OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » Efeméry - Prológ + 1. kapitola



Efeméry - Prológ + 1. kapitolaOsud je zvláštna vec. Je nevyspytateľný, občas krutý, občas milosrdný, no hlavne má hrozný zmysel pre humor.
Hayley sa odrazu ocitá uväznená v stave prechodu medzi životom a smrťou. Netuší, čo sa jej stalo, alebo prečo sa z nej stal duch. Neostáva jej tak nič iné, ako sledovať vyšetrovanie jej vraždy, aby sa zbavila nudy.

Prológ

Efeméra -  krátkotrvajúci, prchavý, chvíľkový jav, vec či bytosť; vidina

 

 

 

Prvá kapitola

Dobré ráno! Krásne ráno!

Vždy som nenávidela pondelky. Ten deň by sa mal navždy zakázať a namiesto neho nechať len prázdnu dieru v časopriestore. Buďme k sebe úprimní, áno? A povedzme si to narovinu. Neexistuje nikto, nikto, kto by mal ten deň rád. Celý svet je ešte oťapený po víkende a dokonca aj planéta sa točí o trochu pomalšie, trvá jej dlhšie, než sa zobudí.

Aspoň to som si myslela. Každý pondelok mi trvalo o trochu dlhšie vyliezť z postele a pripraviť sa na nový týždeň. Často som kvôli tomu zmeškala metro, alebo sa ešte v polospánku oliala kávou a vždy som si sarkasticky pomyslela „tento deň už horší byť nemôže“. Viete, osud je zvláštna vec. Je nevyspytateľný, občas krutý, občas milosrdný, no hlavne má hrozný zmysel pre humor. Zrejme musí byť veľkým fanúšikom irónie. Pretože keď som si naposledy povedala „tento deň už nemôže byť horší“, musel sa osud snažiť viac ako normálne. Nedokážem si inak predstaviť, ako je možné, že sa práve dívam na svoje mŕtve telo v uličke medzi mojou obľúbenou reštauráciou a kníhkupectvom.

Ako som sa dostala do tejto situácie? Pozerala som sa na seba už vyše pol hodiny, sedela som napoly opretá o špinavú stenu a kontajner. Vlasy mi zakrývali tvár, ale vedela som, že som to ja. Mala som oblečenú svoju obľúbenú rifľovú bundu a pod ňou bielu blúzku, čo mi mama dala na Vianoce.

Bola naozaj pekná, no mala jednu chybu. Určite to mnohé z vás, dievčat a žien poznáte. Taká tá otravná vec, čo sa stáva, ak ste boli bohato obdarené matkou prírodou. Gombík priamo v strede na hrudi proste nechce ostať zapnutý a blúzka sa otvára vždy v tých najnevhodnejších situáciách. Napríklad v počas dlhšej jazdy v metre, kde si to vy nevšimnete, ale všetci muži naokolo vás áno. Alebo v kaviarni, keď si objednávate kávu. Počas pracovného pohovoru.

Rovnako aj teraz si moja blúzka zmyslela, že je toto vhodná situácia na rozopnutie. Veď prečo aj nie. Načo by mi predsa bola dôstojnosť po smrti.  Aspoň, že si ma ešte nikto nevšimol.

Prešlo okolo mňa toľko ľudí, keď sa ponáhľali do práce alebo do škôl, no nikto sa na mňa ani len nepozrel. No za to ma určite museli cítiť. Všade navôkol sa vznášal kyslastý pach hnijúceho mäsa. Spočiatku som bola prekvapená, že ho dokážem cítiť, aj napriek tomu, že som prekliaty duch a nemám žiadne fyzické telo.

Čo by som mala robiť?

 Nemôžem odísť, nemôžem predsa svoje telo nechať len tak napospas. Nemôžem zavolať pomoc, pretože ma nikto nepočuje, ani nevidí. Nemôžem ani len odháňať tie otravné muchy, čo sa začali zbiehať okolo mojej mŕtvoly. Keď som sa o to pokúsila, moja ruka nimi len tak prešla. Ale čo iné som predsa mohla čakať, no nie?

Už to naozaj začínalo prestávať byť vtipné a ja som sa už poriadne nudila, keď v tom...

„Mami! Mami, pozri sa tam!“

„Čo je, zlatíčko? Kam?“

„No predsa tam, na tú pani, mama!“

„Och, nie to nič nie je, pani len asi mala ťažký víkend, bola veľmi unavená a tak si musela na chvíľu ľahnúť...“ No nevravela som. Bože, ľudia dokážu byť tak hlúpi...

„Ale mama! Nie, prečo je pod ňou potom krvička?“

„Čože? Oh, prepána, nepozeraj sa tam, zlatko, to určite nie je žiadna krv, len niečo možno vytieklo z kontajnera.“

„Ale mam-“

Nepozeraj sa tam!“

Prešlo len päť minút a zrazu sa tu objavilo toľko ľudí. Policajti uzatvorili oblasť a záchranári sa krčili nad mojím telom. Bolo mi ich celkom ľúto, rozhodne by som nechcela narábať s nijakými mŕtvolami. Ale aspoň nebola som nijako znetvorená, vlastne som ešte stále mala na tvári dokonale upravený make-up a nikde na pokožke mi nebolo vidno modriny alebo rezné rany. Bola len o trochu sivastá, takmer akoby až neprirodzene žiarila.

Len až keď ma vkladali do obrovského čierneho vreca, ktoré určite všetci veľmi dobre poznáte z kriminálok, sa mi odhrnula bunda a ukázala červenú škvrnu na boku. Možno som ňou mala byť zhnusená alebo nahnevaná, ale vyzerala ako umelecké dielo, ktoré by si vyvesili v obývačke predpotopní pracháči, čo nemajú na čo míňať peniaze.

Práve ma išli zazipsovať, keď k skupinke záchranárov pristúpili dvaja ľudia. Jednou bola černoška, na prvý pohľad ostrieľaná žena. V tvári som jej rozoznala niečo, čo by ste našli len u málo žien v jej obore. Už len pri zbežnom pohľade kútikom oka by ste vedeli, že je nebezpečná, že si ide tvrdo za svojím a že je stopercentne  odolná voči všetkým vaším hlúpym výmyslom, na ktoré ona nemá čas.

A ten druhý mi  stál chrbtom, avšak už len pri pohľade na to, ako strnulo stál a díval sa na moju nehybnú tvár, mi bolo jasné, že je pravdepodobne nováčik vo svojom obore. Alebo si možno ešte stále nezvykol na smrť. Aj kvôli tomu trochu vyčnieval z davu. Každý sa snažil dostať čo najbližšie, aby sa na mňa mohol pozrieť a obzrieť si svoje detaily, no on sa skôr díval na zem vedľa môjho tela.

Och a tiež možno kvôli jeho tesným nohaviciam, ktoré by  zaistili svetový mier. Všetky moje problémy boli pri pohľade na ne zrazu fuč. Ako som zomrela? Zabil ma niekto? Prečo si nepamätám nič, čo sa stalo odkedy som v sobotu vyšla večer z bytu? Koho to zaujíma? Som predsa mŕtva.

Avšak  to je asi jediný problém, ktorý nezmizol. Aj naďalej ostávam mŕtva.

 

***

Zobudil sa ešte skôr, ako mu zazvonil budík, prebudili ho prvé slnečného lúče nového dňa. Pootvoril oči a obzrel sa okolo seba. Všetko vyzeralo presne tak, ako aj večer predtým, no nemohol sa zbaviť zvláštneho pocitu oťapenosti. Muselo sa mu snívať niečo príjemné.

Zvyčajne totižto miloval rána. Vstávanie nie, no rána zbožňoval. Každý deň vstával o 5:55, o päť minút skôr, ako by mu zazvonil budík. Postavil sa z postele, natiahol si spánkom stŕpnuté telo a prešiel do malinkej kúpeľne, do ktorej sa ledva zmestil. Opláchol si tvár a vyčistil zuby. Po ceste naspäť do izby zahodil trenky, v ktorých najradšej správal a obliekol svoje obľúbené bežecké kraťasy a tričko a pred prácou si zabehal.

Miloval rána, pretože boli tiché, na uliciach bolo ešte málo ľudí a s nikým sa nemusel rozprávať. Nemusel predstierať, že ho zaujímajú príhody osamelej susedky z tretieho (hoci ju vždy vypočul, s úslužnosťou si od nej vzal koláč a vyniesol jej smeti, pretože mama ho vychovala slušne, prosím pekne), alebo sa nemusel nasilu usmiať na čerstvo rozvedenú ženu z druhého, ktorá sa na neho vždy dívala ako na hračku, ktorú sa nevie dočkať použiť.

Ráno si zabehal, potom sa vrátil domov, osprchoval sa, obliekol si čisté nohavice a v skrini nahmatal čisté tričko. V kuchyni si spravil kávu a ovsené vločky, ktoré mu síce nechutili, no zasýtili ho aspoň do obeda. A potom si už len obliekol svoju koženku, zamkol byt a po ceste do práce si zanadával v premávke.

No dnes sa mu nechcelo vstávať z teplej postele, vankúše boli primäkké na to, aby ich mohol opustiť a obliečka sa mu obtočila okolo tela tak pevne, akoby ho sama nechcela pustiť. Myseľ mal ešte stále v hmle a oči nedokázal nechať otvorené.

Keď zazvonil budík, nechal ho chvíľu zvoniť, kým mu jeho nepríjemný zvuk nezačal zarezávať do mozgu. Potom vstal a začal svoj nový deň tak isto, ako každý iný.

Úplne prebudený sa cítil, až keď si sadol do auta. Peňaženku, mobil, kľúče a odznak hodil na sedadlo spolujazdca, pripútal sa a na chvíľu si oprel  hlavo o operadlo. Ulica sa začala napĺňať ľuďmi ponáhľajúcimi sa do roboty, slnko už dávno vyšlo a vtáky spievali ako šialené. Pootvoril si okno a zhlboka sa nadýchol.

Bol začiatok mája, vzduch bol neobvykle teplý a príjemný a mal typickú vôňu obdobia, ktoré sa prelína jar s letom. Nebol to už štipľavý zimný vzduch, ktorý sa vám cez pokožku zavŕtava do tela. Jemu voňal sladko a príjemne a pripomínal mu horúce večery, ktoré strávil na posteli s oknom dokorán, hulením a počúvaním jeho obľúbenej hudby.

Trvalo mu ešte desať minút, kým sa konečne rozhodol naštartovať a vyraziť. Dnes nemal náladu na rádio a radšej si vychutnával ticho v aute. Síce vyrazil neskôr ako normálne, ale  cesty boli stále relatívne prázdne a jazda mu zbehla rýchlo. Zaparkoval na parkovisku pred policajnou stanicou, vzal si mobil a kľúče zo sedadla pasažiera a rýchlymi krokmi vybehol po schodisku.

Stanica síce nebola obrovská, ale obyčajným ľuďom, ktorí ju nenavštevovali často, musela pripadať zastrašujúca. On ju však za posledných šesť rokov, čo tu pracoval ako detektív na oddelení vrážd, stihol spoznať do posledného tmavého kúta. Budova mala dve poschodia a vstupná hala bola od kancelárií oddelená sklenenou stenou a dverami.

Na rozdiel od ulíc, stanica už bola plná ľudí, jeho kolegovia vyrážali na scény alebo vyšetrovať. Prešiel k svojmu stolu a nestihol si ani sadnúť, keď k nemu pristúpila jeho partnerka, Jo Torres. Ako vždy ho jemne, priateľsky, potľapkala po pleci a usmiala sa. Bola to tvrdá, ostrieľaná žena, o ktorej každý vedel, že ak ju nahneváte, rozprúdi to peklo. No na neho bola vždy milá, vzala si ho pod ochranné krídla a vďaka nej bol teraz tam, kde od detstva dúfal, že bude.

„Chlapče, je mi to ľúto, ale musíme okamžite vyraziť. Dúfam, že tu si autom, pretože moje služobné si zase niekto vypýtal bez dovolenia a v prestrelke ho poškodil,“ povedala a pozrela sa na Thomasa sediaceho pri stole priamo oproti tomu jeho. Jej pohľad bol mrazivý a dokonca aj on zacítil na krku zimomriavky. Thomas očervenel a schoval sa za spisy.

„Jasné, šéfka,“ povedal a stoličku, ktorú stihol vysunúť, zasunul späť za stôl. „Dnes je to skoro, nemyslíte?“

„Zločin nikdy nespí. Obeť, ležiacu v uličke, našla nejaká matka, keď odprevádzala svoje dieťa do škôlky.“ Vykročila svojím typickým ráznym krokom skôr, ako si plne stihol uvedomiť jej slová. „Tak pohni, záchranári sú už tam.“

Cesta na miesto činu im trvala menej než desať minút. V okolí úzkej uličky medzi dvoma budovami už bolo plno ľudí. Záchranári, tak ako povedala Jo, a tiež aj zvedaví okoloidúci. Nemal im za zlé, že sa chceli pozrieť, čo sa stalo. Ľudia boli odjakživa fascinovaní cudzou tragédiou. Ale Jo ich nenávidela. Surovo sa cez nich prerazila až k zábranám, ktoré vytvorila mestská polícia. Ukázali im svoj odznak a tí ich nechali prejsť bez problémov.

Kým sa Jo šla porozprávať s jedným z policajtov o zaistení miesta činu a o možných dôkazoch, ktoré už mohli nájsť, on sa išiel pozrieť bližšie na obeť. Záchranári ju práve ukladali do čierneho vreca na mŕtvoly a tak ich rýchlo zastavil.

Nečupol si k nej, díval sa na ňu len zhora. Obočie sa mu zvraštilo, hoci sa čo najviac snažil o neutrálny výraz. Keď ešte len začínal, bol na stanici nový a čerstvo vyštudovaný, každý starší policajt mu povedal, že si na podobné veci zvykne. Nie je mu zle od žalúdka, ani sa nebojí krvi a vnútorností, to k ich práci patrí. Vo vnútri však vedel, že si nikdy nezvykne na smrť tak, ako jeho kolegovia.

A vlastne si na to ani nechcel zvyknúť. Mal pocit, že to by z neho spravilo hrozného človeka.

Obeť bola mladá žena, pokožku mala popolavo sivú, ryšavé vlasy ukryté vo vreci a oči zatvorené. Obrovský červený fľak na jej bielej blúzke bolo stále vidno, ale nikde inde na pokožke nebolo vidno žiadne ďalšie rany. Vyzerala nevinne a úplne ako z iného sveta a jemu bolo ľúto, že obeťou musela byť práve ona. Hoci je to odporné klišé, skutočne mala ešte život pred sebou.

A čím ďalej sa na ňu díval, tým povedomejšia sa mu zdala. Nedokázal si spomenúť, kde ju mohol predtým stretnúť a možno ani nikdy nestretol, ale mal pocit, akoby jej tvár už niekedy videl.

Pristúpila k nemu Jo a v tej istej chvíli vyletel z davu mladý chlapec s kovovým kufrom v rukách, v okuliaroch s hrubým čiernym rámom a červenými teniskami. Policajti ho pustili automaticky bez toho, aby si od neho vyžiadali preukaz.

„Dobré ráno! Krásne ráno!“ zvolal a on sa zamračil ešte viac. Akoby si ten idiot nevšimol situáciu, v akej sa nachádzali a telo, čo im ležalo pri nohách.

„Dobré ráno, Alex,“ pozdravila ho Jo s úsmevom, čo ho prekvapilo. Pozrel na ňu a ona na neho žmurkla. „Vy dvaja sa ešte nepoznáte, však?“

To chlapča muselo byť aspoň o päť rokov mladšie ako on. Napriahlo k nemu ruku.

„Som Alex Ross! Pracujem pre pitevňu nemocnice, ktorá spolupracuje s vaším oddelením. Teší ma, že vás konečne spoznávam, Jo o vás hovorí len to najlepšie.“

Prekvapene na neho žmurkal, kým ho Jo neštuchla do rebier, vtedy prijal Alexovu ruku a tiež sa predstavil.

„Teší ma. Peter Avery,“ zavrčal na neho.

„Tak, keď už sme všetci tu, môžeme začať vyšetrovať tento prípad!“



Sdílet Sdílet

Diskuse pro článek Efeméry - Prológ + 1. kapitola:

3. Lussy přispěvatel
19.10.2016 [23:12]

LussyAni nevíš, jakou mi to udělalo radost, když jsem uviděla, že jsi začala zase psát a ještě jsi to sem uveřejnila. Netušíš, jak mi Tvá tvorba chyběla.

Líbí se mi, jak jsi vzala detektivní žánr svým způsobem, tedy není to taková ta typická ponurá detektivka, ale díky postavě Hayley dostává povídka nový rozměr a nádech humoru.

Píšeš čtivě, to Ti snad ani nemusím vykládat. Délka kapitoly byla dostačující, ovšem já jsem si přála, aby byla trochu delší.

Jsem zvědavá, jak se to všechno vyvine. Doufám, že se v budoucnu dozvíme více o Hayley a její minulosti. Tak stejně mě zajímá, jak do toho všeho zakomponuješ Petera, jakou on bude mít roli. Ačkoliv je to vyšetřovatel, mělo by to být jasné, ale já mám pocit, že máš s ním trošičku jiné plány... Emoticon

2. Pája S.
15.09.2016 [20:25]

detektivka i s duchem Emoticon už se nemůžu dočkat pokračování :)

1. MillieFarglot admin
15.09.2016 [16:52]

MillieFarglotOmg, omg... skoro to so mnou seklo, keď som našla článok od teba v administrácii! Emoticon
Pri niektorých hláškach som opäť umierala. Som rada, že si sa rozhodla zverejňovať a dúfam, že ťa chuť do písania a múza neopustí. Chcem vedieť, ako to dopadne. Ako sú Peter a Hayley prepojení a prečo mu prišla taká povedomá. A hlavne, čo sa jej stalo. Emoticon
Tak šup šup, nech tu mám čo najskôr pokračovanie. Emoticon Emoticon

Emoticon Emoticon

 1

Přidat komentář:

Nick:

Text:

[.smile22.gif./] [.smile25.gif./] [.smile10.gif./] [.smile17.gif./] [.smile19.gif./] [.smile08.gif./] [.smile06.gif./] [.smile01.gif./] [.smile34.gif./] [.smile33.gif./] [.smile41.gif./] [.smile18.gif./] [.smile16.gif./] [.smile11.gif./] [.smile24.gif./] [.smile23.gif./] [.smile40.gif./] [.smile32.gif./] [.smile35.gif./] [.smile07.gif./] [.smile09.gif./] [.smile38.gif./] [.smile36.gif./] [.smile31.gif./] [.smile04.gif./] [.smile03.gif./] [.smile12.gif./] [.smile15.gif./] [.smile20.gif./] [.smile27.gif./] [.smile29.gif./] [.smile02.gif./] [.smile05.gif./] [.smile30.gif./] [.smile37.gif./] [.smile39.gif./] [.smile42.gif./] [.smile28.gif./] [.smile26.gif./] [.smile21.gif./] [.smile14.gif./] [.smile13.gif./]



Uživatel:
Heslo:
Nemáte účet?


Stmívání.eu



...další zajímavé stránky Toto může být i váš web.
Jak přidám povídku? poslední články
poslední komentáře


Kdo je tu z členů? Klikni!