OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » Ako hlasno zakričíš...? 8.

27.10.2009 (16:00) • RoseDublest • Povídky » Na pokračování • komentováno 0× • zobrazeno 540×

8. kapitola - Objatia!

Sebastián:

Myslel som si, že som asi najšťastnejší človek ...teda vlastne upír na svete. Sedel som doma a rozmýšľal som o všetkom, teraz mi dala nádej, nádej na to, že možno budem znovu šťastný , i ona bude šťastná a že budeme spolu. Ležal som na posteli a zasnene sa díval na strop, popritom sa usmieval. Musel som skutočne vyzerať švihnuto. Do izby mi vletela Zoe. Rozbehla sa a vpadla priamo na mňa, na to sa šialeno rozosmiala a ja s ňou.

„ Ja som to vedela! Ona je šťastná! Cítim to!“

Vykrikovala a objímala ma.

„ A i ty si šťastný, moc šťastný“

Zašeptala, keď sa už ukľudnila. Pritiahol som si ju čo najbližšie ku telu, celú objal a pobozkal do vlasov.

„ Ani nevieš ako Zoe“

Zašepkal som a so Zoe sme takto zostali nemalú chvíľu. Len tak sme ležali a tešili si zo šťastia, ktoré prestupovalo celým domom. Čas šiel ďalej. Savannah sa mi dokonca už aj pozdravila, sem tam sa na mňa pozrela a dokonca i usmiala. Prešiel týždeň, dva... a my sme stáli pred jej domom. Dovolila mi, aby som ju vzal autom do školy a potom aj odviezol domov. Bol to krásny pocit, byť jej na blízku.

Stála oproti mne a trošku potichu povedala.

„ Tak tento deň bol... vcelku fajn“

Pousmiala sa jedným kútikom. Bol som tomu rád, strašne moc, nikdy neprejavovala city o tom čo sa jej páčilo a čo nie... vlastne.. čo nie to hej, stále som ju počul iba si niečo mrmlať, bola stále mrzutá. Trošku prišla ku mne ešte bližšie, napriahla ruky a potom nimi opatrne prešla cez moje boky a vzadu na chrbte ich spojila, hlavou sa oprela o moju hruď a ja som bol úplne mimo.

„ M- môžem?“

Spýtal som sa šeptom, len prikývla a ja som svoje ruky tiež spustil ku jej bokom. Bola to tak čarovná chvíľa... Zrazu Savannah zakričala a chytila sa za bok. Rýchlo som ju pustil a díval sa na ňu. Ty hlupák! Ty si jej prešiel po tej jazve! DEBIL! Dopadla na kolená predo mnou, stískala si jazvu, predkláňala sa a v tom zakričala.

„ ZABI MA!“

Začala ťažko oddychovať. To snáď nemyslí vážne. I keď sa mi vzpierala, vzal som si ju do náručia.

„ Prepáč Savannah, ja som nechcel, som hlupák, strašný hlupák, prosím odpusti mi“

Šepkal som slová, ktoré vlastne nedávali ani zmysel, ale pohľad na ňu ako trpí, bol strašný. Savannah sa zhlboka nadýchla a potom vydýchla, pozrela sa na mňa a jemne sa usmiala.

„ To nič... to sa stáva, prepáč, ak som ťa vystrašila“

Len som zakrútil hlavou. V tom z dverí domu vyšiel jej otec iba v župane a zdesene sa díval na nás. Savannah zase ako sedela v mojej náruči, pomaly rukami kĺzala po mojich bokoch, vzadu spojila ruky, a hlavu si oprela o moju hruď. Jej otec sa len užasnuto na nás díval. Pozrel som sa mu do tváre, usmieval sa, on sa usmieval. Perami naznačil ďakujem a odišiel späť do domu. Nechápal som, za čo mi ďakoval. Tento raz som Savannah objal okolo hrudníku a jemne prechádzal po jej chrbte. Len som zacítil ako sa ešte väčšmi na mňa pritisla a nakoniec mi zaspala v náruči.

Odniesol som ju teda do domu. Pán Great mi pomohol do jej izby. Doniesol mi deku, Savannah som položil opatrne na posteľ. Najprv sa ma ani nechcela pustiť, no potom som jej ruky trošku oddiali a pomaly rozpojil. Prikryl som ju dekou a dal jemný bozk na čelo. Podišiel som pred dom a pán Great sa usmieval.

„ Ďakujem ti Sebastián, si skvelý človek, a pre Savannah to najlepšie, čo jej môžem dať, som rád že stojíš pri nej, poslednou dobou sa usmieva, a neboj sa... jej treba len čas, ona si to neskôr uvedomí“

Len som nemo prikývol. George ma objal a ešte raz poďakoval. Nasadol som do auta a šiel preč. Bol som neskonale šťastný za Savannah, ona bola úplne skvelá... strašne moc som ju miloval. Bol som rád že táto rodina je aspoň trochu šťastná, jednoducho skvelý pocit. Prišiel som celý vysmiaty domov, Zoe mi zase vyskočila na chrbát a nechala sa tak odviesť hore do izby. Zapli sme si nejaké DVD a popritom sa roprávali, a Zoe div že nevyskakovala od radosti... a vlastne ja tiež.