OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » If I survive... - kapitola 4: Chabé zdroje

20.10.2014 (10:00) • sisa118 • Povídky » Na pokračování • komentováno 6× • zobrazeno 742×

Lidičky, ďakujem za komenty! Som fakt rada, že sa vám poviedka páči. :D A pri troche šťastia sa vám hádam bude páčiť aj táto časť. :D

Inak túto poviedku venujem : ninik, TheSinna, DarknessB, Nath, Smile a Nii – holky, ani neviete, ako ma vaše komenty dokážu nakopnúť! :D

Sisa118

Kapitola 4

Ráno som sa zobudila nasratá ako Pentagón a táto moja nelichotivá nálada mi vydržala takmer po celý deň. V dielni sa mi vyhýbali a Jeany ku mne nepúšťala žiadnych zákazníkov. Zaliezla som pod starý čierny Mercedes a pustila sa do manuálnej práce. Hlavou sa mi preháňali všetky možné myšlienky, dohady, teórie a plány, ako vyriešiť vzniknutú situáciu.

Niekto ma takmer zabil! Bola by som sprostá, ak by som nechcela zistiť kto a prečo! Plus bonus v podobe hlavy dotyčného na zlatom podnose. Budú pikať za to, že ma nasrali (a takmer zabili).

Pomaly sa mi v mozgu rodil plán pomsty. A začínal návštevou jedného z mojich najobľúbenejších podnikov, do ktorého som už takmer rok nepáchla. Ďalej by nebolo na škodu rozhodiť siete a prípadne sa opäť zapojiť do pretekov. No to bola až posledná možnosť.

„Andy...“ zatiahla placho Jaeny.

„Čo?“ zaznel môj podráždený hlas spod karosérie.

„Volá Morgan.“

„Zruš ho.“

„Potrebuje s tebou súrne hovoriť!“ pokračovala.

„A ja potrebujem súrne pokoj,“ uzavrela som. Áno, aj pán Morgan spadal do mojich plánov, ale zatiaľ len pasívne. Bol zaradený do priečinku posledná možnosť a tým pádom zatiaľ nepotrebný. Poliši nikdy nie sú dobrá voľba. Hocikedy vás môžu bonznúť a vy sa vzápätí nestíhate diviť, ako ste sa ocitli za mrežami.

Jaeny mu pretlmočila moje slová, ale v jemnejšom prevedení a opäť sa obrátila na mňa.

„Hovorí, že je to nanajvýš súrne a že by bol rád, kedy komunikoval priamo s tebou a nie s prostredníkom.“ Posledné slovo urazene vyprskla.

„Ja mám lepší nápad. Zlož mu a nebude komunikovať s nikým,“ navrhla som a ona mu pretlmočila aj tieto slová.

„Odpoveď: Ak so mnou nebude hovoriť, dám si ju predvolať!“ odrapkala.

„Ak neprestane otravovať, poštvem naňho brata!“ odbila som ho (cez Jaeny, ktorá to opäť pretlmočila).

„Nechápe, čo s tým má Stan.“

„Povedz mu o Stanleym všetko.“ Ako som prikázala, tak aj urobila. Jej óda na môjho o štyri roky staršieho brášku bola neuveriteľná, ale pravdivá. Na rozdiel odo mňa, Stan skončil vysokú s najlepšími výsledkami z celého ročníka a teraz maká v najlepšej právnickej firme v L.A. Je to mladý žralok medzi právnikmi. Pokiaľ ide o prípady, tak zatiaľ neprehral ani jeden. Občas fakt nechápem, ako to zvláda. Ja by som právnika robiť nemohla. Jednoducho nie.

„Pýta si jeho číslo,“ sykla Jaeny.

„Nech otvorí telefónny zoznam a pohľadá,“ navrhla som.

„Hovorí, že si tvrdohlavá.“

„A ja, že je otravný. Keď s ním budem chcieť hovoriť, tak zavolám. Mám jeho vizitku.“

„Pýta sa kedy to bude?“

„Keď to bude,“ uzavrela som. Jaeny s ním ešte dlho telefonovala a niečo mu vehementne sľubovala a nakoniec zložila. Mne sa za tú dobu podarilo dorobiť mercedes a viesť spod neho.

„Tak ako?“ vrkla som a ona ku mne zvrtla pohľad.

„Ešte zavolá a dúfa, že potom budeš rozumnejšia.“

„Dúfať môže.“

„Sľúbila som mu, že ťa presvedčím na krátke stretnutia,“ priznala.

„To som pochopila.“

„Prečo s ním nechceš ísť?“ nechápavo zvraštila obočie.

„Je to poliš.“ Tón, ktorým som to povedala hovoril za všetko. Poliši sú zlí! Poliši sú nepredvídateľný. Poliši sú jednoducho poliši.“

„Poliši sú sexi,“ nadhodila a ja som ju spražila pobavený pohľadom.

„Neviem ako ty, ale mne predstava obéznej gule s koblihou v ruke sexy jednoznačne nepripadá.“ Už len z tej predstavy mi bolo zle.

„Je tučný?“ nadhodila šibalsky. Okamžite sa mi pred očami vynoril obraz sexy chlapa v čiernom smokingu a odznakom v ruke.

„Nie,“ zatiahla som.

„Tak prečo nie?“ nechápala.

„Lebo je to poliš! Ja som pretekár... to nejde dokopy. Navyše jemu ide o prípad. Nie o nezáväzný sex,“ spresnila som.

„Tak po prvé, protiklady sa priťahujú. Po druhé, s tebou by išiel každý! A po tretie, prečo zase nezáväzný sex!? Nemyslíš si, že je čas na niečo trvalejšie?“ ponosovala sa. Ak Jaeny niečo z duše neznáša, tak je to sex bez lásky. Naivné? Hrozne. Pokiaľ viem, tak ona sama mala množstvo milencov a podľa jej slov každého milovala – čo je pravda, lebo nakoniec som to bola ja, komu plakala na pleci a jedla pred telkou smútočnú zmrzlinu. Tak ešte raz. Na čo je dobrý trvalejší vzťah, keď aj tak skončí zlomeným srdcom a slzami? Ja sa v pohode zaobídem aj bez toho.

„Stretneš sa s ním?“ spýtala sa napokon.

„Možno,“ uzavrela som a prešla na inú tému. „Dnes musím k Frenklinovi. Prišli súčiastky na BMW,“ oznámila som.

„Len sa s ním nehádaj!“ prosila ma. „Je to už starý p...“

„Hej, ja viem, že patrí do starého železa, ale ja za to nemôžem! To on provokuje mňa!“

„Ber to s nadhľadom. Je starý a nemá čo robiť,“ bránila ho.

„Nemá? Mama sa už roky sťažuje, že je u nich doma častejšia ako u seba!“ odvrkla som. Moji rodičia sa s Frenklinom poznajú od... no od detstva. Všetci vyrastali v Towsone (čo je malé mestečko pár desiatok kilákov od L.A.) a čo viem, tak s otcom aj na jednej ulici. Nečudo, že sa z nich stali najlepší priatelia. Franklin nemá deti a zo štyroch manželstiev mu nevydržalo ani jedno. Väčšinu času trávi buď v jeho obchode alebo u našich. Prípadne v ich obchode so zmiešaným zbožím.

„Pôjdeš za ním hneď teraz?“ pokračovala.

„Nie. Až po obede. Ešte chcem skontrolovať Golf.“

„GTI alebo R?“

„Zelené R. Včera s ním Rhona skončila, ale ešte musí prejsť cez compy,“ zrekapitulovala som, zatiaľ čo som si do špinavej handry utierala ruky.

„Andy!“ Zo zadnej časti dielne ku mne doľahol Randyho hlas. „Volá Terrence!“

„Ten chlap je otravnejší ako dvojročné decko!“ štekla som podráždene a pobrala sa do kancelárie, kde som mu čo najslušnejším spôsobom vysvetlila, že ak neprestane otravovať, tak si pre svoj rabbit môže prísť a hľadať si servis inde... ale pochybujem, že inde by tomu šrotu dali šancu. Keď som s ním skončila a zbuzerovala Shaka, že mi opäť čumí na prsia, pustila sa do Golfu. O dve hodiny neskôr som stála v šatni a vyzliakala monterky a fľakaté tryško. Cestou k Franlinovi som zastavila na krátky obet v malom bystre a s poly zjedenou, francúskou bagetou som mu vtrhla do jeho upraveného, obchodného raja. Obchodík nebol veľký, ale ani malý.

„Zravím,“ pozdravila som Werru – jeho jedinú zamestnanikyňu. Tá ku mne zdvihla hnedé oči a na plných perách sa jej usadil úprimný úsmev. Bola to plnšia mulatka a mohla mať len o pár rokov viac ako ja.

„Franky je vzadu,“ informovala ma, načo som jej vďačne kývla a prešla za pult. Aj keď sme neboli pokrvná rodina, bol mi ako strýko a tak som ho aj odmalička volala.

„Strýko?!“ zvolala som do prázdnej chodby a prešla k jeho kancelárii, odkiaľ sa ozýval náhlivý buchot.

„Dievča jedno nešťasté, takmer som dostal infarkt!“ ponosoval sa starší, obéznejší pán s plešinkou a dobrými modrými očami, ale mňa jeho ponosy nezaujímali. Chcela som to čo najkôr vybaviť, lebo dnes musím stihnúť ešte zopár vecí.

„Nepreháňaj, Franky. Prišla som si po súčiastky,“ prešla som rovno k veci.

„No tak, Andy, kam ten spech? Mám kopec nových pikošiek!“

„A ja nemám čas, tak ich daj sem,“ odvrkla som, ale naňho moja zlá nálada nemala nijaký účinok. Ako to ten chlap robí, že je vždy v dobrej nálade?

„Sadni!“ vyzval ma a spod stola vytiahol flašu piva.

„Som tu autom!“ varovala som ho.

„A ja v práci. Je nealkoholické, tak sadaj!“ nabádal ma a mne bolo jasné, že odtiaľto tak skoro nevypadnem.

„Tak spusť,“ kapitulovala som, zatiaľ čo on nalieval.

„Tomu neuveríš!“

„K veci, strýko!“

„Včera boli závody,“ čakal nejakú odozvu, ale nijakej sa nedočkal.

„Viem o nich,“ priznala som čím som mu očividne radosť nespravila. Natiahla som sa po pohár a plným dúškom odpila.

„Aha... a vieš aj o nehode?“

„Viem.“

„A vieš aj o tom, že Fredy McWell bol extra trieda? Za posledné tri mesiace vyhral každý závod, na ktorom sa zúčastnil!“ oznámil. Toto som nevedela a okamžite sa chytila ak slabej nádeje, že sa o tom dozviem viac.

„Čo o ňom vieš?“ spýtala som sa a tá náhla zmena ho prekvapila.

„Len málo. Mňa zaujímajú len výsledky stávok...“ Môj zúrivý pohľad ho spoľahlivo umlčal a prešiel k veci. „Ten chalan bol jednoducho trieda. Čo viem tam pochádzal odniekiaľ z Floridy a v Kalifornii sa ukázal pred niečo štyrmi mesiacmi. To je asi tak všetko.“

„Pre koho jazdil?“ väčšina pretekárov mala svojich „sponzorov“, ale existovali aj taký (ako ja), čo jazdili sami za seba.

„Zo začiatku za seba, ale potom sa dal ku Caledonovi a jeho parte.“ Brock Caledon bol, no pekne povedané, hajzel. Predával drogy. Patril medzi najlepších dílerov v meste. Jeho tovar bol kvalitný a vždy mal čo predať. Párkrát ponúkal aj mne, ale ak ma rodičia niečo naučili, tak potom to, že drogy a podobné svinstvo len kazí zdravie.

„Hlupák,“ štekla som.

„Tiež som si myslel a navyše mi dobrý zdroj prezradil, že spolu veľmi nevychádzali.“

„Dobrý zdroj? To myslíš Elie?“ Elien Frrota bola majiteľka malej krčmy na okraji L.A. Jej podnik navštevovali hlavne pretekári.

„Hej. Elie má vždy dobré informácie!“ bránil ju.

„Elie rada preháňa!“

„To je jedno. McWell by vyhral aj včera, nebyť tej nehody. Prišiel som o pekné prachy!“ ponosoval sa.

„Keby si nestávkoval, neprišiel by si o ne!“

„Keby som nestávkoval, nikdy by som nič nevyhral!“ bránil sa.

„Odbiehame. Späť k McWellovi. Už vedia, čo sa dosralo?“

„Nie. Auto chceli odpratať, ale niekto ich práskol. Polícia tam bola skôr ako zvyčajne. Podľa Elie tam mierili ešte pred nehodou,“ prezradil.

„Ako počúvam, tak medzi sebou máme krysu!“ zavrčala som.

„Vyzerá to tak...“ odmlčal sa a pozorne si ma premeriaval pohľadom. „Odkiaľ to ty vlastne vieš?“

Ťažko som si povzdychla a plným dúškom si odpila. Mám mu to povedať? Prečo nie?

„Bola som tam.“ Moje slová mali presne taký účinok, aký som očakávala.

„Čo?“ štekol. „Bol som v tom, že si s pretekaním skončila!“ zúril a ja som zodvihla ruky v obrannom geste.

„Nepretekala som. Bola som sa len pozrieť.“

„Prečo?“

„Mám vlastné dôvody,“ uzavrela som a on si ťažko vydýchol.

„Vieš, čo sa stane, keď sa tvoja mama dozvie, že chodíš na... Naposledy ju to takmer zabilo.“

„Len som sa bola pozrieť!“ bránila som sa. Neznášam, keď mi začnú vyčítať nehodu. Viem, že to vtedy nebolo pre rodinu ľahké. Mama skončila na práškoch a otec to neniesol o nič ľahšie. Stan musel na pár týždňov odísť z práce, aby sa o nich mohol starať, lebo Loren mala krátko pred skúškami.

„Ak začneš pretekať, tak ťa vydedia. To vieš,“ pripomínal mi - mne veľmi dobre známi fakt.

„Nerob z toho zbytočne kovbojku. Len som sa pozerala... a nie, že im to povieš!“

„Čo si o mne myslíš?! Už som na teba niekedy niečo bonzol?“ nadul sa a ja som ho okamžite začala upokojovať.

„Jasné, že nie, strýko... Ja len nechcem, aby si robili zbytočné starosti.“

„To ani ja, dievča zlaté. Ani ja.“ Nastalo ťaživé ticho, kedy som spracovávala všetko, čo som sa dozvedela. Tak tým neznámym v aute bol Fredy McWell a jazdil pre Caledona, s ktorým moc dobre nevychádzal. Vyhrával a potom jeho auto nečakane vyletelo do vzduchu.

„Myslíš, že to bola nehoda?“ nadhodila som tajomne.

„Nemala byť?“ nechápal.

„Čo ja viem? Len sa pýtam,“ zahrala som do autu, ale moje vnútro mi vravelo, že to nehoda nebola. „Tak čo bude s tými súčiastkami?“ odložila som pohár a prudko sa postavila. Franky nasledoval môj príklad a konečne sa začal venovať tomu, prečo som sem prišla. Teda nie, že by som nebola vďačná aj za to minimum informácii, ktoré mi poskytol.

O niečo neskôr som už vychádzala von a môj bežný deň pokračoval. V dielni som dorobili niektoré prácičky a keď som zatvárala, bola som unavená ako kôň, ale luxus spánku som si dopriať nemohla. Namiesto neho som sa doma narýchlo najedla, osprchovala a navliekla do vyzývavých čiernych šiat s jedným dlhým – pravým - rukávom. Nerada som vystavovala svoju kovovú končatinu na obdiv. Na nohy nazula vysoké štokle a takto vyrazila do nočného klubu Emonite. Bol jedeným z tých, kde vás vpustia len s priepustkou a kde sa dozviete všetko podstatné o pretekoch. A ako poznám miestnu závodnú komunitu, tak nebudú rozoberať nič iné, ako onú „nehodu“.

Volvo si ostro rezalo cestu pomedzi pomalších susedov a onedlho zastavilo pred miestom určenia. Klub Emonite stál v slepej uličke. Nenápadný zvonku, ale zvnútra to bol jeden z najlepších barov na okolí. Osvetľovali ho tlmené, neónové svetlá a hrala hlasná hudba. Popri stene sa tiahol široký bar, za ktorým obsluhovali štyri krásne barmanky. Tanečný parket bol narvaný na prasknutie podguráženými bytosťami, ktorí šialene máchali rukami nad hlavou. Vzduch bol presýtený všetkým možným, len kyslíkom nie. Kedysi som tieto miesta milovala, ale teraz? Teraz mi pripadali preplnené a príliš hlučné. Nepohli ste sa krok bez toho, aby ste sa o niekoho neobtreli. Neprešli ste päť metrov bez toho, aby vám niekto nepoložil ruku na zadok. Bolo mi z toho zle, ale zaťala som zuby a rozhodla sa prežiť chvíľu nepohodlia. Vzduch zaplnila hmla a znížila viditeľnosť na nulu. Svetlá zbesilo blikali a hudba revala. Zhlboka som sa nadýchla v snahe zachytiť aspoň to minimum nevydýchaného O, ale márne. Dalo by sa to prirovnať k túžbe po modrom z neba.

Pretlačila som sa k baru, kde som sa s úľavou zvalila na barovú stoličku a objednala najdrahší nealkoholický nápoj, aký mali.

„Kráska dnes nepije?“ ozvalo sa vedľa mňa a ja som sa obrátila za zvukom.

„Nie, nepije,“ utvrdila som ho v správnej domnienke a opätovne sa ponorila do počúvania rozhovoru neďalekého páru, ktorého top témou bola nehoda McWella.

„To je škoda,“ zatiahol černoch vedľa. „A keby som jej kúpil, povedzme, že Hawaiiský kvet?“ huckal ma, ale jeho návnada v podobe najdrahšieho drinku ostala nepovšimnutá.

„Tak odpoveď bude stále nie.“

„A nechce si dáma zatancovať?“

V tej chvíli mi to nedalo. Otočila som sa k nemu a všimla si niečo, čo mi predtým uniklo. Tento tu bol dokonale strieskaný. Dokonca mal očividné problémy udržať sa vo vzpriamenej polohe. Rozhodla som sa jeho stavu mierne využiť a skúsiť šťastie. Široko som sa naňho usmiala a on mi úsmev okamžite opätoval. Musím uznať, že sa smial veľmi pekne. Mal plné pery, ktoré keď sa roztiahli do širokého úsmevu odhalili zástup snehovo bielych zubov.

„Dáma by sa oveľa radšej rozprávala.“

„Vážne? O čom? Lebo ja poznám zopár veľmi vďačných tém...“

„Chcela by som vedieť viac o nehode,“ priznala som a provokatívne mu položila tuku na stehno. V momente na ňu uprel hnedé oči a namáhavo prehltol.

„O nehode McWella?“

„Presne o tej.“

„Ehm, tak o tej viem veľmi veľa,“ naparoval sa a ja som pokračovala v provokáciach.

„A čo také?“ zapriadla som a ruka sa, akoby mimovoľne, posunula hore. Pán zalapal po dychu.

„Ach, poznal som McWella osobne.“

„A? Čo ti také povedal?“

„Nič... nič, čo by som ti mohol povedať tu.“ Zastonal, keď sa mu moje prsty „nedopatrením“ obtreli o citlivé miesto.

„Aha,“ nahodila som zničený výraz. Ak niečo vedel, tak potom som to chcela vedieť aj ja. Alebo len skúšal šťastie? „Tak, to by sme mali nájsť súkromie,“ vrkla som mu do ucha a postavila sa. To isté spravil aj on a vzápätí som ho mala za zadkom ako nadmieru poslušného hafana. Položil mi ruky na boky, keď sme prechádzali davom. Týmto gestom im všetkým dával jasne najavo, komu dnešnú noc patrím. Hlupák! Zaviedla som nás do zadnej časti podniku určenej pre takéto chvíľky. Chcela som vliezť do jednej z izieb, ale v tom ma zaujal neďaleký rozhovor. Pozrela som smerom odkiaľ ku mne doliehali tlmené hlasy. Oba boli mužské a značne nabudené.

Prilákala ma jediná veta:

 „Fredy bol pechcaný bastard!“ zachrapčal jeden.

„Bastard? Ten skurvysyn mal jediné šťastie, že ho odpratali takto,“ odvetil druhý a z jeho hlasu sálala hlboká nenávisť.

Nastražila som zvedavé uši. Niečo mi vravelo, že týto dvaja opilci toho budú vedieť oveľa viac, ako môj počerný sprievodca. Ťapla som ho po peknom zadku a poslala napred, aby som si mohla nerušene vypočuť neďaleký rozhovor. Bez reptania poslúchol – úbožiak jeden. Ten ma už neuvidí...

 „Pracovať pre obe strany,“ vysúkal zo seba prvý a jeho hlas sa obdivne striasol. Prekvapene som nadvihla obočie. Obe strany? Osierať Caledona? Tak to sa už nečudujem, že obžiera trávu zospodu!

„Vieš komu predával? Fialgovi? Morseratovi? Bliankej?“ pokračoval druhý, ale tomu v hlase nezaznela ani kvapka obdivu.

„Polišom,“ vydýchol obdivovateľ. „Chápeš to? Osieral ho vyše pol roka a nikto mu na to neprišiel! Až teraz a to len vďaka skurvenej náhode.“

 Zalapala som po dychu. Polišom? To trpel samovražednými sklonmi?!! Hlavne ak išiel proti Caledonovi?

„Polišom?“

„Polišom,“ potvrdil. „Ale Caledon na to prišiel a malý Fredy dostal, čo si koledoval.“

„Od začiatku som ho nemal rád,“ rekapituloval.

„Nemal rád? To je, myslím, príliš jemné vyjadrenie, kamoško. Ty...“ Z hlavnej časti baru ku mne doľahla vlna nadšeného revu a ja som prepočula koniec... bože, nech tam držia huby!

„Pravda. Bol to namyslený bastard! Myslel si, že keď to vie za volantom, tak môže mať všetko.“

„A... jo. Zabudol som. To tebe pre...“ Ďalšia vlna revu – krucinál, to tam majú free-striptís či čo?!

„Shirley. Pekná pusa ale roztiahla ich pred každým... Vedia pre koho pracoval?“

„Nie, len že to bol niekto od federálov.“

„Aha. Ale...“

Opäť salvy nadšených divákov a keď dozneli, môj zatiaľ jediný zdroj informácii sa k tejto téme už nevrátil. V tej chvíli som vedela, že od nich sa viac nedozviem.

No to nebolo jediné, čo mi doplo.

Dominik Morgan vie viac, ako sa na prvý pohľad môže zdať!

A ja zistím čo!

Autor: sisa118 (Shrnutí povídek), v rubrice: Povídky » Na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek If I survive... - kapitola 4: Chabé zdroje: