OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » Hrdlorez 2

16.02.2021 (16:00) • MillieFarglot • Povídky » Na pokračování • komentováno 3× • zobrazeno 507×

Bolel ju každý pohyb a bála sa otvoriť oči. Bola na pochybách, či je vôbec doma, no cítila sa tak. Sťažka preglgla a pri tom pohybe ju v krku nepríjemne zapichalo. Včera to teda musela kvalitne prehnať, pomyslela si. Vzdychla, otvorila oči a uistila sa v tom, že je vo svojej posteli. Svetlo ju oslepilo natoľko, že ju to prinútilo postaviť sa a zatiahnuť závesy. A to bola chyba, obrovská chyba.

Celý svet sa s ňou zatočil a žalúdok predviedol zopár akrobatických kúskov. Mala čo robiť, aby sa udržala na nohách. Pokoj, Nina. Týmto si si už neraz prešla. Hlavne sa dostaň čo najskôr do kúpeľne. V ústach pocítila horkú chuť a naťahovalo ju na zvracanie.

Niekoľko sekúnd strávila objímaním a hovorením so záchodom o tom, že už nadobro končí s alkoholom, kým si nevšimla niečo zvláštne. Zvracala tmavočervenú tekutinu.

Krv!

Zalapala po dychu, takmer ju striaslo. Pochybovala o tom, že by to bola krv. Musela to byť limonáda, ktorú včera popíjala celý večer, tá mala rovnaké sfarbenie aj konzistenciu. Iné vysvetlenie pre to jednoducho nebolo. Na sto percent to nemohla byť jej vlastná krv.

Snažila sa rozpamätať na včerajšiu noc, no vybavilo sa jej toho veľmi málo a všetko bolo dosť hmlisté. Vlastne pamätala si len niekoho menom Tim. Strávila s ním takmer celú noc, no Soniu videla naposledy, keď šla zaviesť Romana domov. Páni, ten včerajší nápoj musel mať poriadne grády.

Osprchovala sa a jej plán bol zaliezla späť do postele. Odmietala sa hýbať viac, ako bolo nutné, cítila sa až na odpadnutie. Žalúdok mala stále na vode, a tak si pohár vody položila na stolík vedľa postele a sadla si na ňu.

Mala to šťastie, že dnes bol pracovný deň a jej rodičia neboli doma. V duchu sa niekoľkokrát prežehnala, keď si uvedomila, že bude musieť čeliť ich otázkam na minulú noc. Dala by všetko za to, aby si tú noc pamätala celú. Dávala si pozor, aby to s alkoholom neprehnala, tak netušila, kde sa stala chyba.

Vzala do ruky telefón s cieľom zavolať Sonii.

„Ahoj, láska. Ako ti je?" spýtala sa ihneď po prijatí hovoru. Jej hlas jej spôsoboval obrovskú bolesť hlavy, no musela to vydržať.

„Môžeš trikrát hádať. Myslím, že si čoskoro vyvraciam všetky vnútorné orgány." Rukou si prešla po očiach a vzdychla. „Ach, čo to bolo za večer."

„Ani sme si nepripili na tvoje narodeniny."

„Bola si autom," pripomenula jej. Keby neodišla a dávala na ňu pozor, mohlo by to dopadnúť lepšie.

„To je pravda. Zato ty si zrejme nasávala aj za mňa," zasmiala sa. „Dúfam, že sa z katastrofálnych narodenín nestane tradícia."

Na chvíľu sa obe odmlčali, Nina presne vedela, čo tým myslela.

„Už to je rok, čo zmizol..." Myšlienkami nechcela blúdiť cez trpké spomienky, ktoré sa už navždy budú spájať s dátumom jej narodenín. Najradšej by na to všetko zabudla.

S Graysonom tvorila pár približne jeden rok. Bola to jej najväčšia láska, milovala ho viac ako kohokoľvek na tomto svete. Pred rokom, na jej narodeninovej oslave, však bez stopy zmizol. Rozprávala sa s ním na terase za jeho domom a nič nenasvedčovalo tomu, že by sa mal o pár sekúnd prepadnúť pod zem. Vedel, ako priviesť dievča k šialenstvu. Vtedy pochopila, čo znamená, že pre lásku sa oplatí trpieť.

Polícia ju spočiatku upodozrievala z vraždy. Ani nepočítala, koľko hodín strávila na policajnej stanici a odpovedala na nezmyslené otázky. Radšej tam s ňou sedeli a snažili sa jej do hlavy tlačiť kaleráby, než aby ho šli hľadať. Prípad bol uzavretý ako útek z domu. Jednoducho blbosť. Ona chcela späť svojho priateľa, jej rodičia ich milovaného syna. S Graysonom mali výborný vzťah, poznala ho dosť dobre na to, aby vedela s istotou tvrdiť, že by nikdy neopustil svoju rodinu a mňa bez toho, aby nás o tom neinformoval.

Trvalo jej niekoľko mesiacov, kým sa dokázala stotožniť s tvrdením polície a vyšetrovateľov. Bolo to aspoň niečo, malá útecha. Jeho telo sa nikdy nenašlo, a to jej dávalo nádej, že môže byť medzi živými. Pomaly sa vrátila do normálneho života.

Za ten čas stratila všetkých priateľov, ktorých mala. Uzavrela sa do seba a stala sa z nej len chodiaca a fungujúca schránka plná depresie. Sonia, ako jediná, pri nej ostala a pomáhala sa vyrovnať s jej stratou.

Myšlienky mala znovu rozbehané ako splašené stádo dobytka. Nie a nie ich chytiť a kontrolovať. Mala sto chutí Soniu uškrtiť za to, že jej pripomenula Graysona. Už naňho takmer zabudla a naučila sa bez neho žiť, hoci to bolo z počiatku veľmi ťažké. Keby len vedela, že je v poriadku a že sa mu nič nestalo... Takto stále premýšľala nad tým, kde by asi mohol byť.

Ak žil, dal by jej vedieť, že tu stále je? Utiekol, alebo ho niekto uniesol? Žije? Na tieto otázky jej asi nikto nedá odpovede.

„Ako som sa dostala domov?" opýtala sa po dlhšej odmlke.

„Ty si to nepamätáš? Keď som sa vrátila od Romana, chcela si ísť už domov, lebo si to prehnala s alkoholom. Podľa mňa si ale bola úplne v poriadku. Ak ťa náhodou bolí krk, tak to máš z pádu na zadok, pri ktorom si si to hlavou namierila rovno do kríku," zasmiala sa.

„Oh," hlesla a padla na posteľ. Pichnutie v krku, ktoré nasledovalo, malo aspoň vysvetlenie. „Nechápem, ako sa to mohlo stať, neznášam opicu."

„Dostala si sa v bezpečí domov, teraz môžeš dospávať. Niekto, ako napríklad ja, musí pracovať, tak sa nesťažuj. Ak na víkend nemáš žiadne plány, môžeme si ísť niekde slušne sadnúť." Slovo slušne patrične zvýraznila.

„To znie super." Po niekoľkýkrát sa opäť v duchu zaprisahala, že alkohol nechce vidieť ešte niekoľko mesiacov. Musela mať veľmi nízku toleranciu alkoholu, keď to dopadlo takto.

„Dobre, potom sa ti ozvem, idem pokračovať v umieraní."

Rozlúčili sa a položila telefón na posteľ vedľa seba. Sonia sa teraz síce nepýtala na Brita, s ktorým včera bola, no celú spoveď istotne plánovala na víkend. Čo by jej asi tak povedala? Vedela len jeho meno, nič viac a ako ju poznala, bude chcieť vedieť každý detail.

Rozhodla sa na teraz nezaťažovať svoj mozog týmto problémom. Oveľa väčšiu starosť jej robil fakt, že ak chcela upokojiť žalúdok a dať si pár dúškov sýtenej limonády, musela sa kvôli tomu prejsť po meste a zájsť do najbližšieho obchodu. Hoci v jej stave to bol skôr boj s únavou a žalúdkom, tento súboj úspešne vyhrala.

***

Počas cesty naspäť domov do seba dostala jednu plechovku koly a čokoládovú tyčinku. Prechádzku si vychutnávala natoľko, až stihlo zájsť slnko. Čerstvý novembrový vzduch sa o niečo viac ochladil, čo jej prospelo.

Keď zabočila na betónový chodník, ktorý viedol k ich vchodovým dverám, všimla si pred nimi postávať mužskú postavu.

„Môžem vám nejako pomôcť?" opýtala sa a keď sa k nej otočil, premerala si ho. Nebol jej povedomý, mal na sebe šedý kabát a čierne nohavice. Dlhšie svetlé vlasy mu siahali takmer po bradu, ich časť mal sčesanú na jednu stranu. Tmavými očami ju takmer hypnotizoval.

„Ste slečna Howlesová?"

Prikývla na súhlas a pristúpila k nemu bližšie. „Áno a vy ste kto?"

„Moje meno je Timothy Bayer, som z národnej bezpečnostnej agentúry a rád by som sa s vami pozhováral v súkromí."

Oblial ju studený pot. Už hovorila s desiatkami ľudí z rôznych štátnych útvarov, no NSA medzi nimi ešte nebola. Prečo by práve oni chceli s ňou hovoriť? Dúfala, že tieto orgány vedia medzi sebou komunikovať, pretože sa zaprisahala, že nebude opakovať všetko, čo sa stalo. Mali by si to vedieť zistiť po svojom. Nemusel jej povedať, čo tu chce.

„Ak sa chcete so mnou rozprávať o Graysonovi, dovoľte mi najskôr zavolať môjmu právnikovi." Situácia pred rokom vyústila do obvinenia z vraždy, kedy Graysonovi rodičia verili, že ona pomohla ich synovi ujsť alebo ho priviesť na onen svet. Právnik, ktorý bol ich rodinný známy, jej pomohol ostať na slobode. Nikdy by neublížila jemu, ani nikomu inému.

Jeho rodičia však mali dôkazy, ktoré hovorili o niečom inom.

„To nebude nutné. Nie som tu preto, aby som z vás ťahal nejaké informácie, alebo obviňoval z vraždy."

Bola si vedomá toho, aké slová použil. To znamenalo, že vedel o všetkom. Graysonovi raz fyzicky ublížila, no nikdy by jej nenapadlo, že práve to bude použité proti nej.

Založila si ruky na hrudi a spýtavo naňho pozrela. Nezdalo sa, že by chcel odísť bez toho, aby dosiahol svoje. „Kvôli čomu teda?"

„Môžeme si, prosím, pohovoriť v súkromí?" zopakoval otázku. Týkalo sa to Graysona, bola o tom stopercentne presvedčená.

Neodpovedala, len prešla okolo neho a odomkla vchodové dvere. Z duše neznášala týchto ľudí, boli otravní ako šváby. „Niečo mi hovorí, že aj tak sa z toho nevyvlečiem, no bola by som radšej, ak by tu bol aj môj právnik."

„Prepáč, no najskôr musíš vidieť pravdu." Netušila, čo to znamenalo. Chcel jej ukázať nejaké fotografie žijúceho Graysona? Jeho mŕtve telo? Komunikáciu na sociálnych sieťach, alebo niečo podobné?

Pevne ju schytil za predlaktie. Chcela sa z toho zovretia dostať, no obraz pred ňou sa zmenil na včerajšiu párty. 

Autor: MillieFarglot (Shrnutí povídek), v rubrice: Povídky » Na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Hrdlorez 2: