OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » Lovci hláv - 6. kapitola



Lovci hláv - 6. kapitolaPo dlhej odmlke sú Lovci hláv konečne späť a spolu s nimi aj poloupírka Scarlet a Akadémia sv. Richella. Škola je v panike kvôli únosu prváka Basima. Anija a Aaron zistili, že sa nejedná o prvý únos na škole. Scarlet má pocit, že je to jej vina a tak sa snaží kontaktovať svoju tetu Kate. Občas však nemôžu byť veci tak ako chceme a na Scar tentoraz čakajú naozaj krušné chvíle.

6. kapitola

Mobil ma tlačil v podprsenke. Už dva dni som čakala na správu od Kate, ale tá neprichádzala. A situácia na Akadémii sv. Richella bola čím ďalej horšia. Strážci, ktorých zavolal riaditeľ Nicholas Darki, boli všade. Chodili s nami na hodiny, behávať, strážili nás na chodbách na internáte i pri obedoch. Pojem súkromie bol vymazaný z našich slovníkov. Akoby to nestačilo, bol vyhlásení zákaz vychádzania po zotmení. Takže po poslednej hodine sme mohli ísť už iba na večeru a potom rovno na internáty. Všetky tie opatrenia mi začali pripomínať väzenie.

Zároveň som mala zvláštny pocit strachu. Bála som sa, že ma tí muži spoznajú a môj život sa skončí behom niekoľkých sekúnd. Preto som už pár dní nosila strieborný kôl schovaný vo vysokých čižmách. A dnes, miesto toho aby som sa pripravila na spánok, som ignorovala večierku a nečujne sa vytratila z internátov. Popravde, bolo to oveľa jednoduchšie než som si myslela. Ale bolo to nutné zlo. Potrebovala som totiž nájsť miesto, kde by som mohla preskočiť plot a dostať sa do auta. Potrebovala som vyhľadať buď tetu Kate alebo - v tom lepšom prípade - nájsť Basima. Jeho zmiznutie som stále dávala za vinu sebe a preto bolo mojou povinnosťou urobiť všetko preto, aby sa našiel.

 „Stoj!“

Chladný hlas ma vytrhol z myšlienok. Predo mnou sa objavil mohutný chlap s rukami zastoknutými do dlhého čierneho plášťa. Do očí mu nebolo vidieť vďaka slnečným okuliarom – ktoré mal na tvári aj keď už bola noc a do tohto prostredia sa vôbec nehodili – no jeho prísny výraz tváre som pobadala z pevne zaťatej sánky.

„Čo robíš mimo školy? Kam ideš?“ spýtal sa. Samozrejme. Nemohlo to byť až také jednoduché.

Rozšírila som pery do úsmevu snažiac sa ho obmäkčiť, avšak zároveň som si veľmi dobre uvedomovala chladnú oceľ na svojom lýtku. „Nikam. Točila sa mi hlava, tak som sa chcela ísť prejsť. Čerstvý vzduch mi vždy urobí dobre.“

Nadvihol obočie. „Je vyhlásený zákaz vychádzania. Mala by si byť na ubytovni. Ako je možné, že si ťa nevšimli?“

V duchu som zanadávala. Nemohla som mu povedať pravdu – ako som sa vyšplhala po odkvapovej rúre na strechu a že jeho kolegovia sú neopatrní, takže som ľahko našla miesto ktorým smerom sa vypariť, aby si to nikto nevšimol. Ak by tom mu to povedala, v tom okamihu by spoznal, že nie som normálna. Pretože obyčajný hunter by sa nedokázal tak poľahky vyšplhať na strechu a už vôbec by nedokázal zoskočiť z tretieho poschodia.

Zároveň som však mohla byť ešte viac opatrnejšia a nemusela som sa držať hlavnej cesty, ktorá viedla k bráne. No ja som nikdy nebola tá, ktorá plánuje dopredu. A to hlavne nie v stresových situáciách, keď som mala dokonca aj ja strach. Plánovanie bolo vždy na mojej mame a teraz na Kate. Ja som oveľa radšej bojovala tvárou v tvár.

No teraz som nemohla byť tak zbrklá. Dnes som sa musela dostať cez plot a začať hľadať Basima, aby som sa o neho prestala strachovať. On mi v tom preto nemohol zabrániť, aj keď bol dvakrát väčší než ja. Súbojom by som síce riskovala svoje odhalenie a tým riskovala svoj život, avšak ak by som našla toho chudého Inda, rozhodne by to stálo za to. Ale ak nie...

„Hej! Počuješ ma?!“

Rozšírila som oči. Náhle sa ocitol vedľa mňa a mocne zovrel mi ramená. Bola som príliš mimo, aby som si všimla, kedy sa priblížil. Teraz som od bolesti cítila každý sval až po hrudník. Bolo by popritom také jednoduché použiť svoju upírsku stránku a zabiť ho.

„Scarlet. Hľadal som ťa.“

Otočila som hlavu za svojim menom. Medzi stromami stál Christian v celej svojej kráse drzého a namysleného druháka. Tvár mal nečitateľnú. Nedokázala som z jeho postoja preto uhádnuť, prečo ma hľadal, ani čo tu robí. Oči mal však jasne upriamené len na mňa. Strážcu, ktorý ma zvieral, akoby si ani nevšimol. Spustil ruky a z tieňa stromov podišiel bližšie k nám.

„Je vyhlásený zákaz vychádzania,“ zopakovala hora svalov predo mnou. Stisk jeho rúk povolil a ja som si okamžite chytila boľavé miesta. Christian sa postavil predo mňa a zatienil mi tak pohľad na chlapa v plášti. Na chvíľu mi jeho postoj pripadal obranársky, ale hneď som tú myšlienku zavrhla.

„Mám priepustku od riaditeľa. Som druhák. Určite vám o nás hovoril.“

„Ah, áno,“ odvetil. „No držte sa ďalej od plotu, inak budeme nútení konať.“

„Samozrejme. Ďakujem.“

Muž zmizol tak rýchlo ako sa objavil a Christian sa obrátil na mňa. Tvár mu potemnela a ja som ťažko prehltla na prázdno. Išiel z neho vážne strach.

„Prečo si nebola vo svojej izbe?“

Zamračila som sa. „Prečo si nebola? Nie, prečo nie som vo svojej izbe? Prečo si ma hľadal v mojej izbe?“

Čelo sa mu zvraštilo, akoby sa stratil v mojich otázkach. Už od začiatku som z neho mala divný pocit, ktorý sa teraz ešte zdvojnásobil.

„Poďme! Zavediem ťa do tvojej izby,“ vydýchol, čím nechal moju otázku nezodpovedanú. Chytil ma za ruku a potiahol smerom ku škole.

„Zvládnem to aj sama, ďakujem. Môžeš sa vrátiť tam, odkiaľ si prišiel,“ namietala som. Christian zastavil a nadvihol obočie.  

„Ideme tou istou cestou, takže pôjdem s tebou,“ odvetil a znovu sa ma chcel potiahnuť, avšak ja som si vytrhla ruku z jeho zovretia.  

„Chcem sa ešte prejsť. Bolí ma hlava,“ zaklamala som a dúfala, že ma nechá na pokoji. On to však nezhltol. Práve naopak, ešte viac sa naštval.

„Prechádzať sa môžeš, až keď zrušia zákaz vychádzania. Dovtedy je každý pokladaný za nepriateľa a mohli by ťa nedopatrením zabiť. Riaditeľ by mi nikdy neodpustil, ak by sa ti niečo stalo. Takže pôjdeš teraz so mnou. A neodvrávaj!“ Chytil ma za lakeť a potiahol pred seba. Chcela som si dupnúť a zakričať. Dnes mi niekto pod nohy hádzal pekne veľké konáre, cez ktoré som nemohla prejsť, ani ich obísť. Moje odhodlanie dostať sa dnes cez plot bolo v háji a neostávalo mi nič iné, než sa nechať doviesť späť k internátu. V duchu som si však prisahala, že zajtra z toho väzenia nazývaného školou určite vypadnem.  A keď sa mi podarí nájsť Basima, nájdem aj Kate a vlastnoručne ju zaškrtím.  

„Stoj!“

Zastavila som. Od internátov sme boli ešte ďaleko a preto ma jeho rázny hlas prekvapil. Otočila som sa, keď mi v tom niečo zakrylo hlavu. Nasala som vzduch a inštinktívne chcela uskočiť, keď ma útočník chytil okolo pása a znemožnil mi pohyb. Strelila som po ňom rukami, kopla ho nohami, no akosi vedľa. Nezacítila som žiadne mäso.

„Nebráň sa!“ povedal. Spoznala som Christianov hlas, avšak nemohla som tento krát splniť jeho príkaz. Nechápala som, o čo mu ide, ale rozhodne som sa mienila brániť.

Mala som skrytý výhľad a ruky mi spútal za chrbtom. Bolo to nepríjemné a bolestivé, no jedna moja časť bola rada, že môžem aspoň dýchať. Snažila som sa odsotiť ho a využiť pritom všetku svoju silu, ale padla som na prázdno do priestoru. Náhle mi zem zmizla pod nohami a ja som sa ocitla vo vzduchu. Prednou časťou tela som narazila do niečoho tvrdého a mäkkého zároveň, a okolo nôh som mala obmotané jeho ruky. Uvedomila som si, že si ma vyložil na chrbát ako vrece zemiakov a ešte viac ma to naštvalo. Vykríkla som.

„Prestaň. Nič ti neurobím,“ povedal.

„Prečo ti neverím?“ skríkla som na neho a márne sa snažila dostať späť na zem. Do krvi sa mi začal liať adrenalín a studený pot sa miešal s horúcim.

„Mala by si. Nezapchal som ti ústa, aby si si neublížila.“

„Aký gentleman!“ zasyčala som a vykríkla čo mi sily stačili. Plesol ma po zadku.

„Narvem ti tam svoju ponožku, to chceš?“

„A ja ťa potom zabijem!“ odvetila som rovnako podráždene.

„Dočerta, nemal som si ťa vylosovať!“ zahundral.

Zamračila som sa. Vylosovať? „Ak je toto nejaký žart, tak si ma neželaj,“ varovala som ho.

Začula som tlmený smiech, ale neodpovedal mi. Do hlavy sa mi hrnula krv. Mala som znovu vykríknuť alebo sa nechať odviesť bohviekam? Bojovala som sama so sebou v nádeji, že by si niečo na pozemku školy nedovolil. Hlavne nie teraz, keď je tak dobre strážený. A na druhej strane som z predstavy, že mi narve ponožku do úst naozaj nebola veľmi nadšená.

„Ešte chvíľu,“ povedal. Znelo to ako úľava, no moje telo na jeho slová zareagovalo úplne opačným spôsobom. Roztriasla som sa ako prasa pripravené na porážku. A aj keď som sa snažila dýchať pomaly, skôr sa mi zdalo, že sa nemôžem nadýchnuť vôbec.

Christian otvoril dvere a prešli sme do interiéru. Klopkanie jeho topánok o podlahu ma uistilo, že sme vošli do školy. Ak by som teraz zakričala o pomoc, možno by ma počuli profesori či riaditeľ a niekto by mi prišiel na pomoc. V tom okamihu ma však Christian nadhodil a tým mi vyrazil dych. Akoby mi dokázal čítať myšlienky.

Stúpali sme po schodoch, kráčali chvíľu po chodbe a potom vošli do jednej z miestností. Už som sa vzdala pomoci ostatných. Nech išlo Christianovi o čokoľvek, musela som byť pripravená na všetko. V duchu som si opakovala chmaty, ktoré som sa za posledné hodiny naučila u profesora Warrena, keď ma Christian hodil na zem. Tvrdo som dopadla na zadok a chrbtom do niečoho narazila. Keď sa to pohlo, uvedomila som si, že je to človek.

„Dajte im dole vrecia,“ prikázal ktosi. Ten hlas mi bol známy, no nedokázala som k nemu priradiť meno. Niekto mi zložil tú divnú vec z hlavy a konečne som sa mohla rozhliadnuť.

Sedela som v strede miestnosti s kamenným obkladom osvetlenej len starodávnymi fakľami. Vyzeralo to ako sklad, no mohla som odprisahať, že sme kráčali hore schodmi. Spolu so mnou tu boli aj moji spolužiaci z prvého ročníka. Dievča vedľa mňa vyzeralo asi najvystrašenejšie a zdalo sa, že za chvíľu omdlie. Naši „únoscovia“ stáli okolo nás vo veľkom kruhu a tvárili sa neuveriteľne vážne. Aj napriek slabému svetlu som v nich spoznala druhákov. Zamračila som sa. Ešte pred pár sekundami som bola vydesená a pripravená zabíjať, ale teraz som si uvedomila, že išlo len o hlúpy vtip, ktorý si na nás prichystali.

„Prváci, dnes sme sa tu zišli, aby ste zložili prísahu,“ oznámil chlapčenský hlas, ktorý hovoril aj predtým. Zažmúrila som a našla Olivera, ktorý vystúpil z kruhu. „Ak chcete pokračovať vo svojej ceste a stať sa Lovcami hláv,“ pokračoval smrteľne vážnym hlasom, „musíte spraviť prijímací test. Inak sa s ďalším štúdiom môžete rozlúčiť.“

„Čo?“ ozvalo sa hneď z niekoľkých úst. Zamixovala som rukami a pokúsila sa uvoľniť lanko. Začínala som byť pekne naštvaná, že som kvôli takej malichernosti musela zrušiť svoje dôležité plány.

Na šokované otázky mojich spolužiakov chvíľu nikto neodpovedal. Všetci z kruhu si nás len prezerali ako chovný dobytok na predaj s labužníckymi výrazmi tvárí. Oliver si povýšenecky prezeral každého jedného z nás, až som mala pocit, že to trvá celú večnosť. Náhle sa niečo rozbilo a niekto vykríkol. Starší študenti sa rozosmiali.

„Budete si musieť poriadne užiť dnešnú párty!“ vykríkol Oliver. Ozvala sa hudba, ktorá rozvibrovala všetko sklo a nábytok v miestnosti a svetlá sa zapálili. Ľudia k nám pribehli, aby nám mohli rozviazať laná. Vstala som a pošúchala si zápästie. Bola som rada, že to všetko bola len hra a nešlo o skutočný únos. Zároveň som však bola stále naštvaná na Christiana a teraz už aj na ostatných. Na takúto detskú zábavu som totižto nemala čas. Basim mohol byť v smrteľnom nebezpečenstve zatiaľ, čo sa jeho spolužiaci začali baviť.

 „Na.“ Ktosi mi strčil do ruky čierny plastový pohár. Pričuchla som k čírej tekutine a zacítila alkohol. Zvraštila som tvár a pohár položila do kúta na poskladané lavice.

„Nepiješ?“

Otočila som sa. Predo mnou bol Oliver. Na tvári mal úsmev od ucha k uchu a v čiernom obleku vyzeral trochu rozložito. Biela košeľa mu vyčnievala a kravatu mal príliš voľnú, no práve vďaka tomu vyzeral úplne neodolateľne.

Opätovala som mu úsmev. „Moja teta hovorí, že alkohol zahmlieva myseľ a robí človeka slabším. Navyše z neho bolí na druhý deň hlava.“

Hlasno sa zasmial, akoby som povedala výborný vtip, ktorý ešte nepočul. „To bolo dobré,“ uznala a odpil si zo svojho pohára. Zjavne to nepochopil. Prezrela som si miestnosť a baviacich sa spolužiakov. Našla som medzi nimi Anjiu a Aarona. Stáli v kúte a držali sa od všetkých trochu ďalej. Alebo sa oni držali ďalej od nich – nevedela som to presne určiť.

„Ospravedlň ma,“ povedala som Oliverovi a vybrala sa k nim. Pretlačila som sa skrz baviacich sa druhákov a skoro padla na zem, kým som sa k nim dostala. „Čaute,“ pozdravila som ich. Aniji odpadol z tváre veľký kameň.

„Scarlet, kde si bola? Bála som sa o teba, keď som ťa nevidela v posteli,“ začala svoju spoveď. Urobila som grimasu.

„Prepáč, že som ťa vydesila. Nemohla som zaspať, tak som sa bola prejsť.“

„Ako si prešla okolo strážcov?“ neodpustil si otázku Aaron.

„Zdá sa, že nestrážia školu tak dobre.“ Uškrnula som sa. Popravde ju strážili až príliš dobre.

Niekto zapol príšernú hudbu, ktorá mi skoro vyrazila ušné bubienky. Zakryli sme si uši a ja som svojim priateľom naznačila, či nechcú ísť radšej von. Vyšli sme z veľkej žiarivo osvetlenej triedy na chodbu. Tá zívala prázdnotou a v tme bola ešte strašidelnejšia.  Prešli sme na druhú stranu k oknám. Mesiac sa dnes skrýval za mrakmi. 

„Čudujem sa, že niekto má na takúto párty náladu, keď je Basim stále nezvestný,“ povedala Anija a pokrútila hlavou.

„Presne tak. A už ma bolí hlava počúvať tie historky o tom, čo sa mu mohlo stať,“ povzdychla som si.

Aaron vykročí dopredu a zosunie sa na zem oproti nám. Hlavu si oprie o stenu. „Napadlo vás už, kto by mohol byť tým komplicom pri únosoch študentov?“

Obe sme mlčali a premýšľali. Nebola som v škole tak dlho ako oni a preto som tu poznala iba pár ľudí. No aj keby som tu bola dlhšie, určite by som o nikom s istotou nemohla povedať, že hrá na dve strany.

„Podľa mňa je to Joyce Thaby.“ Stelila som po Aniji pohľadom. Povedala to neuveriteľne presvedčivo. „Len premýšľajte. Kto je viac namyslený a zákerný, než ona. Nikto so zdravým rozumom by nepomáhal s únosmi študentov. A všetci predsa vieme, že Joyce to v hlave nemá v poriadku.“

Aaron sa zasmial. „Súhlasím.“

„Ale no tak. Nemôžete to o nej povedať, len preto, že ju nemáte radi,“ zarazila som ich. Aj keď by som si sama najviac priala, aby to bola práve Joyce a tak by som mala pádny dôvod k jej odstráneniu.

Anija a Aaron sklonili previnilo hlavy a očami prepaľovali podlahu pod našimi nohami. Pravdou bolo, že ani jeden z nás nemal tušenie, kto by mohol byť páchateľom, nech sme o tom premýšľali akokoľvek. To znamenalo, že bol prešibaný a dosť múdry na to, aby nerobil chyby. A to ma desilo.

Na konci chodby sa ozve buchot. Nastražíme uši a pozrieme sa naraz tým istým smerom. Akoby niekto škrípal nechtami po mramorovom obložení stien. Zažmúrila som do tmy. Tma sa pri oknách lámala vďaka šeru z vonku a ja som zazrela obrysy bežiacej postavy.

„Niekto tam je,“ zašepkala som svojim priateľom. Postava sa k nám rýchlo blížila, až sme mohli počuť hlasné dychčanie. V kostiach ma náhle zamrazilo. Niečo nebolo v poriadku a moje telo urobilo automaticky krok dozadu. Keď už bola postava len pár metrov od nás, uvedomila som si dve veci. Za prvé, bol to Basim. A za druhé, všade na tvári mal krv a v očiach šialený výraz. Náhle sa odrazil od zeme a skočil. Anija vykríkla, keď pristál na Basimovi a zreval.

„Basim,“ skríkla som po ňom a rozbehla sa k nim. Aaron kričal. Až vtedy som si všimla, že sa ho Basim snaží uhryznúť. Chytila som ho za ramená a snažila sa ho odtiahnuť. Odstrčil ma a padla som k zemi. Okamžite som sa však pozviechala a zahryzla si do pery. „Prepáč, Basim. Toto ťa bude bolieť,“ povedala som skôr pre seba, než pre neho a kopla som ho z otočky.

Basim odletel na druhú stranu. Pomohla som vzdychajúcemu Aaronovi na nohy. Anija sa k nám priblížila, no ja som ju chytila za ruku. „Bežte!“ vykríkla som na oboch. Prebehli sme na koniec chodby a vtrhli do posledných dverí späť na párty. Zabuchla som za nami dvere a načiahla sa po kľúči, keď ich v tom prerazil Basim. Odhodilo ma do strany. 


« Předchozí díl Následující díl »


Sdílet Sdílet

Diskuse pro článek Lovci hláv - 6. kapitola:

2. Gracewhite přispěvatel
03.12.2015 [19:20]

GracewhiteNo konečně je tu další část! :D Zajímavé, co se tam teď děje a jak se to vůbec celé vyvrbí. o.o

1. Poisson admin
30.10.2015 [22:45]

PoissonJelikož je tu tvůj článek déle než jeden měsíc, je třeba ho publikovat, jinak bude k 1.12.2015 smazán.

 1

Přidat komentář:

Nick:

Text:

[.smile22.gif./] [.smile25.gif./] [.smile10.gif./] [.smile17.gif./] [.smile19.gif./] [.smile08.gif./] [.smile06.gif./] [.smile01.gif./] [.smile34.gif./] [.smile33.gif./] [.smile41.gif./] [.smile18.gif./] [.smile16.gif./] [.smile11.gif./] [.smile24.gif./] [.smile23.gif./] [.smile40.gif./] [.smile32.gif./] [.smile35.gif./] [.smile07.gif./] [.smile09.gif./] [.smile38.gif./] [.smile36.gif./] [.smile31.gif./] [.smile04.gif./] [.smile03.gif./] [.smile12.gif./] [.smile15.gif./] [.smile20.gif./] [.smile27.gif./] [.smile29.gif./] [.smile02.gif./] [.smile05.gif./] [.smile30.gif./] [.smile37.gif./] [.smile39.gif./] [.smile42.gif./] [.smile28.gif./] [.smile26.gif./] [.smile21.gif./] [.smile14.gif./] [.smile13.gif./]



Uživatel:
Heslo:
Nemáte účet?


Stmívání.eu



...další zajímavé stránky Toto může být i váš web.
Jak přidám povídku? poslední články
poslední komentáře


Kdo je tu z členů? Klikni!