Hriešny tanec - 8. kapitola • OurStories.cz ~ naše povídky

Tak... V prvom rade tu mám také maličké upozornenie. Ja viem, že mala začať rozprávať Via, no ja som na to akosi zabudla a je blbosť to prerábať. Tiež nebude extra dlhá ale ubezpečujem vás, že má viac ako tisíc slov, len to tak nevyzerá... Dozvieme sa toho o Vii veľmi veľa. P.S. Všetko, čo Via kedysi bola, som teraz ja. Až na to, že som to tu trošku prehnala ale inak... :) P.S.S. Zanechajte komentíky, prosím vás... veeľmi pekne vás o to prosím. P.P.S. Mám novú poviedku. Pozrite si ju, prosím, na mojom zhrnutí... Ďakujem!

25.09.2011 (14:00) • Killy • Povídky » Na pokračování • komentováno 5× • zobrazeno 1356×

„Starček,“ posmešne zvolala Via.

„Dieťa. A neprerušuj ma. Buď skrátka ticho a nechaj si to vyrozprávať až do konca,“ napomenul ju Damon. Ona si len zlostne odfrkla, ale bola už ticho.

„Takže sa s nami Katherine hrala. No ani ja a ani Stefan sme neboli spokojní. Nakoniec však zomrela. Aspoň sme si to mali myslieť a aj sme si mysleli. No po viac ako sto rokov sa sčista jasna opäť objavila živá a zdravá a vysvitlo, že sa zase len zabávala. Stefan sa však zamiloval do Eleny a teraz je s ňou. Chudák. Nepochopím, ako môže byť tak zviazaný. Či už ženou, alebo tým, že sa živí veveričkami. No vážne. Najsilnejšie, čo mal, bol králik,“ uškŕňal sa.

„A ty? Čo robíš ten rok a pol sám ty?“

„Ja si užívam, zlatko. Mestá ako New York a Washington sú plné krásnych mladých sáčkov s krvou,“ zasnene sa pozrel na jej krk.

„Na to zabudni, úchyl. Zo svojej krvi ti nedám ani kvapôčku,“ varovala ho.

„Škoda. Tvoja krv mi obzvlášť chutila,“ smutne si vzdychol Damon. Viine ruky rýchlo vystrelili ku krku. Prstami si nahmatala už staršie ranky po zuboch a zalapala po dychu.

„Ty si zo mňa pil?“ nahnevane sa na neho osopila.

„Nemohol som odolať,“ pokrčil ramenami nezaujato.

„Si na rade,“ pripomenul jej ešte.

„Čo?“ nerozumela mu.

„Ja som ti o sebe povedal skoro všetko. Teraz si na rade ty.“

„Oh, a čo chceš počuť?“

„Čo tak všetko?“ navrhol jej.

„Tak fajn. Ešte pred dvoma rokmi som žila so svojimi rodičmi a mladšou sestrou v Európe...“

„Kde presne?“ prerušil ju.

„A nie je to jedno? Neprerušuj ma. Tak. Kde som to skončila? Aha, už viem...

Bolo mi asi dvanásť. A mala som všetko, čo som chcela. V škole som bola najlepšia, na klavíri som bola najlepšia a aj na spoločenských tancoch som bola najlepšia. Áno, bola som to ja. Via Lestrangerová. Dievča, ktoré všetci obdivovali pre jej talent a úspech vo všetkom, na čo si len ukázala. Starší sa na mňa pozerali ako na vydareného krpca a mladší ako na ten najväčší idol. Nebola som niekto. Bola som tá najlepšia. A zvykla som si vyhrávať. Sebavedomá a niekedy až priveľmi škodlivo úprimná. Bývala som v tej najlepšej štvrti vo veľkom dome a moji rodičia zarábali hromadu peňazí. Mali sme tri krásne nové autá a obrovskú záhradu. Moja sestra bola akurát v prvom ročníku a ja som na ňu bola hrdá. Bola to moja kópia. Aspoň čo sa tíka ambícií. Mala dlhé hnedé vlasy a čokoládové oči. Jej pleť bola žiarivo biela a keď sa usmiala tak sa jej na pravom líci urobila jamka. Každý učiteľ či študent ju volal „tá Lestrangovie sestra“. Na hodinách jej dávali prednosť a dospelý jej vždy odpustili viac ako ostatným. Skrátka som aj jej vybudovala budúcnosť. A ona nemohla sklamať. A ani nesklamala. Objavili sme, že jej ide tenis a začala hrať aj na husliach. Hlas mala priam anjelsky a my sme už len čakali, kedy bude lepšia ako ja. Gabi a Via Lestrangerové. Tieto dve mená mali byť tie najväčšie. Ale my sme chceli vidieť svet. Amerika. O tej sme snívali. Otec vravel, že si pôjdeme pozrieť pamiatky. A matka sa tešila, že si konečne zlepším angličtinu. Jedine z tohto predmetu som mala dvojku. Ale kam by sme šli? Do ktorého mesta? Nevedeli sme si vybrať. Až raz som im povedala: A prečo nie rovno do toho najslávnejšieho?

A boli sme v New Yorku. Miesto, o ktorom snívajú skoro všetci Európania. To slávne mesto, ktoré je známe tým, že je tu veľa obchodov a známych miest, ktoré skrátka musíte vidieť...“ odmlčala sa. Cítila, že jej do očí vhŕkli slzy, no stále ich držala na uzde.

„A raz, keď som prišla hore do hotela z reštaurácie, som našla rodičov a aj sestru na posteliach mŕtvych. Mali rozsekané hrdlá a všade bolo veľa krvi... Bála som sa. Rýchlo som vybehla z hotela a utekala a utekala... Až som sa dostala do tých pochybných uličkách. Bola som sama, bez rodiny, bez peňazí a bez maličkej nádeje, že sa to všetko opäť spraví. Že sa o chvíľu zobudím a budem vidieť ako si môj otec číta noviny, mama sedí za počítačom a sestra sa snaží čítať v rozprávkovej knižke... No nestalo sa tak a preto som tu. Robím striptérku a mám pocit, že na tomto svete nemám jediného skutočného priateľa, čo by ma naozaj poznal.“

„Netuším kto z nás to mal horšie. Či ja, ak by som sa mal priznať, sklamaný, alebo ty... Zranená? V každom prípade je to za nami. Nie je potreba sa pozerať dozadu. Pred tebou je nová budúcnosť a tak to využi,“ povedal jej s miernym úsmevom, no bolo mu jej ľúto. Tak trošku.

„Máš pravdu... No ty si to chcel vedieť,“ tiež sa pousmiala, no oči sa jej stále ešte slabo leskli.

„Takže v New Yorku žiješ už dva roky...“

„Áno. A chcem, aby si vedel, že vážne na svoju minulosť zabúdam. Aspoň na ňu nemyslím,“ víťazoslávne sa naňho usmiala.

„Ja sa pokúšam o to isté,“ pritakal jej.

„Uhm... A ty sa živíš ľudskou krvou?“ odrazu zmenila tému.

„A ako inak? Som upír, Via. Na ľudských životoch mi až tak nezáleží,“ ľahostajne poznamenal.

„Si tak trošku netvor, vieš to?“ akoby náhodou do drgla do ramena. Ani to s ním nehlo.

„Áno. Ale veľmi sexi netvor, však?“ a nadhodil jeden z tých svojich sexi úsmevov.

„Prestaň provokovať, debil,“ osopila sa naňho.

„Nevieš nadávať,“ vysmieval sa jej.

„Budem to trénovať. Každý deň a na tebe. A sľubujem ti, že hneď niekoľko krát,“ sľúbila mu.

„To rád počujem. Ale to znamená, že sa budeme musieť stretávať každý deň,“ a teraz ju dostal. Sakra!