávať sa s ním. Ani len najmenší. Bolo to úplne zbytočné a moje telo už nevládalo vzdorovať.

Radšej som sa len obalila apatiou a snažila sa nevnímať nič navôkol. Už ma to viac nemuselo zaujímať. Aj tak čo chvíľa skončím a bude pokoj. Teda... ja budem mať pokoj. Svet bude naďalej kráčať smerom do záhuby a ľudia budú zomierať. A prečo? Pre malichernosť všetkých vedcov, výskumníkov, ktorí sa snažia nájsť nové lieky. Aspoň oni si to myslia. V skutočnosti im ale ide len a len o zbrane na ničenie. Nikdy im nešlo o nič iné.

„Bude ťa škoda, Acelynn,“ zašeptal mi niekto pri uchu a následne sa ma dotkla čiasi ruka. Možno by mi to aj vadilo, kebyže mám ešte aspoň úlomok sily, čo som mala pred pár hodinami. Tá ale bola preč.

„Zbavíme sa jej na moste,“ začula som ešte, ako hovoril jednému vysokému mužovi, keď odchádzal k šoférovi dopredu. Znudene som odfrkla a otočila sa k oknu vychutnávajúc si tých posledných pár minút.

Most sa totiž blížil každou sekundou a mne sa na perách vybavil mierny úsmev. Po dlhej dobe som cítila... pokoj? Bolo to ono? Dokázala som konečne spomaliť na toľko, aby ma nezaujímalo nič a mala som prázdnu myseľ?

„...Acelynn, prosím, tak už utekaj!“ znel mi Vanessin uslzený hlas v uchu. Aj napriek tomu, že som to slúchadlo už chcela vybrať, lebo ma otravovala, spútané ruky za chrbtom mi to nedovolili.

„Prosím, A, zabijú ťa!“ Už plakala.

Mne to ale bolo jedno. Nezaujímala ma. Nikto ma netrápil. Všetko mi bolo ukradnuté a tá apatia mi len napomohla ostať pokojne sedieť, bez známky čo i len jednej emócie.

Neviem, či to bola minúta, alebo hodina, ale odrazu ku mne podišiel jeden z Robertových mužov a silno ma schytil za rameno, aby ma vytiahol na nohy. Bez námietok som sa postavila.

„Tak a to bude naša rozlúčka, slečna Whiteová,“ prehovoril Rob. „Pozdravuj odo mňa rodičov.“ Žmurkol a kývol hlavou svojej gorile.

Ten do mňa ako na povel štuchol, aby som sa pohla. To ma ale v sekunde vytočilo tak, že som sa k nemu otočila a opätkom ho kopla do hrude. Zapotácal sa pár krokov dozadu a už-už sa na mňa chcel vrhnúť.

„Pôjdem aj sama, jasné?!“ precedila som a celá moja bariéra sa zosypala.

Zahryzla som si do jazyka a s nádychom som vykročila dozadu autobusu k rebríku na strechu.

„S rukami za chrbtom sa hore dostanem asi ťažko,“ podotkla som akoby nič a hodila očkom po tom mužovi.

Nebol práve najmúdrejší, to mi bolo jasné, no čakala som aspoň viac zaujatosti. Predsa len som Acelynn Whiteová, nie?

S povzdychnutím ma chytil zozadu za ruky a rozviazal mi ich. No než by som stihla urobiť čokoľvek iné, zviazal mi ich vpredu.

„Spokojná, vaše Veličenstvo?!“ zamrmlal.

„Samozrejme.“ Kyslo som sa usmiala a začala som liezť. Došlo mi, že musím byť opatrná, pretože ešte stále som mala na nohách topánky a tým pádom aj USB v nich. To bola asi jediná vec, ktorá sa mi podarila, teraz už len tú správu nejako podať ostatným, aby vedeli, čo bude, keď tu nebudem ja. Musím im niečo zanechať. Musím ich zaviesť na správnu cestu, nie?

Rýchlo som sa vyšvihla hore a omylom som za sebou pribuchla tie vrátka, ktoré boli jedinou cestou sem hore.

„Nájdite moje telo a v topánke mám USB so všetkými údajmi, ktoré budete potrebovať, asi,“ vychrlila som čo najrýchlejšie a hneď na to som sa otočila, pretože ten chlap bol naozaj rýchly. To som mu musela uznať.

„Myslela si si, že mi utečieš?“

„A kde by som odtiaľto utiekla?“ Nadvihla som spýtavo obočie.

Naozaj som niekedy nechápala demenciu dnešných ľudí. Sú naozaj takí sprostí, alebo sa na nich len hrajú?

„Tak poď, skončíme to, dobre?“

Nasucho som preglgla a vykročila k nemu, keď vtom..

Niečo narazilo do prednej časti autobusu a ja som sa zapotácala o pár krokov dozadu. Muž ku mne rýchlo pribehol a chytil ma, aby som nespadla na cestu plnú aut. Predsa len ma plánoval zhodiť aj so zviazanými rukami do vody.

„Čo do čerta...“ zasipela som naštvane, keď som hľadela na obrys auta, ktoré skončilo vpredu na skle a tým nielenže spomaľovalo ten autobus, no aj mu bránilo zistiť, kam presne má ísť. Prižmúrila som na to kvôli ostrému slnku aj oči a ticho som zavrčala.

„Čo sa deje?“ zaznel mi v uchu Alistair.

„To je kretén,“ zasyčala som. „Rozbil mi auto!“ A skôr, než som stihla začať nadávať, vyskočil Ryan na strechu a v ruke držal zbraň, namierenú na toho chlapa. On ma dal pred seba a priložil mi svoju zbraň k hlave.

„Ani krok!“ prikázal mu nekompromisne. „Inak ju zastrelím priamo tu!“

„Ja som myslela, že budem plávať,“ ozvala som sa nevinne.

„Acelynn!“ skríkol po mne Ryan. „Všetko bude dobré, nenechám ťa zomrieť.“

Nad tým som len pretočila očami. Koľkokrát to budem musieť človek vysvetľovať? Je to naozaj také ťažké na pochopenie? Alebo to nikto z nich nechce pochopiť?

„Ja ale nechcem byť zachránená, Ryan!“ zvreskla som na neho cez celú tú vzdialenosť. Pritom mi však niečo napadlo.

„Chytaj!“ A v tej sekunde som vykopla nohu tak šikovne, aby sa mi vyzula topánka a namierila som ju na neho. Bolo tam to USB.

Doktor ju bez problémov chytil a hneď sa otočil, aby ňou tresol tomu, ktorý sa dostal k nám hore.

To je magor! Zanadávala som si v duchu. On očividne nepočul to, ako som vravela, že je na tom to, čo potrebujú. Sledovala som, ako ho bez všetkého skopol zo strechy a autobus až nadskočil, keď ho prešiel.

Ryan len držal moju topánku a hľadel na mňa, akoby mal na jazyku snáď milión slov.

„Acelynn, nevzdávaj sa! Neprestávaj bojovať len preto, čo ti Robert povedal!“

V hrdle mi behom chvíle navrela poriadna hrča a oči sa zaplnili slzami. Ja som ich von nepustila, no pred očami som znova videla seba v aute s rodičmi, ktorí umreli.

„Nevládzem, Ryan!“

„Neprestávaj bojovať!“ kričal a trval na svojom.

Ja som len viac ucítila hlaveň na spánku a dych sa mi zasekol v hrdle. Naozaj je toto tá chvíľa, kedy to všetko skončí? A takto? Zomriem po tom, čo ma zabije nejaká osobná gorila blázna?

„Zabijem ju!“ varoval ho ten muž a pritlačil tak, až som zasipela.

„A ja zabijem teba,“ usmial sa na neho Ryan.

„Uvidíme, kto bude rých...“ Odrazu sa autobus prudko trhol do strany a obaja sme sa nebezpečne naklonili. To ale dostatočne stačilo Ryanovi na vystrelenie. Cítila som, ako tá guľka prešla tesne popri mojej tvári, no skončila v jeho čele. Skríkla som a zapotácala sa od neho preč, nespúšťajúc zrak z tej diery v jeho čele.

Nakoniec som sa ale otočila k Ryanovi a chcela som mu vyjsť v ústrety, keď...

„Ryan, k zemi!“ zvreskla som s vytrieštenými očami a sama som sa hodila čo najrýchlejšie na chrbát.

Autobus vošiel do tunela a ak by sme to nestihli, veľa by z nás nezostalo. Vlastne... stihol to doktor? Alebo som ho upozornila príliš neskoro? Srdce sa mi prudko rozbúchalo a čakala som len na to, kedy z toho tunela vyjdeme, aby som zistila, ako je na tom on. Na ničom inom mi odrazu nezáležalo.

Konečne som zazrela denné svetlo a na nič som nečakala. Vyskočila som na nohy a snažila sa nájsť Ryana.

„Acelynn!“ skríkol odniekiaľ zboku. Trocha som sa vyklonila doprava a zhíkla som. Bez rozmyslu som sa k nemu hodila a vystrela k nemu obe ruky, ktoré som mala ešte vždy spútané.

„Chyť sa ma!“ vyhŕkla som a neho. Všetko mi to ale sťažili ozývajúce sa výstrely. Očividne si tam dole uvedomili, čo sa stalo a že ešte vždy žijem. Nemali z toho práve najväčšiu radosť.

„Tak sa snaž!“ kričala som ďalej a snažila sa ho vytiahnuť. Našťastie sa mu podarilo dostať sa hore a okamžite ma odviazal.

„Ako...“ začala som, no zahryzla som si do pery. „Ako je možné, že keď sa ten autobus nahol, ty si nemal problém udržať rovnováhu?“ nerozumela som tomu.

„Ja som vedel, že sa to stane,“ žmurkol na mňa s úsmevom.
„Ako?“ šepla som takmer nečujne.

„Hádam ste si nemysleli, že mu nechám všetky zásluhy, Acelynn,“ ozvala sa odrazu osoba, ktorú som čakala najmenej. Vlastne... vôbec som sním nepočítala.

„Victor... teda.. profesor?“ opravila som rýchlo.

Ozval sa ďalší výstrel a Ryan sa mu úspešne vyhol. Ja som si medzičasom obula topánku, hoci mi bolo jasné, že to USB už funkčné nebude.

„Čo urobíme? Je ich tam veľa.“ Začínala som sa báť.

Doktor ma chytil za ruku. „Veríš mi?“

Nakoľko som sa v tej rýchlosti nezmohla ani na slovo, nemo som prikývla a potom to prišlo. Na strechu sa dostal sám Robert, ale to sme sa už my dvaja rozbehli a skočili dole.

Všetko odrazu akoby zastalo. Aspoň pre mňa a moje vnímanie. Pod sebou som necítila nič. Len vzduch, ktorý ma unášal čo najďalej a okrem toho len Ryanovo zovretie, ktorého som sa nechcela nikdy zbaviť. On bol mojou jedinou istotou.

Až do chvíle, kým som pod sebou nepocítila tvrdú zem a v tej sekunde sa všetko zohralo tak rýchlo. Obaja sme sa pustili a gúľali sme sa po krajnici, neďaleko veľkej rieky, ktorá pretekala popri diaľnici a v istom úseku ju aj pretínala.

Keď som konečne spomalila a zostala ležať na mieste, konečne som si vydýchla, aj keď to bolo dosť komplikované. Celé telo ma bolelo a mala som pocit, že nie je ani jeden sval, o ktorom by som nevedela.

„Ry-ryan!“ vydýchla som sťažka. „Žiješ?“

Nado mnou sa odrazu vztýčila jeho postava a podala mi pomocnú ruku. Nechápala som, ako je možné, že sa tak rýchlo dal dokopy. Prijala som jeho pomoc a pri pohľade na môj zakrvavený členok som len zasyčala od bolesti.

„To ti urobil kto?“ spýtal sa ma.

Ja som nad tým musela len mávnuť rukou, pretože keď som si spomenula na toho ochrankára v budove, zdalo sa mi, akoby to bolo tak dávno a nie pred pár hodinami.

„Kašli na to. Si v poriadku?“ Bola dôležitejšia otázka.

Doktor ma odrazu chytil za pás a pritiahol k sebe.

„Verila by si, že áno?“

Veselo som sa usmiala a obtočila mu ruky okolo krku.

„Čo ak poviem, že ti verím?“ Nadvihla som obočie a tak som chcela, aby ma pobozkal, až mi to liezlo na mozog.

„Nechcem rušiť, hrdličky, ale mali by ste vypadnúť,“ vyrušil nás Alistair.

Pretočila som nad ním očami a hlavu si oprela o Ryanovu hruď.

„Čo je to tentokrát?“ zamrmlala som už trocha vyčerpane.

„Asi tak päť vojenských aut, ktoré majú za cieľ zabiť vás. Nič veľké, princezná,“ vysvetlil nezaujato.

Okamžite som ožila a pozrela na Ryana.

„Máme problém... Mieria sem vojenské autá naplnené čističmi a chcú nás zabiť,“ objasnila som čo najrýchlejšie a v hlave už som vymýšľala nejaký plán.

Na to, aby nám zastavilo čo i len jedno auto, som sa spoliehať nemohla. Všetci šli prirýchlo na to, aby som sa im postavila do cesty so zdvihnutými rukami.

Nakoniec som sa len zadívala zúfalo na tú modrú nádheru predo mnou. Nápad som nemala žiaden.

„Asi mi preskočilo,“ rozmýšľala som nahlas a podišla bližšie k okraju.

„Tak potom aj mne.“ Pridal sa ku mne doktor a vôbec mu nevadilo, že je to samovražda. „Takže spolu skáčeme z útesu?“ štuchol do mňa na odľahčenie.

„Hlavne už skočte!“ osopil sa na mňa Dark shadow a mala som chuť ho udrieť. Jedno šťastie, že bol boh vie kde.

„Acelynn, buďte opatrná,“ začula som aj profesorov hlas a na sekundu som sa usmiala.

Veril mi. Veril vo mňa. A to pre mňa niečo znamenalo. Zhlboka som sa nadýchla, chytila sa s Ryanom a potom... jednoducho sme skočili.

Všetko prestalo existovať a jediné, čo bolo jasné, bolo to, čo malo prísť.

Chlad.

Bolesť.

A nakoniec to aj prišlo. A obaja sme sa tomu poddali. Nevzdorovali sme, pretože to nemalo žiaden zmysel. Najľahšie bolo nechať unášať sa prúdom.

 

V ruke sa mi hompáľali moje úžasné topánky a ešte teraz mi z vlasov kvapkala voda. Mala som chuť vraždiť. Takto neupravená, premočená... cítila som sa hrozne.

„Takže sme to predsa len prežili." Usmial sa Ryan a tváril sa, akoby bolo všetko v najlepšom poriadku.

Na sekundu som po ňom hodila očkom a ďalej som sa len sústredila na to, aby som správne kládla jednu nohu pred druhú.

„Aký bol kúpeľ?“ doľahol ku mne profesorov hlas a stačilo sa pozrieť pred seba, aby som zbadala jeho vysmiatu tvár a naozaj štýlový vozík. „A dokonca už chytáte aj svoju farbu.“ Neušlo mu.

Kyslo som sa na neho usmiala a podišla k nemu.

„Neprovokujte, dobre? Aspoň vy nie!“ zaúpela som a pokračovala v ceste. Victor sa na mňa usmial ešte viac.

„Ale čo? Nejaké problémy?“

Aj keď som mala na jazyku dosť štipľavú pripomienku, nechala som si ju pre seba a prešla som do počítačovej miestnosti. Chcela som skúsiť, či to USB nie je vodeodolné a Ryanovi odolné. To by sa mi dosť hodilo. Ináč som tam bola vlastne na nič.

Sadla som si za počítač a strčila tam to USB. A, samozrejme, všetko sa okamžite  skazilo.

Počítač hlasno zasyčal a odrazu odvšadiaľ začali sršať menšie blesky. Potom sa vypol jeden monitor, druhý, televízor... a vypadli poistky.

Unavene som si položila hlavu na stôl a udrela som sa.

„Ako inak, Acelynn?!“ zamyslela som sa a očakávala, kto ku mne dôjde ako prvý.

Či to bude Ryan alebo Victor. Dlho som ale čakať nemusela. Obaja boli presní ako hodinky. To sa mi na nich páčilo.

„Čo sa stalo?“ ozval sa ako prvý doktor.

„Ako čo to vyzerá?“ pretočila som na neho očami a postavila sa. „Neboj sa, mám to pod kontrolou. Pôjdem to opraviť,“ uistila som ho.

„Acelynn, nemyslíte si, že by ste si mali ísť pospať? Aj Ryan dokáže opraviť jedny poistky,“ navrhol profesor.

Mávla som nad tým rukou.

„Ja som to spôsobila, ja to opravím,“ rozhodla som sa a vydala sa naprieč celým podzemím.

Bola som unavená, premrznutá, chcela som spať a mala som náladu pod psa. Mohlo to byť ešte horšie?

V mysli sa mi premietali obrazy rodičov a chcela som ich potlačiť. Aspoň na chvíľu som chcela zabudnúť na všetko, čo som sa dozvedela. A to len preto, lebo... bolelo to. To vedenie bolo hrozné a radšej by som zomrela ako sa to dozvedela. Ak boli takí... prečo nie som aj ja?

Rozhodne som pokrútila hlavou.

Nie! Ja taká nebudem! Ja to zmením! Urobím veci tak, ako chcem! A dokážem to! Rozhodla som sa, hoci to znelo dosť infantilne.

Otvorila som dvere a po pamäti som sa snažila nájsť cestu ku generátoru. Chvíľu mi to trvalo, párkrát som zakopla, udrela si hlavu o nejaké potrubie... proste nič, čo by som si nezaslúžila.

Podarilo sa mi však dostať k hlavnému vypínaču a stlačila som to. Aspoň som dúfala, že to zaberie.

Odrazu sa všade rozsvietilo svetlo, len v tejto miestnosti bolo až jedno a to hneď na začiatku. Takže ja som stále videla len málo. No skvelé!  Čo viac si ešte želať?

Otočila som sa na odchod, ale do niečoho som narazila. Nanešťastie som neudržala rovnováhu a padala som k zemi. No ja som nechcela spadnúť, a preto som rukami začala hmatať po hocičom na zachytenie a niečo som predsa len chytila. S tým rozdielom, že to, čo som chytila, začalo padať na mňa. A vtedy mi to došlo.

„Čo tu robíš?“ Nadvihla som prekvapene obočie a pozrela sa na Ryana, ktorý teraz ležal na mne. Nakoľko sme ale boli obaja mokrí, nikomu nič nevadilo.

„Prišiel som ťa skontrolovať,“ vysvetlil prosto. „Ale nečakal som, že sa mojej prítomnosti až takto potešíš.“

Pretočila som nad ním očami.

„Netušila som, že si to ty,“ bránila som sa automaticky. „To by som sa ťa ani nedotkla.“

„Naozaj?“ Naklonil hlavu a rukou mi prešiel po líci.

Zahryzla som si do pery a snažila sa nevnímať tlkot našich sŕdc, ktorý sa zrýchľoval rovnako rýchlo.

„Určite.“ Nasucho som preglgla a snažila sa tváriť čo najpresvedčivejšie.

Začula som jeho tlmený smiech a samú seba som okríkla v duchu. Koľkokrát sa mi ešte naskytne príležitosť?

Na nič som už nečakala. A on tiež nie. Skôr, než som stihla čokoľvek povedať ma chytil za líce a prisal sa na moje pery. Nebol nežný, vôbec nie. Jeho bozky boli dravé, lačné. A tie moje neboli oveľa iné.

Jazykom mi vkĺzol do úst a ja som nechcela zaostávať, tak som sa do toho vložila ešte viac. Keď som zacítila jeho ruku pod blúzkou, ako ma pošteklil na koži, musela som sa ošiť, nakoľko som bola poriadne šteklivá.

Rukou som mu zašla do vlasov a pritiahla si jeho tvár ešte bližšie k svojej. Nechcela som sa od neho odlepiť. Ani na sekundu. Ani na chvíľu. Ryan ďalej pokračoval vo svojej objavnej ceste a perami prešiel na krk a potom pomaly k výstrihu. Ja som medzitým načerpala potrebný kyslík do pľúc a pritiahla si jeho tvár znova k sebe.

Vtom sa ale celou miestnosťou rozozvučal alarm. Obaja sme sa od seba v sekunde odlepili. Dobre som vedela, čo to znamená. Nebol to hocaký alarm.

„A je po krásnej chvíľke,“ vzdychla som si zmučene, no Ryan sa na mňa aj tak usmieval.

„Aspoň sme sa niekam pohli,“ podpichol a ja som nemohla inak, než mu úsmev opätovať.

Vtom mal totiž pravdu. 


No a ďalšia kapitola sa bude volať: Možnosti

Dúfam, že ste si túto kapitolu užili a spolu s ňou aj tento, ako to Millie nazvala, Ryalynn moment. :D 


« Předchozí díl Následující díl »


Sdílet Sdílet

Diskuse pro článek Právo na život - 18. časť:

7. Perla přispěvatel
28.02.2014 [16:37]

Perlamima33: K tomu USB sa ešte dostaneme. Emoticon A áno, som na nich príliš krutá, možno, ale tak predsa len v ďalšej sa trocha vyspí. Emoticon Možno. Ďakujem.

6. mima33 admin
25.02.2014 [18:01]

mima33Ryan má pravdu, konečne urobili krok dopredu, čo sa ich vzťahu týka Emoticon
To s tým USB je na... Emoticon dúfala som, že dostanú nejaké nové informácie a čo sa Katherine týka, som mierne zmetená, lebo stále neviem, na čom u nej sme Emoticon
Spustil sa alarm? A nie hocijaký? Takže ďalšie problémy Emoticon preboha, necháš to dievča, aby sa aspoň v kľude vyspala? Si príšerne krutá na svoje postavy Emoticon
Kapitolka inak dokonalá, ako vždy Emoticon Emoticon

5. Perla přispěvatel
24.02.2014 [16:08]

PerlaKitty: Tak Victor je tentokrát v nevine. Relatívne. Emoticon Emoticon

SpiderV: Tak keby boli na opustenom ostrove, asi by nerozmýšľali práve o tom, čo robili. Emoticon Predstava vraždiaceho Ryana... tak Acelynn sa ešte len dostane k spomienke, ako zabil toho muža... predsa len ona ešte nikdy nikomu vážne neublížila. Emoticon

24.02.2014 [15:57]

Už s novým menom a sľúbenej registrácii ... Super kapitola ako inak, ale ako je u teba bežné tak sa to muselo nejako pokaziť. Mám pocit, že aj keby boli niekde na opustenom ostrove tak by ich niečo vyrušilo a nemohli by pokračovať v tom čo začali. Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon
Nemám ani tušenie, kto by mohol ten alarm spustiť, keďže si mi spomínala, že Victor to nebol. Emoticon
Normálne si viem živo predstaviť Rayna, ako tam nabehol a všetkých tam zakilloval, prosteee Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon
Tešíím sa na ďalšiu časť a nech bude čím skôr Emoticon Emoticon

3. Kitty přispěvatel
23.02.2014 [19:39]

KittyAaaa zasa žiadna novinka. Zas koniec v najlepšom, zas musím čakať.... Zaujimalo by ma čo za špecialny alarm to bol, aj keď u teba je možné, že ich napríklad chcel len naštvať Viktor:) ale dúfam, že nás nenecháš dlho čakať a vysvetlíš situáciu. Emoticon

2. Perla přispěvatel
23.02.2014 [15:31]

PerlaMillie: Tak zas nemusí byť vždy všetko na Victorovi.
Tak ale Ryan predsa len nemohol zneškodniť Roberta, pretože s tým sa ešte zopárkrát stretnete. Emoticon
Ďakujem veľmi pekne.

1. MillieFarglot admin
23.02.2014 [13:26]

MillieFarglotPerlička, ja ťa asi tak jemne prizabijem! Ty máš potrebu im to vždy v tom najlepšom pokaziť. A nebodaj bol ten alarm tiež Victorova práca. Emoticon
Samozrejme, som rada, že ten Ryalynn moment trval dlhšie a nabudúce toho snáď bude viac. Emoticon Emoticon
V každom prípade, ja som vedela, že ju Ryan zachráni! Emoticon Ešte keby zneškodil Roberta, bolo by všetko v poriadku. Teda vlastne... chápeš. Emoticon
Kapitola úžasná, skvelá a príjemne dlhá. Emoticon
Teším sa na pokráčko. Emoticon
PS: Som rada, že sa Ryalynn uchytilo. Emoticon

 1

Přidat komentář:

Nick:

Text:

[.smile22.gif./] [.smile25.gif./] [.smile10.gif./] [.smile17.gif./] [.smile19.gif./] [.smile08.gif./] [.smile06.gif./] [.smile01.gif./] [.smile34.gif./] [.smile33.gif./] [.smile41.gif./] [.smile18.gif./] [.smile16.gif./] [.smile11.gif./] [.smile24.gif./] [.smile23.gif./] [.smile40.gif./] [.smile32.gif./] [.smile35.gif./] [.smile07.gif./] [.smile09.gif./] [.smile38.gif./] [.smile36.gif./] [.smile31.gif./] [.smile04.gif./] [.smile03.gif./] [.smile12.gif./] [.smile15.gif./] [.smile20.gif./] [.smile27.gif./] [.smile29.gif./] [.smile02.gif./] [.smile05.gif./] [.smile30.gif./] [.smile37.gif./] [.smile39.gif./] [.smile42.gif./] [.smile28.gif./] [.smile26.gif./] [.smile21.gif./] [.smile14.gif./] [.smile13.gif./]



Uživatel:
Heslo:
Nemáte účet?


Stmívání.eu



...další zajímavé stránky Toto může být i váš web.
Jak přidám povídku? poslední články
poslední komentáře


Kdo je tu z členů? Klikni!