OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » Môj anjel smrti - 6. kapitola

31.12.2010 (18:00) • MirrorGirl454 • Povídky » Na pokračování • komentováno 6× • zobrazeno 1331×

... cítila som, ako mi jeho zuby obkresľujú krčnú tepnu. Chcela som sa od neho odtiahnuť, byť od neho aspoň trochu ďalej, vzrásť spolu so stenou, ale nebolo to možné. Akoby vycítil moje myšlienky, pritlačil sa na mňa ešte viac a ja som skôr cítila, ako videla jeho škodoradostný úsmev.

„Bojíš sa ma?“

Aj napriek strachu, ktorý mi ochromoval telo, som mala svoju hrdosť. Vždy som ju mala a ani v tejto chvíli som ju nedokázala potlačiť.

„Nie,“ povedala som nakoniec, aj keď to nebola pravda.

Vedel, že klamem a aj napriek tomu pristúpil na moju hru.

„Takže sa ma nebojíš?“ spýtal sa a ticho sa zasmial. „ A veríš mi, že som upír?“

Len som nemo prikývla. Pery mal ešte stále na mojom krku.

„A veríš mi, že po tebe túžim? Po tvojom tele a tvojej krvi?“

Znovu som len nemo prikývla. Ostrým zubom mi prešiel po krku a urobil mi malú ranku, z ktorej začal stekať tenký pramienok rubínovej krvi. Jazykom mi prešiel po rane a ochutnal moju krv.

„Chutíš úžasne...“ zašepkal si skôr pre seba ako pre mňa.

Pomrvila som sa a znovu sa pokúsila ujsť, ale nedovolil mi to. Chytil ma za zápästia a surovo mi ich zdvihol nad hlavu a prirazil k stene.

„Pusti ma!“ Chcela som kričať, ale namiesto toho som skôr vzlykla.

Neplakala som, nedávalo som najavo svoj strach, neprosila som a nevravela, že spravím všetko, čo si bude želať, ak ma pustí. Tú radosť som mu spraviť nechcela. Ale on s tým spokojný nebol. Chcel vedieť, ako veľmi ma desí.

Zdvihol ku mne hlavu a ja som zbadala tvár, ktorú som nakreslila na výtvarnej výchove. Čierne havranie vlasy mal strapaté, predtým krásne zelené oči mal čierne túžbou, tvár mal skrivenú od túžby, na perách mal zlomyseľný úškľabok a po brade mu stekal pramienok mojej krvi.

„Bojíš sa ma?“ znovu sa ma spýtal.

Už som nemala dôvod klamať mu. Už som nemala dôvod hrať sa na hru, ktorá by aj tak končila len mučením. Tentoraz som prikývla a on  sa víťazoslávne usmial. Nahol sa ku mne a zašepkal mi do ucha:

„Len toto som chcel počuť.“

Znovu mi prešiel jazykom po rane a potom zrazu zmizol. On naozaj zmizol! Len tak! Bože, to nie je normálne!

_

„Tak fajn! Už mu verím!“ vravela som si v duchu celú cestu zo školy.

Bože! Už mi z toho hrabalo! Verila som mu! Ja som mu verila! A nie len kvôli tomu... škrabancu, čo mám na krku, ale teraz mi to začalo trochu dochádzať. On je vážne upír... Ale... ale to vážne nemôže byť pravda... Ale ten škrabanec... no, veď to je priamy dôkaz...

„... nehnevajte ma, pretože moje zuby sa ocitnú vo vašej koži, môžem vás uhryznúť...“

„Preboha! Už dosť!“

Celý čas mi v hlave zneli tieto slová... a mne to už liezlo na mozog. Konečne som prišla domov. Nikto nebol doma, a preto som okamžite utekala na internet. Musela som si nájsť niečo o upíroch. Prešla som toľko smiešnych stránok, až som konečne našla takú, ktorá bola podľa mňa správna. Bol tam dokonca aj popis, ako by mal upír vyzerať a ten sa presne hodil na Christiana.

„... trochu bledšia pleť, len trochu odlišnejšia od tej našej, ľudskej... teplotu majú len o trochu nižšie než my... neuveriteľne krásny... keď sme pri nich dlhší čas, máme pocit, že nás k nim niečo ťahá, chceme im splniť každé ich prianie, ale to všetko je len klam, aby nás mohli neskôr zabiť... veľmi rýchlo im podľahneme...“

„... sú rýchlejší a silnejší než my...“

„...ak ucítia krv, ak sa nahnevajú, ak chcú zaútočiť, dúhovky a bielka sa im sfarbia na čiernu farbu... okolo očí sa im vytvoria čierne čiarky, pripomínajúce žilky... narastú im tesáky...“

„...ak pijú ľudskú krv, necítia bolesť, nemôžu prejsť cez tečúcu vodu, do domu smú vstúpiť, len ak ich pozve živá bytosť (človek)...“

„... rany, ktoré sa im vytvoria, sa po pár sekundách okamžite uzdravujú a nenechávajú za sebou žiadnu stopu...“

„... sú takmer nezničiteľní... drevo v tele ich oslabuje a následne zabíja.... drevený kôl v srdci im spôsobuje okamžitú smrť... oheň ich takmer okamžite spáli...“

„... na slnku sa môžu pohybovať len vďaka prsteňu, ktorý začarovala čarodejnica... ak sa dostanú na slnko bez neho, slnko ich spáli...“

„... Železník (česky Sporýš) ich ochromuje... ak má človek pri sebe železník, ktorý sa dotýka ľudskej pokožky, upír ho nemôže ovládať...“

„Železník sa, bohužiaľ, nenachádza na území Veľkej Británie...“

... takže ma pred ním nič neochráni... Iba ak by som po vreckách nosievala drevený kôl...

Bola som taká unavená, že som už ani nevládala mať otvorené oči. Nedokázala som ani dôjsť k posteli. Zaspala som pri počítači. A nespala som pokojným spánkom... Pretože v mojich snoch sa znovu objavil on...

Autor: MirrorGirl454 (Shrnutí povídek), v rubrice: Povídky » Na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Môj anjel smrti - 6. kapitola: