OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » Efeméry - 2. kapitola

25.09.2016 (20:00) • MirrorGirl454 • Povídky » Na pokračování • komentováno 3× • zobrazeno 745×

Druhá kapitola

Koho zavoláte?

„Tak, keď už sme všetci tu, môžeme začať vyšetrovať tento prípad!“

Peter Avery.

Jeho hlas vôbec neznel ako hlboký, chrapľavý barytón, aký som očakávala. Znel o trochu jemnejšie, príjemnejšie, aj napriek jeho chladným úsečným slovám.

Tvár mal plnú kontrastov. Ostré lícne hosti a sánka a mäkko vyzerajúce pery. Jeho brada vyzerala hebko a jeho husté obočie bolo zvraštené tak veľmi, až sa mu takmer spájalo ako dve húsenice. Mal jasné zelené oči, na nose pehy a keď som k nemu pristúpila ešte bližšie, mohla som zbadať dierku v nose, čo mu ostala po piercingu.

„Začali by sme, keby ste sa uráčili prísť načas.“

 A taktiež je to debil. Samozrejme. Tentoraz jeho hlas rezal priamo do živého.

„Ja viem, ja viem, prepáčte, ale doprava bola naozaj strašná!“ povedal Alex, kým si navliekal latexové rukavice a pery mal roztiahnuté do širokého drzého úsmevu.

Klamal. Zaspal a z postele vyliezol pred piatimi minútami. Svetlohnedé vlasy mal strapaté, rozhádzané na všetky strany, v kútikoch očí mal ešte stále prášok od spania a na tričku pod športovým sakom bielu škvrnu od pasty. Petrov nahnevaný pohľad s ním ani nepohol, kľakol si na zem k môjmu telu a začal si opatrne prezerať moju tvár a krvavý bok a všetky miesta, ktoré nezakrývalo vrece.

Robil si svoju prácu, akoby nahnevaný chlapisko s dvakrát viac svalmi ako mal on, nebol jedinú úsečnú poznámku ďaleko od vraždy. Tú druhú policajtku to muselo pobaviť, pretože sa usmievala popod nos a to Petra rozzúrilo ešte viac. Založil si ruky na hrudi a jeho koženka zavŕzgala od námahy.

Alex si začal mrmlať rôzne lekárske pojmy, ktorým som nerozumela. Po chvíli sa postavil a povedal:

„Takže, plán je takýto. Vy pozbierate dôkazy tu z okolia, ja si vezmem túto kočku so sebou do pitevne, poriadne sa na ňu pozriem a zavolám ti, Jo, keď niečo zistím. Môže byť?“

„Ako chceš, Alex, ty si tu profík,“ Jo sa zasmiala a položila Petrovi ruku na plece. „Tak poďme.“

Ten sa len neochotne otočil a nasledoval svoju partnerku. Alex si medzi tým zbalil všetky svoje veci do kufra a zazipsoval moju mŕtvolu. Dvaja mohutní záchranári ma naložili na nosidlá a premiestnili do záchranky. Alex pristúpil k nim a o chvíľu vyrazili.

Kým som sa dívala za miznúcou záchrankou, dvaja vyšetrovatelia skúmali miesto činu. Ľudia navôkol pomaly mizli, už tu nebolo nič zaujímavé. Mŕtve dievča odniesli, jediné, čo po nej ostalo bola škvrna na zemi pri kontajneroch.

Peter a Jo sa po pár minútach a tichom rozhovore tiež rozhodli odísť.

„Vráťme sa späť na stanicu, tam si prevezmeme dôkazy, ktoré nazbierala ranná hliadka a počkáme, kým sa nám Alex ozve,“ zavelila Jo a Peter len v tichosti prikývol.

Na tvári mal zvláštny výraz. S olivovou pokožkou a zarastenou tvárou vyzeral divoko.

Nasadli do auta a ja som sa, podobne ako za záchrankou, dívala za nimi.

A teraz čo?

***

Peter sa cítil nesvoj a nechápal prečo. Nebolo to predsa po prvýkrát, čo videl mŕtvolu, prepánajána. Ale vo vnútri... vo vnútri mal pocit, akoby sa stalo niečo, čo sa stať nemalo. Akoby niečo prešvihol. Šancu, ktorá sa už viac nebude opakovať.

Pokrútil hlavou, aby sa zbavil hlúpych myšlienok. Musel sa začať sústreďovať. Jeho a Joine prípady neboli rovnocenne zložité, niektoré sa im podarilo vyriešiť behom pár dní, niektoré im dali zabrať aj viac ako mesiac. Niektoré nevyriešili vôbec.

Svoju prácu bral vždy seriózne. Preto si ho aj Jo vybrala za partnera, bol chlapom, na ktorého sa mohla vždy spoľahnúť, ktorý jej kryl chrbát a nikdy ju nesklamal. Navzájom si prirástli k srdcu, no nikdy nenechali svoje emócie ovládnuť ich.

Po ceste naspäť na stanicu boli obaja ticho. Jo vedela, kedy sa Peter necíti celkom vo svojej koži, hoci by to nahlas nikdy nepriznal. A tak ho nenútila vysvetľovať jej, prečo pri pohľade na to úbohé dievča sa tvári zmätené ako stratené šteňa a husté obočie sa mu zvraští až tak, že vyzerá ako jedno.

Stanica bola len niekoľko blokov ďaleko od miesta činu a tak za desať minút boli naspäť v masívnej chladnej budove. Chodby sa hmýrili a všade vládol šum, v spoločnej presklenej kancelárii policajného oddelenia zameraného na vraždy však vládlo ticho.

Peter ho s radosťou prijal, sadol si na stoličku za svojím stolom a nahlas si vydýchol. Založil si ruky za hlavu a otočil sa k Jo.

„A teraz čo?“

***

Viete, človek by si povedal, že byť duchom je jednoduché. Lusknete prstami a zrazu sa premiestnite na druhú stranu sveta, ležíte na pláži, pijete prisilné mojito a užívate si posmrtný život.

Za ten čas, čo som mŕtva sa mi podarilo zistiť, že živými vecami moja duchovná forma jednoducho prejde. Avšak pri neživých veciach ide o niečo úplne iné. To sa mi podarilo zistiť dosť nepríjemne a dalo by sa povedať, že až bolestivo. Technicky necítim bolesť, ale ešte stále si viem predstaviť, ako by to bolieť malo, keď som celou silou narazila do steny s odhodlaním ňou prejsť.

Ako by sa od ducha očakávalo.

A tak som sa ocitla v starom, vŕzgajúcom autobuse, ktoré premávali naším mestom za cieľom dostať sa do mestskej pitevne, kde by sa malo nachádzať moje úbohé telo.

Čakanie na zastávke mi pripadalo absurdné a situácia sa ešte viac zhoršila, keď som nastupovala. Masa ľudí sa prehnala cezo mňa a aj keď som to necítila, bolo to veľmi nepríjemné. Našla som si prázdne sedadlo v strede autobusu, takmer hneď pri dverách. Šťastná som sa posadila vedľa starej pani, ktorá sa rozprávala so ženou sediacou oproti nej, netušiac o mojej prítomnosti.

*

„When you’re talking to your girls, do you talk about me?

Do you tell I’m your lover? That I’m all that you need?

Do you tell ‘em white lies? Do you tell ‘em the truth?

Do you tell 'em that you love me, the way that I’ve been loving you?“

Je to divný pocit dívať sa na vlastnú mŕtvolu, ktorá leží nahá, prikrytá len bielou plachtou v podzemnej pitevni miestnej nemocnice. A okolo nej poletuje mladý Alex Ross, spievajúc si falošne.

„Cause every night you and I find ourselves

Kissing and touching like no one else

Falling and falling until I fell

For you“

Naozaj divný pocit...

Sedela som na jeho pracovnom stole a dívala sa ako so mnou opatrne narábal. Kým som ho našla, bola som už nahá a tak som sa aspoň nemusela dívať na to, ako ma vyzlieka. Očistil mi tvár od make-upu a vlasy začesal tak, aby mi nepadali do tváre, vyčistil ranu na bruchu. Bol neskutočne nežný, aj napriek jeho rozlietaným pohybom, keď si zapisoval údaje do papierov na stole.

Spieval si spolu s rádiom a vďaka tomu som sa necítila vôbec pochmúrne, ani depresívne. Rozžiaril celú miestnosť, čo bolo naozaj podivné vzhľadom k tomu, že bola plná mŕtvol a stuchnutého vzduchu.

Chcelo sa mi smiať z tej absurdnej situácie, v akej som sa objavila. Kto by si myslel, že toto sa stane ľuďom po smrti? Čo mám, dopekla, robiť? Mám nájsť svojho vraha? Mám sa pomstiť? Mám ísť za bielym svetlom? Mám si nájsť opustený dom a tam strašiť nadržané páriky?

Čakať na Billa Murraya a jeho skupinu?

Jediné, čo mi dávalo zmysel, bolo nájdenie môjho vraha. Ako dobre, že pozná presne tých správnych ľudí, čo mi s tým pomôžu. 

Druhá kapitola je veľmi krátka a veľmi divná, za čo sa veľmi ospravedlňujem. :( Písala sa mi veľmi ťažko a tak som sa rozhodla ju proste ukončiť skôr, pokúsim sa to vynahradiť ďalšou kapitolou. :)

Tiež by som chcela pridať poznámku, že absolútne netuším, ako prebiehajú policajjné vyšetrovania, preto všetko v tomto príbehu bude úplne vymyslené podľa môjho gusta, za čo sa tiež ospravedlňujem, ak vám to možno občas nebude pripadať realistické. :P

Viem, že na OS nemám práve najlepšiu povesť, ale ja sa naozaj snažím. :D Preto to so mnou vydržte, prosííím.

Takže koho zavoláte?

Autor: MirrorGirl454 (Shrnutí povídek), v rubrice: Povídky » Na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Efeméry - 2. kapitola: