Ailis Lettifer 1: Obvinená - Kapitola 7 • OurStories.cz ~ naše povídky

Vždy sa môžu objaviť nové problémy

26.07.2021 (13:00) • LiliDarknight • Povídky » Na pokračování • komentováno 2× • zobrazeno 440×

Kapitola 7

Ailis zvyšok dňa hučalo v hlave.

Po raňajšej návšteve Penelope, ktorá v nej len vyvolala viac otázok a príliš málo odpovedí, sa vybrala do svojho dočasného a našťastie znovu čistého príbytku. Ale v poslednej chvíli odbočila a nakoniec skončila na brehu jazera. Predpokladala, že na tom istom mieste, kde sa predchádzajúcu noc takmer utopila. Teda, kde sa ju magická bytosť obývajúca jazero pokúsila utopiť. Hoci v skutočnosti sa necítila ohrozená, aj keď netušila prečo.

Čo bol pocit, na ktorý si už zvykala, pretože odkedy sa prebudila, dialo sa okolo nej všeličo, čomu absolútne nerozumela. A toto miesto tú frustráciu nijako nevylepšilo. Neprispel k tomu ani jej strážca, ktorý si mumlal niečo o šialených ženských so samovražednými sklonmi a že s podobnými bláznami nechcel mať nič spoločné. Nemala mu to za zlé – pôsobila ako šialenec a navyše si to mumlal popod nos dosť potichu na to, takže by to začul len niekto s veľmi citlivým sluchom. Napríklad menič.

Snažila sa ho ignorovať, ale jeho prítomnosť vnímala, aj keď zatvorila oči. Nech jej tá nádejná vodná vrahyňa z jazera v noci urobila čokoľvek, pre Ailis začalo byť nemožné ignorovať svoje vlastné schopnosti. Pre nedostatok lepšieho výrazu to označila za prebudenie, pretože tak sa cítila – ako ktorýkoľvek človek závislý na kofeíne po výdatnej dávke tmavého moku.

Dotýkalo sa to najmä jej sluchu, alebo skôr ucha, ktoré bolo hluché, no vnímalo svet okolo seba úplne iným spôsobom. Amalthei to nikdy nepriznala, nie potom, ako si náhodne pozrela nejaký dokument o podmorských živočíchoch a ich schopnosti spoznávať svoje okolie vďaka vibráciám. Nechcela vedieť nič o tom, že sa podobá na zviera.

Vďaka zvukovým vlnám vnímala jazero pred sebou a uvedomovala si, že je omnoho rozsiahlejšie, ako by si bol ktokoľvek pomyslel. Neznesiteľne hlboké, stalo sa domovom niečoho... ozrutného a potenciálne mierumilovného. Z čoho mala Ailis pocit blízkosti a to ju natoľko rozhodilo, že sa skrátka otočila a odišla do domu, kde si s úľavou uvedomila, že smrad krvi naozaj zmizol.

Bude sa musieť ísť Edimei osobne poďakovať. Možno by sa s ňou mohla pokúsiť aj zblížiť, pretože ak má naozaj takú dobre zásobenú knižnicu, ako tvrdila Penelope, možno bude vedieť nájsť niečo o Ailisinom druhu výstrednosti. Alebo jej len potvrdí, že je neznáme monštrum odsúdené na to, aby bolo osamelé a nepochopené nikým a ničím a hlavne nie sebou.

Tá myšlienka ju vyhnala z domu bez obeda a prinútila ju ponevierať sa po okolí. Nakoniec skončila na pol ceste do časti mesta venovanej prevažne obyčajným ľuďom. Dúfala, že si tam prečistí hlavu, veď prechádzka to bola poriadne dlhá, minimálne polhodinová. Lenže ľudia sa ukázali byť ešte viac rušiví ako ktokoľvek iný, pretože ich bolo tak veľa.

Zrazu o nich vedela viac, ako oni sami, o tom, ako fungujú ich telá, o neduhoch, bití srdca, o tehotenstvách, ktoré ešte nikto iný nevnímal, o malých zrazeninách v žilách čakajúcich na svoju príležitosť, o chrčaní v pľúcach i pohyboch plynov v črevách. V jednom momente zastala uprostred ulice, schytila si hlavu do dlaní a začala ňou triasť v márnej snahe zbaviť sa nepríjemných vnemov.

No len tým spôsobila, že sa vzduch viac rozvibroval.

Zachytila, ako sa k nej blíži Luke. Niekto povolal silnejší kaliber, aby si poradil s cudzinkou, ktorá očividne prišla o rozum. Vrhla sa vpred a zamierila do baru, dúfajúc, že tam už Faye bude a dovolí jej ukryť sa vnútri. Vtedy prišilo prvé šťastie toho dňa, pretože Faye tam nielenže bola, ale otvorila jej a vpustila ju dnu, ďakujúc jej za prezieravosť a ochotu pomôcť jej s prácou v sklade.

V momente, keď Faye zatvorila dvere, si Ailis vydýchla. Stále až príliš veľa vedela o tom, čo sa deje s Fayiným telom i s telíčkom jej malého dračieho ochrancu, ale bolo to menej ako telesné fakty o stovkách ľudí tam vonku. V aspoň čiastočnom tichu sa snažila svoju schopnosť nejako ovládnuť, no uvedomila si, že to nedokáže. Výborne, takže bola odsúdená na to, aby ako šialenec nielen vyzerala, ale aby sa ním stala.

Toľko nevďačnosti a pritom som ti len ukázala, čo sa v tebe skrýva, okríkol ju hlas z jazera po tom, ako ho po niekoľkýkrát prekliala za ten spráchnivený dar.

Neprosila som sa o to! odfrkla si v duchu, no tá bytosť jej asi čítala aj myšlienky.

Príliš veľa energie míňaš na kontraproduktívne predstieranie, že si obyčajná. Tak som ti trochu pomohla, aby si mohla naplniť svoj potenciál. Nemusíš mi ďakovať.

Ailis si v tom bode už predstavovala, ako by asi zabila tú entitu, ale dopracovala sa len k otráveniu celej vodnej plochy a to sa jej zdalo obzvlášť kruté – a hlavne zbytočne namáhavé, čiže tú myšlienku zavrhla a s povzdychom si uvedomila, že toto asi bude jej nová realita. Z ktorej jej hučalo v hlave a fakt zle sa jej sústreďovalo. No ukázalo sa, že jej to dovoľuje vidieť aj v momente, keď mala zatvorené oči. Čo testovala, keď stála pred barom a čakala, kým jej Faye opäť naloží poháriky na tácku.

„Vyzeráš byť trochu mimo,“ skonštatovala Faye a Ailis si uvedomila, že už pomerne dlho stojí nečinne na mieste. Opäť otvorila oči. „Luke spomínal, že si mala nejaké problémy.“

„Prekliaty klebetník,“ zašomrala si popod nos, čo Faye samozrejme počula a ocenila chichotom. Ailis si povzdychla. Začínalo jej chýbať súkromie. „Len je tu veľa... ľudí. Moje zmysly sú trochu preťažené. A zdá sa, že nič, čo urobím, to nedokáže zablokovať.“

Faye stisla pery a pokyvkala hlavou. „Magické zmysly sú niekedy na ťarchu. Preto nás už od útleho detstva učia, ako si na ne zvyknúť a ako prestať všetko tak intenzívne vnímať.“

„Nemáš nejaký päťminútový kurz, ktorý by som mohla absolvovať skôr, ako mi vybuchne hlava?“

Pohodila plecom. „Pre meničov je to inštinktívne. Svoje zmysly sa naučíme ovládať v detstve a aby som bola úprimná, nepamätám si, ako presne som to dokázala,“ začala bľabotať a Ailis prižmúrila oči, keď zachytila tú očividnú lož, „ale mohla by som sa niekoho spýtať.“

Čo znamenalo, že si musí vypýtať povolenie od Torena, či môže niekomu takému ako Ailis porozprávať o niečom, čo je považované za meničské tajomstvo. Necítila sa tým dotknutá, pretože v momentálnom rozpoložení sa snažila toho cítiť čo najmenej.

„Vďaka za ochotu,“ zamumlala a vybrala sa medzi oslavujúcich.

Ailis si najskôr myslela, že je nejaký sviatok alebo niečo podobné. Magické bytosti oslavovali rôzne dni zasvätené rôznym božstvám a rituálom, o ktorých ľudia ani len netušili, alebo ich považovali za pohanské a dávno zabudnuté. Lenže mágia žila tisícky rokov a nezaujímalo ju, čo si o nej myslia bytosti, ktoré v porovnaní s ostatnými stvoreniami žili sotva okamih.

Faye jej so smiechom vysvetlila, že tento večer je len oslavou narodenín.

Ailis to pripadlo skôr ako oslava nejakého významnejšieho výročia, nakoľko ak sa niekto dožíva stoviek rokov, prečo by chcel potom oslavovať každý rok. Rok bol pritom rovnako krátky ako mesiac pre ľudí. Jej spoločenské schopnosti boli výrazne znevýhodnené jej nevedomosťou. Možno by nebolo na škodu pokúsiť sa pochopiť, ako si nažíva táto komunita.

Hneď potom, ako jej prestane hučať v hlave.

Položila na stôl poháriky a tácku si dala pod pazuchu. Práve sa otáčala, keď sa zvukové vlny odrazili a odhalili jej zraku, ako sa jeden z nenápadne pôsobiacich účastníkov oslavy práve naťahuje po dýku za pásom. Ailis nepotrebovala viac. V momente sa otočila a hodila táckou práve včas, aby ňou zachytila letiacu zbraň. Ostrie sa zabodlo do kusu ošúchaného dreva, spadlo na zem a stále vbodnuté v tácke sa šmýkalo po podlahe, až kým ten výkrik moderného umenia nezastavil o nohu iného oslavujúceho.

Toho to očividne urazilo a skôr, ako stihla Ailis žmurknúť, rozhýbala sa masa tiel okolo nej, začali sa medzi sebou strkať, vrčať po sebe a pre jej bolestne citlivé zmysly to bolo rovnako príjemné ako úder ťažkým kladivom. Netušila, kde sa skôr otočiť a ako uniknúť. Do uší jej doliehali výkriky a zúrivé vrčanie, strkali do nej ruky i iné časti tela a pripadala si ako nedobrovoľná členka tanečnej zábavy.

V absolútnom zmätku nakoniec niekto do tej strčil tak mocne, že skončila na zemi, kde si objala rukami kolená a snažila sa tváriť, že je maličká a neviditeľná. Odtiaľ ju napokon niekto schmatol a potiahol za sebou. Potkýnala sa a so zatvorenými očami a snažia poslúchnuť radu, aby zhlboka dýchala. Otvoriť oči však dokázala až vtedy, keď lomoz v bare konečne stíchol – niekomu sa podarilo vyhnať bijúcich sa oslavujúcich a vo vnútri tak ostala len Ailis, Faye a jeden z troch vyhadzovačov.

Ailis zažmurkala a uvedomila si, že sedí na stoličke za barom, jej telo sa chveje doznievajúcou hrôzou, v ktorej srdci sa náhle ocitla, a Faye ju sleduje ako niečo krehké, čo sa práve rozbilo a ona premýšľa, či ešte bude možné zlepiť to dokopy, aby si nikto nič nevšimol.

„Prvotriedna reakcia,“ okomentovala Faye a Ailis chvíľku krčila čelo, kým si uvedomila, že asi hovorí o jej táckovom zásahu.

Pohodila plecom. „Našťastie to vyšlo.“

Rukou si šúchala čelo a snažila sa upokojiť až do krajnosti vybičovanú myseľ. Príliš veľa ľudí, príliš veľa vnemov a príliš veľa maličkostí, ktorými sa musela zaoberať. To všetko pôsobilo, že na stoličke doslova len visela a ak by sa neopierala o pult vedľa seba, najskôr by skĺzla na podlahu a tam splynula s nalakovaným drevom.

Napriek tomu ju myseľ ďalej trápila a odhalila jej obraz toho, ako sa Faye čo najnenápadnejšie snaží strčiť mobil späť do zadného vrecka. Určite niekomu volala a Ailis nemusela predvídať budúcnosť, aby poznala odpoveď. Už si začínala zvykať, že ho vidí až zarážajúco často. Možno by sa k nemu mala nasťahovať, aby mu ušetrila všetky tie cesty.

Otriasla sa, no zdvihla hlavu, keď na pulte pristál pohárik.

„Potrebuješ to,“ vysvetlila jej Faye a sama už v ruke držala svoju dávku tej istej tekutiny.

Ailis netušila, čo presne to bolo. Vôňou jej to pripomínalo nejaký bylinný odvar, ale silný pach alkoholu jej neumožňoval presne určiť zloženie. Vedela len, že tu už niekedy predtým cítila, ale netušila kde presne. Pach sa však nespájal s jej väzniteľom, čiže musel pochádzať z dôb, na ktoré si stále nespomínala.

Keď do seba Faye hodila obsah pohárika a očividne sa jej nič nestalo, pohodila Ailis plecom a siahla po tom svojom. Ruka sa jej sotva badateľne chvela, ale našťastie nevyliala ani kvapku. Jej predpoklad, že ide o nejaký druh likéru, sa potvrdil v momente, keď sa tekutina dotkla jej jazyka. Vtedy nadobudla pocit, akoby ju nakoplo niečo magické a poriadne silné.

Telo jej zachvátilo kŕč. Všetko okolo nej potemnelo a vzápätí sa vyjasnilo Cítila sa, akoby stála v tme za závesom a ten niekto náhle odhrnul, aby na ňu mohlo zasvietiť priame slnko. Najskôr pred tým pocitom žmúrila oči, ale nakoniec sa osmelila s zadívala sa na výjav pred sebou. Nepatril však do rovnakej doby, v ktorej bolo uväznené jej telo.

Bar vyzeral úplne inak. Viac obyčajne a menej štýlovo, ale oveľa viac skutočne. Neboli v ňom ľudia, len magické bytosti. Zachytila korále a dym, nepríjemne hlasný krik a niekoľko pohybujúcich sa tiel. Tie však boli rozmazané a nedokázala rozoznať ich tváre. Navyše obraz poskakoval, ako keď niekto stráca signál na televíznom prijímači. Opäť sa zaostril, až keď zaznel hromový zvuk výstrelu.

Okrajovo si uvedomila, že pustila pohárik. Prebral ju však až zvuk trieštiaceho sa skla. Niekoľkokrát zažmurkala a otriasla sa. Snažila sa sústrediť na Faye, ktorá sa mračila ako matka, ktorá práve zbadala niekoho, kto smrteľne urazil jej obľúbené dieťa. Ailis vnímala, že na okrajoch vedomia a v rožkoch periférneho videnia stále číhajú divné obrazy z minulosti.

Rozhodila rukami. „Čo si mi to, pri spráchnivenom Mabinom zadku, naliala za jed?“

Nech Faye čakala, že jej Ailis povie čokoľvek, toto si asi nepredstavovala.

„Jed?“ Obočie jej vystrelilo vysoko na čelo. Pohárik, ktorý zvierala v ruke, si pritiahla k nosu a oňuchala ho. Potom zrakom začala skákať z Ailis na fľašu, z ktorej predtým nalievala. „Teda, je to niečo, čo sme našli spolu s Edimeou, keď sme upratovali v sklade,“ začala vysvetľovala a Ailis sa nazdávala, že sa snaží upokojiť samú seba. „Našli sme tam falošnú stenu a za ňou stovky fliaš s niečím alkoholickým, čo bol očividne pozostatok po časoch, keď toto miesto bolo lokálom v prérii. Edimei napadlo, že by to mohol byť nejaký dobrý archívny alkohol, tak sme to poslali na rozbor. Zistili, že to nie je jedované a je to z bylín. Keď sme to skúšali, malo to na nás upokojujúce účinky. Myslela som si, že ti to pomôže!“

Ailis chcela oceniť Fayein dobrý úmysel, ale slová jej tŕpli na jazyku.

Hlavne s ohľadom na šum hlasu vo svojej hlave.

„Byliny?“ dostala zo seba nakoniec Ailis.

Faye prikývla. „Nevieme presne ktoré, likér ešte skúmajú, ale vieme o tom, že tam je minimálne palina, skorocel a možno žihľava.“

Palina, aby sa myseľ lepšie sústredila na to, čo nie je súčasťou sveta živých, zatrilkoval hlas v jej hlave a znelo to ako verš z nejakej starej balady.

Ailis okrem toho rozoznala v nasledujúcom mumlaní niečo ďalšie o iných rastlinách, o sústrední a čarovaní a niekoľko slov, ktoré jej niečo pripomínalo, ale netušila čo.

Nakoniec zo seba dostala otázku: „Povedz, žijú tu niekde indiáni?“

Konečne si začala pokladať správne otázky! zahučal hlas, ale Ailis si ho nevšímala.

Zároveň však mala pocit, že to nebolo to správne slovo. Nie „indiáni“, ale...

To keby vedela.

„Zvláštne že sa na to pýtaš,“ zamumlala Faye. „Mesto je vlastne bývalo indiánskou rezerváciou. Tú však pred rokmi pôvodní obyvatelia opustili a vybrali sa žiť do hôr. Vraj aby lepšie dokázali splynúť so spiritualitou, nech už je to čokoľvek.“

Ailis neurčito zahmkala. Zrazu sa cítila neisto a ochabnuto. Jej telo bolo silné, avšak myseľ sa plávala kamsi v diaľ a ona ju nedokázala zastaviť. Podobne sa cítila len krátko potom, ako sa dostala od svojho väzniteľa. Neuvedomovala si však, že by použila toľko mágie, aby ju to vyčerpalo.

„Myslím, že ten likér uvarili indiáni,“ uzavrela nakoniec a ani netušila, prečo to povedala. Možno sa len potrebovala počuť nahlas, aby jej to pripadalo reálnejšie. Faye ju však častovala výrazom, ktorý by Ailis najradšej ignorovala.

„Prečo by to robili a potom by ho tu nechávali?“

Pokrčila plecami. „Možno naň zabudli.“ O čom vážne pochybovala. „Ale je magického pôvodu a na meničov nefunguje tak, akoby mal.“

„Ale na teba áno,“ uzavrela „Čo presne to teda znamená?“

„To keby som vedela.“

Posledné slová vyslovila len veľmi nezreteľne, ak teda vôbec. Sila držať oči otvorené a normálne konverzovať, ju opustila rovnako náhle, ako prudko vydýchnutý vzduch. Uvedomovala si len to, že sa zložila na niečom tvrdom, pravdepodobne na pulte a že sa k nej niekto priblížil. Nebola to však Faye. Jej divné nové schopnosti jej ukázali Torena, ktorý však nebol úplne v najlepšej kondícii.

„Niekto by sa ti na to mal pozrieť. Inak ti ostane jazva.“

Netušila, či tie slová vyslovila, alebo nie. Pretože vtedy sa ponorila do vôd nevedomia.

Snažila sa voči tomu bojovať, no bolo to márne.

Kapitola 6 ¤ Kapitola 8

Autor: LiliDarknight (Shrnutí povídek), v rubrice: Povídky » Na pokračování