Môj anjel smrti - 7. kapitola • OurStories.cz ~ naše povídky

Christian sa rozhodne zájsť ku Kate na "návštevu". Samozrejme, že upíri môžu do domu vôjsť len ak ich pozve živá osoba (čiže Kate v tomto prípade). Christian sa rozhodne presvedčiť Kate, aby ho dnu pustila, ale ona vie, prečo ju tak veľmi presviedča a vysmeje sa mu do tváre. Ale čo ak Christian príde na iný spôsob, ako ju presvedčiť?

09.01.2011 (18:00) • MirrorGirl454 • Povídky » Na pokračování • komentováno 12× • zobrazeno 1631×

S výkrikom som sa zobudila. Už znovu bol v mojich snoch. A tentoraz to bolo horšie ako včera. Ale, vlastne by som na to už mala byť zvyknutá, veď od toho dňa, čo pil moju krv, ubehol týždeň a kedykoľvek som zaspala, v snoch sa mi objavil on. V škole som ho nevidela, našťastie. Mám pocit, že do nej prestal chodiť. Samozrejme, že som rada, neviem, ako by som to zvládla, keby ma otravoval aj v škole. Ale určite niečo chystá. Tým som si istá...

Práve som si robila pukance, pretože som si chcela pozrieť film, ktorý práve dávali v telke, keď niekto zaklopal. Bola som sama doma, takže som musela ísť otvoriť ja. Mama bola v práci a Ted na nejakom koncerte nejakej neznámej skupiny.

A keď som otvorila dvere, takmer som dostala infarkt.

„Ahoj,“ ozval sa ten najkrajší hlas, aký som kedy počula. Škoda len, že ten hlas nenávidím kvôli tomu, aký je nebezpečný.

„Čo chceš, Christian?“ spýtala som sa ho namrzene.

„Pozvi ma ďalej a ja ti to poviem.“ A usmial sa na mňa tým najkrajším úsmevom, aký som kedy na jeho tvári videla. Bože, až sa mi podlomili kolená.

Radšej som mu nedala najavo, čo so mnou robí už len jeho úsmev, a zavrtela som hlavou, aby som si prečistila hlavu a odmietla ho.

„Nie, nepozvem ťa.“

Radšej som trochu privrela dvere, ak by sa náhodou rozhodol, že vletí dnu. On sa na mňa zamračil a poobzeral sa dookola.

„Máš niekoho doma?“

„Nie, nemám.“

Vtedy sa mi zapozeral do očí, ale ja som rýchlo sklonila hlavu, nechcela som sa mu dívať do očí, pretože by na mňa mohol použiť svoje sily. Nevedela som, čo robiť. Bola som si istá, že vletí dnu, veď už vie, že som sama doma.

„Pozvi ma dnu!“ povedal a jeho hlas znel rozhorčene a podráždene.

A vtedy som si spomenula na vetu, ktorú som čítala, keď som si hľadala niečo o upíroch.

Do domu môže vstúpiť, len ak ich pozve žijúca osoba.

A zrazu som sa začala smiať. Úplne ako bláznivá. Konečne za ten týždeň plný nočných môr a všetkého možného, som mala nad ním nadvládu. Do domu mohol vstúpiť len, ak by som ho pozvala.

„Pozvi ma dnu,“ zopakoval svoju žiadosť a ja som sa rozosmiala ešte viac.

„Tak to by si chcel, čo? Nie, nepozvem ťa dnu!“ povedala som víťazoslávne.

Prekvapene sa na mňa pozrel.

„Viem, že sa do domu nemôžeš dostať bez toho, aby som ťa pozvala,“ odpovedala som mu a znovu sa zasmiala.

Naštval sa. A poriadne. Oči mu okamžite stmavli a z úst sa mu dralo tiché vrčanie. Akoby zabudol na to, že sa dnu nedostane, skočil do otvorených dverí, ale neprešiel nimi. Neviditeľná stena mu to nedovoľovala. Zlostne zavrčal a pozrel sa na mňa, ale ja som sa len zasmiala a zabuchla mu dvere priamo pred nosom.

Práve som vyliezla zo sprchy, keď niekto zazvonil. Omotala som si uterák okolo tela a pomaly vyšla z kúpeľne. Zvonček zazvonil znovu a oveľa naliehavejšie, ako minule. Mama ešte nebola doma z práce, mala sa vrátiť až na ďalší deň ráno a keďže bolo desať hodín večer, musel to byť Ted. Nechápem, ako si môže stále zabúdať kľúče! Som si istá, že si ich dnes vzal. Zvonček zazvonil znovu a tentoraz Ted podržal prst na zvončeku takže celý čas zvonil.

„Už idem!“ skríkla som, ale zvonenie neprestalo.

Povzdychla som si a pomaly som kráčala po schodoch. Konečne som prišla k dverám a rýchlo ich otvorila.

Prvé, čo som zbadala bol Ted.

A to druhé, čo som zbadala bol Christian.

Stál tesne za ním. Vlastne ho držal tak, aby mu Ted nemohol utiecť.

„Ahoj Kate,“ zašepkal Christian a zlomyseľne sa usmial.

A vtedy sa stalo niečo, čo by som nečakala ani v najhoršom sne. Christian sa naklonil a uhryzol Teda do krku. Ten vykríkol a na tvári sa mu zjavila bolestivá grimasa. Ja som vykríkla spolu s Tedom. Christian si náš krik nevšímal a stále divoko sal Tedovu krv. Potom sa konečne odtrhol od Tedovho krku a víťazoslávne sa na mňa usmial. Oči mal čierne, na perách a brade krv a úsmev dokonale odhaľoval tesáky, na ktorých mal tiež Tedovu krv.

„Tak čo? Pozveš ma dnu?“ spýtal sa a znovu sa zahryzol do Tedovho krku. Ted znovu vykríkol a ja s ním.

Autor: MirrorGirl454 (Shrnutí povídek), v rubrice: Povídky » Na pokračování