OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » Enemy: Way - Prológ, kapitola 1 - Ako to všetko začalo

29.06.2014 (15:00) • sisa118 • Povídky » Na pokračování • komentováno 2× • zobrazeno 700×

Tak toto je moja nová poviedka (nová, ako nová. :D Písala som ju pred asi štyrmi rokmi). Dúfam, že sa bude páčiť a že zanecháte nejaký ten koment, či v nej mám pokračovať. :D

Sisa118

Prológ 

Poľsko – Varšava

„Tali!“ ozvalo sa za mnou a ja som sa automaticky otočila.

Pomedzi strieborné školské skrinky a študentov sa ku mne rútilo tmavovlasé dievča. Podobalo sa mi tak, že mnohí o nás svorne tvrdili, že sme jednovaječné dvojčatá. To nie je pravda! Rennate Allanco je moja o pár minút staršia sestra.

Strieborné oči podráždene upierala na moje jednoduché oblečenie. Čierne čižmy a legíny, červenú, károvanú košeľu a rifľovú bundu. Oči, to je jedna z mála vecí, ktorými sa odlišujeme. Renine sú strieborné, moje hnedé.

„Áno, Ren?“ vzdychla som podráždene. Vážne na ňu dnes nemám náladu. Netreba dodávať, že povahovo sme úplne rozdielne.

Ren je spoločenská, obľúbená, vynikajúca študentka s množstvom obdivovateľov. Miluje zábavu a jej partiu. Jej priateľ je vysoký blonďavý cassanova menom Timothy, ktorého si omotala okolo prsta hneď v prvý deň na strednej.

A ja? Nie, že by som bola nespoločenská, to nie. Ale mám svojich pár priateľov a to mi stačí. Ani zďaleka nedosahujem jej školské výsledky, ale na druhú stranu som lepšia v predmetoch ako História, Noska, či Geografia. Ale to len preto, že ma bavia. Mám talent presviedčať a oslovovať ľudí, ktorý Ren chýba, ale ani z diaľky nedosahujem jej úroveň v manipulácii. A som vzpurnejšia.

Aj ja mám priateľa. Joachima alebo v skratke Jacka. Presný opak Timothyho. Ak si odmyslíme telesnú zdatnosť (na ktorej sú na tom rovnako), tak Jack je tmavovlasý s ešte tmavšími očami. A práve v tejto chvíli ma mocne objal.

 „Volajú nás do riaditeľne!“ vyštekla, akoby to bola moja chyba. Otočím hlavou k Jackovi.

„Čo si o tom myslíš?“ chcela vedieť.

„Urobila si niečo o čom neviem?“

„Nie. Posledný týždeň nie,“ priznala som.

„Tak potom neviem,“ odpovedal a jemne ma pobozkal na kútik úst, načo Ren znechutene prevrátila oči.

„Tali!“ vyštekla na mňa, keď jemný bozk prerástol do niečoho väčšieho.

„Bože, Ren, daj si odchod!“ obila som ju pomedzi bozky.

„Riaditeľňa. Naši sú už tam.“

Razom som vytriezvela. Naši? Tak to bude niečo vážnejšie. Vzdychla som. Čo som komu urobila? Vtisla som Jackovi posledný bozk a rozlúčila sa. O pár minút som od nervozity stepovala pred riaditeľňou.

Dvere sa otvorili a odhalili vysokého šedivého muža. Riaditeľ Kaczik bol elegantný, starší pán, ktorý si veľmi dobre uvedomoval dôležitosť svojho vysokého postu. Ustúpil stranou a nechal nás prejsť. Mama s otcom sedeli na sedačkách oproti mohutnému stolu. V ich výrazoch sa striedalo nadšenie a hrdosť s obavami a nedôverou.

„Thalia, Rennate, posaďte sa,“ vyzval nás riaditeľ a my sme bez váhania poslúchli. Posadili sme sa po stranách rodičov. Ja na maminu, Ren otcovu.

Riaditeľ si nás pozorne premeral a nakoniec  spustil. No ešte predtým nám podal dve obálky. Pre každú jedna. Prekvapene som na ňu pozrela. Bolo na nej moje meno. List? To sa v terajšej dobe ešte posiela? No  zaujalo ma aj niečo ďalšie. Obálka bola otvorená. Zatiaľ čo Renn zvedavo čítala a nevšímala si tento nepodstatný detail, mňa pekne naštval. Zahryzla som si do jazyka a nechala to tak. Aspoň pre teraz.

Chcela som sa pustiť do čítania, ale to mi pravdepodobne ešte nebolo súdené, lebo na riaditeľovom stole bolo takýchto obálok viac. Neotvorených!

„Tali, prečítaj s to!“ napomenul ma otec. Venovala som mu plytký pohľad a vytiahla úradný list z bieleho väzenia. Roztvorila som ho. Chvíľu mi trvalo, kým som spomedzi všetkých tých písmen a riadkov vybrala tie správne.

Slečna Thalia Allanco, narodená... bla, bla, bla, a potom to prišlo.

... je prijatá na Kyjevskú vojenskú akadémiu. Deň nástupu: 1. september 2259...

List mi vypadol z rúk a zhrozene som pozrela na rodičov.

Kyjevskú vojenskú akadémiu? To je hádam zlý sen!

„Mami...“ hlas mi preskakoval.

Moja sestra mala očividne iný názor. Tešila sa. Ako sa môže tešiť? KVA je armádna škola! Na ňu sa nerobia skúšky! Vláda si decká vyberá z deviatych ročníkov! Teda ak ich nemá vybratých už skôr. Je to tyranská škola! Škola, kde sú pravidlá alfou a omegou všetkého! Je to moje peklo!

„Mami...“ pípla som znova, ale tá sa len šťastne usmiala.

„Tali, to je príležitosť!“ zvolala nadšene.

V tom som s ňou súhlasila. KVA každoročne vyberá len niečo cez sto uchádzačov a to je na oblasť bývalého východného bloku strašne málo. Je zázrak, že ma vybrali, ale ja nechcem ísť! Ja neviem dodržiavať pravidlá!

„Vieš si to predstaviť? Už teraz máš isté pracovné miesto!“ Tak táto veta je pre rodiča (v tejto dobe) tým najkrajším, čo môžu povedať svojmu potomkovi.

No čo, sme kapitalistická spoločnosť skrz na skrz. Ale stále to u nás nie je až také hrozné ako na západe, s ktorým opäť vedieme 2. studenú vojnu.

„Ale ako? Prečo si vybral zrovna mňa?“

„Všimli si tvoj talent.“

„Talent vyrábať problémy?“ fľochla som pochybovačne.

„Skôr talent sa z nich dostávať,“ usmial sa riaditeľ. „A na Rennte, pravdepodobne, jej schopnosť manipulácie,“ dodal, načo som neodolala a škodoradostne sa usmiala. Dokonca aj rodičia sa tvárili tak, že s týmto výrokom naplno súhlasia.

„Kto zo školy ešte ide?“

„To ti povedať nemôžem.“

„No tak, aj tak to zistím,“ nabádala som ho.

„Ešte traja žiaci,“ odvetil a ja som vedela, že to je všetko, čo mi k tomu povie.

„Môžem to odmietnuť?“ spýtala som sa napokon. Stále som si nebola istá, či si zo mňa len nerobia srandu. Riaditeľ s rodičmi sa na mňa pozreli pohľadom typu „nehrablo ti tak náhodou?“.

„Prirodzene, že môžeš, ale nemyslím si, že by ti to rodičia dovolili.“

Mal pravdu. Rodičia mi nedovolili neprijať ponuku a preto som 1. septembra 2259 nastúpila do prvého z piatich ročníkov na Kyjevskej vojenskej akadémii, spolu s mojou sestrou, jej priateľom a dvoma ďalšími študentkami.

Kapitola 1 - Ako to všetko začalo

Kyjevskú vojenskú akadémiu tvorí systém vysokých budov so školským areálom neďaleko mesta, pričom študenti majú povolené využívať len štyri zo sedemnástich strieborných gigantov. Do ostatných máme vstup zakázaný. Ak by nás v niektorej z nich načapali, mali by sme obrovský problém, no to by sme sa tam cez tú ostrahu najskôr museli dostať.

Tak, toto bolo  to prvé, čo nám povedali, keď sme prekročili hranice inštitútu. Už je tomu niečo cez hodinu, čo sa tak stalo. Teraz tu všetci piati čakáme. Obrovská hala, do ktorej nás uviedli sa pomaly zapĺňala zvyšnými študentmi. Tento rok nás vybrali presne sto a mne stačila chvíľa v spoločnosti mojich budúcich študentov, aby mi prišlo zle.

Oni boli (teda väčšina z nich) dokonalí! Nie len, že pôsobili ako ideálni vojaci, oni sa tak aj správali. Ich vystupovanie bolo pokojné, chladné a nezainteresované, ale ja som si veľmi dobre uvedomovala, že vnímajú všetko naokolo. Snažia sa vryť si do mozgovej kôry všetky podrobnosti od najmenších zárezov v stenách, až po jednotlivé vrásky na tvárach okolostojacich. Neviem, ako som to vedela, ale jednoducho to bola tak. Našepkával mi to môj čerstvo objavený šiesty zmysel a navyše, ja sama som robila to isté.

Trvalo ešte štvrť hodiny, než sa zišli všetci. Ako posledné dorazili decká zo Sibíri. Bolo ich rovnako ako nás, teda päť. Čo bol druhý, najväčší počet z jednotlivých oblastí. Prvé miesto zaujala prirodzene Moskva s ôsmimi študentmi.

„Nasledujte ma,“ ozvalo sa mi za chrbtom a ja som sa automaticky otočila za hlasom.

Ten patril vysokej, tmavovlasej žene. Musím uznať, že pôsobila skutočne impozantne. Bola vysoká, oblečená do tmavomodrej vojenskej uniformy so zlatým lemovaním. Kráčala vzpriamene, akoby k chrbtu mala pribitú dosku. Zaviedla nás do postrannej miestnosti, z ktorej sa vykľula menšia konferenčná sála. Vyzvala nás, aby sme si posadali a my sme ju bez váhania poslúchli. Všetko to prebehlo v naprostej tichosti.

„Moje meno je major Oxana Michalovič a som riaditeľkou Kyjevskej vojenskej akadémie. Boli ste vybraní spomedzi miliónov spolu vrstovníkov, aby ste bránili naše krajiny! Vaše výnimočné schopnosti Radu oslovili natoľko, že vás odporučili na post rekrutov. Vážte si toho! Dostalo sa vám pocty, o ktorej mnohí môžu len snívať.“

No nečakala som taký vášnivý prejav hneď na začiatok, ale musím uznať, že tá ženská vie, ako vyburcovať pocity na sto percent!

„Program KVA vám dá elitný výcvik v profesiách, do ktorých vás vedenie zaradilo. Profesií je päť. Prvá je profesia vojaka. Tých, ktorí budú zaradení do tejto skupiny, bude program vzdelávať vo vojenských stratégiách. Budú cvičiť so všetkými druhmi zbraní a brnení. Stanú sa z vás vojaci prvej línie a misií nad možnosti bežných smrteľníkov. Vojaci, ktorí budú veliť ostatným. Budete im dodávať odvahu. Stanete sa nesmrteľným symbolom odhodlania pre vašich podriadených a hrdinami národa!“

Na tvárach okolo sediacich sa mihali zasnené výrazy. Pravdepodobne sa už videli na piedestáli, osypaní stovkami medailí a odznakov.

„Druhá profesia sa zaoberá výcvikom diplomatov. Budete stáť pri zrode svetových zmlúv. Budete to vy, ktorí ukončia vojnu. Vo vašich rukách bude tá najťažšia práca a to udržiavať mier, aj keď len v tej najslabšej podobe. Stanete sa hlavou našej únie a na pleciach vám spočinie ťarcha byrokratickej práce a administratívy.“

Aj po tomto prejave mnohé výrazy prebrázdila túžba.

„Treťou profesiou sú lekári, vedci, zoológovia - biologicky zameraní ľudia. Vy sa stanete alfou a omegou vedeckých kruhov. O vašich prácach sa bude písať ešte stáročia. Vydáte vlastné knihy a našim štátom zabezpečíte tie najlepšie kapacity na svete. Stanú sa z vás elitné jednotky vo svojich oboroch. Do predposlednej profesie budú zaradení technologický experti. Vývoj zbraní však nebude vašou hlavnou a jedinou prioritou. Budete pomáhať svojim spoluobčanom. Vyviniete prístroje, o akých ľudstvo ešte nepočul. Vás si história zapamätá rovnako dobre, ako Newtona či Henricha Göbela. Stanete sa nesmrteľnými.“

Jej prejav na mňa urobil dojem, no aj tak som sa stále nemohla ubrániť myšlienke, že sem jednoducho nepatrím. Nie som vodcovský typ a na handrkovanie s politikmi nemám nervy. Fyzika, či chémia mi nikdy dobre nešli...

„Poslednou profesiou je odvetvie X. Tie osoby, ktoré sem budú zaradené, si podrobnosti o svojom zameraní vypočujú od vedúceho alebo zástupcu vedúceho.“ Jej vyhýbavé predstavenie poslednej profesie ma zaujalo. Čo to môže byť? Špionáž? To je najpravdepodobnejšie. „Mnohí z vás už teraz pravdepodobne vedia, kam ich zaradíme a preto, aby sme to zbytočne neodďaľovali, pristúpime k deleniu.“

Závidím tým, ktorí už vedia kam pôjdu, lebo ja nemám ani tucha. Čo ak nakoniec zistia, že som nepatrím a že to bol len omyl? Major vymenovávala profesie a ku každej priraďovala mená. Všetci sme počúvali, akoby od toho malo závisieť naše prežitie. Všetko sa to zrkadlilo na kolosálnom monitore za ňou. Timothyho, sestrinho priateľa, zaradili k vojakom. Sestra skončila medzi diplomatmi – to sa dalo čakať. Je vynikajúca manipulátora. Ninny, malú brunetku so zvláštnymi orieškovými očami, zaradili do trojky. Izydoru, vysokú ryšavku s oblúčikovo modrými očami do štvorky, ale moje meno stále neodznelo. Začínala som sa skutočne báť, že môj predpoklad bol správny, keď... Major sa na chvíľu odmlčala. Prekvapilo ju, čo videla na displeji M-hoaku. Prečo?

„Do piatej skupiny zaraďujem Natašu Nabokov, Sergeja Vronkeho a Thaliu Allanco. Týmto sa triedenie končí. Prosím, ostaňte na svojich miestach. Predstavia sa vám vaši vedúci.“

Vedúcim vojakov bol starý ostrieľaný veterán z Chorvátska. Aaron Abelle. Mohol mať tak niečo cez päťdesiat. Tmavé vlasy mal jemne prešedivené, oči tmavé a opálenú kožu takú zjazvenú, až človek musel uvažovať nad tým, ako je možné, že ešte chodí po svete živých.

Vedúcou diplomatov bola asi štyridsaťročná (ale vyzerala na tridsať) Češka a ja som okamžite vedela, kto to je. Alena Hajovová. Bývalá ministerka zahraničných vecí, členka Najvyššej Rady Krajín Slovanských a držiteľka Nobelovej ceny za mier pre rok 2252. Nepochybne najlepšia voľba pre mladých diplomatov.

Vedúcimi tretej a štvrtej skupiny boli manželia Amália a Marcel Hočanoví z pohraničia Slovenska a Poľska. Ja som o nich nevedela nič, ale dievča vedľa mňa - ktoré sa dostalo do tretej skupiny - nadšene tlieskalo, keď ich uvidelo. Z toho usudzujem, že sa jedná o skutočných odborníkov.

Netrpezlivo som očakávala príchod vlastného vedúceho a nie len ja. Moji dvaja spolužiaci sa postavili ku mne, keď sa zvyšok obecenstva rozliezol za svojimi vedúcimi a tí ich odviedli z konferenčnej sály preč. Onedlho sme tam stáli sami. Len tri tiché, očakávajúce postavy v prázdnej miestnosti. Zrazu sa mi zdala byť omnoho väčšia ako predtým. Nechápavo sme sa na seba pozreli. To má byť vtip? Ani jeden z nás nevedel, čo čakať. Trpezlivo sme čakali ďalších päť minút a stále nič.

„Nemali by sme niekoho zavolať?“ opýtal sa nakoniec Sergej, pričom sa nervózne škrabkal po zátylku.

„Nie,“ odvetila som odhodlane. „Nakoniec prídu na to, že chýbame. Nech oni hľadajú nás. Ja sa kvôli ním premáhať nebudem.“ Ako som hovorila, sadla som si do tretieho radu a nohy si vyložila na operadlá predo mnou.

„A čo ak na to neprídu,“ nedal sa.

Jeho odhodlanie mi začínalo liezť na nervy. Sergej bol vysoký asi stoosemdesiat centimetrov, možno o čosi menej a vcelku pekný. Mal plavé vlasy a tmavohnedé oči s hrubým obočím, širokú bradu, rovný nos a plné pery. 

Nataša bola na rozdiel od neho krpec. Na výšku mohla mať tak ako ja stošesťdesiatštyri centimetrov. Tmavé až čierne vlasy, mierne snedú pokožku a výrazné modré oči. Tiež bola pekná. Pre niekoho možno aj krásna.

„Tak neprídu.“ Trvala som na svojom.

Prehodila som si ruku cez oči a relaxovala. Aspoň zatiaľ. Snažila som sa ignorovať rozhovor tých dvoch, ale neúspešne. Po ďalších dvadsiatich minútach ma čakanie omrzelo. Postavila som sa a vykročila smerom, kde zmizol zvyšok osadenstva.

„Kam ideš?“ zvolala za mnou Nataša.

„Preč.“

„Veď si povedala, že nikoho volať nemáme,“ pridal sa na jej stranu Sergej.

„Veď ja ani nikoho volať nejdem. Len si to tu trošku prezriem,“ šibalsky som sa uškrnula. No čo, som troublemaker.

„Počkaj, z toho by mohol byť vážny problém,“ ozval sa znova Segej... hm, mala by som mu vymyslieť nejakú prezývku! Toto je až príliš dlhé. Čo tak Ser? To radšej nie. A Gej? Tak, za toto by ma asi zabil. Jack by ma istotne zniesol zo sveta! Vyzerá to tak, že nemám na výber.

„Tak a teraz ma dobre počúvaj, Sergej! Ja som problém sama o sebe. Od narodenie nerobím nič iné, ako problémy ľuďom v mojom okolí. Je to moje hobby a navyše, ak nechceš ísť, tak nemusíš. Ja ťa do ničoho nenútim.“

Nečakala som na odpoveď a pokračovala v ceste. Za sebou som počula tiché vzlyknutie a hlasný vzdych. Nedošla som ani ku dverám, keď ma obaja dohnali.

„Tak čo? Aj vy chcete vedieť, ako to tu funguje?“ šepla som im, lebo sme sa približovali k vojnovej zóne.

„Bez toho by som sa zaobišiel, ale nedovolím, aby si vletela do prúseru,“ odvetil pevne, načo som sa šibalsky usmiala.

„To je od teba milé.“

„Nerobím to pre teba. Ak padneš ty, my letíme s tebou.“

„Tomu sa hovorí tímový duch!“ uťahovala som si z neho.

„Máš pravdu. Sme tím a preto musíme držať spolu.“ Zasekla som sa v polke kroku a otočila naňho.

„Ja som len žartovala,“ varovala som ho.

„A ja som to myslel vážne.“ Skutočne! Neklamal.

„Varujem ťa. Ja nie som tímový hráč.“

„Si, len o tom ešte nevieš.“ Nečakane sa ku mne naklonil a šepol mi do ucha. „Preto nás vybrali, aby z nás vytvorili tím.“

Obozretne som sa mu zahľadela do očí.

„Odkiaľ to vieš? Odkiaľ si?“ vyletelo zo mňa.

„Mám viacero domov,“ priznal sa.

„Tak teda inak. Na akú školu si chodil?“ Teraz sa pre zmenu usmieval on.

„Moskva.“

„Čo vieš o tom, že vybrali zrovna nás?“ Môj maják začal výhražne blikať. Niečo tu nie je v poriadku.

„Len toľko, že nás vybrali preto, aby sme vytvorili tím. Nič viac. Prisahám.“

Verila som mu, ale nie úplne. Len pár ľuďom na celom – celučkom – svete som v živote verila naplno. Rodičom, starej mame a Jackovi. Nikomu viac.

„A Nataša, ty si odkiaľ?“ obrátila som sa na ňu.

„Zo Sibíri.“ Takže jedna z tých piatich. Áno, pamätám si na ňu. Od ostatných sa držala ďalej, akoby sa v ich spoločnosti necítila dobre.

„Ja som z Varšavy,“ priznala som nakoniec.

„Vieme,“ odpovedal za oboch Sergej.

„Tak, keď sme si tak dobre pokeckali a spoznali sa, vráťme sa teraz láskavo k plánu „šváb“...“ ich prekvapené výrazy ma na chvíľu umlčali. „Čo?“ nechápala som.

„Prečo zrovna šváb?“ chcela vedieť Nataša.

„Sú malé, dostanú sa všade a prežijú v nehostinných podmienkach,“ objasnila som.

„Aha,“ vysúkali zo seba naraz, načo som netrpezlivo prevrátila oči.

„Tak môžeme ísť?“ spýtala som sa znova.

„Nerozmyslíš si to ešte?“

„Nie,“ odvetila som nekompromisne, načo si Sergej nešťastne povzdychol a vyrazila do prázdnej chodby.

Na šírku mohla mať tak štyri metre a dĺžku som odhadnúť nevedela, lebo na jej koniec som nedovidela. Steny tvoril biely kov a podlahu zas zvláštny, biely kameň. Možno mramor, ale bez žiliek. Popri stene sa tiahli malé priekopy v šírke ľudských pliec, kadiaľ pretekala voda. Ich funkcia mi ostávala neznáma. Našľapovala som potichu. Prešli sme k prvým dverám. Boli mierne pootvorená, takže som mohla počuť rozhovor z vnútra.

„Všetci, bez rozdielu.“ Zachytila som hlas Aarona Abellea. „Nie dlhšie ako centimeter!“

„Aeron, mladým dámam nechaj dlhšie.“

„Saša, hádame sa o tom každý rok. Všetkých ostrihaj dohola, bez výnimiek! Toto je rituál! Každý schopný vojak si ním musí prejsť! Každý!“

Jemne som sa pousmiala nad absurdnosťou ich rozhovoru. Koho zaujíma, aké dlhé vlasy bude mať? Ja by som sa dala ostrihať aj nakrátko, keby mi to naši dovolili. Postupovali sme ďalej k ďalším dverám. Tieto patrili diplomatom.

„Aňa, pánov ostrihajte podľa kolekcie XVI a dámy podľa XIV. Dbajte na to, aby im účesy ladili k tváram.“ Nachvíľku sa Alena Hajovová odmlčala, aby jej slová nadobudli väčšiu vážnosť. „Pamätajte si, to ako vyzeráte, je tretina úspechu.“ Tak toto musí byť raj pre moju sestru. Vždy si zakladala na tom ako vyzerá. Vždy.

„Madam,“ ozval sa Renin hlas.

„Áno, slečna Allenco?“

„Myslím si, že účes číslo štyridsaťdva mi pasuje viac ako číslo tridsaťsedem...“  Tak toto som vážne počúvať nemusela a pohla sa ďalej.

Dvere tretej a štvrtej skupiny boli zavreté, takže sme popri nich len v tichosti prebehli a pokračovali do útrob inštitútu. Chodba bola aj naďalej prázdna a okrem jediného vozíka s pádlom aj jednotvárna. No nemalo to tak ostať naveky. Znenazdajky sa za nami ozvali hlasné kroky. Všetci traja sme si vymenili prekvapené, vydesené pohľady a v rovnakej chvíli sme sa rozbehli dopredu. Smažili sme sa bežať potichu, ale mne bolo jasné, že tým krokom neunikneme. Zastavila som pri vozíku a pozrela na  Natašu.

„Nataša, poď sem!“ zvolala som na ňu šeptom. „Schovaj sa tam,“ rozkázala som. Bez námietok ma poslúchla a začala sa vsúvať pod vozík. „Nie,“ zastavila som ju a namiesto toho som nadvihla vrece s použitými uterákmi. „Sem.“ Ľahla si na bielu dosku a ja som ju prikryla vrecom. „Ostaň tu. Vrátime sa po teba,“ šepla som jej a znova sa rozbehla so Sergejom v pätách.

Srdce som mala až niekde v krku. Čo teraz? Čo teraz? Rozmýšľaj! No tak! Ty na niečo prídeš! Nadávala som si a nakoniec sa mi v hlave vyrysoval plán. V tej chvíli mi bolo jedno, že je nedotiahnutý do konca. Podstatné bolo, že som nejaký vôbec mala!

„Tam!“ štekla som po Sergejovi a obaja sme zabožili do jednej z bočných uličiek, kde sa môj plán okamžite skomplikoval, ale vzápätí nadobudol nový rozmer. Vysoké okno bolo zdobené dlhými, hrubými, bielymi závesmi, ale problém bol v tom, že boli umiestnené len na jednej strane a zmestiť sa pod ne mohol len jeden človek.

„Schovaj sa!“ prikázala som Sergejovi.

„Nie. Choď ty. Ja si poradím!“ odhováral, načo som mu jednu vrazila do brucha, aby som ho dostala k závesom. Zavrávoral, ale urobil presne to, čo som chcela. V sekunde bol bezpečne zakrytý a ja som mu len stihla šepnúť:

„Vytiahni ma.“ A rozbehla sa späť do chodby.

Kroky sa nebezpečne približovali a kovové steny akurát tak znásobovali ich ozvenu. Prebehla som pár metrov k otvoru v spodnej časti steny, kde voda stekala do nižších podlaží. Spád bol v ostrom uhle, takže ak by som sa tam aj udržala rukami a nohami, nemala by som šancu dostať sa späť na chodbu. Kroky boli alarmujúco blízko a ja som nemala moc času na rozmýšľanie.

Bez zbytočných okolkov som skočila dole a zakliesnila sa o klzkú stenu. Vďaka bohu, že som si dnes obula vojenské topánky! Po pár sekundách ma začali páliť svaly. Neboli stavané na takéto polohy, či celkovo na záťaž tohto typu. Zahryzla som si do pery, aby som nezavzlykala. Čo v skutočnosti bolo len pár sekúnd, mne pripadalo ako hodiny!

Kroky, čo mi predtým pripadali neľudsky rýchle sa zmenili na neľudsky pomalé a mne od bolesti v svaloch vyhŕkli slzy. V tichu som trpela a čakala na chvíľu, keď sa kroky dostatočne vzdialia. Zaklonila som hlavu, aby som tak udusila vzlyky. Kroky sa konečne dostatočne vzdialili, ale to som už nemala silu na to, aby som sa vytiahla hore. Cítila som, ako sa pomaly zosúvam, skoro som už padala, keď prišla záchrana.

Okolo zápästia sa mi omotala silná ruka a vytiahla ma nahor. Tam som bezvládne začala padať k zemi, ale aj teraz ma tá istá ruka zachytila.

„Si v poriadku?“ ozvalo sa mi pri uchu.

„Hej...“ vydýchla som. „Len potrebujem chytiť dych. Daj mi sekundu.“

„Nie. Nemôžeme tu zostať. Môžu sa vrátiť a musíme po Tash!“ Mal pravdu, ale mňa bolel každý jeden pohyb. Zaťala som zuby a vystrela sa.

„Ak chceš ponesiem ťa,“ navrhol, ale moja hrdosť mi nedovolila jeho pomoc priať.

„Netreba. Už mi je fajn,“ zaklamala som. „Ideme.“

Tash sme našli na pôvodnom mieste a potom sme zamierili rovno do zasadačky. Potichu sme našľapovali pri otvorených dverách. Diplomati boli stále len na začiatku, zatiaľ čo vojaci boli spolovice hotový.

Ťažko som dopadla na najbližšie sedadlo, zaklonila hlavu a nechala bolesť plynúť, no aj tak som sa neubránila tlmenej škodoradosti. Unikli sme!

Vyhrali sme!

Nechytili nás!

Autor: sisa118 (Shrnutí povídek), v rubrice: Povídky » Na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Enemy: Way - Prológ, kapitola 1 - Ako to všetko začalo: