OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » Definuj šialenstvo - kapitola 13

18.07.2016 (13:00) • Nikki • Povídky » Na pokračování • komentováno 5× • zobrazeno 789×

Ahojte,

viem, výlet bol o trošku dlhší, ako som pôvodne predpokladala, dúfam, že mi odpustíte a vrhnete sa aj na túto kapitolku.

„Nechcelo sa mi rozprávať.“

Klepkala som prstami po drevenej doske a preletela očami po miestnosti. Vedľa mňa sedela pri stole Kaitlyn, mala tu frajera.

Videla som, ako mu chodidlo pritláča pod stolom k rozkroku a prevrátila som očami.

„Ahoj, zlato.“

Miestnosťou šedých oblekov a fádnych farieb preletela krikľavo žltá.

„Čau, Cass.“ Podarilo sa mi prinútiť sa k úsmevu a slabo jej zamávať. Odsunula starú drevenú stoličku naproti mne a sadla si. Šedú vuitonku položila na zem vedľa seba a zavial ku mne jej parfum Hugo Boss. Stále ho nezmenila.

„Ako sa máš?“ Usmiala sa, bradu si podložila rukami s perfektnou manikúrou. Mala čiernu baretku, bezchybný make up a hnedé vlasy vo vykulmovaných vlnách.

Napadlo mi, že sa mohla trochu krotiť, keď vedela kam ide. Mohla prísť aspoň v rifliach. A niečom starom, neviem...

Pichlo ma pri srdci.

Nie, bola som rada, že vôbec prišla. Mala by som byť rada.

„Prepáč, blbá otázka, čo?“ ospravedlňujúco sa na mňa usmiala.

„Mám sa fajn,“ zamávala som rukou.

„Vieš, v novinách si v poslednom čase úplne stále... Dokonca aj so mnou chceli dvaja novinári robiť rozhovor..."

„Viem, zopár novinárov si tu snažilo so mnou vybaviť stretnutie. Odmietla som.“ Nechcelo sa mi o tom hovoriť.

„Tá Natalie ti stále robí problémy?“

Sucho som sa zasmiala. „Nie, prestala ma, chvalabohu, považovať za človeka, ktorý jej dokáže zohnať koks. Stálo ma to len jeden monokel.“

„Och bože, Niss.“ Afektovane si priložila ruku k ústam a ja som jej v tej chvíli skoro vrazila.

„A Rome ma stále vidí ako barbie, takže...“

Cassie horlivo prikyvovala s nesúhlasným výrazom v tvári a našpúlenými perami. „Ale hovor ty. Ako ti to ide na práve?“

„Oh, vieš čo? Ten James, pamätáš, čo som ti o ňom hovorila? Pozval ma von. A neverila by si, ale sme už vyše mesiaca spolu.“ Nadšene zapískala a zovrela mi obe ruky. „Myslím, že sa mi fakt páči, Niss. Fakt páči.“

„To je super.“ Usmiala som sa. Čo. Na. To. Povedať?

„Hej, a viem. Možnože by mohol byť ten pravý, vieš čo tým myslím?“

„Nemyslíš, že je na niečo také priskoro?“

„Čo ja viem. Ani nie. Vždy som bola impulzívna.“ Mykla plecami.

Cassie tu bola už štvrtýkrát, odkedy ma zavreli. Plus ešte raz v mládežníckom nápravnom centre, kde som bola, kým som nedovŕšila osemnásť.

„Mama prišla?“ zmenila tému a mne sa to nepáčilo.

Zamračila som sa, pustila jej ruky, ktoré mi stále zvierala.

„Prišla, ale...“

„Ale odmietla si ju.“

„Nechcela som ju vidieť.“ Uhla som pohľadom.

Cassie si povzdychla, ako keby chápala. Ako keby mohla chápať. Premerala som ju očami – celú dokonalú, od neodretých špičiek na čižmách až po čiernu riasu nad okom.

Kebyže sa nič z toho nestane, bola by som rovnaká. Vyzerala by som rovnako. Jediné, na čom by mi záležalo, by bolo, či mám vlasy v tom správnom uhle. Chodila by som zrejme na žurnalistiku niekde ďaleko, ďaleko odtiaľto.

Hej, aj Carrie sa domov vracala len raz za mesiac. A vždy ma prišla pozrieť, to sa cení.

Chcela by som byť taká? Chcela by som byť rovnaká ako ona?

Časť zo mňa jej závidela, odkedy otvorila dvere a uvidela som tú žltú farbu, pretože tu sme mali šedé uniformy.

A časť zo mňa sa už nikdy nechcela, nedokázala pozerať na svet rovnako.

„Myslím, že by si... ja neviem, mala by si sa s ňou porozprávať...“ Mykla plecami.

„Posrala som to, Cass. Skurvene som to posrala. Zničila som jej život.“

Neušlo mi, ako sa pri každej mojej nadávke mykla. Ešte si nezvykla na môj slovník.

„To je predsa jedno, si jej dcéra. Na tom nezáleží.“

Záleží. Isteže záleží.

„Pozri, môžem sa ťa niečo opýtať?“

„Hmh, jasne.“ Trochu sa jej nadvihli kútiky, zrejme sa potešila zmene témy.

„Porter Matthews... dokončil školu spolu s vami?“

Cassie trochu poposadla, akoby jej bolo nepohodlne. „Nikdy si sa naňho nepýtala.“

„Pýtam sa teraz.“ Nadvihla som obočie.

„No... do školy sa už nevrátil. Ale, vieš, že bol o dva roky starší ako my? Keď... no veď vieš, dal si pauzu od školy. Dcéra sa mu narodila v pätnástich, vieš si to predstaviť?“

Pokrútila som hlavou, o jeho dcére som počúvať nechcela.

„Takže sa nikdy nevrátil? Nezmaturoval? Nevieš, čo s ním je?“

„Počula som, že si dokončil školu niekde inde, ale neviem, či je to pravda. Kolovalo o ňom toľko klebiet, že som stratila prehľad.“

Žije. Žije. Žije – kričalo každé zrnko prachu vo vzduchu, každá bunka, každé žlté vlákno na Cassienom kabáte.

Prežil to. Nezabila som ho.

Predstavovala som si ho na tej chodbe.

„Chcela by si sa s ním porozprávať, vieš... nehovorila si s ním odkedy si to zistila, nie? Vlastne, nikdy si s ním veľa nehovorila. Myslíš, že to cítil? Alebo dokonca vedel?“ V tvári sa objavila hrôza.

„Vraj si na to tvoje pojednávanie vybavil nejaký papier od psychológa, alebo čo, aby tam nemusel... neviem.“

Keď sa neukázal na súde... myslela som...

Nikto to nerozoberal. Nasala som vzduch.

Bola tam aj Porterova matka, mali také rovnaké oči. Síce ich nemala zelené, dokonca ani tvar nebol podobný, ale pozerali sa na mňa tým dobre známym spôsobom.

Porter. Dokázala by mi zohnať Portera, ktorý by sedel naproti mne, presne tam, kde teraz sedela ona.

Hrdlo mi zvláštne navrelo, preto som len pokrútila hlavou.

„Myslíš, že vie, že som v base?“

„Musí. Každý o tom hovoril. Mal by o tom vedieť.“

Tak nejako to pre mňa bola najdôležitejšia vec na svete – aj keby bol mŕtvy – aby to vedel.

Prikývla som s pohľadom upretým na dvere zasadené v železnom ráme. „Kedy sa vraciaš na Stanford?“ Nadvihla som obočie, odrazu som chcela zúfalo zmeniť tému.

„Och, už pozajtra. Je to tam skutočne čarovné, Niss. Páčilo by sa ti tam, som si tým istá.“ Hryzla si do pery. „Ale to nevadí. O dva roky predsa môžeš nastúpiť.“

„Nevezmú ma.“ Mykla som plecami, dávno zmierená s touto skutočnosťou.

„Čo by nie! V tom ústave pre mládež si si predsa dokončila maturitu, nie?“

„Cassie, mám záznam.“ Cassie bola občas... naivná. A to poriadne. Teraz som to videla akosi zreteľnejšie ako predtým. Ako pred Porterom. Kedysi mi to pripadalo super vtipné a osviežujúce, teraz ma to už len otravovalo.

Nervózne si pošúchala krk. Zrejme nevedela, čo má na to povedať.

Ozval sa bzučiaci zvonček a mne sa prekvapivo čiastočne uľavilo. Pristúpil k nám jeden z dozorcov. „Čas vypršal.“

Kývla som hlavou, usmiala sa na Cassie, ktorej sa mierne leskli oči.

„Drž sa, zlatko,“ pošepla.

„Aj ty, a Cass?“

„Hm?“ otočila sa, pričom jej hnedé krátke vlny šľahli do tváre. Dozorca si ju obzeral. Všimla som si.

„Ďakujem, že sem chodíš.“

Dozorca mi spútal ruky.

Oči sa jej už definitívne zaliali slzami a venovala mi posledný úsmev predtým, než ju vypustili von. Mňa vypustia až o dva roky.

Potiahli ma surovo za ruky a ja som prešla kontrolou a vrátila sa naspäť do cely.

„Aká bola návšteva?“ spýtala sa ma Ruby. Bola som rada, že som v cele práve s ňou. Mala štyridsaťtri rokov, jedno dieťa, ktorému písala listy každý týždeň a volala raz do mesiaca – maximum, čo sme mali povolené.

Zabila svojho manžela, pretože ju bil – rovnako ako jej šesťročného syna Samuela. Raz jej proste praskli nervy, vzala si pod vankúš nôž a dobodala ho.

Isteže som sa jej nebála.

„Fajn. Vážim si, že za mnou chodí,“ priznala som.

„Bola by som rada, keby mi raz priviedla Sama.“ Smutne sa usmiala sama pre seba, postavila sa na špičky a nazrela von cez zamrežované okno.

Kedysi by som ju uistila, že jej svokra raz odpustí. Že sem privedie Sama a všetko bude dobré. Teraz... nemala som chuť. Aj tak by sme obe až pridobre vedeli, že je to lož. Nemalo to význam.

„Na budúci týždeň má sedem. Prvé narodeniny, ktoré s ním nebudem.“ Oprela si čelo o chladný múr pod okno.

Hovorila mi, že keď sa Sam narodil, mala popôrodnú depresiu a nenávidela ho. A keď sa jej podarilo vyliečiť, stále mávala chvíľky, kedy proste potrebovala oddych. Zrejme ako každá matka. A teraz nechcela nič viac, ako ho aspoň vidieť. Myslela si, že sa jej takto svet mstí.

Kedysi som sa Portera bála... teraz som nechcela nič viac, ako ho vidieť... ironické. Život je celý ironický. A my sa musíme naučiť pochopiť to, byť rovnako ironickí, aby sme sa nezbláznili. Možnože presne to je celý zmysel našich rokov strávených na tejto zemi. Naučiť sa byť ironický.

Nechala som Ruby utápať sa v jej chvíľkovej depresii a vzala si knižku požičanú z miestnej knižnice. Výber bol mizerný a zúfalo som nechcela žiaden román typu: Lady Eleanor sa chvela túžbou a zároveň aj strachom pri pohľade na jeho silné vypracované telo... (Pretože vážne! V akom svete to žijeme? Hanbila som sa ako pes, keďže aj ja som kedysi inklinovala k tomuto typu literatúry).

Skončila som teda so Jules Vernom a jeho Dva roky prázdnin. Možnože ešte naivnejším ako celá Eleánor aj s jej prekliatymi túžbami.

Ľahla som si na posteľ, stočila si vlasy za chrbát a pustila sa do knihy.

„Zajtra máme službu v práčovni,“ prebrala ma Ruby, už konečne s normálnym hlasom bez podfarbenia smútku a sĺz.

Zdvihla som pohľad k jej čiernym krátkym kučerám.

„Viem.“ Prikývla som a vrátila sa ku knihe. Nechcelo sa mi rozprávať.

***

V kúpeľni – rozumejte veľkej miestnosti so sprchami oddelenými priehradkou - nás dozorcovia v podstate nechávali bez dozoru. Stáli za dverami a pokiaľ bol nejaký problém, zakričali sme. Čo v podstate zatiaľ nebol.

Síce to nie je tak, že by to nebolo ako v tých filmoch. Viete, ste dlho sám, bez fyzického kontaktu a odrazu, aj keď ste heterosexuál vám príde dobrý aj človek rovnakého pohlavia.

Aj tu boli občas počuť vzdychy, no dozorcovia to väčšinou ignorovali. A väčšinou to bolo všetko dobrovoľne. A ak aj nie, nedal to na sebe nikto poznať.

A potom prišiel ten deň, keď do môjho boxu prišla Rome.

Nikdy ma nemala v láske. Vlastne myslím, že nikdy nikoho nemala v láske.

Ale prišla ku mne a začala sa sprchovať spolu so mnou, akoby nič. Zastala som, odstúpila od hlavice namontovanej do steny a pozrela sa na ňu.

„Nie som ti dosť dobrá ani na to, aby sme sa sprchovali pod jednou sprchou, barbie?“ Nadvihla obočie a kútiky jej zdvihol úlisný úsmev. Rome mohla mať tesne pod tridsiatku, bola trošku pri sebe a vlasy mala takej zvláštnej ošťatej farby.

„Ani nie. Plus, zdá sa mi, že je tu kurva dosť spŕch na to, aby si si našla vlastnú.“

„Mne sa ale, možnože, páči práve tá tvoja.“

„A mne je to, možnože, jedno.“ Chystala som sa prejsť do iného boxu, keď mi schmatla zápästia a pritlačila k svojmu telu.

„Čo keby sme sa trošku pobavili, barbie?“

„Nie, ďakujem.“ Skrivila som pery. „Je tu aj lepší materiál ako si ty.“

„To je smola. Lebo mne sa páčiš. A ja nemám rada neopätované city.“

„To teda je.“ Kopla som ju do kolena a ona zaskučala, ale pustila ma.

„Čo sa to tu deje?!“ do kúpeľne vbehol dozorca.

Väčšinou nás pri sprchovaní strážili dozorkyne, ale nebolo ich dostatok.

„Niekto je tu sexuálne frustrovaný.“ Mykla som plecami a na sekundu sklonila zrak smerom k Rome, ktorá kľačala a hladkala si koleno.

Stála som pred tým chlapom úplne nahá, ale bolo mi to jedno. Pozrel na mňa, zamračil sa. „Utrite sa. Pôjdete so mnou.“

Rome sa zazubila.

Obalila som sa do uteráku, obliekla si čistú väzenskú uniformu a pobrala sa za ním.

„To si kurva vypiješ,“ zasyčala Rome.

Hej, no jasné.

Spútal ma a viedol tmavou chodbou zrejme k jeho kancelárii, alebo možnože nejakej spoločnej, neviem. Nikdy predtým som tu nebola.

Otvoril mreže, dvere a voviedol ma dnu.

„Len som sa bránila.“ Zdvihla som defenzívne spútané ruky.

„Ja viem.“

„Tak prečo som tu?“

„Lebo aj tak by sa to mohlo ocitnúť v tvojich záznamoch a tvoj pobyt by sa u nás mohol predĺžiť. To predsa nechceme, nie?“

Vnútro mi zovrelo, na tvári sa mi usadil úsmev.

„Takže... chcete ma vydierať, aby som s vami spala?“

„Oh, tak by som to nenazval. Skôr výhodný obchod. Pre oboch.“

„Neviem, či to pre mňa bude výhodné, keď sa zadusím zvratkami.“

Razom bol pri mne a chytil ma pod krkom. „Opatrne,“ zasyčal.

On. On. On.

Videla som len jeho.

Snažila som sa po ňom zahnať, aby ma zovrel silnejšie a malo to presne požadovaný efekt.

„Porter,“ šepla som.

Zatváril sa zmätene a pustil ma. Nie, nie, nie!

„Čo?“

Vrhla som sa naňho, pobozkala ho. Povedala som si, že ak to urobím aspoň sčasti dobrovoľne, nebude to také zlé.

Ale bolo.

Bolelo to, pretože som absolútne nebola vlhká a ďakovala som bohu, že si nasadil kondóm, keď ho do mňa prudko vrazil na drevenom stole. Len mi zvliekol nohavice, sebe ich rozopol. Nič viac.

A potom ma odviedol k Ruby.

Povracala som sa do umývadla, ale plakať sa mi nechcelo. Už dlho som neplakala – odkedy ma zabásli.

Už skoro rok som neplakala.

„Je ti niečo?“ Ruby položila list vedľa seba na posteľ a pozrela na mňa. Splachovala som zvratky a vyplachovala si ústa zároveň.

Mohla som sa aspoň vygrcať do záchodu.

Pokrútila som hlavou a odlepila si mokré blonďavé vlasy z líc.

Vyčistila som si zuby.

„Dobre.“ Ruby sa na moment zamračila a vzápätí pokračovala v písaní listu.

Sadla som si na posteľ, ktorá pod mojou váhou zavŕzgala. Oprela som si lakte o kolená, hľadela do neurčita a rozmýšľala, či to ten dozorca zopakuje.

Určite.

Pretože ty máš proste smolu, Nissa!

Zaškrípala som zubami.

Ruby sa na mňa znova pozrela.

„Skúšala si to niekedy so ženou?“ spýtala som sa.

Prekvapene na mňa pozrela. Bola tu dlhšie ako ja, ale len o dva mesiace.

„Raz na strednej. Ty?“

„Nikdy. Teda... raz sme sa s kamoškou pobozkali, ale nič viac.“

Prikývla, čakala, že budem pokračovať. A ja som to aj mala v pláne. „A chceš to vyskúšať znovu?“

Tak, o väzení, pravdepodobne, už písať nebudem, rovno sa presnieme na „život vonku“. Toto bol viac-menej len taký predeľ v deji. 

Dúfam, že sa kapitolka páčila, a že ste sa v nej nestrácali po tej pauze. :) Nezabudnite, prosím, komentovať. ;) A samozrejme, ďakujem krásne za predošlé komentáre - ako Nissa chce, aby ju mama udrela, je tiež moja obľúbená časť z tejto poviedky. 

Och, a sľubujem, že tú situáciu s Porterom ešte objasním niekedy v nasledujúcich kapitolách. 

Autor: Nikki, v rubrice: Povídky » Na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Definuj šialenstvo - kapitola 13: