OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » Maniobra IIamada amor - 2. kapitola

29.04.2011 (10:00) • nesii • Povídky » Na pokračování • komentováno 2× • zobrazeno 2762×

*- Madison -*

„Ava, bol božský. Mal také rozcuchané čierne vlasy, asi po uši. Oči mal také... čierne... také som fakt ešte nevidela a..." Spomenula som si na jeho tvár.

„Vieš, že sa mi páčia chlapci s oválnou tvárou, plnými perami a krásnym noštekom." Zastavila som sa a pozrela na ňu. "Len mi nepovedz, že ten chalan spĺňa všetky predpoklady tvojho vysnívaného chlapca," zvýskla a pohniezdila sa na mieste. Ava v tomto momente vyzerala ako... rocková hviezda. Vlastne, je to aj jej štýl. Má čierno-červené vlasy - mimochodom sú skvelé, veľmi sa mi páčia - ktoré siahajú po plecia, hnedé oči, ktoré sa ukrývajú pod hustými riasami, plné pery si vždy rúžuje na červeno, jej sa to hodí. No a vysoké sme obidve rovako. Máme meter sedemdesiat a štíhle postavy. Ja sa od Avy odlišujem vlasmi, ktoré mi siahajú po prsia a sú takej hnedo-čiernej farby. Oči mám ako tekuté zlato... neviem či mám oválnu, alebo hranatejšiu tvár, ale viem, že mám plné pery. „ Spĺňa všetky moje predpoklady... a ja neviem, či by ma vôbec chcel," povedala som smutne a sklonila  hlavu.

Pozerala som na naše internátne obliečky. Ešte dva roky musím vydržať na tejto strednej škole a potom odídem z tohto mesta, štátu. Bohužiaľ, bola som sprostá, vybrala som sa na päťročné gymnázium. Momentálne mám osemnásť rokov a školu opustím v dvadsiatke a potom ešte päť rokov vysoká. Och môj bože. No čo už, lepšie si budem vedieť zháňať prácu. „A kto by teba nechcel... veď si naša princeznička," zasmiala sa Ava. Objala som ju. „ Čo by som ja bez teba robila," vzdychla som a zakrútila hlavou.

„ Asi by si neprežila," zasmiala sa a postavila. „ Ideme na nákupy," zvýskla a utekala do skrine sa prezliecť.

Obliekla si jej obľúbené čierne na ramienka tričko, čierno-červenú sukňu s kockovaným vzorom a takým železným opaskom okolo. Na nohy si ešte navliekla podkolienky, tiež čierno-červené a veľké bagandže. Na ruky si dala potítka - čierne a červené - a čierny náhrdelník. Pre ňu a pre mňa vyzerala božsky, no pre ľudí ako je trebárs Jearsy - miestna barbie - vyzerá ako strašidlo. Ava je skvelá tým, že ju nezaujímajú názory iných a robí si, čo chce. „Teraz by som sa aj ja chcela prezliecť," povedala som a chytila ju za ruku. Viedla som ju do izby, ktorá je necelé štyri metre od nás.

Otvorila som skriňu a navliekla na seba tmavšie rifle, čierne tričko s bielym nápisom a kožák. Na oči som si dala čierne okuliare s takými mrežami - to je len ako imidž - a na nohy som si navliekla čierne čižmy? Nosia to starí ľudia, ale teraz je to v móde. Aj cez leto. Na doladenie som si dala strieborný náhrdelník a čiernu tašku.

„Môžeme ísť," šepla som a ešte pred tým, ako sme vychádzali, som započula pípnutie. Notebook... a správa. Vedela som, že je to ten chalan. Zavrela som dvere a išla s ňou von. Jeden deň bez otravných správ sa asi nedočkám. No ak s tým neprestane, budem nútená ho udať. A to si nevymýšľam. Ja čo poviem, to aj dodržím.

Nakúpili sme si snáď sto handier. Navštívili sme okolo sedemdesiat obchodov, jednu reštauráciu a štyri kaviarne. Minuli sme... hambím sa to vysloviť... desať tisíc. Totižto, máme bohatých ockov. Môj pracuje, teda vlastní Obchodné centrum a plno reštaurácií a Avin otec je právnik. No... máme vlastné kreditky.

Ale aj keď otec vlastní reštaurácie či obchodné centrum, nie sme milionári. Skôr by som povedala, že má len nadpriemerný plat. Mesačne dostanem okolo päť tisíc, takže za dva mesiace mám desať. A hneď mám peniaze na väčšie nákupy.

I want to be a spider - no spidermen, no princess, but I go on moon.

Zazneli tóny mojej obľúbenej pesničky. Zdvihla som.

„Áno oci?" spýtala som sa a pozerala na Avu, ktorá si na prste skrúcala vlasy.

„ Zlatko... musím ti zrušiť kreditku. Krachol som... nechcel som ti to povedať takto, ale... my... teda ja s mamou... no... jednoducho budeš dostávať mesačne maximálne tisíc korún... jednoducho sme na dne," dopovedal otec.

To ja som na dne. To mi len takto hovoria!? A že mama... ona je moja macocha a nie mama.

Nevadí mi, že už nebudem dostávať kopu prachov, ale to ako sa správajú... kašlem na nich.

„No... to je mi ľúto... musím končiť... škola volá." Skôr zábava. Unudene som sa pozrela na Avu. Zdvihla obočie. Zakívala som hlavou, že nič.

„No dobre... tak neskôr sa porozprávame. Ahoj," pozdravil sa otec. No iste, že porozprávame.

„Ok, čau." A zložila som. Úplne nazúrená som išla k nášmu internátu a ani si nevšímala, že meciem s taškami na okolo.

"Čo sa deje?" spýtala sa Ava. Zastala som a pozrela na ňu.

„Vieš. Otec mám novú manželku. Veď keď mama je mŕtva, tak si môže užívať, ale... tá žena z neho vyciciava peniaze a teraz mi povedal, že skrachoval a, že mi nemôže dávať peniaze... chápeš... macocha to prikázala. Nepáčilo sa jej, že z platu dáva aj mne. Chcela mať len ona a jej dcéra!" zavrčala som. Ava sa na mňa prekvapene pozerala a otvorila ústa.

„Suka," štekla Ava. Zničene som sa zvalila na lavičku a pozerala do zeme.

„Otec na mňa zabudne. O chvíľu nebude ani vedieť, že má dcéru," povedala som. Teraz som už plakala. K tomu som aj začala vzlykať. Ava ma objala a držala v náručií.

„Neboj, nezabudne," šepla. V tom momente zafúkal vietor a mňa zamrazilo. Jarní vietor je vždy chladní, ale už o pár dni má nastať leto a potom už len slniečko bude svietiť.

„Mali by sme ísť." vzlykla som a postavila sa. So sklonenou hlavou a s taškami v rukách som sa rozbehla a utekala cez cestu. Počula som už len výkrik a potom nebolo nič, iba tma.

Autor: nesii (Shrnutí povídek), v rubrice: Povídky » Na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Maniobra IIamada amor - 2. kapitola: