OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » Len porozumieť - Epilóg

14.03.2014 (21:00) • mima33 • Povídky » Na pokračování • komentováno 12× • zobrazeno 1450×

Epilóg

Neisto zastala pred dverami a poťahovala sa za rukávy bielej košele. Pár sekúnd ešte poskakovala na mieste a potom sa konečne odhodlala a zaklopala. Takmer okamžite ju hrubý, mužský a mierne nepríjemný hlas vyzval, aby vstúpila dnu.

Pootvorila dvere na škáročku a najskôr len nakukla, aby zhodnotila situáciu. V miestnosti však okrem profesora nebol nik a tak prekročila prah a potichu zavrela dvere. Srdce jej tĺklo niekde v hlave z toho, aký strach ju opantal. Čo bolo vlastne hlúpe, lebo sa nemala čoho báť.

„Volali ste ma?“ spýtala sa hlúpo a Cesare sa zaškľabil, očividne neochotný odpovedať jej.

Rukou kývol na stoličku pred svojim oválnym stolom a Sam sa poslušne posadila. Poobzerala sa dookola a zastala pohľadom na menšom stolíku pod oknom. Keď si spomenula, ako tam pracovali s Tonym na prezentácii, musela sa uškrnúť sama pre seba, čo neušlo očiam profesora Cesarea.

„Niečo je vám k smiechu, slečna Strettonová?“ chcel vedieť a oboma rukami si podoprel bradu, pričom z nej nespúšťal skúmavý pohľad.

Mierne sa stiahla a potriasla hlavou. „Prepáčte, len som si na niečo spomenula,“ pípla zahanbene a oči zaborila do zeme, akoby jej tá pred Cesareom mohla nejako pomôcť.

Stále voči nemu chovala obrovský rešpekt a zrejme sa to nikdy nezmení. Tony už niekoľko ráz chcel, aby prišla k nim domov, pretože to vraj zlepší jej vzťahy s jeho strýkom, ale nedokázala si predstaviť, že by k nim šla, sedela by s Cesareom v obývačke, jedla koláčiky a popíjala čaj. Tá predstava bola absurdná a naháňala jej des.

„Tipujem, že sa to týka môjho synovca, je tak?“ prehodil a v očiach sa mu zaiskrilo.

S povytiahnutým obočím čakal na odpoveď, ktorá neprichádzala. Sam len sedela, zapichnutá v kresle tak hlboko, ako mohla a odrátavala sekundy, ktoré ešte bude musieť prežiť sama s tým pánom.

„Dobre, nezavolal som vás sem kvôli Tonymu,“ spustil formálne, čím pritiahol úplnú pozornosť brunetky.

Naozaj túžila vedieť, čo od nej asi chce. Prečo sa dobrovoľne rozhodol zavolať ju k sebe do kancelárie a prečo sa tak potuteľne uškŕňa.

„V prvom rade som chcel, aby ste vedeli, že prezentácia, ktorú ste mali s Tonym na starosti dopadla nad očakávania. Škola získala hneď niekoľkých sponzorov, za čo vám boli pridelené body navyše a za odmenu budete ospravedlnená zo všetkých skúšok.“

Temer vyskočila od radosti po plafón. Ani by ju nenapadlo, že by mohla mať toľko šťastia. Aj keď bola pravda, že Tony sa na tom nadrel viac, ako ona. Všetky bunky v jeho tele boli kreatívne a ona sa len zviezla. Pichlo ju svedomie a tak sa pomaly nadýchla k protestu.

„Viete, ja na tom vlastne nemám až takú zásluhu. Všetko dôležité urobil Tony. Dá sa povedať, že ja som mu len asistovala...“ Ako rozprávala, postupne znižovala hlas, až napokon úplne zmĺkla a civela na Cesarea, ktorý sa mračil a v rukách krčil kus papiera.

Hľadel na ňu pohľadom, že jej bolo jasné, že si predstavuje, ako miesto toho úbohého hárku drví ju.

„Chcete sa so mnou pohádať, slečna?“ spýtal sa a jeho hlas znel ako vrčanie psa.

Rázne zavrtela hlavou a chcela sa ospravedlniť, ale nevyzeral, že by o nejaké ospravedlnenie stál. Mal mizernú náladu posledných niekoľko dní a ani sa nedivila. Pokiaľ vedela, on a Pharrel boli dobrými priateľmi a Jessieho bývalý šéf zomrel len pred tromi dňami. Bolo to príliš čerstvé. Dokonca aj Jessieho to náramne vzalo, ale Diana mu vždy dokázala akýmsi zázrakom vylepšiť ponurú náladu.

„A čo bola tá ďalšia vec, ktorú ste chceli?“ vyzvedala, keď sa už dlhšie nemal k slovu.

Len sedel na stoličke, s rukami založenými na stole. V čiernom obleku pôsobil elegantne a nonšalantne. Ako pravý profesor. Sam očami strelila po hodinkách a uvedomila si, že od Pharrelovho pohrebu neprešlo ani dvadsať minút. S Jessiem sa dohodli, že sa stretnú presne o jedenástej na cintoríne, aby dali mame na hrob kvety. Mala ešte pol hodinu.

„Viete, na dnes som chystal veľkú oslavu, ale vzhľadom k tomu, že jeden z mojich najbližších priateľov nás opustil, som si povedal, že to zredukujem a usporiadam aspoň večeru.“ Prikývla, aj keď nerozumela o čom to hovorí a prečo to hovorí jej. Cesareovi to bolo zrejme jasné, lebo si čosi zahundral a hneď pokračoval. „Mám narodeniny a vzhľadom k tomu, že ste... partnerka,“ zarazil sa, akoby si nebol istý výberom toho slova, „môjho synovca, chcel by som vás pozvať. Budem rád ak prídete.“

Sam zostala zarazene sedieť a civela na neho, akoby jej oznámil, že večer nastane armageddon. Bolo to smiešne, pretože ten nedostupný profesor jej v podstate ukázal tú správnu cestu, ako si ho získať. Dlho premýšľala nad tým, čo by mohla urobiť, aby ho presvedčila, že si Tonyho zaslúži a on to v podstate urobil za ňu.

„Budeme tam len my, Tony a jeho teta. Myslím, že vám vravel o svojej minulosti,“ uisťoval sa a Sam prikývla. „Chcel by som, aby sa tí dvaja konečne udobrili a porozprávali. Tieto komplikované rodinné vzťahy, kde sa ten nebaví s tamtým a naopak ma nebavia a nikdy ma nebavili.“

Rozprával sa s ňou, ako keby boli priateľmi a to ju mierne vyviedlo z kontextu. Keď ju prebodol prísnymi očami, došlo jej, že čaká na odpoveď.

„Prídem rada,“ prikývla nadšene.

Cesare sa usmial, aj keď to bol jeden z tých formálnych, nútených výrazov. Povedal jej kedy a kde a Sam pochopila, že tým sa ich debata skončila. Zaželala mu pekný deň a vypochodovala z jeho kabinetu, stále mierne zmätená.

„Tak, čo chcel?“ ozval sa – pre je uši – medový hlas, keď vyšla na parkovisko.

Otočila sa a zahľadela sa na Tonyho. Opieral sa o stĺp a v rukách si pohadzoval kľúče. Na perách mal oslnivý úsmev, takže jej bolo úplne jasné, že Cesare mu o tom povedal. Samozrejme, ak to nebolo celé Tonyho iniciatíva. Ale nemalo zmysel sa tým zaoberať a tak mu teda úsmev opätovala a vtisla mu bozk na pery.

Pritiahol si ju a dvomi prstami jej prešiel po krku. Zachvela sa a Tony sa potichu zachichotal. Vždy vedel, ako sa jej dotknúť, či ako ju pobozkať, aby jej na telo nahnal husiu kožu.

„Pozval ma na oslavu svojich narodenín,“ zaševelila a Tonyho úsmev sa ešte o čosi rozšíril.

Preplietol si s ňou prsty a spolu sa vybrali cez parkovisko, smerom k striebornému sedanu. Sam chcela, aby šiel Tony na cintorín s ňou a skôr, ako ho o to stihla požiadať, sa ponúkol aj sám. Zrejme jej čítal myšlienky alebo boli jednoducho naladení na tú istú frekvenciu. Ich vzťah bol o to ľahší... obaja rozmýšľali prakticky rovnako.

„Koľko má vlastne rokov?“ vyzvedala Sam, keď sa posadila na miesto spolujazdca a zapla si pás.

Tony naštartoval a pomaly cúval z parkoviska. „Päťdesiatjeden,“ odvetil a Sam šokovane vyvalila oči. „Čo?“ spýtal sa, keď si všimol, ako sa tvári.

„Myslela som, že má viac,“ zašomrala a mykla plecom.

„Hlavne mu to nehovor,“ upozornil ju laškovne.

Cesta im netrvala dlho. Tony si pustil rádio a popiskoval si v rytme skladby, ktorú hrali. Keď napokon zaparkovali len kúsok od cintorínu, Sam si všimla, že je tam stále veľmi veľa ľudí. Nedivila sa, Pharrel bol mocný a dôležitý muž, určite si prišli uctiť jeho pamiatku desiatky jeho známych.

Možno aj stovky, usúdila, keď si prezrela autá, ktoré parkovali na parkovisku a aj na krajnici cesty, pretože inam sa nezmestili.

Tony vybral zozadu kyticu, ktorú Sam kúpila a náhlili sa smerom k hrobu pani Strettonovej. Keď brunetkine oči uvideli, že tam nie je len Jessie s Dianou, ale aj jej otec, čosi v jej vnútri ju zahrialo. Bol vynikajúci pocit vidieť tých dvoch spolu.

Hlavne keď sa Jessie naklonil k svojmu otcovi a nechal sa ním objať. Stislo jej srdce pri tom pohľade a v očiach ju zaštípali slzy. Tony jej stlačil ruku a venoval jej jeden pokojný úsmev, ktorý vlial trošku pohody aj do nej.

„No konečne,“ zahundral blondiak a jednou rukou objal svoju sestru, keď zastali pri nich.

Diana postávala ďalej od hrobu a zjavne bola dosť nesvoja. Obzerala sa dookola a v očiach mala výraz strateného sŕňaťa. Sam bolo viac-menej jasné, ako sa asi cíti a tak keď sa odtrhla od Jessieho, prešla k nej a venovala jedno objatie aj jej.

Čiernovlásku to najskôr zarazilo, no rýchlo sa spamätala a do ucha jej zamrmlala poďakovanie.

„Kiežby tu s nami mohla byť,“ pošepol Jessie, keď oprašoval hrob svojej mami.

Pán Stretton ho potľapkal po pleci a veľavýznamne na neho pohliadol. „Ale ona tu je, synak,“ poznamenal a potľapkal si po ľavej strane hrude.

Tony položil kyticu na hrob a pritiahol si Sam tesne k sebe. Ucítila, ako sa jej perami jemne obtrel o spánok a spokojne si zaborila tvár do jeho krku. Z akéhosi nepochopiteľného dôvodu sa prestala cítiť za smrť svojej mami vinná. Bola smutná, že ju nemá pri sebe a cítila prázdnotu vo svojom vnútri, ktorú mohla zaplniť len tá útla dáma, ale ten ťaživý pocit zmizol.

Tony mal pravdu – všetko bude dobré. 

*Koniec*

A máme za sebou epilóg. Neuveriteľné, že som to dopísala. Na jednej strane som z toho smutná, pretože tejto poviedke som obetovala veľmi veľa času – zatiaľ celkovo najviac – na druhej strane sa teším, pretože sa môžem pustiť do nových príbehov. V hlave mám niekoľko nápadov a postupne sa plánujem pustiť do každého – písanie potrebujem viac, ako vzduch.

Táto séria pôvodne vôbec nemala byť, ale mám divnú tendenciu neuzatvárať príbehy a to bol dôvod, prečo som sa pre ňu rozhodla. Dlho som premýšľala nad koncom a mala som niekoľko variant. Do poslednej sekundy som mala naplánovanú Tonyho smrť (mal zomrieť pri autonehode, keď šiel po Sam), ale nedokázala som to – očividne som zmäkla alebo to bude tým, že som Vám nechcela spôsobiť šok. A tu sa dostávam ku koreňu veci (:D)!

Chcem sa POĎAKOVAŤ všetkým úžasným ľuďom, ktorí poviedku vydržali čítať až do konca. Samozrejme, mám aj pár menovitých poďakovaní, pre osôbky, ktoré mi zanechali komentáre:

Blacky – ty si nikdy slovami nešetrila – a ani emóciami. Tvoje postrehy a poznámky som si vždy užila.

Deny – občas, keď som čítala tvoje komentáre, mala som pocit, akoby som sa vrátila k písaniu HP – z Masona sa ti podarilo urobiť Voldemorta.

Perla – pri tejto sérii mi pribúdali komentáre od teba rýchlejšie, ako pri NS. Veľmi ma potešil tvoj záujem.

Tethys – milovala som, ako si milovala Masona. :D Ja som k nemu chovala rovnaké city. 

MaggieLove - som rada, že si odboj odvolala. Nakoniec ani nebol potrebný.

Kiki1 - veľmi ma teší, že tvoje nadšenie pre poviedku ani po takej dlhej dobe neopadlo.

Izzie22 – vždy si mi zanechala komentár, aj keď len krátky, no i to stačilo na povzbudenie.

Ak sú tu ešte nejakí inkognito čitatelia, máte skutočne poslednú šancu o sebe dať vedieť. Všetkým Vám ďakujem a snáď sa vidíme pri ďalšej mojej poviedke.

 Veľmi dojatá, smutná a šťastná zároveň, Mimi :)

Autor: mima33 (Shrnutí povídek), v rubrice: Povídky » Na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Len porozumieť - Epilóg: