OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » Definuj šialenstvo - kapitola 8

29.06.2016 (11:00) • Nikki • Povídky » Na pokračování • komentováno 4× • zobrazeno 555×

„Všetko, čo stačilo, bolo ja a on.“

Odtiahol sa, ale neodstrčil ma a ponaťahoval sa.

Po chvíli vstal a vzal ma do kúpeľne. Nepamätala som si, kedy sa včera dostal do postele, nepamätala som si ani, kedy sme sa tak preplietli.

Predstavovala som si ako si večer ku mne líha a objíma ma... ale skôr to bolo len náhodou. A vlastne to bolo jedno – nech to bolo akokoľvek, ja by som si s ním nemala nič predstavovať! Akurát tak ako ho udusím.

Kríže ma boleli ako šľak, lakeť som mala aj oškretý, ale už na to nebral nijaké ohľady. Bola som rada, pretože z časti mi to pomohlo vytriezvieť. Na siedmom kroku smerom z kúpeľne som odolala načiahnuť ruku a nahmatať dvere, pretože som mala opäť zaviazané oči. Ale bola by som príliš nápadná.

Večer mi priniesol jedlo – suchý rožok – a tváril sa tak, že aj keby som čo i len pípla, nenechal by si ujsť tú príležitosť zbiť ma. Myslela som, že som už pochopila ako rozmýšľa: vždy keď ku mne prejavil akúsi zhovievavosť, vzápätí to začal ľutovať a potreboval si to vynahradiť násilím. A preto ma tak prekvapilo, že mi zo zeme zmizol môj pelech.

Najprv som si myslela, že chce, aby som s ním spala na posteli a tak som automaticky zamierila k nej.

„Kam to ideš?“ zastavil ma jeho hlas.

Zháčila som sa. Bude trápne, ak priznám, čo som si v skutočnosti myslela? Isteže nie, nemá právo... nemá právo mi brať deku... alebo má?

„Ja... mám spať na zemi?“ Nadvihla som obočie.

„Dal som ti dnes vyprať deku a ešte sa nevysušila. Mala by si mi byť vďačná.“

Otvorila som ústa, ani vlastne neviem prečo, pretože som nemala čo povedať. Ďakovať som mu za toto nemohla. A vlastne ani nadávať.

„Dnes to bez nej zvládneš,“ zasipel.

Povzdychla som si, zložila sa na zem a schúlila sa do klbka. Nebola tu zima, ale bolelo ma stále celé telo z pádu a tá zem... bola tak neskutočne tvrdá! Vždy keď som sa snažila otočiť na druhý bok mi kosti búchali o podlahu, krk ma bolel a v hlave mi trešťalo.

Nakoniec sa mi však predsa len podarilo zaspať.

Tentokrát som sa zobudila na to, ako ma zdvihol. Iste, že som okamžite vedela, že je to on, pretože, za prvé: nikto iný tu okrem nás nebol a nuž za druhé: myslím, že ste už pochopili, že jeho som dokázala rozpoznať aj podľa jediného vlasu.

Srdce mi opäť hučalo v ušiach, mala som sa chuť krútiť, pretože sa na mňa pozeral. Vedela som to bez toho, aby som otvorila oči.

On bol zrejme jediný človek, z ktorého som bola tak totálne zmätená, tak totálne nesvoja a tak totálne som ho chcela zavraždiť.

„Čo to robíš?“ zamrmlala som ospalo, zívla si a premáhal nutkanie pritúliť sa k jeho hrudi.

On mi však neodpovedal. Asi nevedel čo mi má odpovedať, alebo len jednoducho nechcel. Položil ma na posteľ, pretiahol cezo mňa prikrývku a posteľ sa čoskoro prehla pod jeho váhou aj na pravej strane. Tak trochu som čakala, že si opäť dá výlet bohviekam na niekoľko hodín. Nútila som srdce trochu spomaliť rytmus, myslela som na to, že to on je ten dôvod, prečo tu som. Vôbec nie z vlastnej vôle. Tak nejako mi to pomáhalo.

Samozrejme, až kým som nezaregistrovala, že rytmus jeho dýchania sa zmenil a on zaspal. Vtedy som zo seba vypustil zadržiavaný dych, o ktorom som dovtedy nemala ani páru. A presne v tej sekunde mi na pás opäť dopadla jeho ruka.

Stále spal, urobil to podvedome.

A ja som znova nasala vzduch.

Nemala by to so mnou robiť to, čo to robilo. Mala som... mala by som sa ho snažiť striasť. Ibaže ja som sa ešte dobrých pár hodín nepohla. Až kým som vlastne nezaspala.

Nuž a naše ráno prebehlo v podstate celkom rovnako, ako to predošlé. Len sa pomaly odtiahol a tváril sa, akoby sa nič nestalo.

A keď som si ten večer chcela ľahnúť na zem, pretože deka opäť chýbala, len ukázal na posteľ. A keď zaspal... opäť ma objal.

Stalo sa z toho nové pravidlo: oficiálne som spávala na posteli. Aj keď som si na ňu nemohla ľahnúť bez dovolenia, ako som sa dozvedela o pár dní neskôr, keď som sa o to snažila.

Dal mi facku, poriadne štipľavú a spýtal sa ma, či som ho požiadala o dovolenie. Nato som si ja len chytila líce a zagánila som naňho, pretože som mala pocit... no, že sa to medzi nami nejako zrovnalo. Naivka!

A tak mi dal ďalšiu facku... až kým som neprestala gániť. Ale aj tak ma nechal spať na posteli. Občas som si predstavovala, že je to ako v práci - čím dlhšie som tu bola, tým viac som postupovala. Spávala som už predsa na posteli, dostávala celkom dobré jedlo (aj keď ovocie, zelenina a rezeň mi chýbali tak, že som ani netušila, že je to možné), každý deň ma vodil trikrát do kúpeľne a už ma nebil bezdôvodne. Len ak som ja niečo pokazila. Dokonca sa mi každú noc dostávalo aj objatia. A každé ráno sme sa prebúdzali poprepletaní.

Možno, že to bude znieť ako to najväčšie klišé, trápne, zúfalo, smiešne, či dokonca smutne, ale boli to tie najlepšie noci v mojom živote. Nikdy predtým a vlastne ani po tom, som sa tak dobre nevyspala. A nebolo to len ním a tým, ako ma držal. Nemusela som sa o nič starať. Nemusela som sa stresovať školou, žiadnym Alexom, žiadnymi problémami s kamarátkami. Jednoducho absolútne nič. V určitom slova zmysle, skutočne len určitom, to bola ako dovolenka. Kde sa o vás starali – dávali vám jesť, piť, vodili vás na záchod. Nuž a občas vás zbili. Občas sa na vás pozreli takým pohľadom, až ste začínali pomaly veriť, že ste skutočne niekoho zabili.

Že ma právo sa na vás tak pozerať, že vás má právo zbiť.

Že si tu zaslúžite byť.

Ale nebolo to také zlé...

Zvykla som si. Dokonca, keď sa tak na to spätne pozriem, myslím, že časť zo mňa sa naučila mať ten život rada.

Bolo to možnože o dva týždne na to, čo som sprchovala – nebolo na tom nič špeciálne. Snažila som sa to obmedziť na tú najkratšiu možnú dobu. Namydlila som si vlasy, telo a rýchlo sa opláchla vlažnou vodou.

Natiahla som sa po uteráku a on sa v tej chvíli otočil. Na sekundu, možnože aj na dlhšie, som zamrzla. Nikdy sa neotáčal skôr ako som bola oblečená. Vždy zízal na tie staré dvere dostatočne dlho. Urobil to naschvál? Alebo bolo len otázkou času, kedy si to konečne zle načasuje?

Zabalila som sa do uteráku, zrejme trochu červená. On nepovedal ani slovo, ale už sa neotočil naspäť. Okej... čo teraz? Počkala som ešte chvíľku, umyla som si ruky v umývadle a kútikom oka sledovala, či sa končene nerozhodol otočiť... nie.

Kriste!

Pod uterákom som si natiahla jeho trenky a na uterák tričko. Podarilo sa mi to celkom šikovne, bez toho, aby opäť zazrel nejaký neželaný kúsok môjho tela. Nijako to nekomentoval, len mi zaviazal oči a odviedol do izby. Slušne som počkala pri posteli, kým k nej hlavou nepokynul. Zhasol slabé svetlo, ľahol si vedľa mňa a prehodil mi ruku cez pás... klasická rutina.

Ráno však... sa niečo zmenilo.

Zobudila som sa na to, že ma niečo tlačí do boku. Pohmýrila som sa, aby som to odstránila a on mi vtedy prudko vydýchol do ucha. Myslím... bola som zvyknutá na ranné erekcie. Teda nie zvyknutá, ale zopár som ich už zažila.

Bola to, teda aspoň podľa mojich skúseností, akási ranná zákonitosť. Ale On ich nikdy nemal... zatiaľ. Isteže som si okamžite samoľúbo pomyslela, že je to kvôli tej sprche.

No jasné, ako keby sa mu zo mňa postavil. Snažila som sa od neho opatrne odtiahnuť, on ma však nepustil.

A tak som ešte vydržala – ale len chvíľočku a skutočne len preto, že som musela, pre nič iné! Prebral sa – rytmus dýchania sa mu zmenil, natiahol sa ako mačka, no ja som sa zaryto pozerala na čelo postele, pretože... no pretože pohľad naňho, keď sa prebúdzal mi nerobil dobre. Vážne nie.

Až po pár sekundách, keď sa ani nepohol, som stočila pohľad smerom k nemu.

Len tam tak ležal a hľadel do stropu.

Okej, mal by sa pohnúť. Ako dlho tu už takto leží? Neponáhľa sa do školy, alebo niekam?

Zazvonil budík, on ho vypol a znova si zložil ruky za hlavou.

„Nemáš... niekde byť?“

„Je nedeľa. A do kostola nechodím.“ Moment... povedal, že je nedeľa? To je po prvýkrát po dlhej dobe, čo viem, aký je deň. Pretože po celý ten čas chodil preč rovnako. Nezáležalo na tom, či bol víkend, alebo pracovný deň. Vždy bol preč. Vari tu plánoval tentoraz ostať?

Znervóznela som. Ale istotne som mu to nedala najavo.

„Isteže nie, zhorel by si,“ zamumlala som.

Konečne otočil tvár smerom ku mne. „To by som ťa mal vziať so sebou. Zhoreli by sme spolu.“ Zhoreli by sme spolu. Zhoreli by sme spolu.

Prečo tá veta robila vo mne také podivné veci? Bolo to tým slovom zhoreli? Alebo spolu?

Pravdepodobne si uvedomil svoju chybu, pretože dodal: „Rád by som sa obetoval.“

Hej, schladilo ma to. Rád by sa obetoval – aj by zomrel, len aby som zdochla aj ja. Iste. Starý známy Porter bol opäť späť po svojej obvyklej minútke rannej normálnosti.

„Vieš čo, radšej by si sa mal ísť schladiť.“ Zabehla som pohľadom smerom k stanu, ktorý vytvárala jeho erekcia spolu s plachtou.

Zamračil sa a stočil pohľad presne tam, odkiaľ som ho ja odvracala.

Prekvapene nadvihol obe obočia, zrejme zabudol aj na moju drzú odpoveď.

Čo je impotentý, že ho to tak prekvapuje? Možno. A keď hovoril, že utešil Cassie... myslel to inak? Zaujato som ho sledovala, zatiaľ čo on s presne rovnakým výrazom sledoval svoj rozkrok. Hej, pekná situácia.

A potom, konečne, sa pozrel na mňa. Ja však neviem, či som tým jeho pohľadom bola práve nadšená.

„Čo?“ vyletelo zo mňa, zatiaľ, čo sa mi vrásky zbiehali uprostred čela.

Očami mu prebehol akýsi tieň, vzápätí mu v nich však zaiskrilo. „Už by si sa konečne mala naučiť správať. Myslel som si, že ťa časom vycvičím, no stáva sa to len horšie a horšie.“

„Keď si chcel krotké mačiatko, uniesol si nesprávne dievča.“

Tvár mu akosi okamžite stvrdla.

„Čo si myslíš? Že som ťa uniesol len tak z dlhej chvíle? Že som si pomyslel: Ach bože, tú by som mal rád zatvorenú v pivnici? Počúvala si ma aspoň niekedy?!“ Držal ma pod krkom a vrieskal mi to priamo do tváre.

„Nikto ťa nepotrestal. Nikto ťa za to nikdy nepotrestal a ja som s tým nemohol žiť... myslel som si, že sa to zlepší, ale vieš čo?“

Nezmohla som sa ani na jednoduché pokývanie hlavou, držal ma príliš silno celkom znehybnenú – aj jeho ruka, aj jeho oči.

„Všetky tie blbé knihy a filmy majú pravdu. Hovno sa cítim lepšie! Je to nahovno! A vraj aká je pomsta sladká.“

S vypúlenými očami som sledovala ako nado mnou vybuchoval a všetko, čo som dokázala, bolo robiť plytké nádychy.

Stiahol ruku z môjho hrdla, ale len trochu. Možnože mi chcel dať šancu niečo povedať, neviem. Každopádne som to využila.

„Tak ma pusti... chceš ma tu držať naveky?“

Pozrel sa na mňa opäť. Tie jeho pekelné zelené uhlíky.

„Chceš počuť pravdu, Nissa?“ Oslovil ma menom. Bože, on normálne povedal Nissa. Ako dlho som už nepočula svoje meno? To je ale predsa jedno, pretože tu mená neboli potrebné, všetko čo stačilo bolo ja a on. On a ja. My. Ale predsa len to bolo... pekné.

„Prechádzam si rôznymi obdobiami. Raz ťa chcem zabiť, raz len zbiť, niekedy mučiť a niekedy... ťa proste chcem len držať. Ale ani raz tam nebola možnosť dať ti slobodu.“

Pozrela som sa mu do očí, chcela som niečo vymyslieť, niečo, čo by znelo trošku inak ako „Tak ma len drž“. Ibaže keď bol na mne takto natlačený, bola som totálne absolútne bezradná. Zrejme práve preto som tresla takú hovadinu ako bolo: „Zabudol si na možnosť chcem ťa pretiahnuť.“

Chcela som sa okamžite vyfackať, avšak, schovala som to za priamy pohľad do jeho očí. Nebolo to veľmi jednoduché, verte mi.

Prižmúril oči, znova zosilnil zovretie na mojom krku. „Dnes si príliš drzá, nezdá sa ti?“ S každým slovom mi pritlačil na hrdlo o niečo viac.

Krútila som sa, ale hovno mi to pomohlo.

„Myslíš, že by som sa s tebou vyspal? Myslíš, že by som klesol tak hlboko a vyspal sa s odpadom?“ Vedela som, že sú to rečnícke otázky a nečaká na ne odpoveď. Jediný ich účel bol dať mi najavo, čo si o mne myslí. Ako keby som to už dávno nevedela. A aj tak by som žiadnu odpoveď ani nevymyslela.

„A čo by si robila, keby som to skutočne urobil? Hm?“ Pritlačil sa svojim lonom na vrchnú časť môjho stehna. Stále bol tvrdý a ja... som v tej chvíli zistila, že som chorý človek. Kašľala som na to, že môžem robiť len sípavé nádychy, že ma škrtí a že je to psychopat.

Všetko, na čom záležalo bolo to, ako sa na mňa tlačil.

„Roztiahla by si predo mnou nohy tak, ako pred všetkým?“ Prirazil bokmi proti môjmu stehnu.

„Alebo by si sa bránila? Bojovala a kričala, že ťa znásilňujem?“ Spýtavo nadvihol obočie a postupne mi uvoľňoval dýchacie cesty a prietok krvi.

„Tak čo by si robila?“

Pozrela som sa mu znova do očí. Pálil ma krk, ale nehodlala som mu to ukázať. Nazval ma odpadom, som preňho len odpad... prečo mi to tak strašne vadilo?

„Povracala by som sa.“

Vrazil mi.

Tak na záver kapitolky vás len chcem upozorniť, že "milé" obdobie Portera sa pomaly končí a s ním aj Nissin pobyt v jeho dome. A s tým vlastne aj tajomstvo okolo Nally, ale koniec príbehu to ešte nebude. :)

Tak mi, prosím, napíšte, čo si o kapitole myslíte, vaše pocity a dojmy a nápady. 

ĎAKUJEM vám za predošlé komentáre. Strašne, strašne moc si ich vážim. Miky, Sunshines, Blacky, Lexi , Maya a každý, kto to aspoň raz okomentoval, ani neviete, ako mi každým jedným riadkom zlepšíte deň. :D

Autor: Nikki, v rubrice: Povídky » Na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Definuj šialenstvo - kapitola 8: