OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » Hra Padlých - Nenávisť - 3. časť

05.01.2013 (13:00) • Perla, Trisha • Povídky » Na pokračování • komentováno 2× • zobrazeno 1042×

Čumela som do rozvrhu ako kretén a snažila sa rozlúštiť všetky tie skratky predmetov.

Zrazu som ale zacítila tvrdú prekážku, ktorá mi vybila dych, lebo som nesledovala, kadiaľ kráčam. Zapotácala som sa a tentoraz som sa neudržala a spadla rovno na zadok.

„Nevieš dávať pozor?!“ ohradila som sa na toho chalana, s pre mňa dosť širokým chrbtom.

Na moju sťažnosť sa otočil a pozrel na mňa. Keď ma zbadal, zasmial sa.

„Pomôžem?“ spýtal sa.

Jeho tvár mi bola povedomá... dosť povedomá. Alex.

Do líc mi stúpla červeň. „Ehm... keď si ma dostal na zem, tak by si mi mohol pomôcť hore, nie?“

Odkašľal si a stále na mňa hľadel. „Prepáč, ja? Ani som ťa nevidel!“ bránil sa.

„To som až taká neviditeľná?“ Nadvihla som obočie.

S úsmevom pokrútil hlavou a podal mi ruku. Pevne som sa jej chytila a chcela som sa odraziť od zeme. No to som už bola na nohách. Alexovi nerobilo žiaden problém zodvihnúť ma aj bez mojej pomoci.

„Také malé ďakujem...“ Nadvihol obočie, prekrížil si ruky na hrudi a čakal. Neviem na čo.

„No... nezaškodilo by. Môžeš začať. Počúvam.“ Zaklipkala som mihalnicami.

Alex ostal zarazene stáť. Vyzeral, akoby som mu vyrazila dych. Až na to, že to on spravil mne.

„Ehm... ty si asi nedáš povedať, čo?“

Naklonila som hlavu nabok a usmiala sa. „Asi nie.“

„A čo si tak horlivo študovala, keď si do mňa vrazila? Stálo to aspoň za to?“

„Rozvrh.“

Zatváril sa rozmýšľajúc. „Aha. Tak to si teda musela veľmi rozmýšľať... to musím uznať.“ Zasmial sa.

Prižmúrila som oči. „No náhodou... na tejto škole je všetko...“ Radšej som nedokončila, lebo som ani sama nevedela, čo by zo mňa vyšlo.

Sama som sa tu predsa rozhodla ísť. A musím povedať, že keď pozerám na Alexa, vidím aspoň jeden dôvod.

Zazvonilo. No super. Vzdychla som si a pozrela na rozvrh. Ešte lepšie! Telesná.

Alex sa už otáčal chrbtom, no chytila som ho za rameno.
„Môžeš mi, prosím, povedať, kde tu máte telocvičňu?“

Prekvapene ostal stáť. „Máš telesnú?“

Pretočila som očami. „A načo by som sa ťa to inak pýtala?“

„Poď. Ukážem ti. Ale pokús sa nespadnúť. Je to totiž na prízemí.“

Kyslo som sa usmiala. „Uvidím či to bude v mojich silách.“

Spoločne sme sa vydali dole schodmi. On nimi zletel ako hurikán, zatiaľ čo mne lodičky klopkali na každom jednom schode.

Pobavene sa ku mne otočil. „Nemusíš sa tak ponáhľať,“ doberal si ma.

Zhlboka som sa nadýchla. Preboha, ten chlapec si už poriadne koleduje o výprask!

„Nemám ťa tam odniesť? Asi by nám to šlo rýchlejšie,“ podripoval.

Už som mala zlosť. Zastala som na schodoch a prepichovala ho pohľadom.

„Môžeš to skúsiť.“ Vedela som, že to neurobí, ale mala som zlosť a chcela som mu to vrátiť.

Alex sa na mňa usmial, vybehol tých pár schodov, čo nás delilo, chytil ma za pás a prehodil si ma cez plece.

Vypúlila som oči. „Zbláznil si sa?!“ zapišťala som.

On sa len usmieval a rozbehol sa so mnou do telocvične. Celú cestu mnou hádzalo a bolo to dosť... ponižujúce.

Zastavil sa až pred dievčenskou šatňou. Konečne ma zložil a pobaveným výrazom ma sledoval.

Narovnala som si košeľu a dala si dole kravatu.

„Ďakujem za odvoz,“ poznamenala som kyslo a zabuchla mu dvere do šatne pred nosom.

Rýchlo som zo seba všetko zhodila a prezliekla sa do kraťasov a trička na ramienka. Vlasy som si zopla hore do copu a vybehla som do telocvične, kde už všetko bolo v plnom prúde.

Podišla som k trénerovi. „Prepáčte, že meškám, ale nevedela som sa tu zorientovať,“ ospravedlnila som sa.

Tréner si len povzdychol a všetkých zvolal k sebe. Prešla som pohľadom po všetkých a mala som pocit, že ma porazí.

Allia tu bola tiež! Do riti! Musela som sa pár krát zhlboka nadýchnuť a upokojiť sa.

Do telocvične ale náhle vošiel Alex.

„Dobrý,“ usmial sa na trénera, ktorý to očividne nebral ako žiadnu novinku. Tak fajn, aspoň nebudem jediná flákačka!

„Takže dnes, keďže väčšina išla na exkurziu, budeme hrať volejbal,“ zahlásil a mala som sto chutí rozbiť mu hubu. To nemyslí vážne! Volejbal?

„Rozdelíme sa do dvoch tímov. V jednom tíme bude lídrom náš dochvíľny pán Klais a v druhom slečna...“ Pozrel na mňa.

„Brownová,“ šepla som.

„No a v druhom bude slečna Brownová, ktorá sa dochvíľnosti učí od pána Klaisa.“

Pevne som stisla pery, až vytvorili úzku linku. Mala som veľké nutkanie niečo povedať, ale nechcem byť predsa drzá už v prvý deň.

„No a teraz si vyberajte hráčov do tímu,“ nakázal a išiel niekam. Asi po loptu.

Alex sa usmial. „Dámy prvé.“

Vzdychla som si a rozhliadla sa po ostatných. Okrem sestry som tu spoznala aj toho Briana z rána. Bol to namyslenec, ale podľa svalov musí mať dobrý smeč. A to sa mi, ak budeme hrať proti Allii bude veľmi hodiť.

„Brian.“ Milo som sa naňho usmiala. Na Alliu som sa radšej ani nepozrela, aby ma neporazilo hneď na mieste.

„Si na rade,“ vyzvala som ho.

„Ty,“ ukázal na Alliu a žiarivo sa usmial.

Skoro ma vystrelo. Zaťala som zuby a cítila som ten škripot. Ak by niekto videl, ako sa cítim, mala som chuť postaviť sa pred ňu a zlomiť jej väzy. Alebo jej vytrhnúť aj ten kus krídel, ktorý jej ostal.

Ďalej to šlo veľmi rýchlo. Alex si vybral všetky dievčatá. Hoc, ako som poobzerala, boli sme tu len štyri a z toho tri boli pri ňom. Jasne tým dal najavo, aký sukničkár to bude.

Ja som mala v tíme piatich chlapcov. Všetci vyzerali akoby vyšli z reklamy na steroidy. Ruky obklopené svalmi, samé bicepsy, tricepsy... proste samí borci.

Tréner sa vrátil a pozrel na Alexa.

„Zase to bude sólo hra, pán Klais?“ povzdychol si.

Ten sa naňho ani nepozrel, len išiel rozostaviť svoje družstvo. „Viete, ako inak,“ odvetil na celú telocvičňu.

Tak ten teraz uvidí, ako sa hrá volejbal. Pomyslela som si s úsmevom. Tomu chalanovi hneď klesne to sebavedomie. A keď sa pošťastí, tak mojej sestre zlomím nos. Aký je to zrazu krásny deň.

Tréner mi hodil loptu. „Začíname.“ A zapískal.

Trepla som loptu silno o zem a tá potom prešla na súperovu stranu. Začína sa hra o loptu.

Jedna blondína ale urobila celkom slušný príjem a hneď nahrala Alexovi, ktorý vyskočil a zasmečoval tesne za Briana, ktorý stál pod sieťou. Vrhla som sa tam na rybičku a zachránila som loptu. Brian ju odbil smečiarovi napravo a ten krásne zasmečoval, že sa lopta ocitla skoro na čiare. Nikto nemal šancu chytiť ju.

„Pekne!“ Uznal Brian a tľapol si so mnou.

Nakoniec možno nebude až taký kretén, ako vyzeral na začiatku.

Vymenili sme si miesta a ja som sa dostala na zadnú pozíciu, pripravená rozbehnúť sa aj dopredu, ak bude treba. Len chcem tomu blondiačikovi ukázať, ako sa správne hrá.

Hnedovlasý chalan si vyhodil loptu a všetkou svojou silou do nej buchol. Prehodil ju a zachytila ju Allia. Tá nahrala Alexovi, ale tak, aby jej nahral naspäť na smeč.

Keď tam nebudem ja, nemáme šancu. Pomyslela som si, ale nemohla som sa votrieť Brianovi do jeho poľa.

Mala som pravdu. Allia graciózne a so všetkou eleganciou šelmy vyskočila a udrela do lopty, ktorá bola taká prudká, že ani Brian ju nedokázal zachytiť. Potom sa len na mňa víťazoslávne usmiala.

„Zabijem ťa,“ naznačila som perami tak, aby to nikto nepočul.

Na podanie sa dostal Alex. Loptu si vyhodil, poskočil a udrel do nej, nie veľmi silno. Tá ale letela priamo na mňa. O krok som ustúpila aby som urobila príjem bagrom a nahrala som to celkom zlatému chalanovi pod sieťou, ktorý to hneď predal Brianovi. Ten vyskočil a zasmečoval rovno do mojej sestry.

Allia ale vyskočila, priskočil k nej aj Alex a spolu spravili blok. Ďalší stratený bod.

Naštvane som rozhodila rukami.

Alex sa znova postavil dozadu a urobil to isté, čo pred tým. Znova mieril na mňa, no ja som tentoraz nahrala hneď Brianovi a rozbehla sa k tomu, čo bol pod sieťou.

Brian zasmečoval, no Alex sa rozbehol dopredu tiež a vychytal loptu, ktorú nahral Allii. Tá nemala čas mu znova nahrať a tak ju prehodila. Vyskočila som a so všetkou zlosťou som jej zasmečovala naspäť.

Sestra sa skrčila, aby ju mohla odbiť hore a potom odskočila preč. Blondiačik tam samozrejme už bol a znova ju prehodila k nám.

S takou veľkou zlosťou som sa odrazila od zeme a udrela som do lopty, až sa to ozvalo po celej telocvični.

Trafila som Alexa rovno do hlavy, on sa zapotácal, no Allia využila situáciu a prehodila ju k nám, kde ju nikto nezachytil.

Tréner zapískal.

„Koniec! Choďte sa prezliecť!“

Naštvane som ako prvá vybehla z telocvične hneď do šatne. Bolo mi jedno, že zvyšok dňa nebudem v škole, ale na vyučovanie už nejdem.

No tak čo na to hovoríte?

V ďalšej časti sa konečne dostaneme k tomu, čo sestry rozoštvalo. Dozvieme sa pravdu o minulosti a načrtneme, čo k sebe cítia teraz. Je medzi nimi len čistá nenávisť?

No a ďalšia časť bude z pohľadu Allie.

Autor: Perla (Shrnutí povídek), Trisha, v rubrice: Povídky » Na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Hra Padlých - Nenávisť - 3. časť: