OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » Organizácia 3

23.08.2012 (17:00) • MadHatter • Povídky » Na pokračování • komentováno 3× • zobrazeno 788×

Sedela v jednej z tých miestností, aké sa objavujú v hororoch zo psychiatrie. Kedysi biele kachličky, ktoré sa tiahli po celej podlahe aj stenách, boli žlté, so špinou a zaschnutou krvou v škárach. Všetky tváre v miestnosti nadobudli nezdravú farbu pod svetlom len jedinej neónovej lampy. Čo sa týkalo tých tvári, bolo ich tam celkovo päť.

Bola tam ona. Bledá, vystrašená na smrť. Pri dverách stáli dvaja strážnici v čiernych uniformách so sklenenými pohľadmi, jeden chlapík opretý o stenu, ktorý sa so záujmom obzeral v noži, čo držal v ruke, a nakoniec tam bol uhladený a pokojný (zrejme) doktor v bielom plášti. Mal vojensky presne zastrihnuté vlasy s ulízanou cestičkou na ľavej strane. Jeho žiarivo modré oči poskakovali po predmetoch, ktoré pripravoval. Práve držal v ruke špongiu, ktorú ukladal na stôl k handrám a vedru s vodou. Boli tam aj nejaké povrazy a putá.

Doktor len hlavou pokynul na strážnikov a tí Mckenzie okamžite priviazali k starému zubárskemu kreslu, v strede miestnosti, lenže naopak. Nohy jej vyložili na operadlo hlavy a hlavu jej priväzovali o opierku pre nohy. Bránila sa, ale bola bezmocná. Do hlavy sa jej nahrnula krv a šla jej prasknúť už len kvôli pocitu, keď jej jeden strážnik pri zaväzovaní nechutne oblizol nohu. Fuj! Potom sa znova postavili k dverám.

„Takže,“ začal ten chlap, ktorý sa donedávna hral s nožom, „čo nám chcete povedať, slečna Vidmayerová?“

„Všetko, čo by ste chceli počuť,“ zasmoklila Mckenzie, keď jej slzy tiekli po čele do vlasov.

„Máte minútu.“

„Ja...“ Potrebovala pauzu na chytenie vlastného dychu. „Som spravila veľmi veľa chýb. Vlastnila... vlastnila som knihy, ktoré boli zakázané. Ale bol to majetok môjho starkého a nechcela som sa s tým len... len tak rozlúčiť. Bolo... bolo to to jediné, čo mi po ňom ostalo.“

Spoliehala sa na svoje herecké umenie. Z polovice predstierané (dedka si ani nepamätala), z polovice naozajstné. Do hlavy jej prúdilo stále väčšie množstvo krvi. Nevládala ani dýchať, ba ani pregĺgať cez tú obrovskú hrču v krku.
Teraz sa zapojil do výsluchu aj sám Pán Doktor. Začal nechutne pokojným a chladným hlasom:

„Pozrite sa, slečna Vidmayerová... Nám sú naozaj ukradnuté nejaké knižky, či pár plagátov. Váš majetok nás nezaujíma. Zaujíma nás jedine vaše... akoby som to povedal... duševné vlastníctvo.“

Mckenzie nikdy predtým nepočula takéto spojenie slov. V tejto civilizácii sa používalo málo. Všetko bolo všetkých, nič nebolo súkromné. Oni si však myslia, že je v nej niečo, čo v ostatných nie. Nemusela dvakrát hádať čo...

Doktor však pokračoval: „My vám teraz dáme trošku času na rozmyslenie vašich možností. Buď nám poviete všetko, čo chceme vedieť, a my vás necháme ísť. Ďalej si váš pobyt plný zatĺkania môžeme oživiť týmito hračkami, ktoré som tu pre vás pripravil.“ Doktor ukázal rukou na niečo, čo Mckenzie nevidela. Vedela však, že ukazoval na pomôcky pre topenie a bičovanie.

„A teda sa pýtam rovno k veci. Poviete nám, čo ste čítala vo výskumoch vášho mŕtveho otecka, alebo sa s vami Dimitrij trošku pohrá?“

Mŕtvym? To je isto len nejaký trik, aby sa cítila previnilo. Spôsob na oslabenie psychiky. Jej otec nemôže byť mŕtvy. Mala teraz omnoho väčšie problémy, a tak nevedela dostatočne precítiť hĺbku tejto tragédie, ale aj tak ju to dostalo. Nie... klamú!

Muž so stredne dlhými ulízanými vlasmi, ktorý sa ešte pred chvíľkou opieral o stenu s nožom v ruke, sa teraz promenádoval po miestnosti a Mckenzie, ktorá ležala úplne bezbranná a spútaná dole hlavou, aj tak videla ten pohľad šialenca, ktorý akoby hľadí na kus šťavnatého mäska.

Doktor vyšiel z miestnosti bez slova a Dimitrij sa priblížil tesne k nej. Cítila jeho páchnuci dych na jej tvári, keď zašepkal:

„Tak rozprávaj, holubička.“

„Ako to ten doktor myslel s mojím otcom?“

„Prvé napomenutie, kuriatko,“ predniesol vecným tónom, keď ju čepeľou noža pohladkal po líci. „Hovor k veci. Ale preto, že si tu nová, a zrejme sa tu ani dlho neohreješ... Ach... No... akoby som ti to povedal,“ povedal s utrápeným povzdychom.

Bolo vidieť, ako si to neskutočne užíva. Ako topiaci, lačný po vzduchu, on lačný po zúfalstve a strachu, vychutnával si tú moc v jeho rukách, aby ju mohol trápiť. Len na to tu bol.

„Nuž, tvoj otec je mŕtvy, zlatko. Na poslednú chvíľku zmenil stranu a začal kopať za iný tím. Jeho súkromné výskumy zničil skôr, ako sme sa k nim stihli dostať. A tak zabili aspoň jeho. Ale niť pokračuje ďalej. Všakže? Jeho dcérka jeho prácu videla. Naozaj si si myslela, že vás nesledujeme? My vidíme všetko a sme všade! Takže... niť sa nám zakotúľala k tebe. Tak mi teraz vyklop, čo si zistila.“

Nie je moja vina, že ocko je mŕtvy. Je to ich vina! Panebože prosím! Len nech to je tak! plakala.

Nech mali s otcom akékoľvek vzťahy, vychoval ju. Mal ju rád... svojím spôsobom. Slzy jej tiekli po čele do vlasov a mala pocit, že sa jej z uší čochvíľa pustí krv. V hlave jej hučalo ako na dne hlbokého bazéna a cez ten obrovský tlak v hlave sa jej nedalo ani pregĺgať. Určite zomrie. Netreba ju ani topiť, ani bičovať. Ešte pár minút a hlava sa jej roztrhne a rozleje po tejto odpornej podlahe. Či od bolesti, žiaľu, alebo tlaku.

„Chcem počuť všetko. Počuješ? Všetko!“ zakričal nakoniec, aby prehlušil jej vzlyky.

Mckenzie len plakala. Cítila sa tak strašne malá a bezvýznamná že jej bolo jedno, čo bude nasledovať. Nič sa nezmení. Zabijú ju tak či tak. Pokúšala sa dýchať plynule a po chvíli sa upokojila. Niekoľkokrát sa jej ešte Dimitrij pýtal na ocovu prácu, ale s Mckenzie to nepohlo. Ignorovala krik, vyhrážky, ignorovala žblnkanie vody, keď Dimitrij k jej hlave preniesol vedro. Stíchla a ani sa nepohla, keď jej na ústa prikladal špongiu. Končatiny sa jej triasli, srdce jej tĺklo ako ešte nikdy, ale ani nežmurkla. Nedá mu vycítiť ten strach, na ktorý čaká. Videla, ako sa vedro nad ňou nakláňa a poslednýkrát sa nadýchla.

Špongia zadržiavala vodu, keď odtekala. Kedykoľvek sa chcela nadýchnuť nabrala do pľúc iba zapáchajúcu vodu. To, čo sa jej vydralo z hlasiviek, malo od kriku ďaleko. Šialené hysterické zjapanie topiaceho sa človeka.

Náhle si spomenula, ako sa ako malé dievčatko kúpala v bazéne a bratranec, ktorého nevidela od vojny, ju topil kvôli tabličke čokolády. Ponorenie hlavy pod hladinu sa jej teraz zdalo ako príjemná alternatíva k tomuto peklu. Topiace techniky prešli dlhou cestou vylepšovania.

Prvýkrát v živote si priala zomrieť. Proste prestať existovať. Prosím! Prosím! Už stačí. Cítila, ako opúšťa túto miestnosť. Zrazu sa cítila ľahká a nehmotná. Dokonca šťastná. Potom zvuk vodopádu prestal a ucítila poriadnu facku. Rozlepila oči a oslepilo ju svetlo neónky. Nadýchla sa a v krku jej zažblnkalo. Vykašľala obrovské množstvo vody. Dutiny ju pálili, hlava ja jej išla rozletieť na všetky strany. Znova sa vrátila do tejto odpornej miestnosti, vrátila sa do vlastného tela.

„Ale no tak... To by bola škoda, keby si zomrela hneď teraz. Nemyslíš? Nemáš ani potuchy, čo všetko sme si pre teba ešte prichystali. Ibaže... Ibaže by si mi chcela povedať, čo vieš.“

Vedela, že povedal ešte niečo, ale nepočula ho kvôli hučaniu v ušiach. Cítila sa ako na dne najhlbšieho oceána, zatiaľ čo on bol na brehu. Bol strašne ďaleko a vôbec nepatril do jej sveta utrpenia a bolesti. Ani by ho nevnímala, ani by nevedela, že tu je, pokiaľ by jej znova neprikladal špongiu na tvár.

Mckenzie vedela, že tu zomrie. Bola už len otázka ako. Keď už jej nič nezostalo, zistila úžasnú vec. To posledné, čo v živote má... Základný pud všetkých ľudí... Prežiť? Nie... to by bolo moc poetické na túto krvavú zapáchajúcu kobku. Všetkých nasrať! To bolo to posledné, čo môže dokázať. Neznelo to síce hrdinsky, ani by sa to nevynímalo na hrobe ako epilóg. Ale bolo to to posledné, čo jej zostalo.   

„Tak nič?“ povedal.

„Naser si!“ zneli jej slová spod špongie. Bola si však istá, že ju počul.

Znova sa to opakovalo. Kričala, plakala, omdlievala, kašľala... Stále dokola. Každá sekunda sa naťahovala na minútu a každá minúta trvala hodinu. Nevedela, koľko tu bola. Vedela však, že dlho. Nakoniec Dimirij uznanlivo pokýval hlavou.

„Zajtra pokračujeme.“ A vyšiel z miestnosti. Vo dverách prehodil dvom strážnikom: „Je vaša.“ A už ho nebolo. Mckenzie ich videla len od pása hore, ako sa blížia k nej a naťahujú ruky v povrazom.

Vtom jeden povedal: „Ja to spravím. Ty počkaj vonku.“ Druhý sa zatváril sklamane.

„Ale Dimitrij poved-"

„Ja viem, čo povedal,“ zavrčal. „A teraz vypadni.“ Urazený strážnik vyšiel z miestnosti a zatvoril za sebou dvere.

Ten, čo ostal, jej začal odväzovať nohy. Mckenzie už nevládala vzdorovať a aj keď mala nohy uvoľnené a mohla sa ho pokúsiť aspoň kopnúť, ležala. Na strážnikovej vizitke prečítala meno Vincent Coulson. Počula, ako dychčí, keď jej nožom prerezáva laná pri rukách. Pomyslela si, že je nedočkavý. Možno sa ponáhľal domov a toto bola posledná vec, ktorú mal zariadiť.

Keď bola úplne voľná a už len ležala doluznačky pri Vincentových nohách, surovo ju chytil za plecia a namiesto toho, aby ju zdvihol, ju len otočil na kresle smerom hore. Hlava, ktorá ju bolela tak strašne, až sa jej zahmlievalo pred očami, sa jej zatočila a namiesto toho, aby sa udržala na kresle, začala padať na stranu. Nevládala ani sedieť.

Strážnik si jej skrútenú polohu nevšímal, lebo si práve rozopínal rázporok na nohaviciach. Až teraz to Mckenzie došlo. Zafňukala a začala sa nemotorne dvíhať z kresla. Hlava sa jej točila a pred očami sa jej mihali čierne machule. Už-už sa skoro postavila, ale vrátila ju strážnikova facka, ktorá ju priklincovala naspäť ku kreslu.

„Štetka! Neučili ťa, kde je tvoje miesto?“ povedal slizkým hlasom, keď si na ňu ľahol. Nechutne jej oblizol pery a zašeptal do ucha: „Tu si v pekle, moja milá. A ja som Lucifer.“

Mckenzie sa trepala ako mohla, ale nič nepomáhalo. Cítila jeho ruku, ako jej putuje po stehne a zdvíha jej šaty. Najskôr sa mu ju snažila vykrútiť. Potom však zistila, že jeho nohavice sú stále na ňom. Mal ich pod kolenami aj so zbraňou a nožom. Zbraň bola v puzdre a nedala sa jej vybrať, avšak nôž dokonca vytŕčal zo svojho puzdra, keď ho tam nedbalo strčil po rozrezávaní jej povrazov.

„Ty nie si Lucifer. Ty si rozcvička!“ povedala, keď jedným plynulým pohybom vytiahla nôž a priložila mu ho ku krku.

Strážnika akoby oblialo studenou vodou. Prestal sa hýbať, prestal vzdychať. Jediné, čo sa tom nadržanom prasati hýbalo, boli kropaje potu, ktoré mu putovali po čele. Pohľad mu šľahol k dverám a Mckenzie rýchlo dodala:

„Ak sa čo len ozveš, vypáram z teba hlasivky!“

Strážnik rýchlo pochopil svoje možnosti.

„Pomaly sa odo mňa odtiahni. Hore ruky. Spravíš jeden rýchly pohyb a zabijem ťa!“

Urobil, čo žiadala. Teraz už stál s rukami nad hlavou, nohavicami pri členkoch a s nožom pri krku.

„Teraz si pomaly vyzlečieš nohavice.“ Strážnik zdvihol jednu nohu, potom druhú. Nakoniec posunul nohavice k nej.

„Teraz košeľu.“ Rozopínal si gombík po gombíku. Hodil jej ju k nohám. To už Mckenzie držala v druhej ruke aj zbraň z jeho opaska.

„Zviaž sa. Nohy.“ Začal si zväzovať členky. „A poriadne, lebo ti prestrelím kolená, aby si nemohol utiecť. Je to na tebe.“ Vincent pridal do zväzovania viac energie, až mu členky beleli. Mckenzie sa k jeho rukám približovať nechcela. Bála sa ho zviazať. Vlastne sa ho nechcela vôbec dotýkať. Hnusil sa jej.

„Ruky za chrbát!“ Zavelila a na zápästia mu jednoducho navliekla putá z opaska. Zatiahla ich na najmenší zub, až sykol od bolesti.

Len trp, ty bastard! pomyslela si.

„Teraz zavolaj toho, čo stojí za dverami. A žiadne podrazy!“

„Hej! Wiliam“ zaznelo z jeho úst, už keď Mckenzie stála pri dverách a čakala na ich otvorenie.

Ten druhý, zrejme Wiliam, ich otvoril a vkročil do vnútra. Keď uvidel svojho kolegu v spodnej bielizni, už sa za ním dvere zatvárali a od chrbta mu ktosi prikladal nôž na krk.

„Ani slovo!“ zavelila Mckenzie. „Vyzleč sa! Pomaly.“ A znova sa to opakovalo.

Nakoniec putá pre tohto strážnika (v slipoch so žabkami), prevliekla cez putá toho druhého, takže si bola istá, že sa nepohnú. Zviazaný chrbtami k sebe a v spodnej bielizni sledovali, ako im zväzuje aj ústa. Chcela si byť istá, že zo seba nevydajú ani hláska. Potom si obliekla uniformu jedného strážcu a zahla rukávy.

V duchu si nadávala, lebo vedela, pre koho bude tá druhá uniforma. Rozhodla sa možno ešte skôr, ako držala v ruke nôž, s ktorým sa jej naskytla možnosť úteku. Vedela to odvtedy, ako počula jeho hlas zo zapáchajúceho potrubia. Nehľadala v tom nič ľúbostné. Žiadnu romantickú aféru dvoch utečencov. Bola mu to dlžná. Len vďaka Kalebovi sa v tej kobke nezbláznila.

Takže kvôli jeho príjemnému upokojujúcemu hlasu si teraz vypchávala brucho jeho uniformou a strkala si vlasy pod čapicu. Vedela, že ako náhle zavrie dvere a zamkne ich jedným z kľúčov, čo sa jej hompáľal po boku, bude mať tak päť minút do poplachu. Týmto tu sa nakoniec podarí vymotať z povrazov a zburcovať strážnikov.

Zavrela za sebou dvere. Chodba bola prekvapivo prázdna. Pamätala si, ktorým smerom je výťah a rozbehla sa k nemu hneď, čo zistila, že siedmy kľúč je ten pravý. Zahla raz, potom druhý raz. Tabuľka pri výťahu oznamovala štvrté poschodie. Rozklepanou rukou začala stláčať tlačidlo pre privolanie. Výťah sa otvoril. Vyšiel z neho jeden strážnik a jedna slečna v uniforme, aké používajú kancelárske oddelenia.

Mckenzie od ľaku zabudla aj dýchať. Sklonila hlavu a čakala najhoršie. Odhalenie. Ale len prešli okolo nej a Mckenzie nastúpila do výťahu. Bola tu stupnica od 17 až po -4. Ak stlačí nulu, môže utiecť. Bola sama prekvapená, aké to bolo ľahké. A tak strašne lákavé. Len stlačiť tú nádhernú nulu a ísť preč. Neobzerať sa. Už nikdy sa neobzerať a utekať preč. Ale vedela, že tu sú aj iní ľudia, čo by radi utiekli. Všetkým pomôcť nemohla, ale tá uniforma, ktorú mala pri sebe, by pri troche šťastia a veľkej dávke odvahy niekomu na slobodu dopomôcť mohla. Tak teda 0 alebo -4? Kým oči hypnotizovali nulu, roztrasená ruka stlačila -4 a bolo rozhodnuté. 

Tak čo na to hovoríte? Budem veľmi rad ak sa vyjadríte... viete kde. :D

Autor: MadHatter, v rubrice: Povídky » Na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Organizácia 3: