Denník túžby - Prvá kapitola • OurStories.cz ~ naše povídky

Liam sa správa zvláštne a hrubo. Al je svojrázna a tvrdohlavá, ale citlivá. Ako dopadne, ak jej Liam zakázal večerný klub? Samozrejme, že má Al vlastnú hlavu. Liam sa správa, akoby bol viac, než najlepší priateľ.

Príjemné čítanie.

24.10.2011 (10:00) • Amonita • Povídky » Na pokračování • komentováno 2× • zobrazeno 762×

Prvá kapitola

Často sa ľudia pýtajú na zmysel života. Život však nemá zmysel. On len čaká, kedy mu ho dáme my.

„Ako to myslíš? Prikážeš mi to?“ opýtala som sa sarkasticky a tušila som, že moje zmysly a hlavne zmysly pre obranu sa búria na povrch. Nedokážem pochopiť, ako mi smie niekto rozkázať, čo smiem a čo nie. O rok som dospelá a nikto, a už vôbec najlepší kamarát, mi nebude rozkazovať o súkromných veciach. Musela som byť červená od zlosti. Liam prestal miešať zmes na palacinky a zapozeral sa do mojich očí. Niekde v mojich myšlienkových pochodoch ma napadlo, že mi svojimi modrými očami chce nazrieť do duše, ale okamžite som túto trápnu myšlienku zavrhla... Zakrútila som hlavou, čo si Liam vyložil zle a jeho pohľad sa zmenil na mierne naštvaný – on totiž naštvané pohľady rozdávať nevedel.

„Áno. Proste ma poslúchneš,“ odsekol jednoducho a začal sa venovať vareniu. Vytreštila som oči a nemohla uveriť vlastným očiam. Jeho postoj bol naozaj... hlúpy. V hlave mi blikalo jediné svetielko, a to také, aby som sa bránila a presadila si svoj názor.

„Aj tak tam pôjdem,“ povedala som sladko a postavila sa. Nedokázala som sa naňho pozerať a nedokázala som pochopiť, prečo by sa o mňa mal zaujímať.

„Kam si myslíš, že ideš?“ opýtal sa skepticky a skočil predo mňa skôr, ako som stihla nejako zareagovať. Zatarasil mi cestu k dverám! Mobil som prudko zovrela v ruke a došlo mi, že by som si ho radšej mala odložiť do vrecka od teplákov, aby som nemusela utekať do obchodu pre druhý.

Pohľadom som prešla z jeho hnedých topánok, až po rifle a tmavohnedé tričko s dlhým rukávom. Trpko som uhla pohľadom na jeho tvár. Liam bol vždy svojský a blond vlasy mal upravené taktne, ale ležérne. Bol to mužský strih, ktorý nepotrebuje žiadnu úpravu a tmavomodré oči pripomínali rozbúrené more. Už odmalička ma na ňom fascinovali jeho veľké oči. S naším vekom pribudli k môjmu obdivu aj svaly, ale aj chlapské črty a úprava vlasov. Avšak – nikdy som mu o tomto nepovedala. Nebudem to predsa vysvetľovať človeku, ktorý si zo mňa - veľmi rád robí - zábavu a zbožňuje, ak mi môže s niečím radiť, či pomôcť. Ale ani tieto jeho povahové, či vonkajšie znaky, mi teraz nepomohli. Nahnevaná som bola stále rovnako a jeho správanie mi k tomu dosť pomohlo.

„Idem domov,“ povedala som odhodlane a šklblo mi rukami. Liam mi stále neuhýnal z cesty.

„Uhni,“ dodala som a sotila doň – ani to s ním nepohlo.

„Nechoď tam. Nie, ty tam vlastne ani nepôjdeš, aj keby som sa mal o to vlastnoručne postarať,“ vyštekol a chytil ma za ruky, aby som doňho prestala udierať. Vyzeralo to dosť detinsky, keďže každý by pochopil, že proti nemu nemám šancu. Vyzeral dosť chudo, ale zdanie klame, to poznám z jeho stáleho príjmu a apetítu.

„Ako mi v tom zabrániš?“ opýtala som sa a neskrývala údiv. Táto hra sa mi zdala viac, než len lákavá.

„To nechci vedieť,“ povedal a zomkol pery do úzkej linky. Bolo na ňom vidieť, že premýšľa nad nejakými zbraňami, ako ma môže zastaviť. Nechápala som to.

„Prečo? Prečo tak nechceš, aby som tam išla. Čo máš proti tomu klubu? Nemýliš si ho s niečím? Počul si Kat dobre?“ Sypala som otázku za otázkou a snažila som sa nájsť odpoveď. Zazerali sme jeden na druhého a myslela som, že odpovede už ani nedostanem.

„Pretože to nie je dobrý klub,“ povedal a prikývol. Mala som pocit, že presviedča sám seba a nie mňa.

„Prečo by nebol? Ešte som tam nebola, ty áno?“

„Áno.“

„Klamár!“ skríkla som. „Dnes večer ho otvárajú.“

Sklonil hlavu, a potom ju znova zodvihol.

„Nič sa ma nepýtaj. Jednoducho tam dnes nejdeš. Môžete ísť inokedy.“

„Veľmi dobre vieš, že nikam nechodím. Kat mala problém vytiahnuť ma na dnes večer, nieto ešte nabudúce. A mimochodom, chcem tam ísť. Dnes sa to otvára, už som sa začínala tešiť, tak nechápem prečo by som to mala rušiť. Nesklamem Kat,“ odvetila som a znova sa snažila dostať k dverám. Konečne som ho odstrčila a vstúpila na chodbu, keď ma chytil za ruku a otočil k sebe. Narazila som do steny, ale vôbec to nebolelo. Ale aj tak sa mi do očí tlačili slzy. Jeho správanie ma bolelo.

Ruky mal vedľa mojej hlavy na stene a zatarasil mi útek vlastným telom. Nemala som odvahu pozrieť sa do jeho tváre a celá situácia mi bola nepríjemná.

„Prepáč, Al. Naozaj. Prosím, pochop ma. Toho človeka, ktorý to vlastní - poznám osobne... Ver mi a nechoď tam.“ Všimla som si, ako sa jeho ruky pomaly spúšťajú po oboch stranách a čakala som len na tú chvíľu, keď budem môcť utiecť z tohto domu a už nikdy viac sa sem nevrátiť. Nedokázala som si pripustiť k telu, že ma chce iba chrániť. Nemal prečo. Nemal dôvod.

Podarilo sa mi vyšmyknúť sa a prebehla som k dverám. Neotáčala som sa a čo najrýchlejšie schytila kľučku a trhla ňou. Dvere sa rozleteli dokorán a prudko udreli o stenu. Nevšímala som si to a utekala čo najďalej. Preč z tohto domu a preč z Liamovho územia. Preč od spomienok, ktoré ma budú po nociach prenasledovať. Viem, že sme najlepší priatelia, ale toto sa nerobí nikomu, ani nepriateľovi. To surové pritlačenie na stenu... Jeho tmavé pohľady, ktoré ma desia a vyrovnané tóny. Z jeho slov som mala pocit, že si je istý tým, že ho poslúchnem a ja vôbec neviem prečo. Všetko je to strašne čudné. Liam je človek, ktorý pozná moje problémy, poznáme sa odmalička a nikdy by ma nenapadlo, že bude takýto.

Dobehla som až k svojmu domu. Nanešťastie bývame pri sebe a ja som mala pocit, že som nabehala snáď tisíc kilometrov. Bola som vystrašená z jeho správania. Prudko som otvorila dvere svojho bytu a ďakovala Bohu za to, že som nezamkla, i keď nás – v horšom prípade – mohli okradnúť, ale toto bol ten dobrý prípad, takže som ich za sebou zatvorila a pre istotu aj zamkla. Mama má kľúče, takže som sa nemusela obávať nejakých nepríjemností.

Znova som si predstavila tú scénu u Liama a zviezla sa po dverách k zemi. Snažila som sa vydýchať a upokojiť srdce, ktoré splašene bilo. Nebola som zvyknutá bežať, nikdy som to nerobievala a snažila som sa ulievať aj z telesnej, pokiaľ to šlo.

Dlhé vlasy som mala neporušené a cítila, ako sa dotkli zeme. Mobil vo vrecku niekoľkokrát zazvonil. Vytiahla som ho a keď na mňa zasvietilo Liam, zrušila som hovor. Nechápem, ako sa môže ku mne takto správať, a potom mi zavolať, akoby nič. Takisto nechápem, ako sa môže tak správať, keď nemá žiaden dôvod. Zakrútila som hlavou a mobil položila vedľa seba. Neustále zvonil a zvonenie rušilo ticho, ktoré v celom dome prevládalo. Ruku som si oprela o hlavu a prešla si prstami po dĺžke vlasov. Prehodila som si ich na pravé plece, aby sa nemuseli váľať po zemi a nechcela som premýšľať.

Jediné na čo som myslela, bolo, že sa už nikdy viac nechcem vrátiť do domu, ktorý je vzdialený o dva bloky a že už nikdy nechcem vidieť Liama.

Prológ

Autor: Amonita (Shrnutí povídek), v rubrice: Povídky » Na pokračování