OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » Ľad a slama - 1. kapitola



Ľad a slama - 1. kapitolaJe to takmer rok, čo som sem nič nepridala. Urobila som chybu, keď som sa hnevala na ľudí, ktorí mi chceli iba pomôcť. Teraz som tu s novou poviedkou, o rok staršia a múdrejšia čo sa týka pravopisu.
Kritiku vítam. Je to jedna z mála poviedok s reálnou tématikou, ktorá ma baví. (V zálohe mám také tri kapitoly.) Ospravedlňte občasné sprosté slová.

Soňa a Roman sú súrodenci. Obaja sa venujú športom. Rodičia ich v tom plne podporujú. Zatiaľ čo Soňa jazdí na koňoch, Roman sa venuje hokeju. Medzi týmito športmi je dosť veľký rozdiel, čo vnímajú obe športové skupiny. Rovnaký názor má aj Romanov spoluhráč Mário. Je možné, aby medzi nimi vzniklo priateľstvo, alebo nebodaj niečo viac?

1. Niet nad dobrý hokejový zápas

„Poprosíme víťazov parkúru o čestné kolo,“ ozývalo sa z ampliónov na opracovisku. Usmiala som sa, potľapkala svoju kobylu Mercy po šiji a vyrazila vpred. Stužka pripevnená na uzde povievala v jesennom vetríku. Tuhšie som si k hrudi pritisla trofej a usmiala sa na všetkých naokolo. Hneď pri páske vyhradzujúcej opracovisko stáli hrdí rodičia a môj starší brat Roman – hokejista.

Po niekoľkých sekundách cválania som už bola načisto vyšťavená. Dnes bol naozaj náročný deň. Mnohí si ale myslia, že jazdectvo nie je šport, že jazdec iba sedí na zadku a nič nerobí. Jazdectvo je súlad dvoch úplne odlišných tiel. Kôň nie je žiadne športové náčinie ako hokejka, lopta, či tenisová raketa. Kôň je živý tvor, tak ako všetci ostatní.

„Ďakujeme za čestné kolo a teraz nasleduje krátka prestávka pre prestavbu parkúru,“ hlas z ampliónu ma vytrhol z filozofovania. Neostávalo mi nič iné iba otočiť kobylu a vyjsť z opracoviska.

„Bola si skvelá, zlatíčko!“ mama sa na mňa zoširoka usmiala a vzala mi trofej, aby som pokojne mohla zosadnúť z koňa.

„Dobrá práca!“ potľapkal ma po pleci otec, ktorý sa do toho rozumel asi ako spevák popu do metalovej hudby.

„Bola si skvelá, ségra,“ zopakoval mamine slová Roman. Pohladil Mercy po krku a vzal mi bičík.

Prekvapene som naňho pozrela. Koňa pohladí raz za sto rokov, aj keď ho rodičia ťahajú na všetky moje preteky. Zdá sa mi to voči nemu nefér, pretože ja na jeho hokejové zápasy chodím málokedy. Možno preto, že ich má skoro každý víkend a parkúrové preteky sa niekedy nekonajú celý mesiac aj to iba cez leto a začiatkom jesene.

Vyzliekla som si sako, vytiahla strmene a prehodila opraty. Všetci sme sa pobrali k transportéru. Odsedlala som Mercy, veci uložila do úložného priestoru a voviedla kobylu do transportéra.

V tomto bola absolútna jednotka. Niektorí jazdci museli svoje kone dnu dotlačiť silou. Ona tam pokojne vošla aj sama.

Zabezpečila som rampu po ktorej vošla dnu a sadla si do auta.

„Uf, konečne poriadne sedím,“ ozvala som sa, keď som sa uvelebila na zadnom sedadle pri Romanovi.

„A doteraz si nesedela?“ podpichol ma s úškrnom.

Veľavýznamne som naňho pozrela. Typický starší brat a k tomu hokejista.

„Roman, nechaj sestru na pokoji. Nevidíš, že je unavená?“ karhala ho mama. Sama dobre vedela, o čom hovorila. Kedysi pretekala, rovnako ako ja. Dnes ma trénovala a pripravovala na preteky. Z času na čas si aj ona zajazdí. Niekoľkokrát som sa ju snažila presvedčiť, aby ešte niekedy pretekala, no vždy ma odbila.

Zaklonila som hlavu a sledovala krajinu ubiehajúcu za oknom. Vozenie sa v aute, za ktorým bol transportér pre koňa, bolo najlepšie na celom pretekaní. Bolo zábavné sledovať tváre ľudí pri pohľade na auto.

Cesta do súkromného jazdeckého klubu, kde som mala ustajnenú Mercy, netrvala dlho. Po niekoľkých metroch sa pred nami objavila budova stajne, krytej jazdiarne a výbeh pre kone.

„Srdiečko, zvládneš to aj sama? Musíme už ísť na Romanov zápas,“ prihovorila sa mi mama v stajni, keď som Mercy voviedla do boxu.

„Jasné, pokojne choďte. Vezmete mi domov sako a dečku s ušaňami? Chcela by som ich dať vyprať.“ Vedela som, že pred odchodom na štadión zájdu ešte domov.

„Samozrejme,“ prikývla. Potom ma letmo objala, pohladila Mercy po šiji a vyšla zo stajne.

S tichým povzdychom som vzala svoje závesné vedro a naplnila ho vodou. Popritom som sa vyhla dvom jazdkyniam vo vínovo červených vestách a jazdeckých nohaviciach. Letmo som sa na nich usmiala a otvorila Mercyn box.

Na súkromných jazdeckých kluboch bola najlepšia tá flegmatickosť. Nikto sa do nikoho nestaral, nikto nikomu nezavadzal, nikto nikoho nehnal do upratovania svojho boxu – každý si to robil sám a hlavne kedy uznal za vhodné.

Z ovsárne som priniesla odmerku s ovsom a balík voňavého sena.

„Za dnešný výkon,“ pohladila som Mercy po pysku a nasypala jej ovos žľabu. S chuťou sa doňho pustila.

„Musím ísť. Uvidíme sa zajtra,“ vtisla som jej bozk na pysk a vyšla zo stajne.

Od klubu som to domov nemala ďaleko. Stačilo prejsť zopár ulíc rodinných domov a hneď som bola pri našom dvojposchodovom domčeku.

Pri bráne ma už natešene vítali rodinné psy – írsky seter Mernem, čo po arménsky znamenalo zomrieť, a austrálsky ovčiak menom Stark.

Odomkla som dvere do domu a unavene odkväcla na pohovku v obývačke. Rodičia zrejme práve teraz povzbudzovali Romana a jeho tím, hnevali sa na faulujúcich protihráčov a tešili sa z každého gólu.

Našich rodičov som obdivovala zo všetkých najviac. Obaja nás vytrvalo podporovali v našich záujmoch, čo sa nezaobišlo bez finančných prostriedkov, vozenia na tréningy, chodenia na zápasy alebo, v mojom prípade, na preteky.

Nech sa dialo čokoľvek, vždy nás prišli podporiť obaja. Kedysi sme sa delili na družstvá typu matka s dcérou a otec so synom, ale po nejakom čase sme zistili, že to nie je ono, a tak sa na nás chodili pozerať obaja. Občas sa stalo, že sa Romanov zápas krížil s pretekmi a vtedy nastupovala spomínaná rovnica - ja plus mama, oco plus Roman.

Inak to ani nemohlo byť. Otec bol síce sponzorom jazdeckého klubu, ale tiež sám kedysi hral hokej a bol vedúcim mužstva.

 

Vošla som do kúpeľne pri svojej izbe a rozpustila si decentný vrkoč. Umyla som si tvár a prečesala si vlasy, z ktorých vypadlo zopár stebiel sena.

Dečka pod sedlo, chrániče na koňa a ušane boli uložené na stoličke pri toaletnom stolíku. Digitálne hodiny ukazovali pol tretej. Nechcelo sa mi trčať doma, a tak som sa rozhodla, že podporím brata na zápase. Podľa mojich výpočtov by som sa ku štadiónu mohla dostať ešte pred začiatkom druhej tretiny.

Zbehla som dole a ešte chvíľu sa kochala pohľadom na najnovšiu trofej. Z háčika som vzala priepustku, ktorou som sa tam mohla dostať bez platenia, a kľúče. Vybrala som bicykel, rozlúčila sa zo psami a vydala sa na cestu. Na sebe som ešte stále mala jazdecké oblečenie. Bolo mi to jedno. Rajtky boli špinavé od novo namasteného sedla a tak či tak sa budú prať. Košeľa bez saka vyzerala trochu divne, nehovoriac o fialových károvaných podkolienkach. Občas nezaškodí ukázať svoju pravú tvár.

****

Už z diaľky som videla auto našich. Rozhodne pútalo pozornosť, keďže ešte stále k nemu bol pripevnený transportér pre kone.

Poobzerala som sa po okolí a veľmi nenápadne odistila rampu. Bicykel som strčila dnu a rampu opäť zaistila. Nemala som si ho kam uzamknúť a tak som jednoducho improvizovala.

Vošla som cez služobný vchod a kráčala na tribúnu. Okrem dvoch chichotajúcich sa dievčat, ktoré na zápas zrejme prišli iba kvôli hokejistom, rodičov a príbuzných bol štadión prázdny. Vedela som, že všetci na mňa budú zazerať. Jasné, nikdy nevideli dievča v jazdeckých nohaviciach, košeli a károvaných podkolienkach.

„Čo to má, preboha, na sebe?“ začula som tichý šepot. Fakt nenápadné.

„Maškarný ples bol pred niekoľkými mesiacmi,“ ozval sa druhý hlas. Jasné, patril tým dvom pipkám.

Pre niekoľkými mesiacmi by som sa otočila a vynadala im do trápnych lúzeriek, alebo im začala vysvetľovať, ako sa obliekajú jazdci na súťaž aj to, že som jeden z nich, ale dnes som to nechala tak.

Pred prázdninami som sa totiž kompletne zmenila. Začala som cvičiť a zhodila nadbytočné kilá, pre ktoré som bola terčom posmechu. Vlasy farby konského hnoja som si prefarbila na čierne.

Zmenila som aj svoju povahu. Hlavne po tom, ako som dostala Mercy. Pred tým som bola cholerická a často nahnevaná na celý svet. Všetko sa zmenilo, keď som začala jazdiť.

Preto som tým dvom nevenovala ani jeden pohľad – nestáli mi za to. Našla som si tiché miestečko pri striedačke, z ktorého som mala perfektný výhľad na ľad.

Práve sa končila prvá tretina – nuž, prišla som naozaj skoro. Štadión nie je až tak ďaleko. Vlastne je takmer pri stajniach.

„Soňa! Čo tu robíš?!“ zakričal na mňa Roman prechádzajúci do šatne.

„Nemôžem sa prísť pozrieť na svojho brata?“ nevinne som sa usmiala. Zaslúži si to. Zase raz pohladil Mercy.

„Kamoš, to je tvoja baba?“ pristavil sa pri nás jeho spoluhráč. Zvláštne. Nikdy pred tým som ho tu nevidela. Roman pred niekoľkými dňami spomínal, že k ním prišiel nový chlapec a je fakt skvelý.

„Niee,“ zasmial sa. „To je moja sestra Soňa. Soňa, to je Majo,“ predstavil nás.

„Ona sem prišla v pyžame?“ Majo si ma premeral od hlavy po päty. Nevyzeral najhoršie to som musela uznať. Vypracovaná postava hokejistu, husté čierne vlasy a ľadovo modré oči.

Roman sa opäť zasmial, zatiaľ čo ja som naňho nevraživo zazerala.

„Ehm... takto by som o nej nehovoril. Ona je... parkúrová jazdkyňa. Práve prišla zo súťaže. Vyhrala prvé miesto vo výškovej kategórii, v ktorej pretekala. A zrejme sa neprezliekla.“

„Aha...a ja som si myslel, že za sedenie nič nedostávajú,“ zachechtal sa Majo. „Na druhej strane, mohlo mi to napadnúť skôr. Máš tu slamu,“ ukázal na vlasy. Siahla som si na hlavu. V tom sa ku mne naklonil a vybral mi ju sám. Mala som sto chutí mu jednu vylepiť. Po prvé preto, že sa ma vôbec dotýkal, po druhé preto, že medzi senom a slamou bol naozaj veľký rozdiel (no ľudia si to zavše mýlili, akoby to bolo jedno) a to čo mi vybral z vlasov, bolo seno. A do tretice všetko dobré.

„Jazdci na koni nikdy nesedia!“ Kým som si stihla uvedomiť, že poslednú vetu som vyhŕkla naraz, bolo už neskoro.

„Ó, tak prepáč, že som urazil jej veľkoňstvo. Fakt som si to myslel. Budeš mi to musieť vysvetliť, koniarka.“ Po týchto slovách odišiel do šatne.

Namrzene som pozrela na Romana. Pokrčil plecami a so smiechom sa vydal za ním.

Nahnevane som klesla na sedadlo. Čo som si mohla myslieť? Hokejisti, futbalisti, hádzanári, nik, naozaj nik nepochopí, čo je jazdectvo. Vieme to iba my sami.

Takému neinteligentnému somárovi to budem vysvetľovať ťažko. Škoda reči.

„Miláčik, ty si tu?“ pristavila sa pri mne mama s otcom. Zrejme boli skontrolovať transportér a zistili, že je v ňom bicykel.

„Ehm, áno,“ snažila som sa o pokrivený úsmev.

„Bola by si taká dobrá a priniesla po zápase Romanovi teplý čaj?“ podala mi mama termosku. „Musíme s ockom niečo vybaviť. Ako vidím, vzala si si priepustku.“

Stretnúť sa opäť s tým somárom? Vylúčené! Na druhej strane, nastal čas na odplatu.

„Jasné,“ zákerne som sa usmiala.

Po zvyšok zápasu som tŕpla kedy časomiera oznámi koniec. Naši si viedli naozaj skvelo. Ani som nevedela proti komu hrajú. Neustále som sa sústredila na Maja. Hral dobre. V priebehu niekoľkých minút strelil rovno dva góly. Ako som ho tak sledovala, uvedomovala som si, že hokej je ťažká a tvrdá hra. Pri parkúre vás nikto neobmedzuje no tu sa fauluje jedna radosť.

„A domáci opäť vyhrali!“ ozývalo sa na konci poslednej tretiny. Mladí hokejisti si podali ruky s protivníkmi a nadšene udierali hokejkami po ľade. Hlúpy zvyk.

Keď sa vydali smerom do šatní, zdvihla som sa zo sedadla a vošla za nimi. Tesne pred tým som z ľadu na kraji zoškrabala trochu snehu.

Šatne smrdeli za potom a ďalšie minúty aj za sprchovými gélmi. V tomto prípade mi naozaj viac voňal konský hnoj, čerstvo natreté sedlo a uzda.

Sadla som si na lavičku a čakala na Romana. Keď okolo mňa prechádzalo niekoľko chlapcov iba v uterákoch okolo bedier, sklonila som hlavu, aby mi nebolo vidieť do červenej tváre.

„Aha koho to tu máme! Prišla koniarka!“ zasmial sa Mário. Jeho hlas som momentálne spoznala kdekoľvek a z akejkoľvek diaľky.

„Aby si sa neposral. Kde je Roman?“ spýtala som sa a nesnažila sa pri tom civieť na tehličky na jeho bruchu.

„Zavolám ti ho.“ A už ho nebolo.

O chvíľu sa vo dverách šatne zjavil môj brat v jednoduchom bielom tričku a teplákoch. Vlasy mal ešte mokré od sprchovania. V tesnom závese sa za ním zjavil Majo. Koledoval si o poriadnu facku, ale ja som preňho mala pripravené niečo iné.

„Mama ti posiela teplý čaj. Vieš, aká je,“ zasmiala som sa a podala mu termosku s nápojom.

„Bacha, kamarát. Vieš, ako sa hovorí: Nie je všetko zlato, čo sa blyští. Nie je všetko koňak, čo kôň vyští,“ zasmial sa Majo.

Znechutene som si ho premerala.

„Vieš, ani ma neprekvapuje, že si taký hlúpy. Niektorý hokejisti to v hlave nemajú v poriadku!“ vyprskla som. „Ten kus snehu, čo máš na hlave, ti očividne nerobí dobre.“

Roman, ktorý stál obďaleč, nás pobavene pozoroval.

„Nehovor!“ zachechtal sa. „Akoby som tam nejaký mal.“

 „Teraz už hej!“ Z celej sily som mu do tváre plesla sneh, ktorý sa mi napodiv ešte neroztopil v horúcich a spotených rukách. Potom som jednoducho odišla.

Niet nad dobrý hokejový zápas. Tento som si neskutočne vychutnala.



Sdílet Sdílet

Diskuse pro článek Ľad a slama - 1. kapitola:

5. Qualitisia přispěvatel
07.02.2013 [20:19]

QualitisiaPáni, vážně dobrý :) Jinak díkyza tvůj komentář, moc mě potěšil :) A tady smekám! :)

4. Hejly
07.02.2013 [19:37]

Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon

3. mea
07.02.2013 [17:59]

Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon

2. Simones
07.02.2013 [16:32]

na začátek hodně dobrý ! :) :D ten konec mě pobavil :D to bude ještě zajímavý :)

1. steel
07.02.2013 [15:02]

začína to zaujímavo Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon

 1

Přidat komentář:

Nick:

Text:

[.smile22.gif./] [.smile25.gif./] [.smile10.gif./] [.smile17.gif./] [.smile19.gif./] [.smile08.gif./] [.smile06.gif./] [.smile01.gif./] [.smile34.gif./] [.smile33.gif./] [.smile41.gif./] [.smile18.gif./] [.smile16.gif./] [.smile11.gif./] [.smile24.gif./] [.smile23.gif./] [.smile40.gif./] [.smile32.gif./] [.smile35.gif./] [.smile07.gif./] [.smile09.gif./] [.smile38.gif./] [.smile36.gif./] [.smile31.gif./] [.smile04.gif./] [.smile03.gif./] [.smile12.gif./] [.smile15.gif./] [.smile20.gif./] [.smile27.gif./] [.smile29.gif./] [.smile02.gif./] [.smile05.gif./] [.smile30.gif./] [.smile37.gif./] [.smile39.gif./] [.smile42.gif./] [.smile28.gif./] [.smile26.gif./] [.smile21.gif./] [.smile14.gif./] [.smile13.gif./]



Uživatel:
Heslo:
Nemáte účet?


Stmívání.eu



...další zajímavé stránky Toto může být i váš web.
Jak přidám povídku? poslední články
poslední komentáře


Kdo je tu z členů? Klikni!