Ochránim ťa! 6. kapitola • OurStories.cz ~ naše povídky

Zase venované mirror. Nikdy by som neverila že sa odtanem až tak ďaleko. že 6. kapitola WoW... Naozaj ďakujem!!! No a k deju. John a Madison prežijú tažké chvíle. Aké? To sa odzvieťe ak si to prečítaťe. :P

21.11.2010 (20:00) • bobik • Povídky » Na pokračování • komentováno 4× • zobrazeno 554×

MADISON:

Upadla som do bezvedomia a tmy. Prebudil ma až tvrdý náraz. Otvorila som oči. Ležala som na chrbte v akejsi kobke. Strašne ma bolela hlava. Niečo sa pohlo. Ucítila som tvrdý kopanec do boku.

„Uži si poslednú noc s Johnom. Zajtra ho lovíme! A ver mi, nás bude viac ako teba,” povedal posmešne Gabriell a zabuchol ťažké kovové dvere. Fuck! Posadila som sa a oproti mne sedel John. Pozeral sa na mňa s úsmevom. Priblížila som sa k nemu. Išla som štvornožky pretože som sa nevládala postaviť. Nestihla som sa však pohnúť ani o štvrť metra a bol pri mne. Objímal ma a točil ma vo vzduchu. Musela som sa smiať. Bolo to nádherné. Na chvíľu som zabudla kde sme. Že nás zajtra pravdepodobne oboch zabijú. Pobozkala som ho a on ma postavil na zem. Pritisol ma k stene a ruky mi chytil nad hlavou. Za stáleho bozkávania mi hľadel do očí. Videla som v nich nehu. Lásku, radosť a oddanosť. Zrejme som na tom bola rovnako. Hľadel na mňa ako na zjavenie. Musela som sa k nemu pritisnúť. Tisla som sa naňho celým telom. Hodili by sa mi ruky, no on my ich stále držal nad hlavou.

„Počkaj!” zastavila som ho.

„Spravil som niečo? Ublížil som ti?“ strachoval sa. Bol strašne roztomilý. Musela som sa usmiať. Asi som vyzerala ako idiot, pretože na mňa začal pozerať s pochybnosťami.

„Láska, nič si nespravil. Darling,” (MIRROR-PRE TEBA. TY SI MA NAKAZILA) musela som sa nad tým usmiať.

„Darling? Asi máš teplotu!“ začal si robiť srandu.

„Láska, prišlo mi to smiešne. Povedať ti darling. Zdalo sa mi to romantické. Aj keď to vyznelo komicky,” začala som sa usmievať .

„Ty trdlo!” Povedal a usmial sa.

NIKTO:

Dvojica sa maznala v kobke pod starým kostolom a užívala si, možno svoje posledné chvíle spolu. Zatiaľ však muž s mladším chlapcom spriadali plán. Muž menom Gabriell žil v omyle. Veril že ak sa zamiluje musí to byť obojstranné. Myslel že dievča z dvojice z kobky by malo byť jeho. Myslel si že ju miluje. Bola to však len túžba po moci.

JOHN:

Ostal som ležať na chrbte zatiaľ čo Madison odvliekli. Chcel som sa biť, no Madison na súrila na lopatky. Už to bolo asi pár hodím čo ju odvliekli, keď sa otvorili dvere.

„Je čas!” Povedal Gabriell. Zdvihol ma a previazal mi oči. Opäť si ma vyhodil na chrbát a o chvíľu ma napchal do kufru. Vedel som že ideme no nevedel som kam.

Madison:

Odvliekli ma na čistinu kde sa konajú obradné lovi. Je mi jasné že budeme loviť Johna. Je to strašné. Každého loveného človeka porežú. A keď sa premeníme nevieme sa ovládať. Vôňa krvi v nás prebudí zver. Mám strach že Johna zabijem. Možno ho naozaj zabijem. Ak sa to stane do smrti si to nezabudnem, a to nieje len nejaký básnický dríst. Čistinka kde sa konali lovi bola malá. V strede bol oltár. Bol to vlastne len taký kus šutru na ktorom slávnostne porezali obeť. Živo som si vedela predstaviť, ako tam držia Johna. Pane Bože! Pomôž mi!

Na kraji lúky som počula škripot bŕzd na aute. Otočila som sa a videla ako Gabriell za sebou Johna doslova vlečie. Bol to hrozný pohľad. Strešne som sa chcela na Gabriella vrhnúť. Vedela som však že ak ho chcem zachrániť, musím počkať. Mám istý plán, no pochybujem o ňom. Nič viac však nemám. Je to moja jediná nádej.

Johna hodili na schody, ktoré viedli k tomu šutru (oltáru :P). Vedela som čo príde. Každý kto chce si môže kopnúť. Gabriell samozrejme všetkým povedal, že toto je môj John. Do rady sa postavili všetci. A keď vravím všetci, myslím všetci. Jediná som bokom ostala stáť ja. Počula som ako John kričí. Muselo ho to bolieť. Ach, panebože. Ak ten bude môcť cez les utekať, tak sa asi naozaj začnem modliť. Pretlačila som sa bližšie aby som videla ako je na tom John.

Zvíjal sa v bolestiach a pohľadom tikal po každej osobe na čistinke. Potom trochu nadvihol hlavu a zbadal ma. V tom okamžiku prestal kričať. Nehýbal sa a jediné čo naznačovala že trpí, boli jeho oči. Mal v nich neuveriteľne ubolený, ale aj oddaný a zamilovaný. Chcela som sa vrhnúť a zachrániť ho. Vedela som však, že ak to urobím, tak sa na mňa ostatný vrhnú. A potom nielen že mu nebudem môcť pomôcť. Ešte ma aj zabijú. Tak som len naďalej pozerala ako trpí.

NIKTO:

Mladý chlapec ležal na zemi. Asi osemdesiat ľudí mu už koplo do nejakej časti tela. Vyžívali sa v tom a smiali sa. Jediná výnimka bola slečna. Stála ďalej a trpela viac ako chlapec. Chlapec bol šťastný. Bol rád že sa môže pozerať do očí tej dievčiny. Tej, ktorá je jeho jediná láska. Ona na tom bola zle. Vedela že to môže zastaviť. Že sa tam môže vrhnúť. Ak by sa tam vrhla, chlapec by mohol ujsť. Ale na ako dlho? Aj tak by ho chytili. Jej jediná šanca je, ak počká. Ak bude trpezlivo čakať. Počká ho a potom s ním ujde. Obaja chceli byť šťastný. Chceli byť preč od tohto všetkého. Už sa nechceli nechať oddeliť. Chceli odísť. A potom si od ráno do večera vyznávať lásku. Keby mu tak mohla pomôcť. Osud mal však pre nich pripravený šťastný koniec. Konečne do chlapca prestali kopať a rozostavali sa okolo neho.

MADISON:

Prestali doňho kopať a postavili sa okolo neho.

„Madison! Ty mu popraješ šťastie!“ zakričal Gabriell a ukázal prstom na mňa.

Postavila som sa a prešla až k nim. Chytila som do rúk nôž a prerezala povrazy. Porezala som sa na prst a dotkla som sa jeho čela. Ostala mu tam stopa mojej krvi. Potom som nôž odhodila na zem a nahla sa k nemu. Jemne som otrela naše pery. Nestihla som ich však poriadne spojiť a už ma odtiahli.

„Našej obeti bolo popriate šťastie. Už sa nebude môcť pri smrti vyhovoriť!” Gabriell hovoril strašne reprezentatívnym hlasom. Chytil Johna za rameno a hodil ho na ten šuter (oltár :P). Chytil nôž a dvihol ho nad hlavu.

„A teraz nech sa naplní, čo sa má. A teraz nech umrie ak má. Ak nie nech prežije. V lese je rieka. Ak sa cez ňu dostaneš, si voľný. Ak nie...“ Povedal Gabriell a všetci sme si domysleli čo sa stane potom. Potom mu nôž vrazil do ramena. Pocítila som pach krvi. Prinútil ma premeniť sa. Gabriell niečo pošepkal Johnovi a ten začal bežať. Prebehol okolo mňa a vbehol do lesa. Otočila som hlavu na Gabriella.

„Deti moje! Bežte!“ zakričal, a usmial sa. Otočila som sa a bežala ako som len vládala...

***

Už asi len dve-tri kapitoly a finishujeme :P

Autor: bobik (Shrnutí povídek), v rubrice: Povídky » Na pokračování