OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » Definuj šialenstvo - kapitola 12

10.07.2016 (15:00) • Nikki • Povídky » Na pokračování • komentováno 3× • zobrazeno 709×

 Ahojte, 

takže ako som sľubila, posledná kapitola pred menšou pauzou. Viem, je vážne kratučká, ale aspoň niečo...

„... že ma konečne udrie.“

Kusy vo mne sa zrejme snažili predrať si cestu von. Myslela som, že za ten čas sa im to už malo podariť. Bol to predsa už deň.

Celý jeden deň. A oni sa stále zabodávali do mojej kože zvnútra. Trhali ma. Musela som si driapať kožu, nepomohlo to, hoci som mala škriabance, z ktorých sa rinula krv.

Nepomohlo. To.

„Musíš niečo zjesť, miláčik. A musíme zavolať polícii. Už tajíme dva dni, že si tu. Musíme...“

„Nechcem.“ Pokrútila som hlavou. Nechcela som nič. Nič, len to, aby sa tu zjavil Porter, postavil sa predo mňa a ja by som mu mohla objímať kotníky, oblizovať topánky a donekonečna ho odprosovať. Potrebovala som bitku.

„Udrieš ma?“ zdvihla som pohľad k mame. Odlepila som bradu od kolien, ktoré som si pevne objímala oboma rukami v kúte miestnosti.

„Prosím?“

„Udrieš ma? Tak ako si to urobila predtým. Len silnejšie... a viackrát. Zbi ma.“

Pozrela sa na mňa, akoby som bola blázon. Ale ja som nebola. Nebola. Nebola. Nebola.

„Nissa, zlatko...“ zrejme nevedela, čo má povedať, čo má robiť... ani ja som to nevedela.

„Zbi ma. Prosím. Prosím. Zbi ma.“ Neplakala som. Neplakala som, odkedy mi to povedala. Možnože som už nemala slzy, možnože som bola otupená, možnože som proste nechcela. V noci som nespala.

Po celý čas som sedela v tom kúte. Tam mi bolo dobre.

„Osprchuješ sa, naješ, ľahneš a zavoláme políciu, dobre?“ Chytila ma za ruku a začala ma vyťahovať na nohy, ale ja som sa jej vytrhla a odsotila ju, až zaspätkovala o niekoľko krokov, aby získala rovnováhu.

Bradu som opäť mala na kolenách a sledovala ju. Čakala.

Myslela som, dúfala som, že ju to vyprovokuje, že ma konečne udrie. Ale ona vyzerala skôr ranene a v šoku ako nahnevane.

Sklamane som sa stiahla do pevnejšieho klbka, skryla si tvár hlbšie medzi nohy a hrudník. 

Znova prišla až o niekoľko hodín. Ja som bola stále v rovnakej polohe.

„Je mi to ľúto, ale už dlhšie nemôžem čakať.“ Hrala sa s lemom trička pri krku, keď vychádzala z izby.

Sklamala som ju. Ranila som ju svojim chovaním. Vôbec nie nahnevala.

Zaskučala som.

Chcela som jeho.

Chcela som ho tak strašne moc.

Po tvári mi stekali slzy, tlsté, slané a ja som od nich mala čoskoro premočené kolená.

Tak ma tu našli, v kúte. Prišli dvaja policajti. A navzdori všetkým tým kriminálnym seriálom neboli rozdielneho pohlavia, boli to dvaja muži. Jeden mohol mať okolo päťdesiat, druhý bol ešte starší.

Napadlo mi, ako asi naháňajú zločincov. Stavím sa, že ďaleko nedobehnú.

„Slečna Prescottová?“

Nereagovala som. Vedeli, ako sa volám, na čo sa pýtali?

„Radi by sme vás vypočuli...“

Odlepila som ruky od svojich kolien a nastrčila ich pred seba. „Vezmite ma, preto ste predsa prišli, nie?“

Jeden policajt pozrel zmätene na druhého a napokon na moju mamu.

„Zabila som. Tak ma vezmite.“

„Prosím?“

„Nevie, čo hovorí, páni. Je v šoku. Je zmätená. Má za sebou ťažké mesiace. Len som vás chcela uistiť, že moja dcéra sa vrátila...“

Postavila som sa.

„Zabila som Nallu Matthewsovú. Odveďte ma.“

„Nevie, čo hovorí!“ Mama zvíšila hlas. „Mlč Nissa. Mlč.“

„Zabila som Nallu Mathewsovú! Zabila som Nallu Matthewsovú!“ vrieskala som. Snažila som sa predrať pomedzi mamu k policajtom.

Roztiahla ruky a držala ma na opačnej strane miestnosti.

„Sklapni! Zmlkni!“

„Pani Prescottová, pri všetkej úcte!“ zakričal policajt a obe sme zmlkli. „Vaša dcéra sa práve priznala k vražde a my to musíme preveriť bez ohľadu na jej šok. Ak sa to ukáže ako bezpredmetné, samozrejme ju okamžite prepustíme. Dovtedy, obávam sa, že bude musieť ísť s nami.“

Mama zvesila ruky pozdĺž tela, dolná pera sa jej triasla, ruky sa jej triasli.

Pozrela sa na mňa.

A vtedy mala oči Portera. Mala tam rovnakú nenávisť ako on. Beznádej.

Malo ma to bolieť... prečo ma to teda potešilo?

A vtedy mi to došlo – zničila som ju. Zničila som vlastnú matku. Praskne to ako jedna veľká bublina. Celé to klamstvo ohľadne autonehody, jej utajovanie... pôjde do väzenia aj ona? Zničí to jej kariéru – všetko, o čo sa tak strašne po rozvode snažila. To som nechcela, nie, nie, nie.

Neurobila by som to. Nikdy by som to neurobila, keby som sa necítila tak strašne. Kebyže ma neničila vlastná koža, kebyže moje vnútro nebolo otrávené a moja hlava nešla explodovať.

Možnože som si myslela, že to, že sa priznám mi nejako pomôže... nie, skôr to bol len prejav narastajúceho šialenstva.

„Bolo by najvhodnejšie, ak by ste išli s nami, pani Prescottová,“ upozornil ju mladší policajt a mama neprítomne prikývla. Odrazu som ju mala chuť objať, ospravedlňovať sa, kričať, že som si to celé len vymyslela.

Odsúdila som sa na niekoľko rokov. Možnože celú svoju mladosť prežijem v base. Možnože už budem stále vídať len to podivné šedé svetlo, možnože sa budem stále nudiť a čítať jeden starý časopis dookola.

Možnože som si zničila život.

Nie, zničila som život aj mame, Annie, sebe, Jemu a jeho dcére, policajtom, ktorí mi zachránili krk. Slušný zoznam.

***

Vzali nás do miestnosti, myslím, že v kriminálnych filmoch a seriáloch to volajú vypočúvačka, každú oddelene.

Zistili si dátum Nallinej smrti, zhodoval sa im s dátumom mojej autonehody. Takže som až tak veľa toho vysvetľovať nemusela.

Ibaže ja som mala zraziť len strom a Nalla Matthewsová bola zrazená niekým, kto sa ani nezastavil a bolo nemožné auto a vodiča identifikovať.

Stalo sa to ale v tom istom meste.

Akoto, že si to nikto nespojil už skôr?

„Prečo si myslíte, že ste ju zabili?“ Spýtal sa ma mladší policajt.

Mykla som plecami. Nevedela som čo mám povedať, čo mám urobiť, aby som to neposrala ešte viac. Pretože mi to povedal jej otec, keď ma držal zavretú päť mesiacov?

A kde je jej otec?

Pravdepodobne som ho zabila... Nie, to by nefungovalo.

„Odkiaľ ste to nabrali? Pamätáte si to? V správe je napísané, že pri vašej nehode ste utrpeli poranenia hlavy, ostali ste na mieste v bezvedomí, až pokým vás nevzala záchranka. Vodič od Nally Mathewsovej ušiel. Nezhoduje sa to, slečna Prescottová.“

Mykla som plecami.

„Naznačujete mi tu, že mám skorumpovaných kolegov?“

Vydýchla som. Čo poviem? Niečo, niečo by som mala...

„Nie, ja som ju zrazila. Zľakla som sa ušla som a... cítila som sa fakt mizerne. Napálila som to do stromu.“ Preglgla som. Moja prázdnota sa začala strácať, vypĺňala ma perfektná, dokonalá lož.

„Dlho som si nič nepamätala, ten náraz bol silný a zrejme som zabudla, čo som si pamätať nechcela. Ale pred piatimi mesiacmi sa mi začalo o nej snívať. Nevedela som, kto to je. Začínala som z toho šalieť a potrebovala som pauzu... preto som ušla. A potom to všetko zapadlo a ja som sa vrátila.“

Zrak som mala po celý čas prilepený na jeho tvári, študovala som, či mi verí, alebo nie.

Oči mu mierne zabehli doprava – neveril mi.

„Tvrdíte mi, že ste si to vyše roka nepamätali? Že ste nevedeli o tom dievčatku?“

„Absolútne nič.“ Pokrútila som hlavou s pevným výrazom.

Môj príbeh ma vykreslil v lepšom svetle. Ja som nebola dosť zničená a charakterná na niečo také. Pre mňa bolo najdôležitejšie, že som zabila niekoho, koho miloval. Nie, že som zabila dieťa, ale jeho dieťa.

Viem, súďte ma. Ale je to tak. A ja vám tu nechcem klamať a vymýšľať si rozprávky. Utápala som sa v sebaľútosti, pretože som vedela, že môj život už nikdy nebude taký ako predtým. Že to už bude len horšie.

Bolelo to.

Bolelo to, že som ho možnože zabila. Že som ho tam nechala samotného, keď on sa ku mne vždy vracal.

„Ostaňte chvíľu tu, slečna.“ Policajt sa postavil zo stoličky, ktorá sa oškrela o linoleum a vydala nepríjemný piskľavý zvuk.

„Ak... ja len, že ak vám mama povie niečo iné, ak vám povie že to bolo ona, alebo ja neviem... chce ma len chrániť. Dozvedela sa o tom len pred pár hodinami, keď som prišla domov.“

„Otázka je, slečna Prescottová, či sa aj vy nesnažíte chrániť ju.“

Potlačila som hlasné preglgnutie a uhnutie pohľadom. V podstate som len splácala dlh.

-------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------

Ďakujem za komentáre, tuším sa mi vás aj celkom podarilo šokovať. ;) Už od začiatku som plánovala, že Nalla bola jeho dieťa, ale tak predpokladala som, že to skôr zo začiatku bude vyzerať  ako sestra.

Ďalšiu kapitolu by som mala pridať niekedy začiatkom budúceho týždňa, tak na mňa, prosím, za ten čas nezanevrtite. :) A napíšte prosím, čo si o tejto kratučkej kapitolke myslíte. 

Autor: Nikki, v rubrice: Povídky » Na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Definuj šialenstvo - kapitola 12: