OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » Čajovňa u draka VI.

05.01.2014 (20:00) • Myerel • Povídky » Na pokračování • komentováno 8× • zobrazeno 763×

Ráno, ešte pred vizitou, sedím pripravená na posteli s nepríjemnou dilemou. Nemám si čo obliecť. Moje oblečenie bolo roztrhané. A keby mi nemocnica požičala toto pyžamo, čo mám práve na sebe, bolo by určite divné sa v ňom premávať po ulici. Možno, keď sa popýtam sestričiek, tak tu budú mať nejaké oblečenie na viac.

Dvere sa otvoria a dnu vstúpi doktor. Jeho pohľad sa nezmenil a orieškovými očami ma pozorne sleduje. Sedím len na kúsku postele a hlavu mám naklonenú smerom k mojím bosým nohám. Rozhodne nepôsobím ani trocha šťastne.

Ak by som mu mohla čítať myšlienky, určite uvažuje o tom, prečo som si toho psychológa nezavolala. Lenže neviem, či to prepláca poisťovňa a mohol by sa dozvedieť viac, ako by som chcela. Pravdepodobne by matku niekam zatvorili a to by ona určite neprežila. I keď to tak nevyzerá, ja som tá, čo ju drží ako tak pri existencii. Verím tomu. Možno sa kúpe v alkohole, možno mi nadáva, možno robí hlúpe veci. Lenže ona kedysi nosila mne raňajky do postele, česala mi moje vzácne vlasy, čítala so mnou prvé knihy a pomáhala s prvými číslami. Ona ma povzbudila pri prvých pádoch, podržala keď som smútila a venovala mi väčšinu môjho času. A ja jej chcem každú minútu oplatiť. Ak už je teraz akákoľvek.

„Dobré ráno, Hetzová. Ako sa cítite?“ opýta sa a začne niečo prezerať v štóse papierov, ktorý si vzal so sebou.

„Teším sa do práce,“ odpoviem úprimne a v hlave si začnem formulovať otázku ohľadne oblečenia.

„Pozoruhodné, to sa často nestáva,“ prekvapivo sa uškrnie, „pred vchodom do tohto oddelenia vás čaká ten kamarát v čiernom. Máte ísť za ním hneď teraz. Až potom sa môžete zbaliť a odísť.“ Posledný krát si ma prejde pohľadom celú a bez možnosti čosi povedať. Ani som nemusela dlho rozmýšľať o koho ide. Vlk. Práve jeho som videla celý čas oblečeného len v čiernej farbe. A baliť sa? Jedine čokoládu a jablko, čo som dostala. I tak poslúchnem požiadavku a bosá cupotám v relatívne prázdnej chodbe až ku krídlovým dverám.

Cez sklo uvidím okraj jeho chrbta a dlhého závoju vlasov. Srdce mi začne reagovať ako splašené zviera. Krv sa mi rozprúdi. Ucítim horúčavu v tvári. Slabé nohy sa mi rozochvejú. Keď začnem pomaly otvárať dvere, tak zareaguje, odrazí sa od steny o ktorú sa opieral a pozrie na mňa tým hltajúcim pohľadom hustého tušu. Ako je možné, aby niekto mal podobný pohľad? A ja sa mu duševne poddávam. Nechávam ho, nech sa pozrie až do najhlbších častí mojej duše. Nemá význam oponovať mu. On by sa tam dostal nasilu, ak by chcel. Včera mi to ukážkovo dokázal. Mám vôbec niečo, čo môžem skryť pred týmto mužom, ktorého poznám ledva štyri dni?

„Dobré ráno,“ preruším jeho upriamený pohľad tichým pozdravom.

„Dobré,“ odpovie jednoslovne a podá mi igelitovú tašku, ktorú mal v ruke. Prekvapím sa, prijmem ju a pozriem dnu. Uvidím tam svoju pracovnú uniformu. Ucítim, ako ma to troška dojme. Tento nepatrný dôkaz toho, že na mňa myslel ma prekvapivo poteší.

„Hádam nepôjdeš po meste v nemocničnom oblečení. Utekaj sa prezliecť,“ rozkáže, keď sa pozerám do obsahu tašky dlhšie, ako je normálne. Vytrhnem sa z vesmíru myšlienok, prudko prikývnem na súhlas a začnem utekať naspäť do izby. Prezlečiem sa tam rýchlo. Darčeky od priateliek strčím do tašky. Rozbehnem sa naspäť. Nechcem, aby na mňa dlho čakal.

„Nenabi si nos.“ Pretočí očami a už odchádza von dole schodmi. Idem hneď za ním a snažím sa držať jeho tempo. Je to ťažké, keďže on má skoro dva metre a ja ledva stošesťdesiat centimetrov. Za bránami nemocnice troška spomalí, lenže stále mi to robí problém. Ani nemuknem. Nechcem sa sťažovať. Som rada za to, že ma vôbec odprevádza ku mne domov.

I cez chuť nadviazať konverzáciu, nedokážem to. Som vždy o pár metrov pozadu, tak nevyzeráme, že by sme boli spolu. A určite by som znela udýchane. Len na pochybnej uličke zrýchlim, nech som k nemu bližšie, vďaka čomu sa budem cítiť aspoň o troška bezpečnejšie. Práve vtedy sa obzrie cez rameno. Zreteľne spomalí. Zahuhnem nepatrné poďakovanie. Konečne môžem byť pri jeho boku.

„Veď ma, neviem kde bývaš.“

„Presne tam.“ Ukážem na jeden z štvorposchodových sociálnych domčekov, ktoré obsahuje osem garsónok so základným vybavením. Zastavím pred pokreslenými dverami s rozbitým sklom. Kľúče. Peňaženka. Obe som mala v oblečení, ktoré je kto vie kde.

„Čo sa deje?“ ozve sa otrávene.

„Moje kľúče a peňaženka...“

„Zabudla si si ich doma?“

„Mala som ich u seba keď... sa stalo hento.“

„Žiadne veci si u seba nemala. Len to nenositeľné oblečenie. Kontroloval som to.“

„Ukradol... on určite ukradol obe,“ začnem panikáriť a roztrasiem sa. Mala som tam peniaze na jedlo do konca tohto predlhého mesiaca. Bez nich neutiahnem ani ďalšie dva dni. Môj dych sa zrýchli a začne nepríjemne búšiť v hlave. Môj hlas pokračuje: „Určite sa dostane k nám do domu, ukradne i to málo. Akoby nestačilo, že mi vzal peniaze a to všetko čom som vlastnila, že-.“

„Upokoj sa, Mia,“ zastaví ma jeho mohutným hlasom. Šikovne prestrčí ruku cez rozbité okno a otvorí mi dvere dnu. Ja stojím na mieste, snažím sa utlmiť narastajúci strach a naivne nahmatávam vo vreckách košele. Je nemožné, aby sa tam z ničoho nič objavili.

„Pôjdem s tebou hore, dobre? Nič sa ti nestane, nik sa ťa nedotkne.“

„Ale...“

„Tak poď. Trasením sa ako osika na jednom mieste toho moc nevyriešiš.“ Pokračuje vo svojej nepríjemne tvrdej tónine. Dostatočne ma preberie k tomu, nech začnem cupitať hore, na naše poschodie. V mysli si premávam, či som náhodou niekde nenechala omylom schované peniaze, ktoré by matka nenašla na alkohol. Lenže čím viac sa snažím, o to viac ma pohlcuje zúfalstvo z nastávajúcej situácie.

Dvere do nášho domu sú pootvorené. S obavami predbehnem aj Vlka a nepatrne nakuknem dnu. Matka leží na zemi zabalená v deke. Na stole je fľaša tvrdého, krabica od pizzy a cudzia mužská košeľa. Cítim nepríjemnú mužskú vôňu nasiaknutú potom. Vojdem dnu a zatvorím pred Vlkom skôr, ako by si zmysel pozrieť sa dnu, alebo nebodaj sem vstúpiť. Tašku s vecami položím na stolík.

Matku zvuk dverí zobudí. Začne sa nepríjemne obšmietať, pod dekou. Ja si začnem prezerať byt. Nevidím nič, čo by hovorilo o nejakom vlámaní. Každý predmet je na svojom mieste. Matka otvorí oči a zažmurká. V lesklých očiach jej vidím rannú opicu a zmätenosť. Nepríjemne si ma prezrie a oči uprie na sedačku, kde je cudzia košeľa.

„Mia?“ ozve sa podráždeným hlasom. Keď pozornosť upriami na mňa, v tvári jej objavím hnev. Nemotorne sa postaví na nohy a len tak tak sebou nehodí o zem. Skôr, ako stihnem akokoľvek reagovať, tak po mne zhúkne: „Kde si bola?!“

„Ja...“

„Kde si ty špina bola?! Jedlo už došlo a všetky peniaze si pobrala. Nenašla som nikde ani posratý cent!“ Pohodí naštvane rukami. I cez jej slová viem, že sa nemala zle. Stačí sa pozrieť na krabicu pod pizzy alebo fľašu vína, ktoré má ďaleko od jej nechutného čuča.

„Mami, ja...“

„Radšej drž hubu a padaj čosi kúpiť. Už ma serieš. Nebyť mňa, tak tu nie si! Preukáž mi aspoň trocha vďaky. A nie len mne! I bratovi. Keby radšej žil on, ako ty,“ zavrtí zúfalo hlavou. Lenže tou poslednou vetou zasiahne moje citlivé miesto a zväčší čiernu dieru v mojej hrudi. Mám chuť si celý hrudník rozdriapať a dostať von tu odpornú vec spôsobujúcu mučivú psychickú bolesť.

Zmĺknem. Nepoviem ani slovo. Po lícach sa mi spustia slzy, vezmem matkine kľúče na stolíku a vybehnem von. S dverami za sebou buchnem. On sa celý čas opieral o stenu vedľa. Nevenujem mu ani jeden pohľad. Nemôžem. Moje slzy videl raz a to stačí. Nemusí znova vidieť moju slabosť.

„Mia,“ osloví ma. Moje kroky sú prekvapivo rýchle a hlavu klopím, aby biely závoj vlasov kryl môj zmučený výraz. Neodpovedám. Nemôžem odpovedať. Inak by som vzlykla. Len pokračujem v rýchlo kroku smerom k čajovni. Jeho kroky sa za mnou prudko ozývajú a jasne hovoria o tom, že je len kúsok za mnou.

„Mia!“ zavrčí a práve v ten moment ma chytí za rameno, stiahne k sebe a rukou objíme okolo krku. Znemožní mi pohnúť hlavou a zarovno ju odhalí svojmu zraku. Môže jasne vidieť vlhké cesty na mojich lícach a neprítomný pohľad. Nič viac, nič menej. Len sa ma snažil zastaviť a zarovno uvidieť ako sa tvárim. Asi.

„Máme kopu času. Pôjdeme do mesta sa naraňajkovať,“ riekne ako jediné. Prekvapí ma. On musel počuť všetko. Každé slovo. A len idiot by nepoznal v matkinom hlase alkohol. Bol svedkom toho, čo skrývam pred každým. Prečo práve on? Prečo jemu osud poskytol možnosť dostať sa do mňa tak hlboko? A pri tom ja o ňom neviem skoro nič. I jeho skutočné meno som skoro tri dni nepoznala. Uvedomujem si, že v ľudských vzťahoch je to vlastne normálne. Poznáte nejakého človeka odmalička a máte pocit, že vám je cudzí. S druhým prehodíte pár slov a už si myslíte, že vás poznal celý život.

„Neraňajkujem,“ zavzlykám. Lebo nemám čo.

„Dnes budeš, poď.“ Opatrne ma oslobodí zo svojho pomaly nepríjemného stisku a konečne dovolí môjmu krku hýbať sa. Ostanem strnulo stáť na mieste a užívať si pár posledných sekúnd jeho tepla. Potom ma obíde a svojím normálnym tempom smeruje ďalej. Potrvá mi ešte nejakú tú chvíľu, dokým sa dokopnem k tomu, aby som ho dobehla.

„Máš rada nejakú konkrétnu kuchyňu alebo máš obľúbený bufet, reštauráciu?“ Jednoduchá otázka s možnou jednoduchou odpoveďou. A i tak ma dokáže jemne zohriať. Ten pocit, že sa o mňa zaujíma je príjemný. Naposledy sa o mňa zaujímala rodina, ešte keď všetko bolo tak, ako malo.

„Zjem čokoľvek.“ Pravda. Som rada za každú odrobinku. A teraz budeme obzvlášť živoriť. Keby po mojom boku nebol Vlk, plačem ešte teraz. Práve jeho prítomnosť ma núti tlmiť to. I keď túžim po presnom opaku. Povedať mu to. Všetko. Do posledného detailu. A znova počuť nejaké ubezpečujúce slová. Práve tie mi chýbajú. Rovnako ako istoty. On ako tak drží posledné kúsky pevnej zeme pod mojimi nohami. Ak by tu nebol, padám nekonečnou tmou ako zvyčajne.

„Na začiatku námestia som si všimol, že predávajú teplé pizza trojuholníky.“ Je príjemné počuť jeho výrazný hlas. A ešte v takom množstve. Akoby sa na chvíľu vzdal svojich strohých odpovedí. Alebo sa snaží so mnou komunikovať? Musí jasne vidieť, alebo počuť  z môjho hlasu, že mi dva krát do reči nie je.

Prikývnem mu, i keď neviem, či to zbadá. Okolo krku stále cítim Vlkovu pevnú ruku a na chrbte zbytky  jeho telesného tepla. Vytvára to vo mne príjemný pocit, ktorý sa snaží bojovať s tou hromadou bolesti uloženou na dne mojej duše. Ešte som niečo také nezažila. Nik a nič sa nesnažilo pohltiť moju čierňavu. Ako to on dokáže len prostým gestom vyzerajúcim viac nebezpečne ako bezpečne?

Mesto sa pomaly prebúdzalo k životu a jednotlivé uličky sa začínajú plniť rôznymi ľuďmi. Niektoré obchody sa plnili životom a iné ešte pár hodín budú spať. Stánky v strede námestia sú ako jediné v plnom prúde. Obchodníci sa snažia predať svoju zeleninu, ovocie a iné produkty. Jediný hlučný bod v strede budiaceho sa mesta.

Zastavíme u radu fastfoodových stavieb oproti mohutnej fontáne lemovanou kamennou lavičkou. Ranný vzduch sa citeľne ohrieva slnečnými lúčmi a do nosa mi udrie vôňa oleja. Žalúdok si hneď hlasito zažiadal nejaký ten kúsok potravy, aj keď som bola zvyknutá neraňajkovať. Možno ta myšlienka na blížiace sa teplé jedlo prebudila môj skromný žalúdok.

„Máš rada nejakú konkrétnu pizzu?“ Obzrie sa na mňa.

„Už som povedala, že zjem čokoľvek,“ zamrmlem a myknem ramenami. Pár sekúnd ma hltá pohľadom, ale nakoniec otočí k oknu a objedná dva veľké trojuholníky pizzy so štyrmi druhmi syra. Žena s ospalou tvárou a tlmeným hlasom nás obslúži a podá dve papierové tácky so žiadaným jedlom. Vezme ich a zavedie nás rovno k fontáne, kde si sadneme. Položí mi na kolená obrovský trojuholník a hneď sa pustí do svojho.

„Ďakujem,“ šepnem a chvíľu ten teplý kúsok sledujem. Ako je to dlho, čo som mala podobné jedlo? Rok? Možno dva? Keď ucítim na sebe jeho pohľad, pochopím, že to asi sledujem až príliš dlho a nakoniec sa do toho lahodného jedla pustím. Snažím sa držať na uzde, nejesť príliš rýchlo a netváriť sa tak spokojne, ale nejde to. Tá pizza je úžasná!

„Chceš ešte?“ ozve sa, keď sa už blížim ku kôrke. Prekvapene na neho pozriem. On je len v polovici svojho jedla. Sklopím oči a zavrtím hlavou pre nesúhlas. „Nie, nemám peniaze a takto ťa nechcem oberať o financie.“

„To, že som sa ťa spýtal, či ešte chceš znamená, že nemám problém ju kúpiť. Nie je ani zďaleka drahá a financií mám momentálne dosť.“ Zamračí sa na mňa. Môj žalúdok, samozrejme, súhlasí a prosebne chrčí. Ale moja myseľ to chce zatrhnúť. Nemám rada, keď mi niekto čosi kupuje. Nemám rada, keď mi niekto pripomína to, ako som na tom zle. Lenže nedá mi šancu súhlasiť, či nesúhlasiť. Proste sa zdvihne a kúpi ďalšie dva trojuholníky. Teraz mexické. A jednu dá samozrejme mne.

„Nemala by som toľko jesť. Ešte si zvyknem na to, že raňajkujem,“ povzdychnem. I tak cítim nadšenie a nedočkavosť. Už sa teším, keď ochutnám i ten druhý. Rozhodnem sa aspoň chvíľu netrápiť sa, upustím zo všetkých tých klád na mojich ramenách a začnem si vychutnávať každý kúsok jedla.

„Prečo neraňajkuješ?“

„Nechcem.“ Odpoviem prekvapivo rázne.

„Alebo nemáš čo?“ Pozdvihne obočie a moje srdce nadskočí. Moje prsty sa zaryjú hlbšie do teplého jedla a prestanem jesť.

„Nie som slepý, Mia,“ pokračuje a jeho výrazný hlas sa dostáva do špiku mojich kostí. Telom mi prechádzajú vibrácie rozdielnych pocitov. Prvý je strach. Vie veľa. Vie o mne toho veľmi veľa. Ako nik. A tá druhý... radosť. Akoby niekto zrazu nepatrne podoprel moje ťažké bremeno. Niekto, kto sa o mňa zaujíma a spoznal ma bez obrovského vypytovania. Len jediným tmavým pohľadom hlbokých očí. Mlčím. Len mlčím.

„Chcela by si ju ochutnávať každé ráno, však? Viem, že po tom túžiš. I tvoj žalúdok.“ Neustáva. Nedokážem nesúhlasiť. Akúkoľvek argumentáciu mi vymazal z hlavy. Dokážem len placho prikývnuť. Mať takéto každé raňajky by bolo pre mňa rajom.

„Tak ich budeš mať.“

„Čože?“ prekvapene a nechápavo na neho pozriem. Stále ma pozorne sleduje. Akoby už poznal každý detail môjho teľa a duše. Nechápem to. Neviem ako je to možné. Ale možno tomu chápať ani nechcem. Možno bude najlepšie sa tomu poddať. Možno sa tomu podvedome chcem poddať. Možno... Byť vedená niekým ako on. Cítiť istotu. Podporu. A plný žalúdok.

„Pred prácou ťa vždy o siedmej budem čakať pred domom. Najprv sa sem pôjdeme naraňajkovať a až potom do práce.“ Znie to tak jednoducho. A pri tom krásne. Zaspávať s tým, že vás ráno niekto bude čakať. Každé ráno mať istotu, že vás niekto nenapadne a že si žalúdok naplníte niečím teplým.. Zaslúžim si to vôbec? A je to vôbec realita? Je tak vážny, že si určite nerobí srandu.

„Nemám peniaze. Žiadne. Nemôžem si to dovoliť,“ zakňučím nad jedinou prekážkou v tejto dokonalej predstave.

„Platím ja.“

„Ale...“

„Platím ja a tým to končí.“ Znova zvýrazní hlas, ba to skoro precedí pomedzi zuby. Len prudko začnem kývať hlavou pre súhlas. A potom ma mierne pichne v hrudi. Matka. Nepríde mi spravodlivé, aby som si ja užívala chutné jedlo a ona nie. Nabudúce musím vždy mame doniesť aspoň polovičku. Áno, tak to spravím.

„Ešte chceš?“

„Nie, ďakujem. Som sýta,“ zľahka sa usmejem jeho smerom. Ten skoro neznámy pocit plného žalúdka sa mi začína páčiť.

„Dobre, tak pomaly poďme.“ A týmito slovami ukončí svoje nezvyčajné obdobie, kedy narozprával viac, ako za celé tri dni a znova sa vráti jeho absolútne ticho. K čajovni prejdeme rýchlejším tempom. U dverí zastavím udýchane, zatiaľ čo on sa nezaujato oprie o stenu a ruky strčí do vreciek.

Adý s Cate prídu do desiatich minút. Majiteľka čajovne nám začne nadšene kývať, pri čom sestra Vlka zvláštne pozrie na svojho brata.

„Ste ako dva protiklady. Vysoký čierny a malá biela,“ zachichtá sa kamarátka a otvorí rýchlo čajovňu. Nahrnieme sa dnu, pri čom za sebou počujem hlas Cate, ako čosi vyčíta Vlkovi: „Prečo si ma nepočkal? Mohli sme ísť spolu.“

„Nerobil som to, čo si myslíš. A pre teba prišla Adela, to ti muselo stačiť,“ zavrčí na ňu. Cate len čosi odfrkne a už nastane medzi nimi ticho. Že by si myslela, že sa bol zase niekde mlátiť? Vie vôbec, že bol so mnou? Že sa mi venoval? A že to tak chce robiť skoro každý deň?

Obzriem sa na tú drobnú čiernovlásku, ktorá očividne nad niečím urputne rozmýšľala. Mám sa na to spýtať? Nakoniec sa rozhodnem mlčať. Predsa len do cudzích rodinných záležitostí ma nič nie je. Moja myseľ na chvíľu zablúdi ku krátkej spomienke, kedy ma zastavil rukou pod krkom. Ucítim jeho fantómový dotyk a radšej idem rovno nachystať a skontrolovať stoly, keďže sa už nemusím prezliekať.

Celý čas, čo pracujem a snažím sa odreagovať od toho všetkého, som si niečo uvedomila. Chcem znova počuť Vlkov hlas. Chcem, aby mi znova otváral dušu a hýbal s ňou pomocou jeho slov. Nik vo mne nedokázal vytvoriť taký pocit, ako on. Nik so mnou nepohol tak ak on. A to najdôležitejšie, nik ma nepozná tak ako on. Možno nevie moju históriu a nepočul o mojich snoch do budúcnosti. Nepýtal sa na moju obľúbenú hudbu či farbu. A i tak, bez všetkých týchto informácii, ma spoznal. Sám. Dobrovoľne. Srdce mi nadskočí.

„Mia!“ zhúkne mi pri uchu ženský hlas.

„He?“ Nadskočím prekvapene. Obzriem sa a uvidím tvár Adý. Netvári sa nadšene, ba naštvane a prstom ukáže na hrniec predo mnou. Je plný vody a nejakých celých lístkov. A voda buble.

„Varí ti to. To by nemalo. Dneska si nejaká mimo. Ak si chcela, mohla si ostať ešte doma. Alebo sa stalo čosi viac?“ jej hlas z naštvaného prejde do ustaraného. Oprie sa o linku a pozorne na mňa pozrie. Stalo sa toho veľa.

„Nie. Len som sa zamyslela. Prepáč. Už sa to nestane,“ chabo sa na ňu usmejem a oheň sporáku dám radšej na spor. Pridám posledné potrebné koreniny a už to len premiešavam. Adý mi nachystá potrebnú keramiku a so švitorením ide medzi stoly skontrolovať situáciu. Vlk práve upratoval stôl na terase, odkiaľ odišiel nejaký starší párik.

„Dobre, tak keby čosi, povedz, jasné?“ vyhŕkne spoza stolov a žmurkne na mňa.

„Adý?“ vyhŕknem zrazu. Prekvapene sa na mňa obzrie a spýtavo zdvihne obočie.

„Dalo... dala by sa dať aspoň polovička výplaty skôr? Ten... ten muž. Okradol ma,“ vykoktám sa a plameň nádeje sa viac rozhorí. Vlk neďaleko začne umývať riad, ale i cez jeho neprítomný pohľad viem, že načúva. Adý sa zatvári sklamane až ospravedlňujúco a odpovie mi čo najviac opatrným hlasom: „Dobre vieš, že ja o tom nerozhodujem. Ale spýtam sa otca. Ak mu vysvetlím tvoju situáciu, tak by mal súhlasiť.“

„Ďakujem,“ zahuhnem nie s veľkou nádejou. Čo len budem robiť? Bez peňazí budeme hladné. Aspoň že som predtým stihla zaplatiť účty. To by bolo horšie. Adý si ma ustarostene obzrie, nad niečím sa chvíľkovo zamyslí a rýchlo ju preberie zvonček oznamujúci príchod nového zákazníka.

„Nestresuj sa,“ zašeptá skoro nečujne Vlk, keď ukladal posledný umytý riad na linku. Spýtavo sa na neho pozriem. Oplatí mi chvíľkovo pohľad a jeho temné oči ma obalia chvíľkovou tmou, kde neexistuje nič. Len on a ja. A potom to nečakane preruší, otočí sa mi chrbtom a ide skontrolovať stoly.

Sklesnuto povzdychnem, nachystám pripravovaný čaj a položím na tácku. S čo najväčším pokojom prejdem k zadnému stolu, kde sedí muž s nervóznym pohľadom. Pri pokladaní tácky na jeho stôl sa mi zachvejú oslabené ruky, čajník s miskami sa roztrepe a troška vriaceho čaju mi vyprskne na ruku. Tlmene zjojknem a čo najrýchlejšie zachránim riad.

„Čo ste neschopná?!“ vyštekne na mňa zákazník a ja sa prikrčím s tichým ospravedlnením.

„Mohli ste ma obliať!“ Neveriacky nado mnou zavrtí hlavou.

„Prepáčte,“ zopakujem tlmene, zatínam zuby pred pichľavou bolesťou na ruke a stiahnem sa. Nadýchnem sa a pomocou myšlienok sa snažím zastaviť chvenie môjho tela. Tento deň bude dlhý. Veľmi, veľmi dlhý.

Pracovná doba trvá až podivne dlho. Prišlo mi to ako večnosť, dokým Adý oficiálne zatvorila čajovňu a my sme ju mohli začať pucovať. Dokonca sem prišla i Cate s taškou cez rameno a unaveným výrazom. Sadla si na jednu zo stoličiek a začala nás pozorovať pri upratovaní.

Práve ukladám do poličiek posledné misky, keď nás Adý pošle domov. Neochotne sa dotrepem k zadnému vchodu a vyjdem von. Vlk mi je v pätách. Obe kamarátky ostali vo vnútri. Pozriem po ňom. Naivne čakám, že sa na mňa otočí a spýta sa, či nechcem odprevadiť. Ale on ma obíde a niekde rýchlym tempom zmizne. Dotkne sa ma to. Mierne pichnutie pomaly prejde cez môj hrudník a ja za zasekane nadýchnem. Nemôžem od neho žiadať nonstop ochranu. Proste sa otočím na päte a s veľkou dávkou odvahy sa rozídem smerom domov.

Autor: Myerel (Shrnutí povídek), v rubrice: Povídky » Na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Čajovňa u draka VI.: