Denník túžby - Prológ • OurStories.cz ~ naše povídky

Milý denník, volám sa Alien, ale volajú ma Al. Ten osudný deň mi zmenil celý život. Moja najlepšia kamarátka ma vzala do klubu, ktorí patrí novým ľuďom. Ešte pred tým som odišla navštíviť kamaráta Liama, ktorý bol veľmi zvláštny a čudný. Nechápala som, čo sa deje, až dovtedy, kým som v klube nespoznala Thomasa. Krásneho, úžasného, milého a dobrého... On však nie je taký, ako o sebe tvrdil. To tajomstvo mi zmenilo celý život a najhoršie na tom je, že vo všetkom majú prsty ľudia, na ktorých by som to nikdy v živote nepovedala...

Príjemné čítanie...

04.10.2011 (14:00) • Amonita • Povídky » Na pokračování • komentováno 6× • zobrazeno 1213×

Prológ

Spontánni ľudia sú tí, ktorí sa neboja cítiť vlastným srdcom.

Otvorila som oči a zapozerala sa na svoju všednú izbu. Bola som na ňu zvyknutá. Mala som svoj fádny a nudný život, ale nedávala som to najavo svojmu okoliu. Začínala mi byť zima, a tak som si perinu pritiahla bližšie k hlave. Premýšľala som nad tým, či by nebolo od veci zapojiť fantáziu. Ale rozhodla som sa pre jednoduchú odpoveď – nie. Ak by som totiž fantáziu zapojila, tak som v koncoch. Prestanem premýšľať nad svojím životom, ale budem premýšľať nad životom inej neznámej osoby, či celebrity. Netúžim po fantázii. Chcem žiť vo vlastnom svete, ktorí je však, jedným slovom, nudný.

Odkryla som sa a zmierila si to do kúpeľne. Pozrela som sa na seba v zrkadle a usmiala som sa. Začala som poporiadku. Najprv som sa umyla, a potom sa začesala. Mám dlhé tmavohnedé vlasy po pás. Prešla som si ich hrebeňom niekoľkokrát, aby boli jemné.

Vrátila som sa do izby a obliekla si tepláky a tielko. Sadla som si na posteľ a začala som premýšľať. Premýšľať o tom, ako by mohlo byť všetko inak... Ako by som mohla byť iná. Ako by som mohla byť kópiou ľudí v telke. Hoci som veľmi dobre vedela, že svoj život nezmením za nijakú cenu.

Bola som jedináčik. Žijem v rodinnom dome iba s mamou. Som veľmi výbušná a vždy poviem to, čo si myslím. Moji kamaráti, teda, dve najlepšie kamarátky a kamarát, o mne hovoria, že som veľmi vtipná. Hoci mne sa nezdá vtipné, keď poviem nejakú hlúposť, ktorá síce k téme patrí, ale je naozaj od veci. Snáď si každý zvykne. Vtedy som dostala nápad.

Vytiahla som denník a začala som písať.

Som unavená a vstala som iba pred chvíľkou. To ticho mi prináša samé starosti a mám pocit, že som sama. A však mi pomáha moja plyšová korytnačka. Je to smiešne. Mám sedemnásť a mojou najväčšou zábavou je písanie do denníka a korytnačka. Ešte že mám kamarátky, ktoré ma z tohto vytiahnu. Nemyslíš, že som čudná? Ale ja si to myslím. Teraz je neskoro ohovárať chalana z vedľajšej triedy, ktorý je strašný flegmatik. A ja sa tu unúvam, čo i len naň pomyslieť. Aké typické. Takýto frajeri majú na jeden prst štyri. Kam to spejeme? No nie som hlúpa? Píšem o takých hlúpostiach...

Zatvorila som denník, postavila sa z postele a vložila ho do poličky. Pero som položila na stôl a zišla som po schodoch dole. Pozrela som sa na mobil a všimla si neprijatý hovor. Bola to Katie. Nechápala som, prečo volá v sobotu ráno, keďže to dosť často nerobí, ale bola som zvedavá. Napadali ma samé zaujímavé a kreatívne myšlienky. To bude dnes dobrý deň. Vytočila som Katiene číslo a netrpezlivo čakala pokiaľ to zodvihne. Samozrejme, že nesklamala. Zodvihla hneď po prvom zvonení.

„Zdravím ťa, Al,“ povedal Kat natešene a mne došlo, že sa neudeje nič dobré, pretože ma oslovila prezývkou, ktorú mi vymyslela. Ona sa volá Katie a voláme ju Kat. Moje meno je Alien, ale všetci ma volajú Al. Vedela som, že jej nálada neveští nič dobré.

„Čo sa deje. Máš niečo nové?“ opýtala som sa a vošla do kuchyne. Naliala som si pohár vody, zatiaľ čo mi Kat vysvetľovala svoj „plán“.

„Pozri, dnes večer pôjdeme obe do toho nového baru. Ty potrebuješ nejaké rozptýlenie, pretože si stále iba doma. A ja chcem vyhľadať nejaký objav,“ povedala.

„Máš taký pocit, že stojím o nejakého vagabunda, ktorý sa mi vopchá na noc do bytu a nad ránom nedočkavo utečie?“ opýtala som sa sarkasticky, hoci som zvažovala, či to nie je dobrý nápad.

„Prosím ťa, ty nemusíš baliť nikoho, samozrejme, ak nechceš. Stačí, ak si zatancuješ, pobavíme sa, dáme si drink a pôjdeme domov. Ber to, ako spríjemnenie večera,“ odvetila.

„Dobre,“ vzdychla som. „Pôjdem.“

Super. Vyzdvihnem ťa o ôsmej. Je na tebe, ako sa pripravíš,“ zaštebotala a zložila. Ešte chvíľu som stála ako oparená, ale potom som pocítila vzrušenie. Aspoň trocha zábavy...

Prešla som k šatníku a premýšľala nad vhodnými kombináciami oblečenia. Nakoniec som sa rozhodla pre úzke modré rifle a zelenú blúzku. Keď som si to pripravila rozhodla som sa, že skúsim navštíviť svojho dlhoročného najlepšieho kamaráta - . Poznáme sa od svojich desiatich rokov a vždy ma dokázal podržať, či poradiť. Boli sme proste nerozlučný. Liam bol vždy moja opora, neustále mi pomáhal a dával rady. Boli sme rovnako starý a navštevovali rovnakú školu a zdieľali jednu triedu. Bol to môj najlepší kamarát, akého som kedy mala. Aj s Kat vychádzal veľmi dobre, ale my dvaja sme si boli oveľa bližší.

Premýšľala som, či sa prezliecť, ale nakoniec som von vybehla iba v teplákoch a tielku. Prešla som dva bloky a ocitla sa pred ich domom. Liamovi rodičia boli zvyknutí na naše priateľstvo, boli sme si veľmi blízki.

Zaklopala som na dvere a poslušne sa vystrela. Prehodila som si vlasy dozadu a úspešne sa dočkala otvorenia. Otvoril mi Liam, pretože rodičov mal, kde inde, ako v práci. Moja mama trávila dni v škole, kde učila deti. Nechápala som, ako môže vykonávať takú prácu. Mne by už dávno praskli nervy.

„Ahoj,“ usmial sa na mňa. „Čakal som, kedy prídeš.“

„Ty si to vedel?“ opýtala som sa a úsmev mu opätovala.

„Jasné, že vedel. To vieš, mužská intuícia,“ odvetil a otvoril dvere dokorán, aby som mohla prejsť.

Vošla som dovnútra a poobzerala sa. Od minulého týždňa sa tu nič nezmenilo. Ako by aj mohlo, keď Liamova matka chcela mať všetko poporiadku.

„Poď do kuchyne,“ povedal. Poslušne som ho nasledovala a posadila sa na barovú stoličku.

„Už si jedla?“

„Ech... No ja... Zabudla som, ale vôbec nie som hladná,“ povedala som zahanbene a až teraz si uvedomila, že som si nevzala raňajky. A potom sa čudujem, že každý nadáva na to, aká som chudá!

Naštvane zakrútil hlavou a obrátil sa k linke. Ach jaj.

„Ja naozaj nechcem,“ povedala som naštvane. Správal sa ku mne ako k dieťaťu.

„Niečo jesť musíš a vyzerá to tak, že ty na to dosť často zabúdaš,“ odvetil sarkasticky. Všimla som si, že do rúk vzal suroviny, ktoré sa mi nepozdávajú. Vajíčka, múka, cukor...

„Palacinky?“ opýtala som sa so zdvihnutým obočím.

„Poznám tvoje tajné priania,“ odpovedal a zasmial sa. Tak dobre. To som rada.

„Hmmm, myslím, že to by šlo.“

„Ozaj, počul si o tom, že Kat ma chce vziať na dámsku jazdu?“ opýtala som sa a sledovala jeho zručnú prácu. Zdalo sa mi, akoby varil často.

„Naozaj?“

„Áno.“

„A kam?“ Touto otázkou ma zaskočil. Veľmi dobre vedel, že skoro nikam nechodím a preto mi takéto otázky nepokladal, avšak teraz je to viac než zvláštne. Rozhodla som sa, že to nebudem riešiť.

„Neviem. Na to som sa jej neopýtala.“

„Aha.“

„Varíš často?“ opýtala som sa so zdvihnutým obočím a z pier mi ušiel chichot.

„Nie. Čomu sa smeješ?“

„Chalan, ktorý sa pokúša upiecť palacinky je-“

„Aký?“ prerušil ma. Sama som sa čudovala tomu, čo som chcela povedať. Zaskočilo ma to. Nikdy by som mu predsa nepovedala to, čo som sa povedať chystala. Je to predsa môj najlepší kamarát. Som nemožná.

„To bol vtip,“ povedala som a vzala z linky jablko. Začala som si ním hádzať a dúfala som, že mi skočí na lep. Liam bol však až príliš múdry.

„Jasné,“ odfrkol si, ale ďalej to už neriešil. Bola som mu za to vďačná.

Ako na povel mi zazvonil mobil. Pozrela som sa na display. Blikalo tam – Kat. Vzdychla som si a zodvila to.

„Áno?“

„Al, počúvaj. Tak ma napadlo, keďže som ti ráno zabudla povedať kam ideme, práve som našla jedno miesto, ktoré dnes večer otvárajú. Je to niečo ako bar. Majú to nový majitelia, ktorí sa prisťahovali. Počula som o tom, že to vlastní jeden fešák, ktorého otec tu dostal prácu, a tak sa hovorí, že kúpil synovi bar, aby sa mal o čo starať popri študovaní. Predstav si, že mi to práve povedala Jenn z vedľajšieho domu,“ štebotala Kat. Vytreštila som oči a zvedavo ju počúvala. Všimla som si Liamov zvláštny pohľad. Odvrátil odo mňa hlavu, aby sa mohol venovať palacinkám, no neušlo mi, ako sa zatváril.

„To znie excelentne, Kat. Bude to zábava. Vieš čo, celkom si ma na to naladila, už sa teším,“ odvetila som a pravým okom sledovala Liamov zbožný pohľad. Nedalo mi to. Bola som človek, ktorý sa veľmi rád stará do všetkého, ale toto bolo naozaj zvláštne...

„Tak dobre. Musím končiť. Maj sa. A uvidíme sa večer,“ povedala Kat, a potom som začula iba obsadzovací tón. Mobil som položila pred seba a znova uprela pohľad na Liama.

„Čo sa-“

Prerušil ma.

„Nepôjdeš tam,“ povedal, akoby sa už rozhodol a jeho hlas bol mrazivý, ba dokonca aj desivý. Vytreštila som oči a nemohla uveriť vlastným ušiam...

Ak ste sa dočítali až sem, tak vám gratulujem. Veľmi rada by som vedela vaše názory na túto poviedku. Je to prológ a neprezradila som veľa, ale dúfam, že vás to zaujalo. Snáď mi prezradíte váš názor. A ak sa vám príbeh zapáči, tak sľubujem, že kapitoly budú pribúdať často.

Autor: Amonita (Shrnutí povídek), v rubrice: Povídky » Na pokračování