Miluješ ma? Nie! Faj! 13. kapitola • OurStories.cz ~ naše povídky

Predposledná kapitola miluješ ma. Dostali ma komemntáre od Mirror a tak som sa rozhodla pridať ešte jednu, ktorá bude smerovať k šťastnému koncu. Predom sa omlúvam za obrovské časové skoky, ale inak to proste nešlo. Takže najprv pol rok a potom 5 rokov. Je mi to ľútu, ale musela som to dať takto.

27.12.2010 (16:00) • bobik • Povídky » Na pokračování • komentováno 11× • zobrazeno 849×

EMMA:

Už je to pol roka, čo sme sa s Leem odlúčili. Občas mi síce poslal mail, že ma miluje a teší sa, keď sa stretneme. Ale už je to asi len raz za týždeň. Je mi to ľúto, pretože predtým mi skutočne písal každú hodinu. Vraj si na noc dával budík. Ale nakoniec z toho zišlo. Teraz mi to pripadá, že ma berie, ako priateľku, ktorej občas napíše, že ju miluje. Ja ho mám rada stále. Milujem ho. Veľmi. Ale viem, že on to tak už nevníma. Možno vníma, ale bojí sa, že sme ďaleko. Alebo je v tom dačo iné a ja neviem, čo. Bolí ma sledovať, ako sa odďaľujeme. Tie maili už nie sú také osobné. Veď posúďte sami:

Mail po troch týždňoch odlúčenia:

Emma,

Chýbaš mi. Nechápem, ako sme to mohli dopustiť. Veľmi mi chýbaš. Naozaj. Chcel by som ťa prísť pozrieť. Ale nemôžem. Náš program je tak nabitý, že ledva stíham písať mail. Je to samý tréning ranný a večerný. Medzi tým ešte vyučovanie. Kebyže si tu ty, bolo by to iné. Medzi tým ,by bol ešte predmet, skúmanie Emminho tela na WC... Musím už končiť. Milujem ťa. A teším sa, až sa znova uvidíme...

S nehynúcou láskou Nadržaný

a hlavne Tvoj Lee

Mail spred včerajška:

Emma,

Už aby sme sa videli. Ľúbim ťa a chýbaš mi. Stále máme tréningy. Prepáš že nepíšem tak často. Ale je toho naozaj veľa. Parta je tu super a uvidíme sa niekedy (dúfam)!!!

Drž sa, Lee.

No povedzte sami. Ten druhý bol absolútne neosobnejší, ako ten prvý. Bojím sa, že niekoho má. Aj keď sama neviem koho. Veľmi by som sa s ním chcela stretnúť. Nájsť si chvíľu, počas ktorej by sme sa porozprávali. Všetko si vyjasnili, možno sa aj riadne pomilovali. Ale neviem, či ma ešte chce... Tak veľmi to bolí. Oveľa viac, ako veľmi. Milujem ho. A on na to kašle. Ale to ešte nebolo to najhoršie. Keď som prišla na izbu, hneď som letela zapnúť notebook. Bol tam mail od Leeho. Aj keď viem, že ma vždy ten mail sklame, aj tak sa moc teším, vždy keď ho vidím. Pomaly som ho otvorila a začala čítať.

„NIE! Lee...“ zakričala som. Bolo to hrozné. Preboha!!! Ako sa toto mohlo stať??? Ako mi to pohol napísať???

Emma,

Bojím sa, že už to medzi nami nie je také, ako sa na strednej. Hoci ťa neskonale milujem. Nejde to. Len sa trápime. Je koniec. Mrzí ma to! ...

A to bolo všetko, ani podpis, ani nič. Začala som plakať. Prečo ja? Ani som si neuvedomila, že som sa zrútila na zem a plakala. On to ukončil. Povedal, že je koniec. Panebože! Ako som to mohla dopustiť? Ako som si mohla nechať ujsť, moju životnú lásku. Veď ja ho potrebujem. On je môj Lee! Môj Lee...

LEE:

Pomaly som dopísal a odoslal to Emme. Keď som klikol na odoslať, zrútil sa mi svet. Stratil som ju. Ju! Moju existenciu! Môj vesmír! Moju lásku! Prečo??? Pomaly som sa odšuchtal do postele a ľahol si. Neviem koľko času ubehlo, ale dvere sa otvorili.

„Poď, je tréning!“ Zhúkol Bob. Môj spolubývajúci. Len som sa otočil a ostal som ležať na posteli. Vedel som, že ma tréner zhúka. Že bude naštvaný. Ale bolo mi to jedno. Stratil som ju. Moju jedinú lásku. Moju Emmu. Spomenul som si, ako sa vždy usmievala, ako voňala, ako sa smiala... Tieto spomienky veľmi boleli. Vedel som, že mám pred sebou ešte veľmi dlhý školský rok. A aj celé štúdium. Na tejto posratej škole, kvôli ktorej som ju stratil...

O päť rokov neskôr:

LEE:

Sedel som na gauči v mojom novom byte. Presne tak. Od školy som dostal byt. Nestal som sa basketbalistom, ale trénerom. Moja škola, ktorá ma zamestnáva mi ho ponúkla a ja som h okamžite zobral... Nemal som dôvod váhať. Sedel som teda na gauči a rozmýšľal. Všetci mi vravia, že si mám nájsť ženu. Budúcu manželku. Vedel som však, že chcem len jednu. Len tú, ktorú som pred piatimi rokmi opustil. Len Emmu. Ale ktohovie, kde tá teraz je... Emma... Obliekol som sa a cestou som ešte vybral poštu. Všetko som vyhodil. Boli to len samé reklamy. Až na jedno. Otvoril som to a začal čítať. Bolo to svadobné oznámenie o svadby Kevina a Kate. Aspoň niekomu to vyšlo. Skoro som zinfarktoval. Ale aspoň niekomu to vyšlo. Išiel som si odučiť čo som mal. A potom som išiel baliť. Všetko som nahádzal do kufru a naložil ho do taxíku. Nasadol som a čakal, kedy budeme na letisku. Tešil som sa, že znova uvidím Kate a Kevina a tajne dúfal, že tam bude aj Emma. Ale myslím že nie. Tá je istotne zámožná právnička. A iste nemá čas na nič. Do očí sa mi natilsi slzy, ale ovládol som sa. Zastavili sme pred letiskom. Taxikárovi som podal požadovanú sumu a vybral si kufor z auta. Nasadol som do lietadla a tešil som sa, ako ich konečne uvidím...

Autor: bobik (Shrnutí povídek), v rubrice: Povídky » Na pokračování