OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » Hviezda a vrah XI.



Hviezda a vrah XI.Všetky cesty vedú do stredozemného kráľovstva.

Prístavné mestečko páchlo rybami a vlhkými riasami. Na širokom ramene rieky sa ťahalo množstvo obrovských mol a pri nich sa kývali lenivé lode. Kúsok odtiaľ sa týčili jednoduché kamenné domy s komínmi. Okrem pár kričiacich detí a štekotu psa to bolo prekvapivo tiché miesto.

Držali sme sa ďalej. Pre istotu. Prikázal mi zoskočiť z koňa a oba kopytníky sme priviazali k poslednému stromu. Odtiaľto sme šli peši. Slnko akurát zapadalo a my sme sa schovávali v dlhých tieňoch. Potichu a nečujne sme sa dostali do tmavých uličiek mestečka. Držal sa blízko. Veľmi blízko. Na chrbte som vnímala každý jeho pohľad a pozorne počúvala každý jeho nádych. Nechcela som ho opustiť.

„Tu by niekde mali byť,“ šomral a obzeral sa, „tu sú.“ Zastali sme oproti nenápadným dverám s nedbalo nakresleným znakom uprostred. Červený symbol oka preťatého šípom. Nepoznala som ho. Položil mi ruku na plece. Zľahka ma trhlo. Prehovoril čo najtichšie: „Nič nerozprávaj, jasné?“ A zaklopkal na dvere. V presnom rytme ako u neznámej krčmy. Dvere sa rozleteli skoro okamžite a na prahu stála mohutná korba svalov s neprístupným pohľadom. Prešiel si ho pohľadom, až svoju pozornosť zastavil na mne. Len nadvihol obočie, ustúpil na stranu a rukou nás pobádal dnu.

„To je mi prekvapivá návšteva,“ doľahol k nám neznámy hlas. Korba za nami buchla dverami a mne nadskočilo srdce. Mala som nutkanie schmatnúť Sineda za zápästie a zahnať prvé kvapky strachu. Ocitli sme sa v miestnosti bez okien s množstvom lampášov smrdiacich po oleji. Osvetľovali skromne zariadenú miestnosť s pár drevenými stoličkami a mohutným dubovým stolom uprostred. Za ním sedel nenápadný chlapík so začínajúcou plešinkou a prvými vráskami okolo prižmúrených zelených očí. Jemu určite patril nový hlas. So záujmom si nás obzeral a uškŕňal sa od ucha uchu.

„Žeby známy Sined stratil svojich verných zákazníkov a prišiel si pýtať prácu sem?“ Posmešne sa mu natriasali plecia. Stena za jeho chrbtom nebola ani z kúsku holá. Okrem dverí ju pokrývalo množstvo papierov s rôznymi portrétmi a horibilnými sumami. Hrdlo sa mi stiahlo pod nečakaným uvedomením. Boli to odmeny za ich hlavy.

„Nie, naopak. Potrebujem od teba službu. Samozrejme zaplatím.“ Sinedov hlas bol vyrovnaný, ba s náznakom varovania. Pozeral mu priamo do očí a neuhol ani raz. Na druhú stranu, ja som blúdila pohľadom po všetkých tých portrétoch a snažila sa ignorovať hordy svalov za mojím chrbtom.

„Viac, ako za tvoju hlavu?“ Stiahol zo stola papier a ukázal nám ho. Bol na ňom Sinedova kresba so sumou, ktorá sa rovnala cene môjho rodinného sídla. Snažila som sa zakryť môj nečakaný údiv.

„Áno,“ odpovedal odhodlane. Čože? Sined mal očividne väčšie majetky, ako som očakávala.

„Viac, ako za jej hlavu?“ Vytiahol druhý papier. Jeho obsah mi znemožnil zachovať vážnu tvár a zbledla som do posledného vlasu. Pozerala som na svoju dokonalú kópiu. Suma bola o polovicu nižšia, ale to nemenilo nič na fakte, že chcú zaplatiť za moju smrť. Môj dych ostal nepravidelný a snažila som sa v duchu upokojiť svoje telo.

„Prišli len dneska ráno, ešte som ich nevyvesil. Priamo z kráľovstva. Nový kráľ ťa musí mať riadne v zuboch a to sa ešte neuskutočnila korunovácia,“ zarehotal sa. Zbiehala sa mi z neho žlč. Bol slizký. Inak ako majster. Obchodník so smrťou sa to ani nesnažil zakrývať. Nenosil zbytočnú masku a odhaľoval všetky svoje nechutné stránky.

Sined sa zhlboka nadýchol, ale nehol ani brvou. To svedčilo o jeho skrývanom udivení. „Áno, za oboch dohromady.“ Chce povedať, že je bohatší ako väčšina lordov v našej krajine? Jedno prekvapenie za druhým vo mne násobili šok. Dokázala som len pozerať do našich tvárí.

„Nejde o nič náročné,“ pokračoval Sined a jeho ruka sa čo najopatrnejšie položila na moje vlasy. Aj keď moje telo stále reagovalo na každý dotyk trhnutím, tak som bola za neho rada. Pripomenulo mi to bezpečie, ktoré Sined so sebou niesol. „Potrebujem ju v bezpečí dostať do južného kráľovstva. Cez loď.“

Nie. Nechcem ísť nikam. Radšej by som sa vrátila do kráľovstva a osobne im odovzdala svoju hlavu, ako sa znova od neho oddeliť. Ostala som ticho a len zatlačila nechty do dlaní.

„Veru, s mojimi kontaktmi to nebude ťažké. Pár obchodníkov na vodách mi dlží rôzne služby,“ chytil si bradu, predstieral rozmýšľanie a obzrel si ma od hlavy až k päte. Pripomenulo mi to chlipne pohľady majstra počas tréningu. Každá jeho bunka sršala zákernosťou a intuícia mi radila dať nohy na ramena. „Kedy by mala odísť?“

„Čo najskôr.“

 

„Neopúšťaj ma,“ boli moje prvé slová, keď sa za nami zatvorili dvere. Stáli sme uprostred prenajatej izby s výhľadom na rieku. Nos mi dráždila vôňa rýb a vlhkej pôdy. Žalúdok zaškŕkal hladom. Zahanbene som si objala pás a prerývane sa nadýchla. Už som nedokázala mlčať.

„Nemienim sa o tom rozprávať,“ odbil ma, ale pobavene mu vyskočil kútik úst, keď začul môj žalúdok. Pozrel očkom von a s náznakom nervozity obzrel večerné brehy plné lodí.

„Neverím mu. Pozrel na mňa rovnako ako maj-,“ zasekla som sa. Už dávno nebol pre mňa majstrom. „Ako Roran.“

„Nemusíš mu veriť.“ Zatiahol závesy na oknách a posadil sa do starého kresla. Zavŕzgalo. Svetlo lampy obkreslilo ostré hrany jeho unavenej tváre. „Ale v jednom ťa môžem uistiť. Jeho dôvera sa dá kúpiť peniazmi. Bude verný tomu, kto ponúkne viac.“

„Kto je vôbec zač?“ Sadla som si na manželskú posteľ. Neustále som sa snažila vymyslieť tisíce dôvodov, prečo ma neposlať preč. Celoročné teplo a more ma nelákalo, keď som to nemala zažiť s ním.

„Majster cechu žoldnierov. V súčasnej dobe bez vojen skôr nájomných vrahov. Párkrát ma vyhľadal,“ oprel sa a uvoľnil telo, „ale je ťažké z neho dostať svoj podiel peňazí, takže som to s ním vzdal. Bohužiaľ je momentálne jediný, ktorý ťa dokáže nečujne dostať za hranice.“

Od rozlúčenia nás delilo len pár minút, možno hodín. Inštrukcie boli jasné. Počkať tu na znamenie a odísť s neznámym človekom na neznámu loď do neznámej zeme. Chceli odísť v noci, mimo zrak zvedavých ľudí. Úzkosť sa mi stupňovala každým nádychom a snažila som sa zapamätať si každý jeho detail či nedokonalosť. Nepatrne lomený nos, vrásky pod očami či nepatrné znamienko na čele.

„Prečo to vôbec pre mňa robíš?“ Stisla som povlečenie postele.

Tak jednoduchá otázka, lenže odpoveď ostala visieť medzi nami. Ani sa nesnažil hľadať správne slová, len sa ponáral do ticha. Zakýval hlavou. Nevedel? Nechcel povedať? Ešte nikto v živote nestál o moje bezpečie tak veľmi ako on. Bolo to pre mňa vzácne a nepochopiteľné. Veď keby ku mne cítil to isté čo ja, určite by ma neposielal na druhý koniec sveta.

Zodvihla som sa na nohy. V rukách som mala posledné krehké eso. Plachými krokmi som dokráčala k nemu a pozrela do jeho spýtavých očí. Roztriasla som sa. Srdce mi chcelo vyletieť von a krk stiahlo laso strachu. Čo ak ho nepresvedčí ani toto? Otvorila som ústa. Ticho. Nevyšla zo mňa ani hláska. V kútikoch očí som ucítila slzy zúfalstva.

Rytmické zaklopanie.

Nie, nie, nie. Teraz nie. Prišli v tú najhoršiu dobu. Sined sa postavil a len zľahka položil ruku na moje plece. Nevyslovené slová ostali zabudnuté a ja som nechala svoje telo konať pod náporom citov. Kde sa nenašli slová, ostali činy. Položila som ruky na jeho tvár, dala sa na špičky a pritisla svoje pery na jeho. Delila nás tenká látka. Tenká látka, čo mi vzala jeho chuť a dotyk pier. Cítila som len jeho dych, teplo a napnutie svalov. Nehol sa ani o milimeter. V srdce som zacítila tŕň bolesti. Jeho pasivita zmenila všetku vášeň na horkú bolesť. Odtiahla som sa. Jeho búrkové oči boli tmavšie a neprístupnejšie ako doteraz.

Obišiel ma a mne sa zrútil celý svet. Stála som na mieste a spodná pera sa mi rozochvela. Neobzrela som sa. Nedokázala som. Nemohla som sledovať ako otvára dvere niekomu neznámemu a posunie ma im ako kus mäsa. Presne ako otec majstrovi. Úzkosť ma zožierala zaživa a sťahovala vnútro v nekonečnom kŕči. Objala som si ramená a skrčila hlavu medzi plecia. Toto bol môj koniec.

„Všetko je pripravené,“ začula som hlas cechmajstra. „Môže ísť s mojím spoločníkom na dohodnuté miesto a my sa dohodneme o prevode zlata.“ Luskol prstami a spravil pár krokov bližšie, do izby.

„Astra,“ oslovil ma rázne s tlmeným rozkazom. Bola som zvyknutá, že mi ľudia rozkazovali. Len som sa otočila na päte a s pohľadom na dlážkach som došla k mohutnej horde svalov vo dverách. Na Sineda som nepozrela. Nemohla som. Stačil by mi jediný pohľad na jeho tvár a zlomila by som sa úplne.

Muž ma chytil za rameno a oblial ma ľadový strach. Poľakane som sa zhlboka nadýchla a snažila sa nekričať panikou. Pri Sinedovi som zabudla na moju hrôzu z mužov.

„Bude v poriadku,“ ubezpečoval cechmajster Leva, „bude robiť spoločnosť obchodníkovi s drahokamami. Síce ju využije na výpomoc v kuchyni, ale to slečna určite zvládne.“ Aj z hlasu mu bol cítiť nechutný úškľabok.

Sined už nič nepovedal. Horda svalov ma necitlivo tlačila preč a ja som za chrbtom nechala jediného muža, do ktorého som sa zamilovala.

Nasala som chladný nočný vzduch a nechala sa viesť úplne do neznáma. Nesledovala som náš smer, len cestu pod mojimi nohami. Všetko nejako strácalo zmysel. Aj dýchanie. Jednu vec som si však stihla všimnúť. K vodným mólam sme ani nedošli a už sme sa uberali úplne cudzím smerom. Pocítila som sladkú chuť známej apatie a nechala som sa do nej ponoriť. Telo sa mi uvoľnilo, rozochvená pera zastavila a oči uschli.

„Roran ju chce živú.“ Boli to posledné slová pred tým, ako som ucítila tupý úder na temene hlavy a svet splynul do čiernej, nepriehľadnej škvrny.

 

Prebrala som sa pri východe slnka. Ubolené telo mi nadskakovalo. Nedokázala som pohnúť ani jedinou končatinou. Rozlepila som oči. Svet okolo mňa sa až príliš rýchlo menil. Musela som dvakrát zažmurkať, aby som pochopila, čo sa deje. Ležala som prehodená cez zadok mohutného vraníka šprintujúceho lesom. Pozrela som sa na jazdca a uvidela známu zbroj kráľovskej gardy stredozemného kráľovstva. Zdobené pláty s precíznymi rytinami a ametystovými detailmi. Mohli ma viesť len na jediné miesto. Naspäť do kráľovstva.

Zrada cechmajstra ma neprekvapovala. Skôr naivita Sineda. Možno to tak bolo lepšie. Nech si myslí, že som v bezpečí a mňa zatiaľ popravia ako zradcu najhrubšieho zrna. Všetci budú spokojní.

Prvé hradby kráľovstva sme prešli chvíľu po mojom prebudení. Bez ostychu to nasmerovali k hlavnej ceste a upútali pozornosť mešťanov. Najprv zavládlo prekvapivé ticho. Všetci sa zastavili alebo vystrčili hlavu z okien. Až to neprerušil detský hlas: „Zradca.“

Nemala som odvahu pozrieť im do očí. Upla som zrak na kopytá podo mnou a sledovala klopkanie podkov o kameňom vydláždenú cestu.

„Vrah!“ Niečo popri nás preletelo a kôň nervózne zaerdžal. Mali pravdu.

Ľudia sa hromadili, nadávky stupňovali a tvár mi triafali prvé kamene a zhnité jedlo. Mysľou som plávala niekde inde, presne ako keď ma zakaždým zneužíval Roran. Nebolo to o nič horšie. Len maličká časť moje duše ziapala o koniec. Nech tá poprava je čoskoro. Nech vykonajú to, na čo som bola až príliš veľký srab.

Za druhými hradbami to utíchlo. Veže hradu sa blížili. Hradné nádvoria a záhrady zívali mŕtvou prázdnotou. Divné. Väčšinu tú pobehovali ľudia najvyššieho postavenia a vykonávali svoju prácu alebo flirtovali so slúžkami. Teraz okolie vyzeralo ako z krajinomaľby. Ani jedinej duše. Len klopkanie kopýt a zvuk cikád.

Zastavili sme.

„Pozrime, kto sa mi vrátil.“ Ten hlas mi ukradol všetku farbu z tváre. Došli ku mne sebavedomé kroky a ja som zbadala známe topánky s kovovou špicou. Zatajila som dych a zakázala si čo i len nazrieť pred seba.

„Až tak moc som ti chýbal?“ Chytil mi bradu a donútil sa pozrieť do jeho uhľových očí. Sršali satisfakciou a nechutnou radosťou. Kútik úst mu mykal do spokojného úškľabku a pozorne si obzrel môj zúfalý zjav. Už nemal na sebe odev strážcu. Ale fialovú tuniku so zlatým lemovaním. Presne ako nosil otec. Radca kráľa. Kučeravé vlasy mal až prehnane upravené, ulízané dozadu a zastrihnuté akurát pod uši. Nevydala som ani hlásku.

„Veď neboj, ja z teba dostane viac, ako len pár slov.“ Pohladil ma palcom na kraji sánky a zotrel pramienok krvi z rozbitej pery. Znechutene som nakrčila nos a vypľula štedrú dávku slín zmiešanú s krvou rovno do jeho tváre. Niečo ako úcta už dávno medzi nami neexistovalo. Jeho úsmev sa stratil a utrel si to do rukáva. „Odneste ju do žalára.“

 



Sdílet Sdílet

Diskuse pro článek Hviezda a vrah XI.:

5. Milča
01.06.2020 [13:57]

Bože měj slitování! Emoticon Emoticon Emoticon Nenech nás dlouho trpět! Emoticon Každopádně, Roran mi už pěkně leze krkem. Jsem celá natěšená na pokračování. Emoticon Emoticon

4. Leknin
28.05.2020 [16:16]

No, ty tu holku moc nesetris teda. Boze Sined to fakt pos... tak snad ji kurna aspon zachrani, jinak at si me nepreje Emoticon Prosim rychle dalsi kapitolu Emoticon Emoticon

3. Lerie
27.05.2020 [21:42]

Tohle mi nemůžeš udělat Emoticon Potřebuju nutně další kapitolu Emoticon Jen tak dál Emoticon Emoticon

2. Iky
27.05.2020 [19:49]

Tak teď netuším co si mám myslet. Přijde mi zvláštní, že by mu Sined jen tak věřil. V tom ještě něco bude. A nebo taky ne. Každopádně se těším na další díl. Emoticon Emoticon Emoticon

1. Prim
23.05.2020 [11:49]

O-môj-bože. Musí ju Sined zachrániť. Proste musí. Prosím, prosím, pekne prosím daľšiu kapitolku. Emoticon Emoticon

 1

Přidat komentář:

Nick:

Text:

[.smile22.gif./] [.smile25.gif./] [.smile10.gif./] [.smile17.gif./] [.smile19.gif./] [.smile08.gif./] [.smile06.gif./] [.smile01.gif./] [.smile34.gif./] [.smile33.gif./] [.smile41.gif./] [.smile18.gif./] [.smile16.gif./] [.smile11.gif./] [.smile24.gif./] [.smile23.gif./] [.smile40.gif./] [.smile32.gif./] [.smile35.gif./] [.smile07.gif./] [.smile09.gif./] [.smile38.gif./] [.smile36.gif./] [.smile31.gif./] [.smile04.gif./] [.smile03.gif./] [.smile12.gif./] [.smile15.gif./] [.smile20.gif./] [.smile27.gif./] [.smile29.gif./] [.smile02.gif./] [.smile05.gif./] [.smile30.gif./] [.smile37.gif./] [.smile39.gif./] [.smile42.gif./] [.smile28.gif./] [.smile26.gif./] [.smile21.gif./] [.smile14.gif./] [.smile13.gif./]



Uživatel:
Heslo:
Nemáte účet?


Stmívání.eu



...další zajímavé stránky Toto může být i váš web.
Jak přidám povídku? poslední články
poslední komentáře


Kdo je tu z členů? Klikni!