OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » Organizácia 2

19.08.2012 (20:00) • MadHatter • Povídky » Na pokračování • komentováno 3× • zobrazeno 729×

„Ty si tu za čo?“ opýtala sa ho.

„Skôr za čo nie?“ zasmial sa. „Vešanie protivládnych plagátov, roznášanie letákov, stretnutia odbojov. Skrátka všetko, čo súvisí s tým, čo sa nám nepáči. Bojovali sme. Ale chytili nás,“ zosmutnel a hlas sa mu mierne zachvel. Je prvá, komu to vraví? „Možno si o nás počula. Boli sme dosť slávni. Volali sme sa rôzne. Najčastejšie len Bojovníci alebo Hnutie Slobody.“

„Nie... nepočula.“

„A ty? Musíš byť významná, keď ťa ešte nezabili.“

Znova ju striaslo. Kaleb sa snažil všetko brať z lepšej stránky. Sedel vo väzení kvôli jeho hlúposti. Zdalo sa jej, akoby sa dokonca chválil. Sem... V stredisku pre zatratencov cítil hrdosť, keď hovoril o svojich bezvýznamných akciách proti režimu. Aké hlúpe!

„Ja som čítala. To je asi všetko, čím som sa previnila.“

„No jo... chyba. Teraz je aj čítanie trestné. A mať vlastný názor? Priam nebezpečné. Dúfam, že tá tvoja literatúra aspoň stála za to.“

„Jasné, že nestála! Akoby mohla, keď som skončila tu! Čítala som pár záznamov z otcovej práce. A nikto o tom nevedel. Takže naozaj nechápem, čo tu robím.“

Kaleb zapískal. „No pozrime sa. Niekto tu má významného otecka. V tom prípade fakt nechápem, čo tu dole robíš.“

„Keby bol môj otec až tak významný, už by som tu nebola. Nemyslíš? Skôr si myslím, že je rád, že som na chvíľu zmizla z domu. Možno aj na trvalo.“

„No tak... nevešaj hlavu, Bloncka.“

„Nie som blondína.“

„Nie? Škoda. Tak som si ta predstavoval. A koľko máš rokov? Ja dvadsaťtri.“

„Devätnásť.“

„Ehm... Tak to je blbé. Si fakt ešte mladá.“

„Ehm...“ bolo to jediné, na čo sa zmohla. Bola unavená a už ju nebavilo sa rozprávať s týmto mierne arogantným mladým mužom, ktorý svojím správaním odpovedal nedospelému decku. Na druhú stranu bola rada jeho spoločnosti. Inak by sa načisto zbláznila.

Neskôr sa dozvedela, že pochádza z malej dediny blízko Londýna a svoje výčiny chodil len na otočku lepiť po East Side. Polícia ho spoznala kvôli kamere a chytili ho na ceste domov. Utekal cez lesy a nakoniec ho dostal stopovací pes. Mckenzie vážne pochybovala o chlapcovej inteligencii. Keby šla ona búrať režim, istotne by si zakryla tvár. Kamery... tak hlúpe!

Ona mu zase porozprávala o dedkovej škatuli, o jej odvedení zo školy, o tom, ako by nikdy nevytrčila hlavu z davu, keby nemusela, („Nie je to o tom, žeby som bola zbabelá alebo hlúpa ako ostatní. Naopak... som až priveľmi múdra a preto viem, že s niektorými vecami sa jednoducho nedá pohnúť.“) predniesla mu svoje názory o tom, akí sme slabí a bezvýznamní a že bolo od neho hlúpe, keď bojoval. A aj pred ním sa obhajovala, že je nevinná.

„Tak ale počkaj... Zhrňme si to. Ty si mala pod posteľou schovaný nebezpečný kontraband, v izbe vylepený plagát o revolúcií a slobode, ďalej si ešte robila ktovie čo ešte, keď si náhodou čítala záznamy svojho vplyvného otecka...“ Znova hvizdol a nahodil udivený tón. „No, no, nooo... toto nie je len tak. Na to, že sa prezentuješ ako nekonfliktné a zbabelé dievčatko, v ich očiach istotne pripravuješ atentát proti národu. Teraz prehľadávajú tvoj dom a hľadajú výbušniny.“ Znova sa zasmial. „Momentálne si ty terorista a ja len lepič plagátov. Čo si sa aspoň dočítala?“

Mckenzie to začalo dochádzať, ale aj tak bola presvedčená, že neurobila nič zlé. Naozaj nikto! Nikto o tom nevedel. Ani jej otec, matka... nikto! Už ani nevládala plakať a aj hrča v krku mizla. Jej telo sa správalo úplne normálne, hoci bola na pokraji nervového zrútenia. Je však správne, aby tomu chalanovi vysypala všetko o tom, čo sa dočítala v otcových záznamoch? Bola inteligentnejšia ako väčšina jej spolužiakov aj dospelých. Veľmi dobre porozumela pracovnej náplni jej otca, a tak aj celej Organizácii.

So značným znechuteným, ale predsa len rada, čítala o jeho výskumoch s klonovaným DNA, výskumoch o kmeňových bunkách, o chemických a biologických zbraniach, ktoré sa nápadne podobali tým, ktoré boli použité vo vojne. Akoby tu bola organizácia aj v tom roku 2028 a bojovala proti civilistom zbraňami, ktoré teraz zdokonaľujú.

Až k takýmto šokujúcim záverom Mckenzie došla. Stačilo mať prístup k správnym informáciám a čo i len trochu inteligentný človek by si to dal dokopy. V tomto svete však inteligentný ľudia neboli. A ak aj boli, Organizácia ich zahrnula majetkom a zobrala si ich pod svoje krídla. Ostali už len ovce ktoré nasledujú svojho pastiera cez mínové polia, ktoré nastražil sám pastier.

„Héj! Meckie. Počuješ ma?“

Vytrhla sa z rozmýšľania. „Čo? Hej, hej. A slovo Mckenzie nie je zas také dlhé, aby si ho nemohol vysloviť celé. V tvojom podaní zniem ako nejaký hamburger.“

Zasmial sa. „Prepáč. No... ale. Čo si prečítala, že si sa dostala až sem?“

Vedela, že nie je múdre porozprávať mu o všetkých výskumoch a jej vlastných záveroch. Žiadny múdry človek by to neurobil a nie každý by jej aj uveril. Považoval by ju za bláznivú.

„Nič extra. Ani som nerozumela tomu, čo čítam. Nejaké pesticídy a hnojivá. Tomu sa venoval aj môj otec. A ešte o nejakom očkovaní proti chrípke. Každopádne, podľa teba, ma to dostalo sem. Tak čo myslíš teraz? Stálo to za to?“

„Určite nie. Tak to máš blbé, dievča. Povedala si im o tom na výsluchu?“

„Jasné, že nie. Vtedy som ani nevedela, že by toto mohol byť dôvod, prečo som tu.“

„A na ďalšom výsluchu im to povieš?“

„Určite. Poviem im aj to, čo neviem, len aby som sa odtiaľto dostala. Ale myslíš, že ešte bude nejaký ďalší výsluch?“

„Určite. Veď, ako som ti na začiatku povedal, v týchto celách ľudia nezomierajú. Vždy ich odvedú preč.“

„Aj teba už odviedli?“

„Hej. Párkrát.“

„A ako vyzeral ten výsluch?“

Ticho. Nastalo nepríjemné ticho, ktoré neveštilo nič dobré. Mckenzie prebehli zimomriavky po chrbte.

„Kaleb? Si v priadku?“

„Hej,“ povedal roztraseným hlasom. „Ono... Tie výsluchy... Veľmi sa ťa tam toho pýtať nebudú. Sú... sú skôr fyzického charakteru.“

Mckenzie to pochopila veľmi jasne. Mučenie. Obrovská hrča v krku vyvolala aj trasenie kolien. Len prosila samú seba, aby nezačala plakať. Prosím. Len nech Kaleb nepočuje, ako plačem... znova. Nezačala.

„Ako... Ako tie vypočúvania presne vyzerajú?“ Chcela to vedieť. Chcela sa na to pripraviť. Ale už to nestihla. Po chodbe bolo počuť kroky.

„Niekto ide,“ zašepkal Kaleb. Mckenzie len zhíkla a odtiahla sa ku stene na lakťoch, ktoré síce boli celé od krvi, ale už sa jej začali rany zatvárať. Znovu si o betón rozškriabala chrasty a bola tam, kde pred pár hodinami. Vôbec jej to ale nevadilo. Kroky obišli jej celu, možno už aj Kalebovu a pokračovali ďalej. Počula, ako kov rinčí na dlážke z kameňa pri otváraní dverí a počula niečí hlas. Prosebný, zúfalý, beznádejný, až šialený.

„Niééé!“ zvrieskol hlas. „Nie! Prosím! Zabite ma! Prosím. Radšej ma zabite! Nechcem tam ísť znova. Zľutujte sa.“

Hlas vrieskal cez celú chodbu a Mckenzie videla cez svoju mrežovanú dieru na spodnom konci dverí, ako dva páry vojenských nôh za sebou vlečú jeden pár bosých, špinavých a doráňaných nôh. Bude o pár dní aj ona prosiť o smrť? Pritiahla si nohy k telu a roztriasla sa. Oprela sa o stenu a plakala.

„Meckenzie... To bude v pohode. Neboj.“ Jeho slovám síce neverila, ale jeho hlas pomáhal.

„Môžeš, prosím ťa, rozprávať ďalej? Hocičo...“

Kaleb jej rozprával príbeh o chlapcovi a srnke. Chlapec chcel uloviť srnu, aby dokázal celej dedine, že už je z neho chlap. Múdrej srne však bolo ľúto chlapcových neúspešných pokusov, a tak sa aspoň nechávala skoro chytiť pred zrakmi dedinčanov, aby chlapcovi nespôsobila úplnú hanbu. Dedinčania nič netušili, a tak s obdivom sledovali chlapcove počínanie. Raz, keď boli chlapec aj srnka unavení, sedeli spolu pri studni v lese a rozprávali sa. Nakoniec sa dohodli, že chlapec nebude ten, ktorý uloví srnku na dôkaz svojej dospelosti, ale bude ten, ktorý srnku skrotí, ale nezabije.

Tú hlbokú myšlienku, čo z toho vyplývala, si už Mckenzie nezapamätala, lebo zaspala schúlená na betónovej dlážke s dokrvavenými končatinami. Realite unikla na pár nádherných hodín, až kým ju z cely za jej neustáleho plaču a prosenia nevyvliekli strážnici na dlho očakávané vypočúvanie. 

Tak čo na to hovoríte? Nechajte mi nejaký komentár, čo si o tom myslíte, prípadne, čo by sa vám páčilo, keby nasledovalo. Budem vďačná za každú kritiku, aj pochvalu. :)

Autor: MadHatter, v rubrice: Povídky » Na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Organizácia 2: