OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » Definuj šialenstvo - Prológ + kapitola 1

10.06.2016 (17:00) • Nikki • Povídky » Na pokračování • komentováno 3× • zobrazeno 1103×

Prológ

„Stretla som ho,“ šepnem, rukami si zájdem do vlasov a hľadím z okna, akoby som tam mohla nájsť čosi, čo mi pomôže.

Doktor Jens nasaje vzduch a poklepká perom po papieri. Nebola som uňho už niekoľko rokov, nepotrebovala som to. Vyrovnala som sa s tým. Pred jedenástimi rokmi som uňho sedávala každý utorok vyše roka. A predsa sme sa nikam nedostali. Všetko začínalo byť pomaličky v poriadku.

Ibaže som ho stretla.

„Kde?“

Otočím sa k nemu, skúmam črty jeho tváre, ktoré sa za posledné roky tak zmenili.

„Na cintoríne. Predtým som ho tam nikdy nestretla. Ja...“ Nadých, výdych.

„Ako to prebiehalo, Nissa?“ pýta sa dôverne, akoby sme boli najlepší priatelia, akoby som ho neplatila za to, že sa takto správa.

„Bol... bol šedivý. Teda nie celkom, ale mal šediny. A oblek. A čierny kabát – verili by ste tomu? Ja som tomu neverila, asi som čakala, že ostane navždy rovnaký, som hlúpa.“

„Ale nie. Dlho ste ho nevideli, takéto reakcie sú celkom bežné.“ Takže aj ja som celkom bežná? „Rozprávali ste sa?“

„Nie, nie veľmi. On mi kývol hlavou, položil na hrob konvalinky. Povedala som mu niečo, myslím, že to bolo ahoj. Potom sme tam zopár sekúnd stáli – teda ja som sedela, on stál. Povzdychol si, zamrmlal niečo ako: „Teraz to nemá cenu,“ a odišiel.“ Zúfalo sa otočím na Jensa. „Chápete?“

„Čo mám chápať?“ Zamračí sa.

Stisnem pery a nakráčam si to priamo ku kreslu oproti nemu, postavím sa zozadu a zatnem nechty do koženej opierky. „No predsa to, že sa vôbec nezmenil... tá veta. Stále... stále ma...“ Nedokážem to vysloviť.

„Nemá vás rád? Čakali by ste hádam niečo iné?“

„Nie, nie. Samozrejme, že nie,“ vehementne krútim hlavou, kučery uvoľnené z prísneho copu mi šľahajú do tváre.

„Keby nie, nezaskočilo by vás to.“

Zamračím sa, niekedy mi jeho zistenia vadia.

„Myslíte si, že som blázon, doktor? Že som sem prišla kvôli takej hlúposti? Že sa s tým nedokážem vyrovnať sama? Ľudia predsa zažívajú omnoho horšie veci a ja... ja som taká slabá.“ Znechutene zvraštím nos, je mi zle samej zo seba.

„Nie ste slabá, Nissa. Každý z nás sa s problémami vyrovnáva inak.“

Myknem plecami.

Možno.

„Chcete sa k tomu vrátiť? Nikdy sme to nerozobrali, nechceli ste. Pomohlo by to.“

„Ste si tým istý?“ Pochybovačne nadvihnem obočie a vrátim sa naspäť k oknu.

Doktor si povzdychne. „Som človek, ničím si nemôžem byť istý. Ale je to vysoko pravdepodobné.“

Klepkám nohou o drevené parkety a hryziem si do pery. „Nechcem sa k tomu vracať,“ priznám, študujem vranu, ako si sadla na strom len meter odo mňa, oddelená však sklom.

„Ale prišli ste sem, po toľkých rokoch.“

„Nevedela som, čo robiť. Spanikárila som. A tak som vám zavolala.“

Jens sa predkloní, oprie sa lakťami o kolená a zahľadí sa na mňa zdola s prižmúrenými očami.

„Ja viem, že sa k tomu nechcete vracať. Ale očividne stále hľadáte nejaké uzavretie. Skúsme to rozobrať detailnejšie. Opísali ste mi to vždy len v pár vetách. Poďme pekne po priadku.“ Pokynul rukou smerom ku kreslu, aby som sa posadila.

Pokrútim hlavou a ostanem pri okne.

„Rozobrali sme to dostatočne. Zase v utorok.“ Zdvihnem kabelku zo zeme a vyjdem von.

„Pri najlepšom nejaký ten hard-core.“

„Pozerá sa na teba,“ šepla mi Cassie do ucha.

„Viem,“ prikývla som a pokračovala v pohupovaní bokov do rytmu hudby a zrážala som si ich vždy s tými Cassieným.

Otočila som nenápadne hlavu, tak, aby to vyzeralo, že sa len rozhliadam a rýchlosťou blesku som preletela pohľadom cez neho.

Bol opretý o stenu s nejakou babou, ktorá mu niečo šepkala a úlisne sa uškŕňala.

Nedovolila som, aby sa nám stretli pohľady, obrátila som sa naspäť ku Cassie.

„Nechceš pauzu?“ zavrešťala som prekričiac hudbu. Bolo mi tak strašne teplo a s dychom som bola nakonci.

Kývla hlavou, pričom jej mikádo na hlave nadskočilo.

Pretláčala som sa pomedzi spotené telá smerom von z parketu, keď ma zastavil Alexov krik: „Hej, Nissa! Chceš tancovať?“

Pokrútila som hlavou. „Mám pauzu!“

„Okej, niečo ti kúpim!“ Opustil svoju partnerku a priblížil sa k nám. „... vám kúpim,“ dodal, keď si všimol aj Cassie.

„To by bolo fajn,“ súhlasila som a pobrali sme sa k baru.

„Ideme nájsť voľný box!“ povedala som mu tesne do ucha.

„A čo chceš... chcete?“

„Necháme to na teba,“ žmurkla som.

Všetko bolo plné, čo nebolo samozrejme nijako prekvapivé, pretože bol víkend, ale maximálne na hovno.

Zamierili sme k stolu, kde sedeli len traja chalani, ani jeden z našej školy... teda asi. Aspoň som ich tam nikdy nevidela.

„Mohli by sme si prisadnúť?“ poklepkala som jedného z nich po pleci a usmiala sa.

Otočil sa a po tvári sa mu rozlial pomalý úškrn.

„Ale iste, srdiečko.“

Posunul sa a urobil nám miesto. Mal veľa piercingov, čo ho robilo ešte škaredším, ako by bol bez nich. Nešťastná voľba.

Nevadí. Chalan s priateľkou by nás k stolu nepustili.

Jeden z nich okamžite začal baliť Cassie a tá si to prekvapivo užívala.

„Takže... vy dve ste tu samé?“ nadvihol obočie kamoš piercingáča. Tento vyzeral aspoň o niečo viac k svetu.

Pokrčila som plecami. „Jeden chalan nám má priniesť pitie.“

„To sa stavím, že má,“ zasmial sa.

„A to čo malo znamenať?“

„Nič.“ Pokrútil hlavou a odpil si z pohára.

„Keď mi niečo povieš, musíš to aj vysvetliť!“ stála som si za svojím.

„Poznám baby ako ty. Každého využívate, ale ste strašné netýkavky. Aj tak nikdy nikomu nedáte.“

Prevrátila som očami. „A ja zase poznám chalanov ako si ty. Čo si myslia, že takéto kraviny zbalia baby, ktoré si myslia, že im musia niečo dokázať. Plus, treba vedieť brať to, čo sa ti ponúka.“

Usmial sa na mňa. „Páčiš sa mi...“

Chcel vedieť moje meno. Ale ja som sa tvárila, že mi to nedošlo. „To väčšine ľudí.“

Volal sa Dereck, mal dvadsať dva a končil vysokú elektrotechnickú. To všetko som o ňom zistila, kým prišiel Alex s pitím.

Pivo.

Blé.

Slušne som mu však poďakovala a posunula sa, aby sa zmestil.

Všimli ste si, že kdekoľvek ste s nejakou skupinou ľudí, niekto z nich navrhne fľašu? Či už typu pravda alebo odvaha, vyzliekaciu, alebo bozkávaciu?

Nie?

Tak to len ja mám okolo seba takých blbečkov.

„Niééé,“ vzdychla som vehementne krútiac hlavou.

„No tak, Nissa!“ Cassie mi prichytila ruku, asi aby som jej náhodou nezdrhla.

„Mne sa nechce!“

„Urob to pre mňa!“

A tak som nakoniec ostala.

Pravda alebo odvaha. Teda presnejšie, hrali sme len na odvahu.

Mala som vymýšľať Cassie. A keďže je to moja priateľka a rozhodne sa jej páčil chalan, pri ktorom sedela, rozhodla som sa jej urobiť láskavosť a prikázala jej pobozkať ho.

Celá očervenela, ale priložila mu opatrne pery na tie jeho. A on ju schmatol. A ja som sa len zaškerila.

„Točím!“ vyhlásila som a roztočila fľašu od piva.

Väčšinou išlo o pusy, alebo panáky.

Ja sama som sa už bozkávala s piercingáčom – mimochodom, má piercing aj na jazyku. A mala som v sebe dvoch panákov.

„Postav sa na stôl len v bielizni a zakrič: milujem Derecka.“

„Vyvedú ma!“ namietla som.

„Netýkavka?“

Bože, urobila som už aj bláznivejšie veci. Tento chalan ma očividne nepoznal.

„Ako chceš, ale odpísal si si vzácny čas strávený so mnou!“ zakričala som mu, zatiaľ čo som si rozpínala čierne úzke šaty a držala ich v ruke. Niekto z nich mi podal ruku a pomohol vyliezť na stôl.

Už na mne bola polovica očí.

On sa bozkával v rohu s nejakou druhou babou. Bože, kde to má ruky?

Odvrátila som oči. Zhlboka sa nadýchla. A vykríkla: „Milujem Derecka Silkyho!“ Odtrhol sa od nej a jeho zelené oči sa stretli s mojimi.

Keďže väčšina prítomných bola z našej školy a poznala Derecka Silkyho – retardovaného druháka, ktorý jazdil na ferari a vďaka tomu si myslel, že je strašne cool aj so svojím hrbom, začali sa takmer všetci smiať. Bol totiž neustálym terčom posmeškov.

„Slečna!“ Rútil sa ku mne barman. „Obnažovanie je...“ Zvyšok zanikol v dave.

Zoskočila som zo stola aj so šatami v ruke.

Vyslúžila som si potlesk a piskot, každý mi uhýbal, keď som sa rútila k dverám. Rozrazila som dvere a vyletela z klubu.

Vyzula som si lodičky, ktoré sa mi vyzúvali, schmatla ich a vo chvíli, keď som sa hodila na zem za krík, sa otvorili dvere.

Asi tam chvíľu len tak stáli, lebo som nič nepočula a nakoniec prehlásili: „Serme už na ňu.“

„Som za.“

A mám vyhrané... Počkať!

Kde bola Cassie? Ona ma doviezla! Ona v baroch nikdy nepije.

„Doriti! Doriti!“ nadávala som počas toho, ako som si obliekala šaty.

A tak som kvočala za kríkom a zvierala topánky v ruke.

Možnože by som si mohla stopnúť taxík, keby tu teda nejaký bol. Predsa len som mala ešte dvadsať dolárov v podprsenke.

Ibaže som si ho nemala čím zavolať, nemala som tu totiž mobil. Akurát tak tých prekliatych dvadsať dolárov. Nepatrím k tým závislákom, ktorý sú stále na mobiloch, ak si ho skontrolujem raz za deň, je to výhra, verte mi.

Zadné dvere sa opäť otvorili a ja som opatrne vyzrela spoza kríku.

Bol to on. S rukami založenými vo vreckách sa ani na sekundu nezastavil a mieril ku mne, hoci som si bola istá, že ma nemohol vidieť. Ešte nie.

Na hlave mal ako obvykle tmavý strapatý neporiadok, oči mu svietili aj v tej tme a modré tričko mu obopínalo svaly na rukách a dobre stavanú postavu.

Zastal tesne nado mnou.

„Och, nie. Si tu ty. A ja som sa šiel vyšťať,“ zahral to a pokynul hlavou smerom k autu.

Porter mi ponúkal odvoz? Ja sa asi na mieste zložím!

„Mám odvoz,“ zasipela som. Z nejakého mne neznámeho dôvodu ma Porter nenávidel. Niežeby bol jediný na svete. Ale bola som zvyknutá skôr na nenávisť od ženského pohlavia. U Portera som nebola schopná určiť čo chce... asi najskôr moju mŕtvolu v priekope. Pri najlepšom nejaký ten hard-core.

„Nikde ho nevidím.“

Stále som čupela v kríkoch, na prsiach som si pridržiavala šaty, pretože som si ich nevedela poriadne zapnúť a hľadela naňho zdola.

Presne takto sa mu to páčilo. Kričalo to z neho a ja som sa okamžite postavila, vzala mu túto výhodu. Na opätkoch som bola rovnako vysoká ako on.

Ignorovala som, ako sa mi lodičky zabárali do hliny.

Na ničom nezáležalo, len som už nechcela byť dole.

„Príde,“ zasipela som mu do tváre. A jemu šklblo čeľusťou.

„Hádam, že to bude prvý chalan, ktorý vyjde z dverí, však? Vrhneš sa naňho?“ Z úst mu odkvapkávala nenávisť. Neboli to slová, čo sa do mňa zabodávali. Bol to jeho tón.

„Robíš zo mňa lacnú štetku?“ Nadvihla som obočie, chystajúc sa pokračovať, povedať mu, že na to nemá právo keď prstuje dievčatá priamo na verejnosti. On ma však predbehol.

„Nič z teba robiť nemusím.“

Nebála som sa v živote ľudí, asi nikdy. Ani tých najprísnejších učiteľov ešte na základnej škole. A nebála som sa ani Portera Henlyho, ale niečo, niečo na ňom... mi hovorilo, že by som sa mala.

Jeho výraz potemnel, nie túžbou, niečím celkom iným...

„Poď so mnou,“ podal mi ruku.

Prešla mnou triaška. Verila som, že by bol schopný zabiť. Obzvlášť mňa. Mal v sebe niečo...

„Povedala som, že nie.“

Chytil mi ruku. Doriti! Doriti!

Dvere sa otvorili a ja som sa mu vytrhla.

„Môj odvoz,“ povedala som bez toho, aby som prerušila očný kontakt. Vedela som, že je to Claire – poznala som ju celý život.

„Nissa, ideme?“

„Hej,“ prikývla som a prešla k nej.

Porter sa usmial, Claire mu úsmev opätovala. Páčil sa jej. Vedela som to. Každému sa páčil.

Claire mi zapla šaty a nasadli sme do jej Rovera.

„Si šibnutá, vieš to?“ Zasmiala sa Claire a napravila si svoje krátke mikádo v spätnom zrkadle.

„Ty sa len nevieš baviť, milá moja.“ Poslala som jej vzdušný bozk, triaška, ktorú som pravidelne dostávala z Portera postupne opadávala. A Claire si ju nevšimla. Nikdy si ju nevšimla.

Ďalej sme šli mlčky, cesta ku mne aj tak netrvala dlho a keď zastala pri obrubníku, ponúkla som jej prespanie.

Pokrútila hlavou, vraj dnes musí byť doma.

Mykla som plecami. Predsa len, zajtra bola škola.

Zamávala som jej a zadala číselný kód na vstup. 

Taaakže

Vám, ktorí ste sa dostali až sem, ďakujem za prečítanie prológu a prvej časti a ešte viac ma potešíte, keď zanecháte komentár. ;) (vážne vážne moc potešíte) Či už negatívny alebo pozitívny alebo otázku... A tak asi ako každý „zverejňovateľ" dúfam, že sa vám páčilo a že si prečítate aj ďalšie časti. :)

Autor: Nikki, v rubrice: Povídky » Na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Definuj šialenstvo - Prológ + kapitola 1: