OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » If I survive... - kapitola 9: Minúty

27.02.2015 (10:00) • sisa118 • Povídky » Na pokračování • komentováno 3× • zobrazeno 724×

Pre tie dobré duše, ktoré čítali aj Solitude, mám dôležitú správu. :D Na počesť môjho stého vydaného článku, ku ktorému sa onedlho prepracujem, som sa rozhodla zverejniť krátku dvojkapitolovú poviedku pod názvom Solitude: Barcelonská noc. V skratke? Tento mini príbeh bude pojednávať o turné Daiwishu v Barcelone. :D

Čo sa týka If I survive..., pokúsim sa nové časti pridávať pravidelne, ale nič nesľubujem.

Sisa118

P. S.: Ďakujem za komenty a to Smile, Tyne, ninik a TheSinne. Som rada, že sa vám minulá časť páčila, aj keď bola pred dlhou dobou. :D

Kapitola 9

Zasyčal, ale udržal sa na nohách.

„Ty skurvený bastard!“ štekla som po ňom. „Ty si ma zdrogoval!“

Zlosť zo mňa prskala ako iskričky z prskaviek na Nový rok. Pohol sa a vzápätí zvieral moje zápästia a pritláčal ich k operadlu. Zavrčala som od bolesti, ktorá mi vystreľovala z ramena.

„Inak to nešlo,“ vyhlásil pevne.

„Bastard!“ štekla som mu do tváre. „Nadrogoval si ma!“ Ani som si neuvedomila, že som mu vo víre zúrivosti začala tykať.

„Pochybujem, že by ste sa dobrovoľne nechali uspať!“ oponoval mi.

„Jasné, že nie!“ Bože, ako som mohla byť taká sprostá a naletieť mu? Ako? To som fakt až tak zúfalo nadržaná, že si nevšímam svet okolo seba? Prepaľovala som ho pohľadom a v tej chvíli túžila len po jednom. Vytrhnúť mu srdce a napchať ho do výfuku jeho BMW!

„Tak vidíte. Boli to len sedatíva. Na istý čas vás uspali - bez vedľajších účinkov,“ oznámil mi.

„Seriem na vedľajšie účinky! Nadrogoval si ma!“

„Áno, nadrogoval. Priznávam. Ale bolo to nevyhnutné.“ Navzájom sme si hľadeli do očí a mňa nepríčetne vytáčalo, že tie jeho sú také pokojné! Kruci! To nemôže prejaviť aspoň trošku ľudskosti a rozčúliť sa? A najhoršie na tom bolo, že jeho oči upokojovali aj mňa.

„Teraz vás pustím,“ povedal napokon. „A vy ma neudriete.“ Tým by som si nebola taká istá. „Súhlasíte?“ Tak on chcel môj súhlas? Fajn. Dostane ho.

„Sľubujem,“ pritakala som. Ešte pár sekúnd ma držal. Zvažoval, či hovorím pravdu? No napokon ma pustil a o krok ustúpil. Jeho chyba. Vykopla som a špička mokasín sa mu zaryla do píšťaly. Zalapal po dychu a ja som sa za tú dobu postavila na nohy. Musela som sa oprieť o rám dverí, inak by ma moje vlastné nohy neuniesli. Strašne sa mi točila hlava.

„Sľub som splnila. Neudrela som vás,“ vyhlásila som škodoradostne a ignorovala jeho lapanie po dychu. Namiesto toho som sa poobzerala po okolí.

Boli sme v... no v hale. Vyzerala ako pár rokov nepoužívaný hangár, o čom svedčilo aj malé lietadlo v zadnej časti. V rohoch boli naukladané škatule a iné harampádie. Ako inak, nepoznala som to tu. Za lietadlom boli kovové dvere, cez ktoré do tohto neutešeného pochmúrneho prostredia vstúpila vysoká žena. Bola to tá istá, ktorá ma spolu s ním vypočúvala. Aj teraz jej vlasy vyzerali ako zapálená pochodeň a hnedé oči nenávistne upierala na moje maličkosť. Pohľadom skĺzla na Morgana, ktorý sa rovnako ako ja opieral o auto a snažil sa predýchať bolesť. Musím povedať, sa mu to podarilo v rekordnom čase.

„Nick,“ zvolala a pridala na tempe.

Na sebe mala priliehavú, fialovú blúzku s krátkym rukávom, dlhé, čierne nohavice a rovnako farebné lodičky. Bola úplne iná ako ja. Z nej sálala profesionalita, zatiaľ čo zo mňa teenegerská nespútanosť. Popravde, čudovala som sa, ako v tom dokáže vydržať. Ja v týchto horúčavách mám chuť zhodiť všetko oblečenie a behať len v rúchu Evinom.

„Nič mi nie je,“ ozval sa vedľa mňa jeho pevný hlas. Stál vzpriamene, bez akéhokoľvek náznaku bolesti. Mala som ho kopnúť silnejšie! Nabudúce budem vedieť!

„Takže,“ zavrčala som. „Čo teraz?“

Moja otázka bola jasná. Ak mi to hneď nepoviete, odchádzam a je mi jedno, koľkých pritom odprevadím na onen svet! Cestný kužeľ si ma prezrel s neskrývanou nevôľou v očiach. Fajn, túto hru viem hrať aj ja. Pohľad som jej opätovala. Mogran sa postavil medzi nás. Ale no tak, ja som ju predsa nechcela zbiť! Zatiaľ...

„Poďte,“ vyzval nás obe... alebo len mňa? S tým vykaním fakt musíme skončiť! Zaviedol nás do postrannej miestnosti rovnako zúboženej ako hangár. Jediné, čím sa od neho líšila, bola sada deravých kresiel, sofa a konferenčný, obdĺžnikový stôl. Bolo tu okno, ale po rokoch ignorácie ste cezeň mohli vidieť akurát tak vlastný odraz.

V miestnosti, okrem našej trojky, stála ďalšie trojica mužov. Jeden černoch s dredmi, starý pánko s motýlikom a mladý chalan s čiernou kšticou vlasov, ktorá mu padala do očí. Z uší mu trčali drátiky sluchátiek, ktoré si vytiahol, keď sme vstúpili dnu.

„Vospolok,“ zvolal Morgan a dva a pol chlapa naňho zvrátili rôznofarebné pohľady. „Toto je sleč... ehm, Andrea Josephine Reinerová,“ predstavil ma. Pohoďácky som im kývla.

„Nevykajte mi,“ prikázala som im a tento príkaz patril aj Morganovi. Prikývli. Chalan si ma prezeral hodnotiacim pohľadom, ale na rozdiel od Shaka, mojim prsiam venoval len zbežnú kontrolu. Väčšina jeho pozornosti sa upriamila na moju ruku. V očiach mu zplanuli vášnivé ohníky. A kruci, takže fetišista na železo?

„Toto je Avery Carter,“ predstavil Morgan černocha. Aj keď podľa mňa má v sebe kvapku indiánskej krvi. „Za ním je Zane Drake,“ ukázal na fetišistu. „A on je Bertie Grayer,“ dokončil so starochom.

„Teší ma, mladá dáma,“ prehovoril starec silným, anglickým prízvukom. Cs, veľmi skoro zistí, že ja mám od mladej dámy na hony ďaleko!

„Monique Brandonovú už poznáš. Bola na tvojom výsluchu,“ dodal Morgan.

Vážne? Pripadám ti, že trpím alzheimerom?! To som si nechala pre seba a navonok len znudene prikývla.

„Tak, prečo som tu?“ spýtala som sa. Teda ja viem, prečo som tu ja, ale neviem, prečo si myslia oni, že tu som.

Morgan sa zamračil a kývol na starocha, aby odpovedal. Ten sa na mňa dedkovsky usmial. A ja som mala chuť otrieskať mu niečo o polo-plešatú hlavu.

„Si tu, aby si pomohla pri federálnom vyšetrovaní,“ oznámil mi. Vážne? Povedz mi niečo, čo neviem! „Budeš pre nás jazdiť a my ti za to zabezpečíme federálnu ochranu a poskytneme informácie o „nehode“, do ktorej bolo zapletené tvoje meno.“

„Čo obnáša slovné spojenie „budem pre vás jazdiť“?“ zatiahla som s nadvihnutým obočím a skrížila si ruky na prsiach.

„To obnáša nasledovné: Predtým, ako ťa vypustíme do ulíc, ohodnotíme tvoj zdravotný stav a mieru vážnosti panických záchvatov.“

Keď spomenul moju slabinu, mierne mnou trhlo. Asi je sprostosť myslieť si, že o nich nebudú vedieť. Koniec koncov jeden som schytala priamo pred Morganom. Ale aj tak ma vedomie, že poznajú moju najväčšiu slabinu, škrelo.

„A ďalej?“ zavrčala som.

„Ďalej? Zatiaľ potrebuješ vedieť len toto, drahá. Je zbytočné ti vravieť niečo viac, pokiaľ neprejdeš v testoch,“ odvetil a na perách sa mu stále pokupoval príjemný úsmev, z ktorého mi po chrbte behal mráz.

„Kto ma bude hodnotiť?“ chcela som vedieť.

„Ja,“ odvetil pokojne.

„A tie testy?“

„Čo s nimi?“

„Aké budú?“

Natiahol sa za seba a z parapety okna zodvihol šálku, ktorú si priložil k ústam. Odpil si a až potom odpovedal.

„Telesné, psychické a prirodzene sa bude skúmať aj tvoja jazdecká schopnosť,“ uzavrel a ja som prikývla. Mala som na výber? Nie, nemala.

„Kedy začneme?“

„Si nedočkavá,“ zatiahol spokojne.

„Nie som nedočkavá, ale na rozdiel od vás mám aj skutočnú prácu!“ zavrčala som a výstražný kužeľ za mnou hlasno zaprskal.

„Podľa teba mi nepracujeme?!“

Obrátil som sa k nej a povrchne si ju prezrela. Nie, jej nechtíky sú starostlivo udržiavané, ručičky hebké. Kdeže, tá nikdy ťažko nepracovala. Ale skôr, ako som stihla niečo povedať, zasiahol Morgan.

„Prestaňte! Obe!“

Nevinne som sa naňho usmiala a provokatívne si pohladila kovové hánky.

„Ja nič nerobím...“ zapriadla som. Zatiaľ. „Ale k veci, kedy začneme?!“ obrátila som sa na starca. Zubato sa na mňa usmial a pozrel na hodinky.

„Hneď,“ odvetil.

Zviedli ma do ďalšej miestnosti. Škruktúra bola rovnaká, len vybavenie sa diametrálne líšilo. Namiesto prázdnej podlahy a konfekčného nábytku tu stáli štyri autá. Už len od pohľadu som dokázala posúdiť, že sú upravené. Tuning, nitro a podobne. Na opačnej strane stálo niekoľko stolov zaprataných počítačovou technikov od výmyslu sveta.

Ako dobre som sa vyznala v autách, tak zle som sa orientovala v počítačoch. 

Vedela som s nimi narábať v rámci bežného života a svojej profesie, ale všetko na viac išlo mimo mňa. Čiernovlasý fetišista si to zamieril priamo k nim a ani ma to neprekvapilo.

Pohľad som zvrátila ku kovovým monštrám predo mnou. Chýbala im akákoľvek elegancia. Jediné, na čom ich staviteľom záležalo, bol výkon. Odporné! Takto znehodnotiť niečo tak krásne, a pritom stačilo investovať len do iných typov súžastiek... Hriech! Znechutene som odfrkla a v duchu sa zaprisahala, že ani v jednom z nich nikdy pretekať nebudem. Ich vyblednuté farby ma až pálili pri srdci... no, pri troche starostlivosti, by sa z nich dalo niečo vykresať.

Ruka mi vyletela k vlasom, keď sa moje estetické cítenie rozbehlo naplno. Tomu na kraji by pasovala zelená – zvýraznila by jeho tvrdé krivky a možno vy nebol na škodu aj nejaký nápis typu Polib mi prdel, ak to dokážeš!. Z môjho fantazírovania ma vytrhol Morgan.

„Vyber si jedno z nich,“ prikázal mi.

„Na čo?“

„Budeš v ňom jazdiť,“ odvetil a ja som si informáciu, že na preteky by som si nevybrala ani jedno z nich, nechala pre sebe. Keď nastane správny čas, dozvie sa to. Vybrala som si to na kraji.

„A čo teraz?“ chcela som vedieť, ale odpovedala mi Moni, pričom sa tvrdo usmiala.

„Teraz ukážeš, čo vieš!“

Na moje obrovské prekvapenie sa v tomto hrdzavom areáli nachádzala aj provizórna a pekne zanedbaná dráha. Nebola príliš veľká, ale dostatočná pre účely, ktoré sa na nej mali odohrávať. Nasadla som do obitého monštra a cez okienko sa zahľadela na Morgana.

„Asi nemusím pripomínať, že pouličné závody sa nejazdia na uzavretom okruhu?“ prehodila som sarkasticky.

„Nie, ale pokiaľ nezvládneš ani ten, tak ťa do ulíc nepustím,“ zavrčal. Ale, niekto tu má zlú náladu? Zaujímalo by ma prečo. Pokrčila som ramenami a stisla zapaľovanie. Naskočilo s tichým pradením. No aspoň toto je obstojné. Neznášam hlučné autá. Ide mi z nich prasknúť hlava.

Nasmerovala som auto cez roztvorené, veľké dvere na oválny okruh. Troška ma štvalo, že auto malo nulové zabezpečenie, ale rozhodla som sa to, pre teraz, ignorovať.

„Jazdi, dokým ťa nezastavíme,“ prikázal mi starý Angličan a ja som nevzrušene prikývla.

Autá sú moje hobby. Nie, sú oveľa viac! Sú mojou súčasťou! Mojou dušou! Keď jazdím, auto a ja splynieme v jedno. Krivo som sa usmiala a zadívala sa na dráhu pred sebou. Toto zvládnem! Ja im ukážem, čo to znamená byť nočným besom! Tieňom, na ktorý nemajú ani poliši!

Prižmúrila som oči. Prestala som vnímať okolie a sústredila sa len na jediné. Na moje spojenie s autom. S volantom a pedálmi, s pákou!

Čakala som... na čo? A potom mi to došlo. Toto nie sú závody! Tu nemusím čakať na mávnutie kockovej čierno-bielej vlajky alebo odhodenie podprsenky. Tu môžem vyraziť vpred a beztrestne si užiť jazdu na plný plyn – tu môžem byť slobodná! Opäť!

Zaradila som, šliapla na plyn a monštrum podo mnou zrevalo! Pohlo sa vpred. Jeho pneumatiky pískali o starý asfalt, zanechávali za sebou dlhé pásy spálenej gumy, ale mňa to nezaujímalo. Toto k tomu jednoducho patrí.

Jedno som ale uznať musela. Toto auto bolo delo. Za dobu, ktorá sa mi zdala nekresťansky krátka, zrýchlilo na dvesto kilometrov za hodinu. Svet okolo mňa sa zlial do jednej všefarebnej, ale hlavne hrdzavo-sivej, šmuhy.

V mojom vnútri sa rozhorel pocit beztiaže a šťastia. Toto mi chýbalo. Ruky pevne, ale nie kŕčovito, zvierali čierny volant. Zátačky som brala po ich vnútornej strane a rovnú plochu preletela rýchlosťou dvesto šesťdesiat za hodinu a stále som zrýchľovala.

Na tvári sa mi usadil divý výraz. Chcela som... chcela som vyhrať! Chcela som prekonať samú seba... Ja musela som niečo...

Vycerila som zuby a v duchu prekonávala potrebu použiť nitro. Jasné, že som nemohla – a to nie len preto, že ním toto auto nedisponovalo. Chcela som ešte zrýchliť! Chcela som vzlietnuť! Prekonať rýchlosť svetla tak, aby sa svet okolo mňa spomalil, možno zastavil... chcela som dokázať nemožné!

Ale nemožné sa nekonalo. Práve naopak. Možné sa približovalo vyššou rýchlosťou, než som si to ja rezala po starom asfalte.

Pred očami mi preblesli plamene! Zachvátili mi chodidlá! Do kože sa zarezali ostré črepiny. Do prevej ruky prenikol neznámy predmet. Nohy mi zavalila ťarcha nádherného auta – iného auta.

Prichádzal! Kruci! Nechcela som končiť! Nemohla som... nie, ešte nie! Ale moje podvedomie rozpoznalo príznaky. Rozoznalo, čo sa deje. Vedelo, to skôr ako ja sama.

Ak som sa nechcela vybúrať v dvestošesťdesiat kilometrovej rýchlosti, musela som zastaviť, a to okamžite!

Brzdy pískali. Auto závratne rýchlo spomaľovalo. Nečudovala by som sa, keby by sa pri tom chytili gumy. Brzdy som odpísala istotne! Svet okolo mňa opäť nabral pevné obrysy, ale ja som im nevenovala pozornosť. Pustila som volant, otvorila dvere a vypadla von. Kolená a dlaň ma štípali. Zodrela som si z nich kožu, ale nebola som schopná vnímať bolesť. Nie teraz – nie, keď som vracala a zároveň sa triasla po celom tele tak, akoby som ani nie pred sekundou vyliezla zo Severného Ľadového!

A to všetko preto... pretože... som nebola schopná! Oh, nie! Nie!!

Jahodová zmrzlina si razila cestu von z môjho tela. Niekde v diaľke sa rozozneli náhlivé kroky.

Kde mám lieky?! napadlo mi. Zdesene som si uvedomila, že ich nemám! Nechala som ich doma! Ksakru! Ksakru!! Ksakru!!!

Nebola som na dráhe dlhšie ako pár minút! Nedokázala som odolávať dlhšie ako pár zasratých minúť!

Ja... takto je nemožné, aby som závodila! Je to jednoducho mimo mojich možností! Ja... nie, musí existovať spôsob! Musí! Nájdem ho!

Vyvrátila som všetok obsah žalúdka. Netrápilo to ma. Dokonca mi bol ukradnutý aj pár dokonale naleštených topánok len pár centimetrov odo mňa. Nie teraz. Nie, keď sa mi pred očami odohrávali tie chvíle! Nie, keď som opäť prežívala svoju smrť! Zabudla som na lieky. Zabudla som na všetko. Jediné, čo ma zaujímalo, bol môj koniec a neznesiteľná triaška, ktorá mi rozbíjala zuby!

Plecia mi zovreli dve silné ruky. Trhli mnou a ja som chrbtom vrazila do zničeného laku auta. Zrak sa mi rozohmlieval. Tvary strácali kontinuitu! Tie isté ruky mnou zatriasli. Prečo? Nechápala som. Prečo ma nenechá umrieť? Mala by som umrieť. Nikto nemôže prežiť - to...

Za postavou sa objavila ďalšia, nízka a objemná silueta. Podala niečo vyššej a tá sa sklonila ku mne. Aj napriek mojej silnej triaške mi roztvorila ústa. Podarilo sa jej to len na chvíľu, ale aj tá kratučká doba stačila na to, aby mi do nich niečo strčila.

Postava ma držala, aby som sebou nehádzala viac, než bolo nevyhnutné. Pritiahla si ma k sebe. Cítila som jej teplo. Držal mi hlavu.

Ťažko som dychčala, ale po pár minútach hotového pekla som začínala nadobúdať vedomie zhodné so skutočne ľudským.

Tvár som mala pritlačenú k bielej košeli... nie len bielej. Na pravej strane, kedysi dokonale vyžehlenej – teraz pokrčenej - látke, sa vynímala veľká, červená škvrna. Ústa ma boleli... nie len ony, ale aj jazyk. Pri záchvate som pohrýzla samú seba. Nebola som dostatočne silná, aby som sa pohla. Sila zo mňa vyprchla. Namiesto toho som sa oprela o silnú hruď a nechala sa unášať hlbokým bezvedomím.

Nado mnou burácal chlácholivý, upokojujúci hlas, ale ja som nerozumela.

Po lícach mi stekali slzy bolesti.

Po perách a brade krv.

Autor: sisa118 (Shrnutí povídek), v rubrice: Povídky » Na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek If I survive... - kapitola 9: Minúty: